1. disciplína zaoberajúca sa štúdiom
možných variantov budúcnosti a vývoja ľudstva ako celku vrátane budúcich možných
vývojových etáp výchovy a vzdelávania; 2. skúmanie budúcnosti v najširšom
zmysle slova, ktoré okrem veľkých teoretických konštrukcií a modelov zahŕňa aj
tvorbu konkrétnych prognóz v oblasti vzdelávania, voľného času, kultúry a pod.,
ako aj prognózovanie vo výchove a vzdelávaní dospelých; 3.
sociálno-filozofické, sociologické, pedagogické či andragogické koncepcie
budúcnosti ľudstva, ľudskej spoločnosti, usilujúce sa často z jednotlivých
oblastí (školstvo, vzdelanie, inštitúcie pre výchovu a vzdelávanie dospelých a
pod.) o vytvorenie celkovej teórie o vývoji ľudstva; 4. koncepcia vedy o
budúcnosti. Vo vedeckej literatúre sa často používa termín prognózovanie
alebo prognostika (v užšom zmysle ako vedný odbor).
Termín „futurológia" zaviedol r.1943
nemecký sociológ O. K. Flechtheim, čím chcel položiť základy vedy o budúcnosti,
ktorá by napriek vtedajšiemu barbarstvu zakladala na ľudskej solidarite a
humanite. Podľa Flechtheima futurológia pozostáva z futuristiky,
prognostiky a plánovania. Do futuristiky patrí filozofia,
politika a pedagogika budúcnosti. Na poprednom mieste je v jeho
koncepcii filozofia budúcnosti (tento termín použil ako prvý nemecký
filozof L. Feuerbach v spise Grundsätze der Philosophie der Zukunft,
1843). Filozofia budúcnosti na rozdiel od školskej filozofie, ktorá sa až do
nástupu postmodernej éry často uzatvárala do uzavretých systémov tzv. „večných
právd", má rozpracúvať dynamické aspekty, a najmä si všímať vznik nového, pričom
sa fantázii a predstavivosti nekladú medze. Východisko predstavuje konfrontácia
medzi ideológiou a utópiou. Kým ideológia absolutizuje minulosť, a
tým podáva skreslený obraz prítomnosti, utopické myslenie a konanie v rôznych
podobách znamená revoltu vo vzťahu k nedokonalému svetu a túžbu po lepšej či
dokonca ideálnej budúcnosti. Futurológia sa nevyhýba ani „antiutópiám", ktoré sa
v 20. stor. stali známymi (v literatúre napr. A. Huxley a G. Orwell), a majú
motivovať ľudí, aby podmienky pre opísané možné vízie hrôzy nenastali. Tieto sú
obzvlášť aktuálne na prelome tisícročí, kedy sme svedkami paradoxných kombinácií
apokalypsy a utópie.
Prvými hlásateľmi utópií od začiatku ľudských
dejín boli proroci, ktorí majú poverenie vyšších duchovných mocností na
vyvolanie zmeny alebo obratu v osude pozemskej civilizácie. Približne r. 400
pred n.l. vyšiel spis starovekého významného lekára Hippokrata Prognostika
(pod týmto termínom rozumel umenie formulovania diagnóz a prognóz, spôsobov
určenia a priebehu chorôb). Podľa antického filozofa Platóna v dialógu
Faidros (4. stor. pred n.l.) sú dva druhy ošiaľu: jeden vzniká z ľudských
chorôb, druhý je následkom božstvom spôsobeného pomätenia. Ošiaľ = mánia
sa nepokladal za hanbu alebo potupu, lebo umenie šalieť je podľa Platóna
najkrajšie predpovedať budúcnosť, z čoho ľudia necitlivo vložením hlásky „t"
urobili mantiké = veštecké umenie. Futurológia sa dištancuje od
akýchkoľvek foriem veštenia z dvoch zásadných dôvodov. Po prvé, usiluje sa
uplatňovať vedecké metódy, hoci sa neobmedzuje iba na ne, často siaha aj k
intuícii, typickej pre umeleckú sféru, nevzdáva sa však vedeckej metodológie. Po
druhé, nemôže predpovedať a opísať určitú konkrétnu udalosť alebo proces, ktorý
v danom časovom úseku nastane presne v stanovenej podobe, lebo pracuje s
alternatívami a s pravdepodobnosťou. Filozofický prístup by mal byť podľa
Flechtheima doplnený politikou, pedagogikou a andragogikou budúcnosti.
Politika ako mocenská činnosť naozaj
mimoriadne zriedkavo v ľudských dejinách sledovala futurologické ciele. Tento
problém vystupuje zvlášť naliehavo v súčasnosti, keď sú potrebné zásadné
strategické rozhodnutia na riešenie osudových globálnych problémov prežitia
civilizácie, pričom horizont naplnenia potrebných a často nepopulárnych
rozhodnutí sa nekryje s dĺžkou volebného obdobia politikov, ktorí sú
zainteresovaní predovšetkým na znovuzvolení. Zakladateľ politickej sociológie M.
Weber sa odvoláva na dejinnú skúsenosť, že ľudia by nikdy nedosiahli to, čo je
možné, keby vo svete sústavne nesiahali po tom, čo možné nie je, pričom len takí
ľudia sú povolaní slúžiť politike. Futurológia a prognostika by sa mohli stať
pomocníkom politikov v neprehľadných a komplexných problémových situáciách.
Pedagogika a andragogika budúcnosti, posilnenie osobnej a sociálnej identity,
empatia, kooperácia, solidarita sú potrebné, aby sa ľudstvo začalo uvedomelé
vyrovnávať s problémami a rizikami možnej budúcnosti. Času, ktorý nám ostáva, je
stále menej, najnovšie 50 - 150 rokov, pričom odkladanie potrebných rozhodnutí
obmedzuje počet alternatív, ktoré máme k dispozícii, a zvyšuje cenu rizík i
nepríjemností.
Scenár trvale udržateľného života, ktorého
parametre sú dostatočne rozpracované, si vyžaduje nielen filozofiu, ale aj
politiku, pedagogiku a andragogiku budúcnosti, ak majú nasledujúce generácie
odvrátiť varovné prognózy hroziacej globálnej ekologickej katastrofy. V
súčasnosti prevláda prognostika, ktorá sa používa na tvorbu alternatívnych
scenárov (vejár možností) často, ale nie vždy, prostredníctvom komplexného
počítačového modelovania, pričom pracujeme s trendmi na určitom stupni
pravdepodobnosti. Ide o prístup viac technický a exaktný, rozšírený od 60-tych
rokov 20. storočia až po súčasné metódy aplikujúce teóriu chaosu, synergetiku.
Práve na zač. 60-tych rokov 20. storočia vzniká v technologicky a ekonomicky
exponovanej spoločnosti potreba zvládnuť procedúry racionálneho rozhodovania v
podmienkach „zhusťovania času".
Špecifikum predmetu prognostiky spočíva v tom, že
ho vytvárajú predstavy o skutočnosti, ktorá ešte neexistuje: ide teda o
disciplínu, ktorá sa zaoberá tvorbou, obsahom a využitím hypotéz o dosial'
neexistujúcej skutočnosti. Postupuje pritom empiricky (skúsenostne), pomáha
rozpoznávať a uplatňovať logicky vyargumentované postupy vytvárania a
uplatňovania predstáv o budúcnosti. Do konca 60-tych rokov 20. storočia boli
všetky dostupné empirické metódy v podstate zvládnuté, ich encyklopedický
prehľad od E. Jantscha (Technological Forecasting in Perspective, vydalo OECD,
Paríž 1966) platí dodnes. Štúdiá budúcnosti od 80-tych rokov 20. storočia
predpokladajú účasť na tvorbe hodnotových postojov rozhodovateľov, neslúžia iba
na racionálnejší postup výberu optimálneho konania človeka, ale súčasne
spoluvytvárajú jeho postoje k prežívanej skutočnosti. Napredovanie výpočtovej
techniky umožňuje simulovať scény našej budúcnosti v nadväznosti na určitý
spôsob konania, a tým nás varovať alebo povzbudzovať v rámci určitých činností
resp. nečinností. Tvorba prognóz sa nemôže obmedziť na exaktné postupy z
metodológie prírodných vied, pretože po nich nasleduje fáza hľadania nových
poznatkov, resp. formulácie nových úloh s možným následným exaktným riešením.
Výsledky prognostického výskumu preto neposkytujú jednoznačné pravidlá v zmysle
exaktných prírodných zákonov, ale skôr určité odporúčania, ktoré majú informačnú
hodnotu pre danú problémovú situáciu. Od prognostikov sa vyžaduje ovládať umenie
vzájomnej kombinácie exploratívnych, t.j. výskumných prognóz získaných exaktnými
postupmi a normatívami, t.j. cieľovými prognózami, ktoré sa tvoria na základe
intuitívnych odhadov (skutočnosť nie je k dispozícii, aby sme ju mohli zachytiť
alebo dokonca kvalifikovať, ale zaujímame sa o variant žiadúcej budúcnosti).
Skutočne dobrý scenár obsahuje oba druhy prognóz, nemožno však vylúčiť, že buď v
danom prípade vystačíme s exploratívnym prístupom, alebo prognostik stojí pred
situáciou, ktorá sa nedá hodnotiť racionálnym spôsobom a musí sa obmedziť na
intuitívne predstavy o budúcnosti: musí si však byť vedomý, že ide o pokusný
odhad, ktorý treba overiť dostupnými analógiami (racionalita modelu) alebo
úsilím o získanie dodatočného poznania.
Pokiaľ ide o plánovanie, krach
direktívnych metód nie je dôkazom neopodstatnenosti plánovacích postupov vôbec.
Plány sa vlastne prekrývajú s krátkodobými prognózami a strategické plánovanie
sa významne využíva v rozhodovacích procesoch tak na štátnej úrovni, ako aj
podnikateľskej (napr. nadnárodné korporácie). Horizont prognózy znamená
definovaný časový presah od prítomnosti do budúcnosti: strednodobý horizont
zasahuje niekoľko rokov (5-10 rokov, krajný limit je 15 rokov) a môže sa
dosiahnuť vysoká hodnovernosť prognózy, pokiaľ nenastanú nepredvídateľné zásadné
kvalitatívne zmeny. Dlhodobý horizont sa môže vzťahovať na 15 - 20 rokov, a
teda na vystriedanie generácií, vyžaduje si však inú zostavu poznatkov než pri
určovaní bližšej budúcnosti, lebo treba brať do úvahy faktory, ktoré pri
krátkodobejšom presahu bolo možné zanedbať; tieto ale nemusia byť zistiteľné,
alebo sú len čiastočne dostupné a zvýšený podiel intuície znižuje spoľahlivosť
prognózy, resp. alternatívy v rámci vejára možností nemajú pevné kontúry.
Medzi futurologicky inšpirované dlhodobé výhľady
patria tiež v súčasnosti aj na štátnej úrovni aktuálne vízie. Ide o
predstavu o možnom vývoji a budúcom stave posudzovaného objektu, a to spravidla
v relatívne vzdialenejšom budúcom období minimálne 20 rokov (obmena jednej
generácie), účelnejšie je však formulovať vízie na obdobie obmeny 2-3 generácií,
t. j. 40 - 60 rokov. Vízia je intuitívnym odhadom výsledku určitých
cieľavedomých procesov v dlhodobej perspektíve. Napriek tomu má byt'
realistická, podložená výskumom, argumentmi a predpokladaným vývojom podmienok
pre naplnenie. V rámci vízie sa výraznejšie prejavuje jej emotívna stránka,
vyjadruje cieľavedomé snaženie všetkých, ktorých sa to týka. Má byť jasná,
stručná, uznávaná a osvojená: postulovať náročný cieľ, ktorý dokáže ľudí
nadchnúť, aktivizovať, orientovať k zmenám a nabádať k experimentovaniu.
Vízia (z latinského visio = videnie, zjav, úkaz, predstava, idea) je
invenčným základom pre spracovanie prognóz, pričom potenciál budúceho možného
stavu musí vychádzať zo súčasného stavu a zhodnotenia jeho možného vývoja v
budúcnosti. Vízia aktualizuje potrebu filozofie budúcnosti, pretože práve
moderné manažérske myslenie objavilo, že si vyžaduje systémové myslenie, t. j.
posun v myslení, najmä pokiaľ ide o dva základné predpoklady. Od pochopenia
fungovania spätnej väzby (posilnenie alebo narušenie vzájomnej rovnováhy
prostredníctvom konania) budeme sledovať: 1.vzájomné súvislosti, a nie lineárnu
reťaz príčiny a účinku, 2. procesy zmeny, a nie okamžitý stav.
Kolektív autorov: Výchova a vzdelávanie
dospelých. Andragogika. Terminologický a výkladový slovník. Autori projektu
a editori slovníka: Ladislav Ďurič, Viliam S. Hotár, Ľubomír Pajtinka.
Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 2000.
Autorom hesla „futurológia“ je Ladislav
Hohoš.
Spätné odkazy: Len za 4,40 € na mesiac môžete mať u nás link!
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosťprognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunitaosveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchovatransparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvočlovek práca
prognózovanie solidarita utópiacivilizáciachaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
Odporúčame
rozlíšenie monitora 1024 x 768, farby True Color (32 bitov),
prehliadač Internet Explorer, FireFox, Opera.
