Hľadanie alternatívy voči
kapitalizmu. Rozhovor s českou ekonómkou a politologičkou Ilonou
Švihlíkovou.
Ing. Ilona Švihlíková, PhD.
prednáša ekonómiu na Vysokej škole medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe,
kde vedie Katedru politológie a spoločenských vied. Je spoluautorkou kníh
Energetická bezpečnosť – geopolitické súvislosti (2008) a
Energetická bezpečnosť: reakcia na krízu (2009). S veľkým ohlasom sa
stretla jej posledná publikácia Globalizácia a krízy (2010). Skúma
v nej vzťahy medzi procesmi globalizácie a stále častejšími krízami vyúsťujúcimi
do súčasnej finančnej, ekonomickej a dlhovej depresie. Za zlom pokladá
sedemdesiate roky minulého storočia a následný ostrý nástup neoliberalizmu.
Analyzuje hlboké zmeny vo svetovej ekonomike – nadvládu finančného sektora, moc
nadnárodných firiem, nové podoby špekulácií na finančných trhoch, zaoberá sa
ekonomikou západných krajín a štátov BRIC-u. Autorka vychádza zo systémovej
teórie a modelu tzv. Kondratievových vĺn, na základe ktorých načrtáva aj
niekoľko rozličných scenárov možného budúceho vývoja. S Ilonou Švihlíkovou som
sa stretol v Bratislave na sympóziu nazvanom Sytémové alternatívy kapitalizmu,
ktoré sa uskutočnilo pri príležitosti vydania knihy Davida Schweickarta Po
kapitalizme – ekonomická demokracia na Slovensku. Na túto tému na sympóziu
hovorila aj Ilona Švihlíková. Pri tejto príležitosti som sa s ňou porozprával o
jej knihe, o širšej plejáde otázok týkajúcich sa dnešnej globálnej krízy,
ekonomickej demokracie, nástupníckej teórie kapitalizmu a podobne.
Pani inžinierka, v odborných ekonomických
kruhoch sa čoraz častejšie hovorí o tom, že súčasná kríza dospela k míľniku,
ktorý sa už normálnou a zaužívanou cestou nedá prekročiť. Teória by mala prísť s
niečím novým, progresívnym, čo by znamenalo kvalitatívny skok. Ako sa vy osobne
pozeráte na tento problém?
Zasväteného určite prekvapuje, že ťažisková
ekonomická sféra prijala jestvujúcu krízu s prekvapením. Bolo totiž všeobecne
známe, že najmä obdobie rokov 1994 – 1998 značne poznačili rôzne depresie a
výkyvy, či už išlo o Mexiko, juhovýchodnú Áziu, Rusko, Argentínu, Brazíliu,
neskôr Japonsko, alebo napokon o bublinu dot.com (internetová sieť) v Spojených
štátoch. Všetko toto signalizovalo, že v celom systéme pretrváva silná
nerovnováha. V tom čase sa ešte darilo presúvať krízové javy na perifériu či
semiperifériu globálnej ekonomiky. Nastala však chvíľa, keď to už jednoducho
nešlo. A „láva“ sa vychŕlila v samom centre globálnej ekonomiky – v USA.
Vieme, že jadrom globálnej nerovnováhy je
obrovský deficit bežného účtu. Potýkajú sa s ním hlavne Spojené štáty, ale na
druhej strane existujú vysoko prebytkové krajiny, akými sú Čína, Japonsko atď.
Súčasný stav odporuje teórii kapitálu, ktorá
predpokladá, že kapitál bude smerovať z rozvinutých krajín do rozvojových.
Zdrojom kapitálu by mali byť vyspelé štáty, pretože ich výnosová miera bude
postupne klesať a investičné príležitosti budú hľadať v zahraničí. V skutočnosti
je to úplne opačne. Kapitálové toky smerujú z rozvojových krajín do vyspelých,
predovšetkým do USA. Podľa UNCTAD (Konferencia OSN o obchode a rozvoji) /MMF a
WTO má iný názor/ predstavuje globálna nerovnováha veľké ohrozenie svetovej
ekonomiky a má systémový charakter. Na rozdiel od americkej vlády sa UNCTAD
nedomnieva, že Čína bude stále motivovaná na dlhodobé držanie dolárov a tým
povolí USA ďalej sa zadlžovať.
Interpretácia a analýza príčin Veľkej depresie
sa sústredila a aj sa sústreďuje na finančnú oblasť. Prečo?
Vo finančnej sfére najrýchlejšie vyplávali na
povrch všetky nedostatky. Zdôrazňovalo sa, že treba zdaniť všetky špekulatívne
toky, dostať pod kontrolu ratingové agentúry stelesňujúce klasickú ukážku
morálneho hazardu, výrazne obmedziť bonusy bankárom.
Prax ukazuje, že sa spomínané predsavzatia
nenapĺňajú. Z akých dôvodov?
Odpoveď nie je jednoduchá, ale jej podstata
spočíva v tom, že tí zodpovední z najzodpovednejších sa nad touto otázkou
dostatočne nezamýšľali, alebo sa možno ani nechceli. Nazdávam sa totiž, že
finančná sféra nenesie na sebe rozhodujúce Kainovo znamienko, ona tvorí iba
povestnú špičku ľadovca. Korene príčin ležia oveľa hlbšie. V bližšej i
vzdialenejšej minulosti, ako sa to vezme.
Zrejme narážate na sedemdesiate roky minulého
storočia...
Máte pravdu. Ak sa obzrieme späť na toto obdobie,
zistíme, že nebolo svedkom iba štrukturálnych kríz (ropnej, potravinovej), ale
zároveň aj zásadného ekonomického zlomu, ktorý sa prejavil predovšetkým v
západných krajinách, v klasickej triáde Spojené štáty – Európska únia –
Japonsko. Práve tento moment je významný na pochopenie dnešného stavu. V
sedemdesiatych rokoch nastáva éra rozhodujúcich štrukturálnych premien –
prioritu si vydobyl sektor služieb (najmä v USA), až za ním nasleduje
priemyselná výroba (možno to porovnať s priemyselnou revolúciou v 18. a 19.
storočí). Objavuje sa však ešte niečo dôležitejšie – mení sa vzťah medzi prácou
a kapitálom., a to výrazne na úkor práce; vyhrocuje sa pomer miezd k hrubému
domácemu produktu (HDP), odvtedy podiel miezd klesá a podiel zisku sa zvyšuje.
Od osemdesiatych rokov nadobúda ekonomický rast podobu menej náročného
pracovného rastu, dochádza k pracovne úspornému rastu, inak povedané, spotrebúva
sa čoraz menej pracovnej sily. Prirodzene, to všetko súviselo s modernizáciou,
rozvojom nových technológií.
Ako na túto situáciu reagovali vyspelé
krajiny?
Ako každý kapitalista. Zvyšovala sa agregátna
ponuka, vyrábalo sa viac tovarov (vznikala nadprodukcia), zároveň sa však
znižoval agregátny dopyt (ľudia nemali dostatok peňazí na kúpu tovarov).
Situácia sa riešila najľahšou cestou – odkladaním problému. Domácnosti a ľudia
sa zadlžovali, zadlžovali sa aj štáty. Najvýraznejšie sa to prejavovalo v USA.
Určite sa hľadali aj iné východiská...
Hľadali aj nachádzali, ale v neprospech ľudí.
Ďalším receptom na vyvažovanie nerovnováhy medzi prácou a kapitálom sa stala
marginalizácia pracovného faktora, odsúvanie človeka ako tvorcu hodnôt.
Pristúpilo sa k flexibilizácii pracovného trhu, k uzatváraniu čiastkových
pracovných úväzkov, k zhoršovaniu pracovných podmienok. Narastala
nezamestnanosť.
A nešlo len o to. V záujme objektívnosti si
treba uvedomiť, že v USA jestvuje veľký problém pracujúcej chudoby. Na ten sa
pri posudzovaní postavenia robotníkov v Spojených Štátoch a v Európskej únii
nebral zreteľ...
Presne tak. V USA bolo a je nemálo takých, čo
majú prácu, ale mzda im v nijakom prípade nestačí na živobytie. Faktom je, že v
dnešných časoch nezamestnanosť prestala byť hlavným relevantným faktorom
sociálneho postavenia zamestnanca.
Sedliacky rozum vraví, že na dlh sa nedá žiť
donekonečna...
Keď je dlh priveľký, určite nie. Dokonca zlyhali
aj pokusy riešiť to vojnovými výdavkami či militarizáciou. V plnej nahote sa to
ukázalo v septembri 2008, pri plnom vypuknutí krízy.
Podľa všetkého „výbuch“ nespôsobil iba dlh, ale
nepochybne aj obrovský nárast nerovnosti...
Za ostatné dekády sa zásadným spôsobom umocnila
nerovnosť, a to vo vnútri krajín i medzi nimi. V sedemdesiatych rokoch bola mzda
manažéra štyridsaťkrát vyššia ako robotníka, dnes je to niekde až
štyritisíckrát. Napríklad Spojené štáty majú podobný Giniho koeficient (miera
nerovnosti rozdeľovania) ako Čína a Rusko, čo znamená, že nerovnosť je tu
neobyčajne vysoká. Kritizoval to aj nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph
Stiglitz v článku nazvanom Of the 1%, by the 1%, for the 1% (Jedno percento –
jedným percentom – pre jedno percento), ktorý nedávno uverejnil časopis Vanity
Fair. Na vysvetlenie uvádzam Stiglitzove slová: „Prakticky všetci americkí
senátori a väčšina členov Snemovne reprezentantov sú príslušníkmi horného
jedného percenta už keď nastúpia do funkcie, zostávajú v úrade vďaka peniazom
horného percenta a vedia, že keď budú hornému jednému percentu dobre slúžiť,
dočkajú sa od neho odmeny, keď budú úrad opúšťať. Američania teraz sledujú
protesty proti utláčateľským režimom, ktoré sústreďujú ohromné bohatstvo v
rukách nepočetnej elity. Ale v našej vlastnej demokracii jedno percento ľudí
poberá takmer štvrtinu národných príjmov, čo je nerovnosť, ktorú budú ľutovať
dokonca aj bohatí“ (www.aiall.org).
Súčasnú krízu sa usiluje riešiť celý svet. Do
problému sa angažujú vlády, vedecké a finančné inštitúcie, nadnárodné
spoločnosti, firmy. Všetci hľadajú východiská...
Žiaľ, všetky sily orientujú len na vonkajšie
príčiny, hľadanie sa kĺže po povrchu, málokto sa dotýka jadra problému. O
skutočných príčinách sa prevažne mlčí, akoby nikto nechcel o nich hovoriť, alebo
ich vôbec neakceptoval. Spása sa vidí vo vonkajškovo orientovanom raste. A to je
podľa môjho názoru nesprávne! Všetky krajiny nemôžu mať predsa kladnú obchodnú
bilanciu. Ako z toho von? Nie náhodou sa vlani objavila téma menových vojen ako
v tridsiatych rokoch minulého storočia.
Pani inžinierka, z vašich slov vyplýva, že
súčasný ekonomický systém je zrejme veľmi ťažko reformovateľný. Navyše možno
podľa toho usudzovať, že kríza nie je ani zďaleka na konci...
Nie je a nemôže byť. Jednoducho preto, že jej
ozajstné príčiny sa neodstránili. Ukazuje sa, že v ekonomickom systéme je niečo
od základov zlé, nie je schopný sám seba oživiť a stabilizovať. Čertovo kopýtko
spočíva v tom, že bol nastavený ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia.
Nástroje zastarali, dostatočne nefungujú, stávajú sa skôr brzdou. Vtedy sa
presadzoval neokonzervativizmus v ekonomickej rovine, dôraz sa kládol na
monetarizmus a ekonómiu strany ponuky. Hlavný teoretik tohto prúdu Milton
Friedman videl hlavný motor ekonomiky v peniazoch. Neskôr, v osemdesiatych
rokoch, začína ožívať „nová pravica“ s Washingtoským konsenzom.
V čom spočívala podstata Washingtonského
konsenzu?
Išlo o súbor „dobre mienených rád“ Medzinárodného
menového fondu a Svetovej banky založených na báze neoliberalizmu, ako docieliť
rast a dostať sa z dlhovej krízy v osemdesiatych rokoch. Obmedzoval sa na
znižovanie rozpočtových deficitov predovšetkým na strane výdavkov
(zdravotníctvo, sociálne služby), rušil progresívne dane, orientoval sa na
posilnenie nepriamych daní, privatizáciu verejných statkov, dereguláciu
vybraných služieb, preferoval oslabovanie úlohy štátu v ekonomike. Dospelo to do
až do súčasného stavu, keď sa financiácia ekonomického života stala najväčším
problémom a zdrojom neférových finančných transakcií. Niečo také nemožno prijať.
Akým smerom by sa mala teda ekonomika uberať?
Prvým problémom je otázka práce. Nejde len o to,
že klesá jej podiel na HDP, ale predovšetkým bude nevyhnutné prácu nanovo
definovať. Musíme jasne stanoviť, čo je práca, čo je prospešná činnosť. Už dnes
je obrovské množstvo práce, ktorú trh nevidí a oceňovať nikdy nebude. Nedávno
som sa zúčastnila na konferencii Žena a ekonomika, hovorilo sa tam o tzv.
neviditeľnej práci, ktorú ženy vykonávajú, no nik ju spoločensky a finančne
neoceňuje. Nový systém musí tieto a podobné podnety zakomponovať do pojmu práca
a jej vzťahu ku kapitálu, nech sa už bude volať trhový socializmus, alebo trhové
plánovanie atď. Nemalým kameňom úrazu je aj nerovnováha. Ak sa pozrieme na
obchodný vývoj jednotlivých krajín, zaraz zbadáme, že často dovážame to, čo sme
schopní vyrábať či dopestovať sami. Mimo ekonomických vplyvov to predstavuje
mimoriadnu záťaž na životné prostredie (kamiónová preprava a pod.). Riešenia
treba hľadať v návrate k lokalizácii výroby, v presúvaní ťažiska na miestnu
výrobu všade tam, kde je to možné. Navyše sa to priaznivo odzrkadlí i na
zamestnanosti. Takto by sme mohli vymenovať rad ďalších problémov.
Medzi ne nepochybne patrí aj problematika
ekonomickej demokracie...
Skutočná demokracia sa nemôže orientovať len na
politickú sféru. Väčšinu života totiž trávime v práci, kde vládnu všelijaké
podmienky, len nie demokratické. V tejto súvislosti by som rada zacitovala
myšlienku Václava Bělohradského: „Nemožno byť slobodný podľa ústavy a byť
otrokom podľa pracovnej zmluvy.“ Žiaľ, tento citát je hlboko pravdivý. Ľudia sa
na pracoviskách stretávajú s nevyhovujúcimi pracovnými podmienkami, šikanovaním,
neférovým zaobchádzaním zo strany nadriadených. Nemôžu participovať na riadení a
spravovaní firmy, ich právomoci bývajú často nulové. V niektorých podnikoch sa
dokonca potláča činnosť odborov, pracujúci nesmú štrajkovať, podávať petície. O
zamestnaneckej samospráve zväčša ani nechyrovať.
Viem, že prvé lastovičky prileteli už aj
sem...
Firmu Sklárne Květná prevzali zamestnanci. (Už ju
zase predali. Určitý čas ju však skutočne viedli a zachránili ju vlastnou
angažovanosťou pred krachom.) Málo sa však o tom vo verejnosti vie; nadviazali
sme (Občianska alternatíva Zdola) spoluprácu s odborovými zväzmi v Čechách, aby
sme pomohli rozšíriť skúsenosti a poznatky o tejto fabrike. Vláda nemá ani
najmenší záujem propagovať podobné firmy založené na ekonomickej demokracii.
Zorganizovali sme na túto tému aj seminár, prítomný bol manažér firmy Barum
Otrokovice, kde veľmi aktívne aplikujú zamestnaneckú participáciu a dosahujú
pritom pozoruhodné výsledky.
Ako sa darí družstvám?
Za hlavný problém pri uplatňovaní ekonomickej
demokracie v družstevníctve pokladám prístup k financiám. Pre družstevníkov je
nevyhnutné „vyvliecť sa“ zo zabehnutého systému, viac kooperovať medzi sebou,
vytvoriť určitý reťazec družstiev, zaviesť metodiku prepojeného financovania, či
už v bytovej, výrobnej, alebo spotrebnej sfére. Najväčšou bariérou v rozvoji
družstevníctva sú najmä zákonné prekážky súvisiace s jeho financovaním.
Paradoxom je, že vo väčšine krajín sa môžeme stretnúť s opačným príkladom.
Vráťme sa k súčasnej globálnej kríze.
Verejnosť sa pýta, dokedy bude trvať, či sa vôbec skončí a aké následky
prinesie. Vo vašej knihe Globalizácia a kríza sa v spojitosti s trvaním kríz
opierate o tzv. Kondratievove vlny, o jeho koncept K-vĺn, ktorý predpokladá, že
každých 40 – 60 rokov dochádza k zásadnému obnoveniu technológií, čo sa rovná
jednému cyklu. Podľa toho od roku 1945 prebieha IV. K-vlna s horným
obratom(vrcholom) na konci šesťdesiatych rokov a na začiatku sedemdesiatych
rokov nastáva posun smerom dolu. Podľa vás sa západné krajiny ocitli momentálne
na najhlbšom dne, juhovýchodná Ázia (Čína, India, ale aj Rusko) a Južná Amerika
(Brazília) sú v omeškaní a dostali sa až teraz na vrchol. Západ sa z dna nemôže
vymotať a ani sa tak ľahko nevymotá, nedarí sa mu prejsť do horného obratu V.
K-vlny. Mohli by ste to čitateľom bližšie vysvetliť?
Výnimočnosť Kondratievových vĺn spočíva v tom, že
Kondratiev ako prvý považoval vedecko-technický pokrok za endogénny faktor
ekonomického rozvoja. Čiže: nové technológie možno masívne aplikovať len vtedy,
keď sú na to vhodné spoločensko-ekonomické podmienky. Krajiny skupiny BRIC-u
dosahujú v kontexte tejto teórie dobré ekonomické výsledky (nachádzajú sa
procese dobiehania). Štáty Západu by naopak mali mať schopnosť využiť
technologický potenciál a „skočiť“ ďalej – bol tu pokus s tzv. novou ekonomikou
v USA, ale ten zlyhal. Natíska sa teda otázka, prečo sa nástup ďalšej K-vlny tak
veľmi oneskoruje. Prečo krajiny Západu skúšajú všetko možné a usilujú sa tento
skok oddialiť, či už zadlžovaním, marginalizáciou práce, resp. snahou predĺžiť
extenzívny rast napríklad vojenskými konfliktami? Jedno z vysvetlení môže byť,
že nové technológie nadobudli takú podobu, že ich masová aplikácia nie je
zlučiteľná so súčasným systémom: s kapitalizmom.
Mnohí experti tvrdia, že pri hľadaní východísk
z krízy zohrávajú negatívnu úlohu Medzinárodný menový fond a Svetová banka. Viac
by sa vraj mali brať do úvahy odporúčania UNCTAD-u. Čo si o tom myslíte?
Analýzy MMF a skupiny Svetovej banky na jednej
strane a UNCTAD-u na strane druhej sa odlišujú už dlhšie obdobie, a to v celom
rade zásadných oblastí. Už tu padla zmienka o tzv. globálnych nerovnováhach, ale
rovnako opakovane zlyhávali analýzy oboch inštitúcií aj v súvislosti s
definovaním príčin a vplyvov napríklad Ázijskej krízy, ďalej dosahov
financializácie na trh komodit atď. Zlyhávali v prevenciách kríz, ale aj v ich
riešeniach. Naopak UNCTAD a jeho analytické materiály získavajú časom na
hodnote. Vezmime si, povedzme, známu správu Trade and Development Report;
nepochybne patrí k najkvalitnejším analytickým dokumentom, riešiacim širokú
škálu aspektov, ktoré MMF viac-menej ignoruje.
Je všeobecne známe, že hlavnou príčinou krízy
bola nedostatočná regulácia vo finančnom sektore. Nie náhodou sa preto objavili
rozličné pokusy regulácie, napríklad zavedenie bankovej dane, Tobinovej dane
atď. Banková daň na Slovensku sa stala akýmsi priesečníkom ideologického boja
medzi pravicou a ľavicou. Aký máte na to názor?
Áno, mainstreamový názor sa stále opiera o
problémy vo finančnom sektore. Niekedy si hovorím, či je to z nevedomosti, alebo
iba preto, aby sa mohlo povedať: finančný sektor je priveľmi komplikovaný,
priveľmi globálne prepojený, jednoducho sa s tým nedá nič robiť. Skutočnosť je
však iná – regulácia vo finančnom sektore je nepochybne veľmi dôležitá, ale
nerieši hlavné problémy súčasnej svetovej ekonomiky. Museli by sme si totiž
položiť otázku, prečo a vôbec akým spôsobom sa finančná sféra úplne vymkla z
rámca reálnej ekonomiky. Vrátili by sme sa tým ku klesajúcej miere zisku v
reálnej ekonomike, k nasýteniu ekonomiky a k roztvoreniu nožníc medzi agregátnym
dopytom a ponukou; ale o tom sme už tiež hovorili. Vo všeobecnosti sa domnievam,
že bude treba zásadne zmeniť naše uvažovanie o daniach, predovšetkým o ich
štruktúre, najmä v prípade, ak sa nepodarí v globálnom alebo aspoň regionálnom
meradle obmedziť vplyv daňových rajov, daňovú optimalizáciu a vnútropodnikové
ceny nadnárodných firiem. Pri nových typoch (bankovej dani, dani z finančných
transakcií, Tobinovej dani) nejde však primárne o výnos, ale o limitovanie ich
tokov, resp. rýchlosti. Kým však svetová ekonomika bude fungovať tak, že
virtuálnymi operáciami možno zarobiť x-krát viac ako výrobou či službami, sotva
sa niečo výraznejšie zmení.
Medzi odborníkmi sa veľa hovorí o hľadaní
novej medzinárodnej meny. Faktom je, že s medzinárodnou menou je spojených veľa
výhod: ekonomická prestíž, možnosť financovať schodky bežného účtu vo vlastnej
mene. Nazdávate sa, že dolár nájde premožiteľa?
Dolár je jedným z pilierov americkej moci. Keby
Spojené štáty nemali dolár, už dávno by sa ocitli v nesmierne závažných
problémoch. Nová internacionálna mena (resp. jej hľadanie) je priamo spätá s
tým, ako sa vyrieši rozšírenie dolárov po celom svete a najmä ich podiel (hoci
klesajúci) na svetových devízových rezervách. Prvé náznaky obmedzovania moci
dolára vidíme napríklad v krajinách BRIC-u, ktoré sa čoraz viac prikláňajú k
používaniu svojich mien v bilaterálnych obchodoch (v juanoch). Na druhej strane
Triffinova dilema, čiže známe protirečenie – nie je možné byť úspešnou domácou
menou a zároveň plniť internacionálnu funkciu – stále platí; bolo by určite
nevhodné tento omyl znovu opakovať, trebárs s juanom. Uvažuje sa o rozšírení SDR
(zvláštne práva čerpania), ale to podľa môjho názoru veľa nepomôže, pretože
stále ide o komplex zložený z hlavných svetových mien, ktoré by sa zrejme
rozrástli o juan či brazílsky real a podobne. Zásadné riešenie načrtol guvernér
čínskej banky, keď veľmi pozitívne hovoril o Keynesovej idei bancoru, idei,
ktorá sa zrodila v štyridsiatych rokoch minulého storočia.
Stretávam sa s mnohými názormi, že pravicové
vlády svojou benevolentnosťou vlastne spôsobili súčasnú krízu, ľavicové zase
(alebo ľavicovo orientované ekonomické balíčky) sa podpísali pod umocnenie
dlhovej krízy. Čo vy na to?
Je to trocha zjednodušený pohľad. Predovšetkým si
treba vyjasniť, čo je vlastne ľavicová politika. Tzv. ľavica totiž v posledných
dvadsiatich rokoch aplikovala pravicové neoliberálne recepty (viď tzv. tretiu
cestu). Nazdávam sa, že najmä v európskom priestore značne tápe a nie je schopná
sformulovať voči neoliberalizmu nejakú ucelenú víziu (mimo defenzívy sociálneho
štátu a návratu do úplne iného obdobia – do šesťdesiatych rokov minulého
storočia). Stimulačné balíčky prijímali a aplikovali rozlične orientované vlády
(od Číny po Spojené štáty), čiže rozdelenie ľavica – pravica nemá v tomto
prípade veľký zmysel.
S dlhovou krízou zápasí aj Európska únia.
Vlani hodila záchranný pás Grécku, čo vyvolalo veľmi kontroverzné nálady.
Všeobecne sa tvrdilo, že Gréci si svoju ekonomiku doslova prejedli. Je to
pravda?
Grécko a jeho dlhová kríza, to je obrovská a
zásadná téma. V Českej republike vyhrala táto téma pravici voľby. Grécko nemalo
v prvom rade vstupovať, resp. nemalo sa mu dovoliť vstúpiť do Eurozóny. Veď ako
môže fungovať spoločná mena v krajine, ktorá má takú slabú ekonomickú štruktúru
a de facto žije čiastočne z poľnohospodárstva a z cestovného ruchu? Navyše
brzdiacim faktorom krajiny je jej geografická poloha: periféria Európy a
roztrieštenosť na mnohých malých ostrovčekoch, ktorá extrémne sťažuje
vybudovanie nejakej priemyslovej chrbtice. Vysoká zamestnanosť Grékov vo
verejnom sektore skôr vyjadruje fakt, že štát tu jednoducho slúžil ako
zamestnávateľ poslednej inštancie. Nezabúdajme ďalej na to, že Grécku pomáhal
„upravovať“ štatistické údaje neslávne známy Goldman Sachs, ktorý potom veselo
obchodoval s finančnými derivátmi CDS (a v skutočnosti stavil na grécky
bankrot).
Európska únia mieni pokračovať v hádzaní
záchranných pásov, tentoraz pôjde o stabilizačný Euroval v podobe hotových
peňazí, ktorý by mal platiť od roku 2013. Slovenská vláda a parlament budú mať
so schválením tohto konceptu (a to aj napriek tomu, že sa vyhlasujú za koalíciu
rozpočtovej zodpovednosti) určité problémy, pretože jedna z koaličných strán (SaS)
sa stavia jednoznačne proti (nebude podporovať lajdákov a darmožráčov).
Nazdávate sa, že je to správne stanovisko?
Vstup do hospodárskej a menovej únie je veľmi
dôležitý krok, ktorý si treba dôkladne premyslieť. Prináša so sebou určité
výhody, ale nesie v sebe aj veľkú mieru zodpovednosti. Taká únia – ako ukazujú
aj príklady z histórie – nemôže fungovať bez politickej vôle, a ako ukazuje
súčasná realita Eurozóny, predovšetkým pri jej veľmi heterogénnom zložení, je
jednoducho bez fiškálnych transferov stratená. Otázkou je, či je to pre
ostatných členov akceptovateľné, ale to si mali premyslieť vopred. Predpokladám,
že „lajdák a darmožráč“ je hlúpy politický obrat, pretože krajiny, ktoré sa
ocitli v problémoch nenesú za to až takú veľkú vinu. Štrukturálna slabosť,
postavenie na periférii Eurozóny a v neposlednom rade aj asymetria obchodných a
kapitálových tokov (v oboch dominuje Nemecko) ich postavila do veľmi ťažkej
situácie.. Projektovanie Eurozóny bolo, žiaľ, založené skôr na politickej úvahe
a pramálo sa zohľadnila reálna ekonomická štruktúra.
Problém deficitu a zadĺženia európskych
krajín, kde si „ľudia žili nad pomery“ (podľa pravice) signalizuje, že sociálny
štát je drahý a nie sú naň peniaze. Nie je však drahšia nezamestnanosť? Aké sú
vôbec náklady sociálneho zmieru? Nevytvára „fiškálna konsolidácia“ svojimi
škrtmi len ďalšie dlhy, ktoré nie sú účtovne viditeľné?
Drahý sociálny štát je večná neoliberálna mantra.
Zapadá do kontextu hľadania „riešení“ od sedemdesiatych rokov – zosilnenia tlaku
na faktor práce v prospech kapitálu. Neoliberáli navyše uvažujú iba v
ekonomických kategóriách, ináč povedané, hodnoty, ako súdržná spoločnosť či
sociálny zmier im nič nehovoria – ibaže až vo chvíli, keď by to ohrozovalo
bezpečnosť elít. Fakt, že sociálny štát je tzv. drahý skôr ukazuje na to, že
kapitál už nemá motiváciu usilovať sa o sociálny zmier a preferuje konflikt.
Prečo? Jednak sa zmenili geopolitické podmienky. Existencia východného bloku, a
to, že by mohol byť úspešnejší ako Západ, nútilo západné krajiny zohľadňovať
sociálne podmienky svojich občanov. A jednak pri súčasnom type rastu ekonomiky
už netreba tak veľa ľudí, na čo teda na nich brať ohľad. Elity zvolili cestu
štvania jednotlivých skupín proti sebe – trend, ktorý je napríklad v ČR značne
viditeľný. Takzvaná fiškálna konsolidácia, povedzme, ako v Grécku, je jednoducho
ekonomická samovražda. Každý normálne uvažujúci človek si predsa nemôže myslieť,
že ekonomika, ktorá je natoľko štrukturálne slabá a natoľko zadlžená, dokáže
niečo také splatiť bez toho, aby ju to úplne zničilo a rozložilo. A posledné
poznámky: zohľadňujeme dlhy bánk, ktoré sa napokon rozprestrú ako koberec nad
celou spoločnosťou, pritom však neberieme do úvahy dlhy v sociálnej a
ekologickej oblasti. Politika fiškálnej konsolidácie v súčasnej európskej podobe
je kontraproduktívna a hlúpa. Ak však nejde o zámer, ako spoločnosť úplne
rozložiť.
Euroskeptici tvrdia, že Európska únia nebude
mať dlhé trvanie. Poukazujú predovšetkým na Nemecko, ktoré uskutočnilo niekoľko
kľúčových opatrení bez konzultácie s európskymi partnermi. Hrozí z toho
nebezpečenstvo pre jednotu a kooperáciu Európskej únie?
Nemecko ozaj uskutočnilo v minulých rokoch rad
zásadných rozhodnutí, ktoré nekonzultovalo so svojimi partnermi. Za ťažiskové
opatrenia pokladám utlmenie domáceho dopytu prostredníctvom mzdovej deflácie a
orientáciu na vonkajškovo orientovaný rast (je to skôr stratégia pre krajinu vo
fáze dobiehania, napríklad pre Čínu). Keďže je Nemecko ekonomicky
najdôležitejším štátom Eurozóny, logicky to tento priestor výrazne ovplyvnilo,
najmä však perifériu – dnešné krajiny PIGS (Portugalsko, Írsko, /niekedy
Taliansko/, Grécko a Španielsko). Nemecko začalo silno dominovať a stále
dominuje v oblasti obchodných a kapitálových tokov, nehovoriac už o tom, že
nemeckú ekonomickú štruktúru – najmä veľký a expanzívny priemyselný sektor –
nemožno porovnávať s nijakou inou krajinou Európskej únie. Nemci, žiaľ, považujú
svoju ekonomickú cestu za správnu a usilujú sa ju napríklad v Pakte euro plus
aplikovať v celej Eurozóne.
Ukazuje sa, že kríza urýchlila zmeny na
geopolitickej úrovni. Vyššiu váhu získalo zoskupenie G-20, čo naznačuje úpadok
Západu a posilňovanie tendencií k multipolárnemu svetu. Do popredia sa dostáva
zoskupenie krajín BRIC-u (Brazília, Rusko, India, Čína). Čína sa stala druhou
najsilnejšou ekonomikou a najväčším exportérom na svete. Aký vývoj možno tu
očakávať?
Ide o veľmi komplikovanú otázku. V hre je veľa
faktorov: do akej miery sú krajiny BRIC-u závislé od Západu, ďalej či sú schopné
posilňovať spoluprácu krajín Juh-Juh, a napokon, ako bude vyzerať ich vlastná
ekonomická politika, resp., či sa dokážu vyrovnať s vlastnými slabosťami
(demografický vývoj, jednostranná ekonomická štruktúra a podobne). Pre krajiny
Západu bude najdôležitejšie, aby si ich predstavitelia uvedomili, že na skutočné
riešenie krízy sú nevyhnutné zásadné systémové opatrenia, a nie, ako sme toho
svedkami, „vyliečiť“ jej neduhy rovnakými metódami, ktoré ju vyvolali, - čiže
obmedzovaním moci štátu, nárastom nerovností a globálnych nerovnováh. Pokým si
to neuvedomia, resp. nebudú donútení si to uvedomiť, môže nás čakať cesta do
pekla, ktorej znaky možno pozorovať už dnes.
Ľudia na celom svete sa v súčasnosti obávajú
potravinovej krízy. Súvisí to najmä s rastom cien ropy, výrobou biopalív a s
nerovnováhou v dotačnej politike jednotlivých krajín. Aký sa tu očakáva vývoj?
Problém potravinovej bezpečnosti sa opäť stal
svetovou agendou so skokovým nárastom cien v roku 2008. V súčasnosti sa táto
situácia opakuje. Predovšetkým treba zdôrazniť jedno – potravinová kríza
neznamená globálny nedostatok potravín, sú však natoľko drahé, že si ich
chudobní nemôžu dovoliť kúpiť. Kľúčovou otázkou sa stane vývoj cien ropy a už
zmienená politika biopalív, ktorá v súčasnej podobe vedie k bezprecedentnému
prepojeniu potravinového a energetického trhu vrátane tvrdej „súťaže“ o pôdu. Na
poľnohospodárstvo nemožno pozerať ako na niečo zastarané a azda aj zbytočné pre
„modernú“ spoločnosť. Potravinovú bezpečnosť a sebestačnosť treba postaviť medzi
skutočné politické priority, a to najmä v krajinách s vhodnými klimatickými
podmienkami.
Globalizácia hlboko zasiahla aj medzinárodný
obchod. Najväčší vplyv naň majú nadnárodné spoločnosti, často väčší ako
jednotlivé štáty. Ako sa pozeráte na jeho ďalší vývoj?
Väčšina kritických autorov sa zhoduje v tom, že
súčasný systém sa nebude dať zásadnejšie zmeniť, kým v ňom budú fungovať aktéri
nepodliehajúci nijakej demokratickej kontrole a nijakej zodpovednosti
(nadnárodné firmy). Na program dňa sa opäť dostáva spolu s krízou otázka
suverenity štátu. Medzi umiernené reformistické návrhy patrí vytvorenie
jednotných ekologických a sociálnych štandardov, ktoré by sa museli globálne
dodržiavať. Predovšetkým by bolo potrebné zamedziť daňový dumping a zneužívanie
vnútrofiremných cien vrátane odlevu ziskov a dividend. Navyše štruktúra
nadnárodných firiem je v globálnom meradle silno oligopolistická, čiže ťažko
možno hovoriť o nejakej „voľnej hre trhových síl“. Radikálni kritici
nadnárodných firiem a ich praktík často zdôrazňujú nevyhnutnosť „vtesnať“
multinacionálne spoločnosti pod demokratickú kontrolu (nemyslí sa tým vždy
prevzatie štátom, ale napríklad prevzatie zamestnancami).
V podmienkach globalizácie naberá nové črty
investovanie. Z dôvodov efektívnosti sa premiestňujú pracovne náročné výroby do
oblastí s nižšími mzdovými nákladmi, nižšími štandardmi v ekológii a s daňovým
dumpingom. Napokon to vyúsťuje k tzv. pretekom ku dnu. Môžete to bližšie
osvetliť?
V pretekoch ku dnu (race to the bottom), ako
výstižne poznamenal J. Stiglitz, prehrávajú úplne všetci. V honbe za tzv.
konkurencieschopnosťou sa krajiny predháňajú o „angažmán“ nadnárodných firiem, o
to, kto ponúkne nižšie dane (resp. nijaké dane), ešte viac lacnej detskej práce
(napríklad v juhovýchodnej Ázii), čo najnižšie alebo žiadne ekologické
štandardy, kto najdokonalejšie odstráni akúkoľvek sociálnu legislatívu atď.
Krajiny sa ozaj pretekajú v tom, ako čo najviac zhoršiť podmienky pre svoje
obyvateľstvo, aby záujemcom predostreli údajne najväčšiu konkurencieschopnosť.
Preteky ku dnu vyjadrujú absurditu a závažnosť súčasných ekonomických problémov.
Honba za efektívnosťou, za najnižšími nákladmi je opätovne pokus Západu predĺžiť
si „život“ pomocou extenzívneho rastu, oddialiť prechod do V. vlny. Táto cesta
sa však nakoniec obracia proti samotným aktérom; nielenže obmedzuje kúpnu silu
(stačí si uvedomiť, že zamestnanec je takisto spotrebiteľ, to vedel už Henry
Ford, no z hľadiska dnešného globálneho trhu akoby to prestávalo byť dôležité),
ale ničí aj spoločnosť a základy demokracie. Napokon, keď musíme byť
konkurencieschopní, vonkoncom nezáleží na tom, kto vyhrá vo voľbách, veď jedinú
„správnu“ politiku nám nadiktujú finančné trhy, ratingové agentúry a nadnárodné
firmy. Nie nadarmo sa v západných krajinách čoraz častejšie hovorí: keby mohli
voľby niečo zmeniť, zakázali by ich.
Dovoľte mi dotknúť sa niektorých citlivých
problémov na Slovensku. V našom parlamente sa bude prerokúvať nový Zákonník
práce. Pripravila ho vláda údajne s cieľom ďalej ho sflexibilniť, urobiť
pružnejší. Opozícia namieta, že pôjde o zhoršenie pracovných podmienok. Ako sa
podľa vás tento súboj skončí?
Podobný zápas bude prebiehať aj v ČR. Je to stále
tá istá pesnička; na počudovanie budeme konkurencieschopní a efektívni len
vtedy, keď sa zamestnancom zhoršia sociálne štandardy na úroveň 19. storočia
pred Bismarckom. Podľa argumentov pravice zacieleným proti odborom a proti
zákonníku práce ako takému to niekedy vyzerá tak, akoby zamestnanci
vykorisťovali zamestnávateľov a predstavovali hlavný problém pri pretváraní
krajiny na kvitnúcu záhradu. Uvedomme si, že žijeme v 21. storočí, máme k
dispozícii veľmi moderné technológie, ktoré by teoreticky mali viesť k tomu, že
budeme pracovať stále menej, a nie viac! Spojené štáty majú nepochybne veľmi
flexibilný trh práce – aj napriek tomu sa vyznačujú v kríze vysokou
nezamestnanosťou, obrovskou mierou pracujúcej chudoby, veľkou mierou nerovnosti
v spoločnosti. Flexibilizácia pracovnej sily je opakovanie, vari aj zosilnenie
„riešenia“ problémov sedemdesiatych rokov – krízu liečime tými istými
prostriedkami, aké ju vyvolali.
Aj ďalšia otázka súvisí so Zákonníkom práce –
a to s nezamestnanosťou. Ustanovenia v našej právnej norme mi zavše pripomínajú
známy americký systém hire an fire (rýchle pracovníka najať a rýchle ho aj
vyhodiť). Američania sa dlhý čas chválili, že práve vďaka tomu majú jednu z
najmenších nezamestnaností na svete. Lenže vždy zabudli dodať, ako sa u nich
nezamestnanosť eviduje...
O Spojených štátoch som sa už stručne vyjadrila v
predchádzajúcej časti rozhovoru. So štatistikou nezamestnanosti sa dajú skutočne
robiť divy. Nie je to iba príklad USA, manipulácie s výkazníctvom sa objavujú aj
v Českej republike. V Spojených štátoch stačí, keď pracujete niekde zopár hodín
týždenne (kosíte trávnik či vykonávate iný druh prekarizovaných služieb), zo
štatistiky jednoducho vypadnete a hneď všetko vyzerá „optimistickejšie“.
Našťastie však existujú analýzy, ktoré ukazujú, že skutočná miera
nezamestnanosti v USA je zhruba dvojnásobne vyššia ako sa oficiálne uvádza.
Skončil sa dokonca aj mýtus, že vysokoškolské
vzdelanie zabezpečí ľuďom zamestnanosť a dobre platenú prácu. Prax nás o tom
dennodenne presviedča....
Máte pravdu. Bol to ďalší mýtus – vysokoškolské
vzdelanie vám zabezpečí dobré uplatnenie na trhu práce. Nič také neplatí ani v
USA, ani v Európe. Ide skôr o to, ako primäť mladých ľudí, aby sa – vzhľadom na
zavedenie školného – kvôli „istote“ dobrého miesta zadlžili na celý život a
potom neskôr zistili, že realita je niekde inde. Vysokoškolské vzdelanie viac
slúži na „filtráciu“ mladých na úspešných a neúspešných (niekedy zadlžených a
nezadlžených), pretože súčasná ekonomika jednoducho nedisponuje
„vysokokvalifikovanými“ pracovnými miestami a pri jestvujúcej podobe nimi ani
disponovať nebude. Potom sa stáva, že vysokoškoláci vykonávajú prácu, na ktorú
by normálne stačil stredoškolák.
V našom rozhovore odznelo veľa podnetných
myšlienok o príčinách súčasnej krízy, o cestách, ako ju prekonávať a znovu
naštartovať rozvoj ekonomiky. Čitateľov bude akiste zaujímať, aké sú scenáre
ďalšieho vývoja spoločnosti...
Scenáre ďalšieho vývoja, resp. ich stručný náčrt
tvoria poslednú časť mojej knihy Globalizace a krize. Uvádzam tam tri
nasledujúce varianty: Najhorším scenárom je pokračovanie súčasného vývoja – čiže
ešte viac opatrení, ktoré viedli priamo ku kríze – ďalšie zhoršovanie postavenia
zamestnancov, úvahy o prepojení volebného práva na majetok, rovnako ako to bolo
v 19. storočí. Je to scenár, ktorý ráta s nárastom fašizoidných tendencií v
spoločnosti – volanie po pevnej ruke v kombinácii s „vyrovnaním sa“ s tými, čo
nám „odhrýzajú z nášho chlebíčka“ – v krajinách západnej Európy to môžu byť
migranti (tieto tendencie a rastúcu obľubu takto orientovaných politických strán
silno badať už teraz), ale aj bezdomovci či rozličné menšiny. Žiaľ, hnutia či
politické strany s fašizoidnými prvkami naberajú v západných krajinách na sile –
stačí spomenúť americkú Tea Party. Ďalšie dva scenáre predpokladajú, že proti
tomuto smerovaniu sa postavia buď samotné elity a pokúsia sa o globálnu
koordináciu zhora (ako to napokon avizuje tzv. Stiglitzova správa schválená v
OSN), alebo to vyvolajú sami občania svojou aktivitou zdola, napríklad Útekom zo
systému. Ako príklad možných alternatív uvádzam silné komunitné hnutie v Južnej
Amerike. Nech už je to akokoľvek, domnievam sa, že v súčasnosti sa nachádzame v
jedinečnej etape – niekedy sa hovorí o podobnej situácii ako bol rozpad Rímskej
ríše. Myslím si, že fungovanie euroatlantickej civilizácie, krajín Západu sa
dostalo za svoju hranicu, či už ekonomicky, ekologicky, sociálne, alebo morálne.
Táto kríza má mnoho dimenzií a chaos, ktorý nastáva, je príležitosťou pokúsiť sa
o radikálnu zmenu k niečomu lepšiemu. Podobný vývoj dobre popisuje teória
chaosu, ktorá nám zároveň dáva i určitú nádej: práve v období chaosu môžu mať aj
malé udalosti veľký význam, ináč povedané, úsilie každého z nás môže tento svet
zmeniť.
Rozhovor pripravil a spracoval Pavol Dinka
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
