Výskum budúcností a filozofia budúcnosti
Doc. PhDr. Juraj (Jiří) Suchý, CSc., Prognostický ústav SAV, Bratislava
Filozofia sa vinou doktrinálnej systematizácie
pred a po druhej svetovej vojne dostala do strnulého stavu a stále viac sa
vzďaľovala dynamickej komplexite ľudského života a aktuálnym problémom rozvoja
duchovnej, praktickej a materiálnej kultúry súčasnej spoločnosti. Zmenila sa na
štrukúry anachronického vedenia, ktoré obchádzalo alebo neuspokojivo reagovalo
na problémy, riešenie ktorých sprostredkúvalo napredovanie spoločnosti v
dejinách prítomnosti.
Vo východnej Európe nadobudla filozofia absurdnú
podobu dogmatického marxizmu-leninizmu, orientovaného na minulosť a usilujúceho
sa formovať budúcnosť ako prolongáciu konzervatívne deformovanej prítomnosti,
vytrhnutej z modernizačných procesov pretvárajúcich podobu sveta. V západnej
Európe sa filozofia zmietala medzi viacerými jednostrannými orientáciami, ktoré
typologický vyčerpávali možnosti scientizmu, antropologizmu a vecne
neangažovaného formalizmu. Hoci niektoré z nich prinášali v päťdesiatych rokoch
užitočné objavné poznatky, nebola žiadna z nich schopná poskytnúť súvislý názor,
ktorý by uspokojivo objasnil hlboké štrukturálne zmeny, ktoré na prelome
šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov začali meniť tvárnosť sveta a trhať
kontinuitu jeho evolúcie. Vznikla potreba filozofie "všeobecnej evolúcie" (Ervín
László), všeobecnej nielen v zmysle jej globálnej platnosti, ale aj
všestrannosti objasnenia reálne prebiehajúcich spoločenských zmien, revolúciami
počnúc, až po adaptáciu a reformy.
1. Historizmus a futurizmus. Zdanlivo nekorektné
nastolenie otázky je niekedy najrozumnejšou formou rozvinutia a inovačného
riešenia problematiky.
V množstve definícií historizmu, ktoré
nahromadila reflexia historického poznania, prevláda názor, že ide o tematizáciu
dejinnej skúsenosti ľudstva v záujme jej uplatnenia ako kultúrneho faktora
utvárania ľudského spolužitia v prítomnosti a budúcnosti.
Vznik futurizmu a jeho kritika historizmu
umožnili nielen diferencovanejšie vymedziť históriu ako proces zmien
prebiehajúci medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou, ako kvalitatívnymi
rozmermi dejinného času, ale aj odhaliť konzervatívny zmysel historizmu ako
teoretického výrazu kultúrnej orientácie na minulosť ako zdroj societálnych
informácií a princíp reprodukcie kultúry. Kritický prístup k fylogenéze kultúry
vysvetľuje nielen neskorší vznik futurizmu ako kultúrnej orientácie na
budúcnosť, ale aj nevyhnutnosť toho, aby vystriedal historizmus, ktorý sa dostal
do konfliktu s pluralizáciou duchovnej a politickej kultúry a verzifikáciou
civilizácie. Historizmus zúžil zdroje reprodukcie kultúry na historicky danú
faktickú a ignorovaním inovačného prínosu ľudskej tvorivosti odsúdil kultúru ako
celok na stagnáciu v lepšom a na retrográdne blúdenie v horšom prípade.
Futurizmus na rozdiel od futurológie ako
prognostického poznania budúcnosti je obsažnejším pojmom pre zmenu kultúrnej
orientácie ľudstva, ktorú od dvadsiatych rokov pripravovalo moderné umenie ako
najplastickejšia forma duchovnej kultúry, a preto poskytlo termín "futurizmus"
(F. Marinneti) ako názov zmenenej kultúrnej orientácie. Teoretická fundamentácia
tejto zmeny je aktuálnou úlohou kulturológie, ktorá sa dá splniť iba kombináciou
kognitívnych a axiologických prístupov pri zodpovedaní toho, čo budúcnosť je, čo
od človeka vyžaduje a čo mu prináša. Budúcnosť nie je iba objektom poznania, ale
aj predmetom intuície a viery. Sedemnásť prominentných futuristov z celého sveta
nazvalo zborník svojich pohľadov na väzbu súčasného človeka k budúcnosti V čo
veria futuristi [1], aby zdôraznili mnohoznačnosť vzťahov, ktoré sa utvárajú v
prieniku ľudských očakávaní, tušení, želaní, obáv i racionálneho poznania
trendov kultúrneho súžitia ľudí v ústrety budúcnosti.
O produktívnosti orientácie na budúcnosť hovorí
už jej kumulatívny efekt, to, že sa budúcnosť prestala chápať ako nepoznateľný a
nezmeniteľný osud človeka, ale stala sa výzvou jeho poznania, činorodosti a
motiváciou tvorivého inovačného konania.
"Všetci prispievatelia zborníka sa zhodujú" podľa
slov jeho recenzenta v názore, že "spoločnosť sa stáva stále viac komplexnejšou
a pohybovou silou jej zmien bude aj naďalej rýchlo sa vyvíjajúca veda a
technológia. Vedúcimi technológiami budúcnosti budú "telematika", zahŕňajúca
telekomunikácie, komputery, aplikácie elektroniky všetkého druhu, a tiež
biotechnológie, hlavne pre ich vplyv na poľnohospodárstvo a zdravotníctvo.
Patria sem aj nové materiály pre ich revolučný potenciál vo výrobe, konštrukcii
a pri prenikaní do vesmíru. "Futuristi", píše recenzent zborníka, "vyjadrujú
svoje obavy z nekontrolovaného populačného rastu, poškodzovania a znečisťovania
životného prostredia, ako aj z obtiažnosti prechodu na iné zdroje energie pri
zmenšujúcich sa ropných zásobách." Znepokojuje ich hlavne žalostný nedostatok
politicko-ekonomickej spolupráce vo svete a nebezpečenstvo, ktoré sa skrýva vo
výrobe a šírení nukleárnych zbraní. Zhodujú sa v tom, že zatiaľ čo sa očakáva
vzrast zložitosti ľudského snaženia, nie sú sociálne a vládne inštitúcie vôbec
pripravené mu čeliť. Mnohí z nich zastávajú názor, že vládam chýba svetonázor a
že viaceré z ich funkcií zastarali. Majú pocit, že spoločnosti by mali vytvoriť
flexibilnejšie inštitúcie, aby zvládli vynárajúce sa globálne problémy. Iní
tvrdia, že korporácie prevezmú niektoré z funkcií vlády a budú poskytovať viac
služieb spoločnosti. Všeobecne očakávajú spomalenie miery ekonomického rastu
vzhľadom na rastúce výdavky na energiu, globálny prírastok obyvateľstva a rast
požiadaviek na zdroje a potraviny. Futuristi sa však príliš nestarajú o
nestabilitu v globálnych štruktúrach. Predpokladajú, že zmeny nastanú v rámci
kontinuity. Dôjde síce ku konfliktom a výbuchom nespokojnosti, avšak dúfajú, že
sa podarí zvládnuť rôzne systémy a úspešne sa prepliesť ich nástrahami. Čo sa
týka Spojených štátov, autori zborníka zdôrazňujú, že informačná spoločnosť,
ktorá v nich vzniká, bude vyžadovať nové štandardy vzdelanosti, vedeckých a
technologických zručností a expandujúci svetový názor. Domnievajú sa, že "ani
univerzity, ani korporácie nerobia dosť pre to, aby sa uspokojili vzdelanostné
nároky na budúcich pracovníkov" ([2], 27-28).
2. Prínosy a obmedzenosť forecastingu.
Inštitucionalizáciou prognostickej činnosti v štúdiách budúcností, ktoré na
objednávku vlády uskutočnila koncom šesťdesiatych rokov Rand Corporation,
vznikol nový druh profesionálnej činnosti - forecasting, ktorý pri jeho
vymedzení a zaradení do systému spoločenskej práce vyvolal rozpaky. "Aby bol
forecsting uznaný za povolanie, muselo by pole jeho činnosti vyžadovať
štandardy, nástroje a zručnosti spoločné pre všetkých jeho nositeľov ako
príslušníkov jednej profesie. Naproti tomu, ak sa má pokladať za disciplínu
vedeckého poznania, predpokladá to vymedziť jeho predmet všeobecne uznávanými
pravdami, ktoré sa dajú overovať a ku ktorým sa prostredníctvom výskumnej
činnnosti môžu pripájať nové objavy a údaje. Zatiaľ však jestvuje len veľmi málo
právd o budúcnosti a oblastí, v ktorých sa zhodujú názory na to, čo vyvoláva
zmeny v skutočnosti. Ak použijeme Kuhnov referenčný rámec, môžeme povedať, že sa
celé pole danej činnosti nachádza v predparadigmálnom stave", komentuje
spomenuté rozpaky Olaf Helmer ([3], 39).
Výskum budúcnosti ako kvality či sféry plynutia
sociálneho času stáva sa prostredníctvom vedeckého poznania dezideologizáciou
interpretácie intersubjektivity súčasníkov, v ktorej sa utvára ich život ako
ich jedinečná a neopakovateľná osobná skutočnosť.
Budúcnosť nie je osudom človeka, ale
príležitosťou na jeho činnú sebarealizáciu, ktorá v dnešnom svete motivuje
poznávaciu a praktickú aktivitu súčasníkov hlavne konvergenciou ekonomiky,
politiky a ideológie spoločenských sústav, na ktoré sa svet rozdelil v prvej
polovici 20. storočia.
Úspešné zvládnutie tohto problému zatiaľ
komplikujú subjektívne a objektívne rezíduá minulosti. Ich prekonanie motivovalo
vznik štúdií 21. storočia ako kritiky presahu minulosti do prítomnosti a
vyjasnenia prelomových požiadaviek, šancí i rizík budúcnosti, o ktorých sa dnes
rozhoduje v postmodernej perspektíve budúcnosti, a nie v tradičnej perspektíve
minulosti. Hľadisko budúcnosti sa od šesťdesiatych rokov postupne presadzovalo
ako nová kultúrna orientácia s praktickým dosahom pre osobné rozhodovanie
jednotlivcov i vnútornú a zahraničnú politiku štátov.
Úspešné uplatnenie prognostických výhľadov pri riešení problémových situácií
dnešného sveta objasňuje početný nárast štúdií 21. storočia ako najnovšej formy
strategického plánovania a prejavu kognitívneho záujmu o budúcnosť človeka a
ľudskej civilizácie. Gerald O. Barney, riaditeľ Ústavu pre štúdium 21. storočia
v Arlingtone, im preto na 6. generálnom zhromaždení Spoločnosti pre budúcnosť
sveta (World Future Society) venoval zaslúženú pozornosť: "Štúdie 21. storočia
predstavujú najnovší a azda aj najhodnotnejší koncept výskumu budúcnosti. Sú
celkom odlišné od krátkodobých plánovacích štúdií, sledujúcich jedno hľadisko,
aké sa obvykle robia pre vládne orgány. Namiesto toho predstavujú integrované
multidisciplinárne analýzy dlhodobých opcií v jednotlivých krajinách a stratégie
dosiahnutia žiaducich cieľov.
Čoraz viac štátov rozpracúva tieto štúdie ako
komplexné spoločenské prognózy s dlhodobým časovým horizontom, aby si ujasnili
súvislosti národných a globálnych premien v ekonomickej, sociálno-politickej,
environmentálnej, diplomatickej a vojenskej situácii sveta a mohli plánovať
svoju vlastnú budúcnosť' ([4], 37).
"Plánovanie je náš základný nástroj pre
pochopenie zmyslu sveta v jeho boji proti starým problémom biedy a
nerozvinutosti a pri úspešnom zvládnutí nových výziev. Plánovanie budúcnosti je
potrebné pochopiť ako súvislý proces integrácie societálnych a ekonomických
faktorov s politickým výberom", povedal na tomto zhromaždení Jorge Monge,
minister plánovania Kostariky v referáte vypracovanom spoločne s jej
prezidentom, laureátom Nobelovej ceny mieru Oscarom Ariasom. "Problémy
sociálno-ekonomického plánovania v ústrety 21. storočiu sa zauzľujú vo fakte
prílišnej kontroly sovietskej ekonomiky a nedostatočnej kontroly ekonomiky USA.
Máme slobodu, avšak priveľa slobody plodí problémy, a tak máme tiež bezdomovstvo
a hlad. Americká ekonomika začína pomaly upadať. Je tu 60-70 percentná
pravdepodobnosť, že nás to v budúcich rokoch zavedie do krízy" ([4], 37).
Štúdie 21.storočia bezprostrene nadväzujú na
komplexné prognózy k roku 2000, v ktorých sa identifikovali trendy pohybu
národných spoločností v globálnom vývine sveta. Tieto prognózy konštatovali
napospol prelomový charakter prítomnosti, neodvratnosť zásadnej zmeny štruktúry
pohybových sfl, smeru a vín spoločenského pohybu, ktorý si vyžiada nový spôsob
jeho plánovania a regulácie v 21. storočí. V štúdiách 21. storočia sa spája
regionálny obsah výpovedí o spoločenskej skutočnosti s ich globálnym rozsahom,
takže predstavujú reprezentatívne kváziempirické zdôvodnenie futuristickej
orientácie súčasnej kultúry. Marvin Adelson osvetľuje inovačný zmysel tejto
orientácie jej konfrontáciou s konzervatívnymi účinkami pôsobenia tradičných
hodnôt a zotrvačných stereotypov správania, preferovaných historizmom: "Máme
sklon pokladať naše sociálne ustanovizne za dostatočne rozvinuté. Avšak z
hľadiska budúcnosti sa čoskoro ukážu ako značne primitívne. Dá sa očakávať, že
sa stretneme s viacerými spôsobmi kombinácie ľudského a technického potenciálu
ako doteraz. Futuristi o nich nehovoria celkom zreteľne, pretože ich klientami
sú existujúce oreganizácie s ich funkčnou autonómiou a systémovými obmedzeniami.
Jednou z najvýznamnejších úloh štúdií budúcnosti stane sa bezpochyby skôr
objasnenie nevyhnutnosti tranzície terajších organizácii a formovania nových,
ako navrhovanie politiky či programov pre existujúce organizácie. To, čím by sme
sa mali zaoberať, sú organizačné spoločenstvá a konceptuálne "technológie", "heart-ware",
"headware", "orgware" a "teamware", a nie práve "hardware a software" ([5], 36).
Zatiaľ čo záujem o minulosť sprevádzal dejiny
oddávna ako ich základná kultúrna orientácia, záujem duchovnej kultúry o
budúcnosť sa prejavil v podobe "futurológie" (O. Flechtheim) iba v päťdesiatych
rokoch a začal nadobúdať črty vedeckého poznania až v druhej polovici
šesťdesiatych rokov v súbehu udalostí, medzi ktoré Olaf Helmer, jeden z
protagonistov forecastingu, zaraďuje:
a) vydanie Jouvenelovej knihy L´ art de la
Conjecture;
b) systematickú aplikáciu delfskej metódy pri dlhodobom prognózovaní vývoja
americkej spoločnosti pre Rand Corporation;
c) založenie Ústavu pre budúcnosť a rozbeh štúdia budúcností;
d) vytvorenie Úradu pre Technologické vyhodnocovanie (TA) pod záštitou kongresu
USA, ako aj vznik hlavných preiodík výskumu budúcnosti: Technological
Forecasting and Social Change, Futures a The Futurist ([3], 39-40).
Tieto skutočnosti podnietili vznik výskumných
skupín a konzultačných firiem zaoberajúcich sa dlhodobým prognózovaním
pravdepodobných budúcností, ktoré sa dnes označujú ako "Futures movement".
Štúdium budúcností je výskumom v osobitnom
zmysle, pretože jeho predmetom je aktuálny potenciál budúcich stavov sociálnej
skutočnosti, teda možnosti skutočností, ktoré ešte nenastali. Budúca skutočnosť
je množinou konkrétnych budúcností rôznych sociálnych objektov, ktoré vznikajú
ako aktualizácia potenciálov daných v prítomnosti. Toto metodologické stanovisko
umožňuje nepristupovať k budúcnosti ako k výsledku pôsobenia osudových síl
dejinnej nevyhnutnosti, ale ako k časopriestoru ľudského konania, ktorý
jednotlivcom poskytuje príležitosť uvedomelé utvárať stavy ich života
pretváraním ich societálnych okolností a byť tak spolutvorcami vlastnej
budúcnosti.
Poslaním štúdia budúcnosti a jej predvídania je
nájsť potenciály, kriteriálne hodnoty a efektívne prostriedky optimalizácie
spoločenských problémov prítomnosti. Inštitucionalizáciou prognostickej
činnnosti v štúdiách budúcností, ktoré koncom šesťdesiatych rokov zabezpečovala
i Rand Corporation pre americkú vládu, sa vytvoril priestor a podmienky pre
vznik forecastingu ako novej, hoci nie poslednej formy prognostickej činosti a
kultúrnej orientácie na budúcnosť.
Joseph F. Coates, prezident vplyvnej konzultačnej
firmy a popredný americký prognostík, spojil rekapituláciu dvadsaťročnej kariéry
forecastingu s prognózou úlohy predvídania a zamyslel sa tiež nad budúcnosťou
samotného forecastingu v spoločenskom rozhodovaní a plánovaní. Oceňuje kladne
dosiahnuté výsledky a konštatuje: "Zásluhou forecastingu, plánovania budúcností
a aplikácie výskumu budúcnosti na jej utváranie stala sa budúcnosť predmetom
systematického štúdia, ktoré je dnes pri posudzovaní dvadsaťročného pokroku v
danej oblasti v dobrom stave. Popritom však jestvuje v radoch futuristov a
praktikov strategického dlhodobého plánovania spodný prúd nespokojnosti a
pochybností. Čosi z tejto dizonancie medzi okolnosťami a očakávaniami plynie zo
všeobecného optimizmu, ktorý je charakteristický pre všetkých futuristov. Sotva
by malo zmysel zaoberať sa budúcnosťou, keby sme neverili, že jej porozumenie
povedie k efektívnejšiemu konaniu a pozitívnym výsledkom. Toto očakávanie sa
však stretáva s opakujúcim sa, ak nie chronickým sklamaním" ([6], 20).
"Vzrastajúca zložitosť spoločenskej skutočnosti
vyvoláva expanziu metodológie štúdia budúcností, ktorá prekypuje nástrojmi
skúmania, vysvetľovania, prezentácie a analýzy komplexných situácií. Ich rad
začína od delfskej metódy, krížovej analýzy pri tvorbe scenárov po ekonometriku
a neprestajne sa rozširuje o nové dokonalejšie nástroje. Najnovšie napríklad
uverejnil časopis Technological Forecasting and Social Change úvahy o aplikácii
teórie chaosu pri štúdiu budúcností. Prostriedky poznania komplexity rozširujú
jeho repertoár v mechanických a technických aspektoch prostredníctvom simulácie,
symbolického zobrazovania, matematického modelovania a v mnohých ďalších
oblastiach. Relatívne rýchly vývoj nástrojov poznania komplexity je dôsledkom
súčasnej konjunktúry futurizmu vo vojenskom strategickom plánovaní korporácií, v
R a D a marketingu, z ktorých každý kládol dôraz na kvantitatívne postupy. Od
šesťdesiatych rokov sa však rozširoval okruh kvalitatívnych faktorov, s ktorými
vstupovali do forecastingu a plánovania pozície majetníkov ako činitele
rozhodovania.
Informácie, ich komunikácia a výskum podmienok
ich osvojovania ukázali sa pritom byť rovnako hodnotné, ak nie cennejšie ako
kvantitatívne sledovanie faktorov ovplyvňujúcich rozhodovací proces. Nové
techniky vstupujú dnes do hry spolu s tým, ako sme schopní menedžovať a
manipulovať stále väčšie kvantity, pracovať s dokonalejšími, jemnejšími a
komplexnejšími modelmi, ale tiež ako vzrastá naša schopnosť využívať imagináciu
v nových formách, štýloch a formátoch predvídania. Nové matematické, sociálne a
psychologické teórie budú interagovať s tradičnými oblasťami a disciplínami
predvídania a obohacovať našu spôsobilosť skúmať spoločenské alternatívy.
V demokratickom smere vývinu spoločnosti bude
vzrastať efektívnosť spolupráce futuristov s verejnosťou pri vyjasňovaní výberov
občanov, ich chápania neistoty a pohybu opcií a pri zvažovaní a meraní verejných
a privátnych volieb" ([6], 20).
Futurizmus ako kognitívna a axiologická
orientácia na budúcnosť naráža na hlavné prekážky v konzervatívnom
tradicionalizme, utilitárnom pragmatizme, anti-intelektualizme a tiež v
ideologizácii budúcnosti. "Prelom tisícročí vyvolá intenzívny vzrast záujmu o
poznanie budúcnosti, ktorý bude sprevádzať mnoho vrtochov a určite tiež oživenie
milenianizmu. Prinesie však tiež množstvo solídnych výsledkov systematického
sústredenia pozornosti na budúcnosť duchovnej a materiálnej kultúry. Ako budú
národy, a Spojené štáty medzi nimi, vstupovať do medzinárodnej súťaže a ako táto
bude prinášať nové dimenzie výrobných procesov, výrobkov a služieb, bude sa
rozširovať vedecká a technologická základňa, podporujúca zmúdrenie prognózovania
a plánovania budúcnosti. Rizikom predvídania zlomu trendov v tomto období bude
komercionalizácia prognostickej činnosti. Olaf Helmer pred ňou varuje a
vyslovuje želanie "priateľskejšej klímy" pre slobodný vedecký výskum ([3], 41).
V širokom internacionálnom kontexte akcelerácie
svetovej dynamiky štvrtou technologickou revolúciou sa prognózovanie
spoločenského pohybu sotva stane výlučnou záležitosťou prognostikov, ako úzkeho
kruhu špecialistov pohybujúcich sa na rozhraní vedy, remesla a azda aj umenia,
ale sformuje sa podľa všetkého ako verejná kultúrna iniciatíva, sprevádzajúca
transformáciu reprezentívnej demokracie na demokraciu participatívnu, motivovanú
záujmom občanov o budúcnosť ako o časo-priestor ich sebaurčenia a
sebarealizácie. Forecasting prerastie do futurizmu ako novej kultúrnej
orientácie členov spoločnosti.
3. Filozofický aspekt predvídania. Forecasting má
nespornú zásluhu na obnovení vedomostného záujmu duchovnej kultúry o množinu
budúcností po zlyhaní filozofického utopizmu a vyčerpaní invenčnosti futurológie
v jej prvých vlnách. Pri systematickej aplikácii delfskej metódy rozvinul
predovšetkým kvantitatívne metódy rerifikačnej apretácie expertných výpovedí o
predvídaných skutočnostiach, nie však ich heuristicke poznanie samotné. Preto
nedokázal predpovedať kvalitatívne zmeny, ktoré v závere osemdesiatych rokov
vyústili do transformačného procesu európskej spoločnosti. Až tieto zmeny a
práce na štúdiách 21. storočia, garantovaných a využívaných demokratickými
štátmi v strategickom plánovaní a riadení ich spoločenského pohybu, posunuli
pozornosť prognózovania od formálnych metodologických problémov k vecným a
teoretickým otázkam prognostickej činnosti. Tieto otázky pôvodne artikuloval a
súvislé rieši postmodernizmus ako "najvplyvnejšia filozofia našej doby" ([7],
963), ktorý rehabilitoval filozofické poznanie ako prostriedok výskumu
budúcnosti, napriek tomu že ponechal bokom väčšinu otázok legitimity filozofie
budúcnosti ako netradičnej formy filozofického vedomia. Predvídanie sa tak
začína realizovať nielen prostredníctvom špeciálnych vied, ale aj filozofickými
prostriedkami, čo svojimi spätnými účinkami vytrháva filozofiu zo zajatia
tradicionalizmu a mení ju opäť na nástroj modernizácie sveta, akým bola na
úsvite novodobých dejín. Predvídanie sa pritom stáva menej predikciou
spoločenských zmien v čase a priestore a viac ich analýzou, hodnotením a
anticipačnou projekciou procesov, ktoré ich sprostredkujú. Úzke spojenie s
činnosťou demokratického štátu vnáša do prognózovania okrem kognitívnych aj
axiologické a praxiologické hľadiská. Politické využitie predvídania v plánovaní
budúcností poskytlo príležitosť pre rozvoj viacerých špeciálnych vied, od
politológie, sociológie, ekológie po marketing a informatiku, a vytvorilo tiež
potrebu obnovy filozofie ako svetonázoru stelesňujúceho "ducha doby" a ako
societálnej informácie potrebnej pre solidárnu komunikáciu jednotlivcov v
transformačných procesoch pretvárajúcich dnešnú spoločnosť a postavenie
jednotlivcov v nej.
Tradičná i moderná paradigma rozvoja ľudskej
spoločnosti ako civilizácie zaviedli sociokultúrnu tvorivosť ľudstva do slepej
uličky globálnej ekologickej krízy, ktorá vyžaduje zmeniť hodnoty a stratégie
ľudského konania, ak nemá ľudstvo vyhynúť ako živočíšny druh, ktorý sa nedokázal
prispôsobiť zmenám, ktoré sám vyvolal. Pokles kvality života občanov modernej
masovej spoločnosti má spoločného menovateľa v nerovnovážnosti vzťahov
jednotlivcov k prírodnému i spoločenskému prostrediu ich života. Potreba
komplexnej zmeny postojov a činností súčasníkov vo vzťahu k životnému prostrediu
vyžaduje zmeniť samotné predvídanie z jednoduchej evidencie faktických zmien na
tvorivú imagináciu a hľadanie alternatívnych vzorov a ciest ľudského života,
schopných zabrániť tomu, aby sa úpadok politických utópií nezvrhol na ekologickú
dystópiu človeka.
Riešenie problémov sociálne a biologicky
dysfunkčnej komunikácie človeka s prostredím dáva obnove filozofie v súčasnosti
výrazne environmentálny charakter. Pochopenie kontinuity vonkajšieho a
vnútorného prostredia ľudskej osobnosti ako konajúceho subjektu umožnilo
environmentalizmu pôvodne sa vysloviť tak k ontologickým problémom planetárnej
ekológie, ktorá Zem ako biocenézu pokladá za "živý organizmus" [8], ako aj k
problémom sociogenézy a otázkam societálneho rozvoja ako predpokladu
kvalitatívnej transformácie ekonomického rozvoja vrátane jeho premeny na
ekologicky prijateľný a udržateľný rast.
Väzby medzi ľudským subjektom a jeho okolím sa
dajú interpretovať pomocou pojmov kognitívna mapa a štrukturálna informácia,
využiteľných ako regulatívy správania subjektu [9].
Informácie o vzťahu ľudského subjektu k
prostrediu sa sústreďujú v kognitívnych mapách vedomia i podvedomia jednotlivcov
ako kolektívny produkt ich životnej skúsenosti. Tieto mapy, orientujúce
správanie jednotlivcov vo vzťahu k prostrediu a v prostredí, "sú obrazmi", ale
nikdy nie presnými a priamymi reprezentáciami vonkajšej reality. To znamená, že
je potrebné dekódovať záznam skutočnosti, ktorá sa v nich zobrazuje. Cieľom
takéhoto úsilia je vytvoriť model mentálnej reprezentácie rozličných aspektov
kultúry, ktoré vytvárajú kognitívne mapy, a vytvoriť tak "mapu máp" alebo "meta-mapu"
skutočnosti ([10], 144).
Ako všeobecné symboly kolektívnej skúsenosti
ľudstva zaznamenávajú kognitívne mapy závažné zmeny v prírodnom a sociálnom
prostredí súčasného človeka a požiadavky na zmeny v jeho správaní. Výmena a obeh
týchto symbolov v spoločenskom styku prispôsobuje konanie jednotlivcov
očakávaniam druhých a pôsobí ako "societálna kognitívna mapa, utvárajúca spôsob,
akým ľudia vnímajú svet, uvedomujú si svoje pocity a konajú na základe toho, čo
si myslia. Ak pokladáme ľudské spoločnosti za celky, musíme pripustiť, že sú
viac ako súhrny ich častí. Na sociálnej úrovni je individuálne správanie
ovplyvňované činnosťou druhých. Ľudia sú takto definovaní ako produkt ich
príslušností k určitej spoločnosti a nadobúdajú atribúty, ktoré ako biologické
indivídua nemajú. V dôsledku toho, ako sa spoločnosti vyvíjajú, môžu sa
vlastnosti ich členov kvalitatívne meniť. Keď kognitívne mapy znázorňujú
prostredie adekvátne a funkčne v ňom usmerňujú správanie jednotlivcov,
spoločnosť sa bude reprodukovať v generáciách za sebou ... Ak sa prostredie
zmení a kognitívne mapy ostanú bez zmeny, potom hodnotovo orientované správanie
môže viesť k úpadku populácie danej spoločnosti" ([11], 153).
Kvalitatívne transformácie spoločnosti, akých sme
v súčasnosti svedkami, vyžadujú ako ich sprievodný produkt obnovu kognitívnej
mapy spoločnosti, jej motivačných hodnôt a regulatívnych vzorov. Hoci
transformačné zmeny nemusia byť bezpodmienečne sprostredkované duchovnou
kultúrou a môžu prebiehať aj ako živelný proces, sú štrukturálne biologické a
sociálne mechanizmy adaptácie menej efektívne a spoľahlivé. Úvaha nad tým preto
logicky ústi do varovnej prognózy: "Spoločnosti upadajú, pokiaľ sú rigidne
viazané na tradičný súbor správania svojich členov, takže sa nemôžu prispôsobiť
inovačným výzvam prostredia. Naproti tomu sa vyvíjajú, keď v nich vnútorné
tvorivé procesy uvoľnia novú environmentálnu energiu, schopnú pretvoriť
spoločnosť ako celok a zmeniť jej štrukturálne väzby. Tieto zmeny modelujú nové
environmentálne reality, pochopenie ktorých vyžaduje komunikovať informáciu
potrebnú na asimiláciu väčšieho príkonu energie. Ak novozavedená informácia
mapuje prostredie podrobnejšie, v širšom rozsahu, a umožňuje preto efektívnejšie
správanie, autoregulácia spoločnosti sa posúva na vyššiu úroveň komplexity.
Komplexnejšie sociálne štruktúry v súťaži s inými nútia obyvateľstvo k zmenám
správania, ktoré sú ekvivalentné jeho ozvláštneniu. Som presvedčený, že k
takémuto sociálnemu ozvláštneniu došlo prinajmenšom dvakrát: pri vytvorení
"civilizácie" a zároveň so vznikom "moderného Západu" ([11], 149). Evolúcia
sociálnej komplexity sa dá jednoducho merať transfomáciou symbolov, ktoré mapujú
kolektívne skutočnosti života. Základné tranzície sú drahé skúsenosti, ktoré
vyžadujú dizolúciu tradičných sodetálnych organizácií života a hľadanie ich
životodárnych alternatív. Sociálne diskontinuity sa však nikdy nemôžu celkom
odtrhnúť od historických koreňov... Neexistuje zákon vyžadujúci, aby sa
spoločnosť vyvíjala. Môžeme si byť istí tým, že väčšina jej členov sa bude
najskôr stavať proti evolučným zmenám, pretože ľudia sú emocionálne viazaní na
hodnoty motivujúce konvenčné správanie. Navyše, neschopnosť predpovedať presne
budúcnosť spoločnosti v procese prechodu vedie ľudí k tomu, že dávajú prednosť
zlu, ktoré poznajú, pred neznámou budúcnosťou...
Dokonca ani tí, ktorí si uvedomujú
sebaregulatívnosť spoločnosti sprostredkovanú jej societálnymi kognitívnymi
mapami, nie vždy celkom rozumejú zmenám kolektívnych celkov, ku ktorým patria, a
nie vždy sú schopní kontrolovať ich priebeh. Inovátori v nich preto hrajú úlohu
porovnateľnú s mutáciami v biológii. Podobne, ako si druh odskúšava zmeny
prostredia svojimi mutáciami, spoločnosti sa pripravujú na neočakávané zmeny
artikuláciou nových ideí. Nové idey v symbolickom svete kultúrnych kognitívnych
máp sú predstavované metaforami, lingvistickými modelmi zmien prostredia, ktoré
musia obstáť v konfrontácii so skúsenosťou. Zdroj nových ideí je zjavne
pohrúžený do čiernych skriniek individuálnych osobností. Avšak vzory správania,
v ktorých sú nové idey verejne artikulované a verejnosťou oberané, sú prístupné
analýze, využívajúcej zavedené evolučné paradigmy. Ak v tejto skúške obstoja,
teoreticky významná trhlina medzi evolúciou v prírode a kultúre by sa mohla
zmenšiť. Podstatné je pochopiť nové symbolické výrazy ako mutácie alebo
replikácie omylov. Tvorcovia nových metafor, podobne ako mutanti, sú účinní iba
vo vzťahu k nestabilitám, kde "pomenúvajú" nové skúsenosti. Je však dôležité si
pamätať, že globalizované efekty pôsobenia inovátorov sú účinkami rozšírenia
sociálnych prostredí, nad ktorými nemajú kontrolu.
Postmodernizmus, ako dokazuje Gianni Vattimo
(1988), je súčasťou všeobecného kultúrneho hnutia zameraného na obnovu. "Tvorí
základňu nového typu kognitívnej mapy, ktorý sa stal nevyhnutným vzhľadom na to,
že zložitosť súčasných spoločností vyžaduje nové symboly ich deskripcie" ([11],
153).
LITERATÚRA
[1] What Futurists Believe. By Joseph F. Coates
and Jennifer Jarratt. Lomond, World Future Society 1989.
[2] HOOPKINS, F.S.: What Futurists Believe. In: The Futurist, november-december
1989.
[3] HELMER, O.: Future's Future. In: Technological Forecasting and Social Change,
roč. 36, 1989, č. 3-6.
[4] 21 st Century Studies. In: The Futurist, november-december 1989.
[5] ADELSON, M.: Reflections on the Pást and Future. In: Technological
Forecasting and Social Change; roč. 36, 1989.
[6] COATES, J.F.: Forecasting and Planning Today Plus or Mínus Twenty Years. In:
Technological Forecasting and Social Change. Roč. 36,1989.
[7] STEENBERGEN, B. vaň: Scenarios fór Európe in the 1990's. The Role of
Citizenship and Participation. In: Futures, roč. 22, č. 9, november 1990.
[8] STEVENS, W.K.: Evolving Theory Views Earth as a Living Organism. New York
Times, 29.8.1989.
[9] TOLMAN, C: Cognitive Maps in Men and Rats. In: Psychological Review, roč.
55, 1948.
[10] LÁSZLÓ, A.: Cognitive Maps and the Energy-Culture Interaction. In: World
Futures, roč. 30,1991, č. 3.
[11] ARTIGIANI, R.: Post-Modernism and Social Evolution; An Inquity. In: World
Futures, roč. 30, 1991, č. 3.
SUCHÝ, J.: Futures Research and the Philosophy
of the Future FILOZOFIA, 47, No 6, p. 329
The acceleration of the social development
through the scientific--technological progress leaded to the growing complexity
of the society, to unclearing and rise of the probability of its future state.
The origin of "future research" with its methodological and theoretical needs
has acknowledged the philosophical relevance of forecasting as a rational
knowledge. The post-modernism is applied as an ideál conception of 21-st century
studies, elaborated on governments order by a growing number of states. They
represent longdated complex prospects as well as actual future forecasts and
stratégie plans fór their practical policy.
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
