Akumulácia
duchovnej kultúry v umení a kultúre je predpokladom každej úspešne civilizácie
Posledný rozhovor s vedcom,
publicistom a spisovateľom, prof. Kolomanom Ivaničkom
Pripravil Viktor Timura
Profesor RNDr. Koloman IVANIČKA, DrSc. sa
narodil 28. mája 1929 v Tesárskych Mlyňanoch, študoval na Univerzite vo Varšave,
ktorú ukončil roku 1954. Titul RNDr. a CSc. získal na Karlovej univerzite v
Prahe roku 1959, o rok neskôr habilitoval na docenta na Univerzite Komenského v
Bratislave a stal sa vedúcim katedry ekonomickej geografie. Roku 1972 získal
titul DrSc. na SAV. V rokoch 1969-1970 bol hosťujúcim profesorom na Kentskej
štátnej univerzite v USA, roku 1975 sa stal riadnym profesorom na Univerzite
Komenského v Bratislave. Bol členom mnohých vedeckých komisií na UK Bratislava,
SAV, ministerstve školstva i ministerstve plánovania, členom zahraničných
vedeckých spoločnosti, univerzít a akadémií, prezidentom svetových geologických
kongresov (New Delhi, Moskva, Tokio, Budapešť) a 20 rokov členom vedeckých
komisií Medzinárodnej geografickej únie. Jeho vedecké a pedagogické aktivity a
bohatá publikačnú činnosť, ktorou úspešne reprezentoval slovenskú vedu v
zahraničí je uzatvorená. Prof. RNDr. Koloman Ivanička 13.8.2014 nečakane zomrel.
Česť jeho pamiatke.
Tento rozhovor vznikol len dva dni (11.8.2014)
pred smrťou profesora K. Ivaničku (13.8.2014). Mal byť rozhovorom k jeho 85.
životnému jubileu, ktorých oslavu pripravoval na 25.9.2014. Nepredpokladali sme,
že to bude jeho posledný rozhovor. Preto je ho možno považovať aj za odkaz
aktívneho vedca – človeka s bohatými medzinárodnými skúsenosťami, publikačnou a
pedagogickou činnosťou pre Slovensko, ktoré úspešne reprezentoval na
medzinárodnom vedeckom poli a o ktorého povznesenie vo svojej vedeckej činnosti
tak neúnavne usiloval.
V. Timura: Vážený pán profesor, v tomto roku
si dovŕšil úctyhodný vek 85 rokov. Máš za sebou až neuveriteľne plodnú vedeckú a
pedagogickú kariéru. Čo keby sme sa trochu po nej rozhliadli a priblížili našej
verejnosti. Začnime od začiatku. Vyštudoval si, pokiaľ viem, geografiu vo
Varšave. Prečo práve geografiu a prečo práve vo Varšave a ako na Teba zapôsobilo
Varšavské prostredie a aký to malo vplyv na tvoju ďalší vedecký postup.
Koloman Ivanička: Varšava získala zaujímavé
postavenie centra východoeurópskych štátov pre problém regionálneho rozvoja a
geografie. Osobitné postavenie získala z obrovských premien výstavby nového
štátu, získanie skúsenosti z rekonštrukcie zničeného územia, znovu výstavby
miest a obcí. Stala sa strediskom významných vedeckých pracovníkov. Kľúčovou
postavou bol napr. prof. Stanislaw Leszczycki, významný politik v oblasti
zahraničných stykov (po vojne sa stal expertom Ministerstva zahraničných vecí
pre stanovenie poľských hraníc, zúčastnil sa konferencie v Potsdame, a až do
roku 1950 bol námestníkom ministra zahraničia), ďalej to boli prof. Kazimierz
Dziewoński, prof. Jerzy Kondracki, ktorí pôsobili na Oxfordskej a Cambridskej
univerzite a séria ďalších vedeckých osobností. Prof. St. Leszczycki sa stal
prezidentom Svetovej geografickej únie a vstúpil do kľúčového postavenia
rekonštrukcie Európy. Československo sa podieľalo na zahraničnom budovaní Európy
a rozhodlo sa vyslať niekoľkých študentov na štúdium do Varšavy. V tomto
programe som sa dostal do Varšavy a osobne som sa stal žiakom prof. St.
Leszczyckeho na Varšavskej univerzite. Vedecký seminár, ktorý na univerzite
viedol prof. St. Leszczycki mal program sústavného začleňovania sa do spolupráce
popredných osobnosti z celého sveta. Vystupovali tu autori významných domácich a
zahraničných publikácií z oblasti geografických výskumov, prekladali sa práce
zahraničných autorov. Varšavské prostredie konštruktívne vplývalo na všetkých
účastníkov týchto seminárov. Na seminároch sme sa zaoberali aj jeho vlastnými
prácami zamerané na teóriu a históriu geografie, na úlohu poľskej ekonomickej
geografie a celoštátnym výskumným programom, ako napr. Hornosliezska priemyselná
oblasť, priestorový a územný rozvoj Poľska s podobným programom.
V. T.: Po návrate zo štúdii r. 1954 si mal
pomerne úspešný štart za vedeckými úspechmi. Roku 1959 si na Karlovej univerzite
v Prahe obhájil doktorskú a kandidátsku prácu a r. 1960 si habilitoval na
docenta na UK v Bratislave a zároveň si bol ustanovený za vedúceho katedry
ekonomickej geografie a menovaný mimoriadnym profesorom. Zrejme si bol
publikačne dosť plodný, keď už roku 1969-1970 si dostal miesto hosťujúceho
profesora na Kentskej univerzite v USA. Čím si zaujal v tom čase zahraničie a čo
pre Teba bolo v tom čase osobitne dôležité. Bola to publikačná činnosť?
K. Ivanička: V Československu som pokračoval v
štúdiu u takých osobnostiach, ako boli prof. J. Hromádka, prof. J. Korčák, prof.
M. Blažek, prof. E. Hruška, či prof. K. Kuchář. Doktoránd, kandidatúra,
habilitačná práca, výskum zameraný na Východoslovenské železiarne a rozvoj
regiónu východného Slovenska, rozvoj Žitného ostrova, rozvoj regiónu Hornej
Nitry, mapa využitia zeme Slovenska, účasť na výskume mapy využitia zeme Európy,
tieto práce vzbudili pozornosť a dostal som pozvanie na americkú univerzitu do
Kentu v štáte Ohio, ako hosťujúci profesor, kde som prednášal čo bolo v tom čase
podstatné – prednášky pre doktorandský seminár tejto univerzity, na ktorý
prichádzali osobnosti z mnohých univerzít, ktoré sa zameriavali na východnú a
strednú Európu. Prednášal som problematiku zameranú na východnú regionálnu a
geografickú problematiku.
V. T.: Po návrate z USA si to však nemal
jednoduché, naopak, značné problémy. Zastihla Ťa nedôvera, ktorá tu panovala
všeobecne po roku 1968, zvlášť k tým, čo mali nejaké kontakty na zahraničie,
najmä na USA a možno aj závisť kolegov a ich obava z konkurencie? Čo nám môžeš o
tom povedať s odstupom času.
K. Ivanička: Boli to osobnosti, ktoré chápali
potrebu celostnej spolupráce, ale aj takí, ktorí sa usilovali šíriť nedôveru a
namiesto získavania spoločných záujmov vedy nastoľovali program izolácie. Často
tu pôsobila i závisť spolupracovníkov a obava z konkurencie. Bolo tej závisti
viac než dosť. Spomínam si, že vždy som mal nepríjemnosti spojené so
zahraničnými odborníkmi, ktorí navštívili naše pracovisko. Napr. musel som
zaslať záznam o návšteve amerického profesora geografie z Lincolnu, alebo ako
som mohol súhlasiť s návrhom na porozumenie o spolupráci s Geografickým ústavom
Lodžskej univerzity a tiež Vyššej školy ekonomičnej v Poznaniu bez vedomia
dekanky. Alebo nekonečný príbeh spôsobila recenzia, ktorú som napísal na knihu
jedného amerického profesora, v ktorej sa vraj venoval konvergenčným tendenciám
Amerika – Ázia – Európa – Sovietsky zväz. V stanovisku aktívu komunistov na
inštitúcii, v ktorej som v 70-tych rokoch pracoval bolo uvedené „že súdruh
Ivanička bol natoľko poplatný, že nezaujal negatívne stanovisko k nebezpečnej
teórii konvergencie, keď v publikácii sa uvádzalo, že spoločenské systémy Západ
– Východ sa zbližujú“. Ďalej by som mohol uviesť veľkú nespokojnosť s mojou
pedagogickou prácou, kde vo vyššie spomínanom stanovisku bolo uvedené „Po
príchode z Ameriky preceňoval americkú geografiu, o ktorej vieme, že je
jednostranne vyvinutá a fyzická geografia je na podpriemernej úrovni ....
priaznivo sa vyjadroval o výchovno-vzdelávacích metódach praktizovaných v USA,
ktoré sa pre našu spoločnosť nehodia, ba sú škodlivé (napr. dať študentovi vrece
informácii, nech si vyberie)“. Tento nekonečný príbeh mal niekoľko zápisníc
zo zasadnutia prešetrovacej komisie ZO KSS PF UK vo veci šetrenia Kolomana
Ivaničku. Môžem uviesť niekoľko výrokov z týchto zápisníc. Napr. výrok jedného
pracovníka „Môj názor je však to čo on robí, nie je geografia, to je
regionálne plánovanie. To všetko odpozoroval v USA, kde fakticky geografia
neexistuje v našom európskom ponímaní. Túto náplň práce vyslovene prevzal z USA“.
Môžem uviesť aj ďalšie perličky, ako napr. „Negatívne vplývalo na spoluprácu
v redakčnej rade Acta Geographica, mimo iných negatív, v našej literatúre
neobvyklé uvádzanie redaktora na titulnej strane ... Táto forma je bežná na
Západe“. V ďalšej správe o činnosti prešetrovacej komisie sa o. i. uvádzal
celý rad hriechov, ktoré som napáchal (napr.: spomenutá recenzia – poškodenie
záujmov politiky strany a vlády; oportunistické názory – ústupky na ideologickom
fronte za cenu otepľovania vzťahov so Západom; nezaujatie marxistického postoja
k teórii konvergencie; pokusy o frakcionárstvo ... odmietol uznať základný
princíp vnútrostraníckej demokracie, podľa ktorého sa menšina podriaďuje
väčšine, jednotlivec kolektívu; nešiel príkladom iným v plnení služobných
povinností; jeho rýchly postup v odborných i politických funkciách a pobyty v
zahraničí, zvlášť v USA, mali na s. Ivaničku negatívny vplyv; po návrate z USA,
najmä v roku 1970, prestal s. Ivanička i napriek bohatej straníckej a politickej
praxi správne politicky a ideologicky myslieť a konať ...). Po takýchto zápisoch
z prešetrovania má odvolali z funkcie vedúceho Katedry ekonomickej geografie. Na
Prírodovedeckej fakulte UK som však potom vydržal do roku 1993. Ešte som si
spomenul na jednu kuriozitu. Keď mi vyšla kniha Slovensko – Génius loci
(angl. verzia 1996, slov. 2000), jeden z vtedajšie činných dekanov
Prírodovedeckej fakulty napísal „Čím človeka vlastne láka významná práca nie
menej významného vedca prof. RNDr. Kolomana Ivaničku, DrSc. Slovensko –
Génius loci? Je to hlboký ponor do samotnej podstaty fungovania slovenskej
spoločnosti, do človeka, do tvorcu hodnôt, a či do problémov stále ešte málo
výkonnej ekonomiky? Alebo je to kritický, zasvätený a vysokokvalifikovaný pohľad
na smerovanie Slovenska poznačené autorovým historickým optimizmom opierajúcim
sa o silu slovenského ducha? Tradície i životné skúsenosti tvrdo skúšaného
Slovenska by mohli pôsobiť povzbudzujúco i akcelerantne, keby ich ľudia aspoň
vnímali a ich aj využívali. Občianska spoločnosť stavia človeka na vlastné nohy
a núti ho konať. A o to vlastne autorovi išlo a ide. Každý, kto si túto knihu
prečíta načerpá nové sily vnútorného chcenia zmeniť tok dejín nielen vlastných,
teda osobných, alebo aspoň regionálnych, keď už nie národných. Už Seneca
hovoril: Rozkázať sebe, to je najväčšia moc“. Možno, že týmto sa tento dekan
chcel ospravedlniť i za ostatných dekanov, ktorí boli vo funkciách do roku 1995.
Zásluhou niekoľkých rozhľadenejších vedúcich pracovníkov sa však predsa len
podarilo udržať medzinárodnú spoluprácu na slušnej úrovni.
V. T.: Nedôvera pominula a tak si sa znova
dostal k svojej vedeckej činnosti s medzinárodným rozmerom a k publikačnej
činnosti vrátane druhého pobytu v USA. Po návrate z USA si ako prvý u nás začal
s teóriou synergetiky a synergetickým modelom riadenia. Bolo to tvoje významné
tvorivé obdobie s medzinárodným ohlasom?
K. Ivanička: Môj druhý pobyt v USA bol vo
vedeckom inštitúte The Workshop in Political Theory and Policy Analysis na
Indiana Univerzity v Bloomingtone, kde som pracoval v medzinárodnom tíme Elinor
Ostrom, laureátky Nobelovej ceny za ekonómiu. Do USA som prišiel s novými
poznatkami zo synergetiky, ktoré boli publikované v roku 1988 pod názvom
Synergetika a civilizácia. Poznatky uverejnené v tejto publikácii pre mňa
slúžili na konfrontáciu s výskumom, ktorý bol v tomto vedeckom inštitúte. Možno
povedať, že moje názory uvedené v spomínanej publikácii, zamerané na hľadanie
príčiny diferenciácie rýchlosti postupu vedecko-technickej revolúcie v rôznych
častiach súčasného sveta vzbudili pozornosť a nielen u nás. Syntetizoval som v
nej svoje pozorovania z rozdielnej úrovne rozvoja teórie neustále sa zvyšujúcej
komplexnosti prístupu k teoretickým otázkam vývoja spoločenských procesov a
odlišnú schopnosť využívania samopohybu, samoorganizácie a samotvorivosti v
riadení, čo mi potvrdzovali aj výskumné výsledky daného pracoviska v USA
vedeného prof. Elinor Ostromovej. Bezprostredný výskumný zámer prof. Elinor
Ostromovej sa niesol v duchu úlohy verejnej voľby pri rozhodnutiach
ovplyvňujúcich produkciu verejných statkov a služieb, pochopenie
inštitucionálnej diverzity, riadenie a spravovanie zdrojov spoločného
vlastníctva, inštitucionálna ekonomika ako nástroj trvalej udržateľnosti a ako
zdôrazňovala, že správne inštitucionálne usporiadanie je výzvou pre všetky
súčasné spoločenstvá a má podstatný vplyv na organizáciu a kooperáciu
politických, ekonomických a sociálnych záujmov spoločnosti. To ovplyvnilo moju
ďalšiu vedeckú tvorivosť. Po návrate z USA som publikoval také témy ako
Synergetika a ekonomika (1993), Institutionalization and Social Order
(1997), Slovensko – Génius loci (2000), Základy synergetiky
(2001), Globalistika – Poznávanie a riešenie problémov súčasného sveta
(2006).
V. T.: V rámci synergetického modelu si už v
roku 1988 v publikácii Synergetika a civilizácia hovoril o prelome v
informačných technológiách a dôsledkoch pre ekonomiku, s ktorým sa naša
ekonomika vyrovnáva viac či menej úspešne až v súčasnosti. Ako boli tieto nové
trendy vo vede a ekonomike zvlášť prijímané?
K. Ivanička: Po návrate z USA som pokračoval v
rozvíjaní synergetiky a pripravil som niekoľko kľúčových knižných publikácií
zameraných na synergické riadenie a synergický výskum. Okrem uvedenej práce
Synergetika a civilizácia, veľkú pozornosť si získali práce Globalistika,
Institutionalization and social order, European trends and our prospects and
interests in integrating Europe a ďalšie. Záslužnú funkciu plnila práca
Synergetika a ekonomika, kde som sa venoval ekonomike vo vzťahu k
odvážnejšiemu uplatňovaniu informačných technológií a ako boli tieto nové trendy
vo vede a ekonomike u nás prijímané, vyjadrujú jednotlivé kapitoly (a to najmä
kap. 10 – Model intelektuálneho potenciálu Slovenska a jeho regiónov ako
činiteľa zvyšovania konkurenčnej schopnosti slovenskej ekonomiky, kap. 11 –
Model revitalizácie slovenskej ekonomiky a kap. 12 – Tvorba rozvojovej stratégie
Slovenska a jej vzťah k súčasnej paradigme vedy).
V. T.: Pri nadobúdaní samostatnosti Slovenska
bolo treba nový štát medzinárodne zabezpečiť. Bol si jedným z mála, ktorí sa
zúčastnili na rokovaní v USA, ktoré po rozdelení Československa a získaní
samostatnosti Slovenska malo rozhodujúci vplyv na naše postavenie v
medzinárodných súvislostiach. Čo by si nám mohol o tom povedať. Málokto vie aké
to boli rokovania a nie jednoduché.
K. Ivanička: Roku 1992 v čase vzniku Slovenskej
republiky bol som menovaný za člena prvej misie Národnej rady SR na rokovanie do
Washingtonu (rokovanie sa konalo na pôde Svetovej banky, Medzinárodného menového
fondu, v Americkom kongrese, na Ministerstve zahraničia a Ministerstve financií
USA). K rokovaniu by som dodal iba to, že to boli veľmi náročné, vyčerpávajúce a
zložité rokovania, pri ktorých dochádzalo k situáciám vážneho ohrozenia
medzinárodného postavenia Slovenska po nadobudnutí samostatnosti. Na podrobnosti
tu však nie je miesto. Táto misia pripravovala vstup Slovenska do série
medzinárodných hospodárskych inštitúcií. V rokoch 1992 – 1993 následne som
pôsobil ako člen expertíznej komisie Národohospodárskeho a rozpočtového výboru
Národnej rady SR pre oblasť Stratégie prechodu SR do informačnej fázy rozvoja
SR. Od roku 1994 bol som zástupcom Slovenska v United Nation Development
Programme pre Program Democracy, Governance, Participation.
V. T.: Potom pokračovala tvoja úspešná
pedagogická činnosť na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Prečo si
odišiel do B. Bystrice a za akých okolnosti? Nebolo to preto, že sa začal ktosi
znova paprať v tvojej minulosti, bez ohľadu na to, aké na to mal dôvody?
K. Ivanička: Úspešná pedagogická a
vedecko-výskumná činnosť získala nový priestor v Banskej Bystrici. Niekedy je tu
otázka prečo nastal prechod do Banskej Bystrice a či prechod nemal tradičné
dôvody zášti. Skutočnosťou je, že po rozdelení Československa, Európska únia
poslala vláde Slovenskej republiky list, či Slovensko bude mať dosť odborníkov
pre medzinárodnú spoluprácu, keďže na svojich univerzitách nemá Fakultu
medzinárodných vzťahov. Uznesením Vlády SR zo dňa 13. júna 1995 č. 444 sa
rozhodlo o vzniku Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov. Premiér
slovenskej vlády má poveril nájdením odpovede na tento problém v duchu listu EÚ
i záujmu Slovenska. Obrátil som sa na dve bratislavské univerzity (Komenského
univerzitu a Ekonomickú univerzitu) o založenie novej fakulty, ale ani jedna z
univerzít nedisponovala potrebnými priestormi a nebola schopná takúto fakultu
založiť. Možno nevedeli doceniť, čo takáto nová fakulta pre univerzitu znamená.
Pochopenie som našiel u prof. RNDr. Oto Tomečka, CSc., rektora Univerzity Mateja
Bela. Našiel v Banskej Bystrici historickú budovu po bývalej základnej škole na
Kuzmányho ulici a po náročnej prestavbe pridelený objekt sa v roku 1997 stal
sídlom novej Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov. Nemalé finančné
prostriedky na prestavbu objektu zabezpečil vtedajší premiér Vlády SR (vo výške
103 mil. korún) a Univerzita Mateja Bela pristúpila k výstavbe novej fakulty. Po
tomto kroku bol som poverený pripraviť personálnu, odbornú vedecko-pedagogickú
výstavbu fakulty. Na dobu približne dvoch rokov, fakulta získala provizórne
priestory na UMB v Banskej Bystrici a v roku 1997 Fakulta politických vied a
medzinárodných vzťahov na UMB sa stala realitou.
V. T.: Vychoval si veľa úspešných vzdelancov
aj s vedeckými a pedagogickými hodnosťami, ktorí sa uplatnili aj v
diplomatických službách. Mohol by si menovať aspoň niektorých?
K. Ivanička: Ako univerzitný profesor som
vychoval celú generáciu vysokoškolských vedeckých a pedagogických pracovníkov a
vytvoril na Slovensku osobitnú školu sociálno-ekonomickej geografie a
regionalistiky s preferovaním synergetických, prognostických a výskumných
postupov v rozvojovej stratégie Slovenska. Mnohí účastníci mojich seminárov a
edukačných programov pôsobia dnes ako vysokoškolskí docenti, profesori,
pracovníci informačnej sféry a riadiaci pracovníci. Roku 2004 pripravil som so
svojimi spolupracovníkmi na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov
UMB, program Európske štúdie. Séria žiakov pôsobí dnes v diplomatickom svete, v
oblasti zahraničných vzťahov. Od roku 1995 som bol členom starších poradcov pre
regionálny rozvoj pri Európskej komisii v Bruseli a členom medzinárodnej rady
IIASA (International Institute for Applied Systems Analysis) v Laxemburgu.
Všetky tieto moje aktivity prispievali k rozvoju novej fakulty.
V. T.: Po skončení pedagogickej činnosti si
neodišiel do zaslúženého dôchodku, ale dostal si novú funkciu – riaditeľa
Národného centra európskych a globálnych štúdií SR, kde si sa zaslúžil o vydanie
niekoľkých významných publikácií, ktorémapujú u nás ekonomicko-sociálne problémy
Slovenska a na širokej interdisciplinárnej báze hľadajú najoptimálnejšie
riešenia pre Slovensko, do čoho si zainteresoval veľmi široký intelektuálny
potenciál Slovenska aj zahraničných odborníkov. Čo nám môžeš povedať k tejto
etape tvojho plodného tvorivého života?
K. Ivanička: Roku 2008 vláda SR v zmysle svojho
vládneho programového vyhlásenia vytvorila podmienky pre vznik Národného
centra európskych a globálnych štúdií pri Ekonomickej univerzite v Bratislave.
Bol som menovaný riaditeľom tohto centra. V krátkom čase v tejto inštitúcii som
bol editorom šiestych monografií. Roku 2011 som sa stal členom redakčnej rady
časopisu Creative and knowledge society. Roku 2012 som bol menovaný do
redakčnej rady ukrajinského časopisu Economics Annals – XXI Journal.
V. T.: Nedostali sme sa bližšie a
konkrétnejšie priamo k tvojej vedeckej tvorbe a publikáciám, aj keď viem, že ich
bolo neúrekom, ani k mnohým uznaniam (aj zahraničným) a vyznamenaniam, ktoré si
dostal. Čo si z tvorivej práce a ocenení najviac považuješ?
K. Ivanička: Ťažko to jednoznačne vyjadriť. Každú
prácu, ktorú som robil, robil som ju tak, aby priniesla nejaký výsledok, či to
bolo publikovanie nových myšlienok, zavádzanie do výskumu nových metodologických
prístupov alebo v rámci pedagogickej činnosti výchova nových doktorandov,
docentov a profesorov. Za svoju vyše päťdesiatročnú vedecko-pedagogickú činnosť
v oblasti ekonomickej geografie, priestorovej orientácie a regionálneho rozvoja,
synergeticky a systémovej analýzy a za komplexný pohľad prepojenia priestorovej
vedy s teóriou a praxou ekonómie, pri stálej aktívnej práci, som dostal celý rad
ocenení, ktorých vymenovanie by asi nebolo účelné.
Vymenujem len niektoré z mnohých uznaní ako
Udelenie Membrum Honorarium Societatis Geographical Hungaricae (1971), pri
príležitosti 300. výročia narodenia Mateja Bela mi bola udelená pamätná medaila
za zásluhy o rozvoj geovied a geografických vied (1984), pamätná medaila a
diplom udelený pri príležitosti 30. výročia založenia URBION-u (Štátny inštitút
urbanizmu a územného plánovania v Bratislave) (1986), podpredsedníčka Vlády SR
pre európsku integráciu udelila mi uznanie a medailu Milana Rastislava Štefánika
za prínos v oblasti európskej integrácie (2002), bola mi udelená Osobitná
medaila, rektorom univerzity (UMB) pri príležitosti 10. výročia založenia
Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov (FPVaMV) UMB, ako
zakladajúcemu členovi FPVaMV (2005) a ďalej Zlatá medaila za rozvoj univerzity a
univerzitnej spolupráce udelená tiež rektorom Univerzity Mateja Bela v Banskej
Bystrici (2007). Napokon v roku 2013 ocenenenie za celoživotné zásluhy v oblasti
vedy a techniky ministrom školstva, vedy, výskumu a športu.
V. T.: Vyjadril si sa, že publikácia Trvalá
udržateľnosť inovácií v rozvoji Slovenska (VŠEMVS, 2014), ktorú si zostavil s
autorským kolektívom ako spoluautor, je vzhľadom na vek asi tvoja posledná
vedecká aktivita. Čo by si odporúčal Slovensku na ceste k udržateľnej prosperite
ako najaktuálnejšie alebo nevyhnutné?
K. Ivanička: Diskutovanou otázkou Slovenska je
ešte stále transformačný proces, od ktorého sa očakávalo, že vytvorí domácu
silnú kapitálovú vrstvu. V skutočnosti sa vytvorila vrstva podriadená
zahraničnému nadnárodnému kapitálu. Neoliberálna koncepcia spoločnosti
samoregulujúcej úlohy trhu sa ukázala ako omyl, posúvajúci spoločnosť do veľkej
hospodárskej a spoločenskej krízy. Zmena kurzu bola možná, ale vyžadovala si
rozsiahle úpravy. Slovensko potrebuje sústrediť svoje sily na kreatívne,
invenčné a inovačné prístupy. Musí prekonať spomalenie investovania do výskumu a
plného využívania svojich rozvojových zdrojov. Len takéto smerovanie vedie k
prekonaniu zaostávania a prekročenia rozvojových bariér. Vytvoriť dnes pracovné
príležitosti pre občanov Slovenska znamená vytvoriť a rozvinúť také aktivity, z
ktorých výstupy sú požadované na domácom a zahraničných trhoch. Podstatná úloha
pripadá informačným technológiám. Patria k budúcnosti národnej prosperity. O
inovačný rozvoj sa usilujú dnes všetky štáty, ale je tu problém nástupu nových
globálnych hráčov, ktorí menia svetovú štruktúru ekonomiky. USA a Európa, ktoré
donedávna boli svetovými lídrami, sa dostali do novej polohy a postupne
odovzdávajú svoje miesta lídrov novým priekopníkom progresu. Do popredia sa
dostáva Čína, India, Brazília. Slovensko, ako malý štát, má svoje postavenie v
spolupráci s európskymi hospodárskymi mocnosťami, ale ak si chce vydobyť
postavenie v progresívnej a v novo-nastupujúcej skupine svetových
prekliesňovateľov progresu, musí s nimi spolupracovať. A to je vlastne
problém postavenia Slovenska v európskom priestore, v globálnom priestore a
národnej životaschopnosti v súlade s vlastnou historickou nadväznosťou,
ekonomickou a intelektuálnou silou. Každý štát sa usiluje presadiť svoje
pozície na požiadavky tak, aby využil svoj priestor v národnom rámci, európskom
rámci a v globálnom rámci. Veľká skupina politikov, národohospodárov a ochrancov
národných záujmov štátov upozorňuje, že sa nachádzame na strategickom
rázcestí, ktoré je ešte zvýraznené veľkou svetovou krízou, ktorá postihla
európske i národné štruktúry.
Nejde o jednopríčinnú krízu. Je to kríza: a)
modernistickej spoločnosti; b) kríza kapitalizmu; c) kríza z nástupu nových
lídrov, ktorí vytláčajú zo scény „staré“ vývojom prekonané prístupy, z čoho
vznikajú aj veľké konflikty, ktoré sa môžu ďalej vyhrocovať a viesť aj k veľkým
vojnovým konfliktom, ktorých je už aj tak dosť.
Slovensko sa však musí oprieť predovšetkým o
vlastné zdroje a domáce potreby obyvateľstva. Ponúkajú sa nasledujúce
orientácie: l. Výrobky, ktoré spotrebiteľ potrebuje každý deň, t.j. výrobu
výrobkov dennej spotreby. 2. Výrobky, kde sme surovinovo a zdrojovo sebestační.
3. Pitná voda a minerálne vody, na ktoré je Slovensko bohaté, a ktoré bude
Európa zakrátko potrebovať. Významné možnosti poskytujú pre rozvoj miestnych
štruktúr i termálne vody. 4. Cestovný ruch (liečebné, kúpele, prírodné krásy,
historické pamiatky). 5. Lesy, drevo, drevársky priemysel. 6. Ovocné suroviny na
nápoje. 7. Tradície obranného priemyslu. 8. Zachovať obchodné reťazce pre
supermarkety a udržať naše výrobky a dodávky aj ako dodávateľské reťazce. 10.
Pozemková reforma. Štát disponuje rozsiahlymi plochami ornej pôdy.
Na Slovensku sa žiaľ, intelektuálny kapitál
nestal hlavným hnacím prostriedkom pre rozvoj inovácií ani požadovanou
konkurenčnou silou pre nástup nových prístupov. Aj malé a stredné podniky sa
nedostatočne učili od najlepších zahraničných podnikov. Kvalifikovaná pracovná
sila sa nedostatočne stabilizovala a často z výskumu odchádzala. Smerovanie k
rozvinutej infraštruktúre poznatkovej ekonomiky bolo pomalé a nedostatočne
napojené na špičkový svetový rozvoj.
Analýza ukázala, že slovenská ekonomika je málo
progresívne inovatívna a pre rozvoj inovácií nemá dostatok finančných
prostriedkov. Pokusy prelomiť bariéry k novým invenciám boli málo efektívne.
Nedostatočne sa uplatňovali daňové úľavy a systém zdaňovania sa ukázal ako
nevyhovujúci.
Pomaly sa budovali podporné inštitúcie typu
vedecko-technologických parkov, inovačných centier, centrá kompetentnosti,
technologickí brokeri. Nedostatočne fungovala potencionálna spolupráca podnikov
a univerzít, štátnej podpory investovania o rozvoj regionálnych inštitúcií a
firiem. Slabo sa uplatňovali inovačné klastre.
Výsledky vedy, a tým i vzdelanie na univerzite
podliehajú procesu zastarávania, a ak sa nedoplňuje novými poznatkami, tratí
svoju vysokú hodnotu. Opäť sa nastoľuje otázka, či nie je potrebné a užitočné
zakladať centrá vzdelávania vysokej úrovne s odôvodneným nevysokým počtom
účastníkov, ale schopných plniť náročné požiadavky vysokej školy. To je vážna
výzva. Rýchle zastarávanie poznatkov má podobný efekt, ako keď v industriálnej
ére zastaral produkt, s ktorým sa chcelo preraziť na trhu.
V tomto zmysle v novom kontexte treba vnímať i
také strategické prístupy, ako je podpora investičnej činnosti do
infraštruktúry, bytovej výstavby, podpora exportu, podpora vysokej kvality
výrobkov a služieb, a tým i zabezpečenia zdravej vyrovnanosti predaja domácich a
importovaných výrobkov.
Podstatnou úlohou je i udržanie a ochrana
metakapitálu štátu a národa, ktorý je komplexným výstupom zo súboru takých
druhov kapitálu, akými sú kultúrny, sociálny, demografický a symbolický kapitál.
Musí existovať vzťah kultúry a umenia v nadväznosti na ekonomický a
politicko-spoločenský vývoj. Niet pochybnosti o tom, že tieto vlastnosti
definujú kvalitu populácie a jej potenciál úspešnosti. K udržaniu a rozvíjaniu
týchto veľkých hodnôt obyvateľstva podstatným spôsobom prispieva kultúra a
umenie. Každé kultúrne prostredie má svoje symboly a kódy, svoje etické hodnoty,
ktoré v syntéze vytvárajú unikátnosť, bez ktorej je nemožné dané prostredie
pochopiť a doň vstupovať. Táto unikátnosť je dôležitým činiteľom i tvorby
slovenskej cesty transformácie.
Kultúra a umenie ovplyvňujú imagináciu,
podvedomie, predstavivosť a fantáziu. Obohacujú vnútorný život ľudí, odstraňujú
duchovnú prázdnotu. Chránia občanov pred ubíjajúcou konzumpčnou a deštrukčnou
pseudokultúrou. Kultúra a umenie na Slovensku počas celého historického vývoja
pôsobili proti entropii síl. Ideálne vzory napr. ľudového umenia prekliesňovali
cestu k prosperite, vytvárali nádej, ašpirácie, posilňovali vôľu odstraňovať
prekážky. Prenášali cez historické obdobia ducha národa a jeho „génia loci“.
Akumulácia duchovnej energie v umení a kultúre je
významným činiteľom každej úspešnej civilizácie.
Rozhovor v skrátenej verzii vyšiel v
Literárnom týždenníku č. 33 – 34 / 01.10.2014.
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
