|
|
Civilizačné
modely.
prof. Ing. Peter Staněk, CSc., ekonóm
Sme svedkami veľmi zaujímavého vývoja v rámci globálneho sveta
i globálnej ekonomiky. V prvej línii je to predovšetkým výrazné zväčšenie
vzájomnej previazanosti národných ekonomík i národných spoločností. Pôvodné
teritoriálne oddelenie civilizačných modelov – ázijských, európskeho,
amerického, juhoamerického, arabského – bolo podporované aj obrovskou
geografickou vzdialenosťou, takže v podstate svet zostával polarizovaný na
takzvané vyspelé civilizačné modely – európsky, americký a ostatné takzvané
zaostávajúce krajiny. Postupne sa však tento pohľad začal meniť a osobitne od
60. rokov v rámci procesov dekolonizácie došlo k formálnemu oddeleniu medzi
materskými vyspelými európskymi krajinami a ostatným svetom. Zároveň však došlo
k nástupu východoázijských krajín (Južnej Kórey, Singapuru, Japonska,
Indonézie), ktoré sa stali novými ekonomickými lídrami. Je pritom paradoxné, že
koncom 80. a v 90. rokoch sa za budúceho hlavného lídra svetovej ekonomiky
považovalo Japonsko. Dokonca, koncom 90. rokov vznikol celý rad štúdií, ktoré
hovorili, že 21. storočie bude storočím japonským. Postupne sa však ukázalo, že
problémy, ktoré sa v Japonsku objavili v hypotekárnej kríze v roku 1989 a neskôr
prerástli do 20 rokov deflačného vývoja, znamenali výrazné podtrhnutie celkovej
expanzie Japonska. Zároveň však došlo aj k nástupu nových centrálnych modelov,
ktoré predovšetkým z hľadiska čínskeho modelu ukázali svoju vysokú
životaschopnosť, a v podstate si dokázali udržať po obdobie 30 rokov vysoké
tempo ekonomického rastu. Pôvodné spochybňovanie tohto rastu, napríklad
nepresnosťou čínskych štatistík, alebo zlými výpočtami sa ukázalo ako
neudržateľné práve preto, že na expanzii čínskeho hospodárstva v podstate stále
viac a viac začal závisieť aj ostatný svet. Zdanlivo došlo k výraznému nástupu
lacnej masovej výroby. Textilný priemysel, obuvnícky priemysel, neskôr
elektrotechnický priemysel produkovaný Čínou mal predstavovať iba lacnú formu
výrobkov pre masovú spotrebu. Nikto nechcel pripustiť, že veľmi významným
faktorom bola skutočnosť, že vďaka nízkym cenám čínskych importov sa podarilo
udržať v Európskej únii i v USA rast životných nákladov pod kontrolou, v
podstate bol minimálny. Zároveň sa vytvoril v spoločnosti pocit bohatstva,
pretože za mzdy bolo možné kupovať pomerne rozsiahle tovary, ktoré prichádzali z
ázijských krajín. To v konečnom dôsledku zakrylo problém príjmovej polarizácie,
ktorý začal gradovať od 90. rokov, zároveň vo väčšine spoločnosti vytvoril
domnienku, že takýto civilizačný a ekonomický model bude fungovať donekonečna.
Objavili sa výhrady, napríklad vo väzbe na globálne otepľovanie, že treba tento
trvale udržateľný rast podmieniť aj rastom ekologicky udržateľným. Tieto
skutočnosti sa premietli neskôr do obchodovania s emisnými povolenkami, pretože
prvé štyri štúdie Medzinárodného klimatického panelu tvrdili, že základom
globálneho otepľovania je produkcia kysličníka uhličitého, a zároveň vplyv
ľudskej spoločnosti na planétu. Vo väzbe na to sa prijal rad uznesení ako bol
Kjótsky protokol, Protokol z Rio de Janeira a tak ďalej, ktoré mali smerovať k
obmedzeniu emisií, pričom opätovne došlo k vzájomného stretu medzi vyspelými
krajinami, ktoré dnes už vďaka technológiám produkujú podstatne menej emisií a
rozvojovými krajinami, ktoré urýchľujú vlastnú industrializáciu, ale zároveň,
vzhľadom na nedostatok finančných prostriedkov, vo veľkej miere nereflektujú na
ochranu životného prostredia a ich podiel na emisiách sa výrazne zvýšil. Dnes
jedným z najvýznamnejších emitentov emisií sa stáva Čína a po nej Rusko a
niektoré ďalšie krajiny skupiny BRIC. Toto všetko viedlo k tvrdeniam, že
predovšetkým rozvojové krajiny by mali podriadiť svoju napríklad energetickú
politiku politike ekologicky udržateľného objemu emisií. Rozvinutie obchodu s
emisnými povolenkami malo viesť k stimulácii a prechodu na pokročilejšie a
vyspelejšie technológie. Avšak, ukázalo sa, že samotné obchodovanie s CO2 v
zmysle emisných povoleniek nemá logický zmysel pre celkovú rovnováhu na planéte,
pretože ak niektorá krajina ušetrila objem povolených emisií a predala ich inej
krajine, z hľadiska celkovej rovnováhy a cyklu uhlíka v prírode nedošlo k
zníženiu celkovej devastácie atmosféry na planéte Zem. Toto všetko sa postupne
pretavovalo do ďalších a ďalších skutočností, ako bolo napríklad kupovanie
dlhopisov, ktorými financovali vyspelé krajiny svoje deficitné rozpočtové
hospodárenie. Takto sa postupne najväčším držiteľom amerických štátnych
dlhopisov stala Čína a jej vlastníctvo dnes presahuje hodnotu 1,7 bilióna
amerických dolárov. Vo väzbe na takýto vývoj a skutočnosť, že príjmová
polarizácia tlačila prevažnú väčšinu populácie v európskych krajinách a v
Spojených štátoch amerických do nových a nových úverov a pôžičiek pre
obyvateľstvo, vyústila do stavu, ktorý sa začal rúcať v roku 2008. Ukázalo sa,
že život na dlh je dlhodobo neudržateľný, zároveň sa ukázalo, že krajiny sú
omnoho viac prepojené medzi sebou ako sa pôvodne predpokladalo, zároveň sa
ukázalo, že aj v rokovaní ako napríklad Svetová obchodná organizácia (WTO)
nebola schopná vyriešiť fundamentálne problémy a limity pre medzinárodný obchod.
Nielen z hľadiska ochrany domácich trhov pred importom poľnohospodárskych
výrobkov z rozvojových krajín, ale ani v oblasti eliminácie detskej práce,
udržiavania ekologických noriem a tak ďalej. To v konečnom dôsledku viedlo k
poklesu prestíže Svetovej obchodnej organizácie, a podobne sa prejavilo aj vo
väzbe na Medzinárodný menový fond a Svetovú banku. Nezvládnutie krízy a zároveň
prijímanie neustále opakovaných štandardných návrhov na riešenie, ktoré
predostieral Medzinárodný menový fond vyústilo do dvoch krokov. Jednak do
požiadavky zmeny váhy jednotlivých krajín v rámci rozhodovacích právomocí
Medzinárodného menového fondu, a to predovšetkým nástup krajín BRIC, a po druhé
k snahám o vytvorenie regionálnych, alebo nazvime to skôr samostatných
medzinárodných menových fondov ako bola snaha vytvoriť ázijský medzinárodný
menový fond. Svetová banka, ktorá sa viac orientovala na rozvojové projekty v
oblasti agrárneho sektora sa dostala pod drobnohľad pozornosti až neskôr, keď sa
zistilo, že väčšina týchto projektov z dlhodobého hľadiska neprispieva ani k
riešeniu chudoby, ani k riešeniu potravinových problémov v kľúčových
problémových krajinách. Zároveň sa však do tohto vývoja začali miešať aj
niektoré ďalšie faktory, ktoré radikálnym spôsobom menili celkový vývoj na
planéte. Po prvé to bolo predovšetkým v rámci ekologizácie postupné rozvíjanie
novej generácie nielen geneticky modifikovaných potravín, ktorých hlavným
problémom však je to, že ich nemožno znova ako osivo použiť na ďalší krát, ale
musí sa znova kupovať nové osivo od producentov, tým celkom oprávnene rozvojové
krajiny začali upozorňovať na skutočnosť absolútnej previazanosti týchto krajín
na dodávkach osiva od niektorých genetických firiem ako je napríklad firma
Monsanto. Na strane druhej zároveň dochádzalo stále intenzívnejšie, napriek
všetkým uzneseniam, k drancovaniu prírodných zdrojov. A to bol napríklad prípad
Indonézie alebo Filipín na jednej strane a príklad vyrúbavania brazílskych
pralesov na strane druhej. Toto všetko viedlo zásadným spôsobom ku kumulácii a
vzájomnému prepleteniu ekologických problémov a problémov hospodárskej
prosperity jednotlivých krajín. K tomu sa pridala aj zásadná skutočnosť, že sa
začali rozvíjať technológie na výrobu biopalív a mnohé oblasti sa začali
preorientovávať nie na výrobu potravín, ale na výrobu biopalív. Excelentnou
ukážkou je preorientovanie sa kukurice na výrobu bioetanolu, ktorý je
exportovaný do krajín Južnej Ameriky, avšak kukurica, ktorá sa spotrebúvala pri
výrobe bioetenalu zásadne chýbala ako potravina vo väčšine krajín Južnej Ameriky
a osobitne v Mexiku. Tým sa ohrozila viac ako tretina z populácie z hľadiska
základných potravinových zdrojov. Na strane druhej zároveň došlo k výraznému
navyšovaniu spotreby mäsa. Išlo napríklad o vývoj spotreby mäsa na čínskom trhu,
alebo na niektorých ďalších ázijských trhoch. Extrémne zvyšovanie spotreby mäsa
zároveň viedlo k potrebe výrazného navýšenia pestovania kŕmnej kukurice a
kŕmnych obilnín, čo zase zásadným spôsobom menilo celkovú spotrebu vody na
planéte, a v konečnom dôsledku viedlo aj k devastácii niektorých pôvodných
obilninárskych zásobární na planéte. Myslíme napríklad oblasť himalájskych
predhorí, alebo oblasť Južnej Indie. Toto všetko začalo radikálnym spôsobom
ohrozovať aj stravovacie možnosti zabezpečenia väčšiny populácie na planéte, až
v rokoch 2007 až 2009 vyústilo do potravinovej krízy. Pritom, paradoxné na tom
bolo to, že práve v tom čase v niektorých druhoch komodít, napríklad v ryži, sa
dosahovali extrémne vysoké úrody, ktoré vlastne mali viesť k zníženiu cien ryže.
Problém dotovania agrárneho sektora, osobitne v Európskej únii a v USA sa
nepodarilo rozvojovým krajinám prelomiť ani do dnešného obdobia. V podstate,
výrazné a masívne subvencovanie v rozsahu desiatok miliárd eur a amerických
dolárov, a zároveň ochrana vnútorných trhov pred importom lacných potravín z
rozvojových krajín viedla k výraznému zhoršeniu medzinárodného obchodu z
hľadiska komunitnej štruktúry. Na strane druhej bolo až podivom, že kým na
jednej strane vládnuce elity vo vyspelých krajinách využili možnosť lacného
dovozu čínskeho tovaru na udržanie životných nákladov zdanlivo pod kontrolou,
nepoužili tú istú metódu vo väzbe na dovoz lacných potravín, ktoré by radikálnym
spôsobom mohli zmeniť štruktúry výdavkov domácností vo vyspelých krajinách. Ak
si napríklad zoberieme Japonsko, kde cena ryže, ktorá sa dopestuje v Japonsku je
až 8-krát vyššia ako cena dovozovej ryže napríklad z Indonézie, vzniká paradoxne
otázka, prečo potom sa podobne ako u lacných tovarov neotvorí domáci trh
vyspelých krajín pre dovoz lacných potravín z rozvojových krajín, a v konečnom
dôsledku sa zníži aj celkový rozsah nutných výdavkov vyspelých domácností na
vlastné zabezpečenie. Na druhej strane však treba upozorniť na skutočnosť, že
agrárna loby je silne koncentrovaná, a podobne ako v Japonsku, aj v Spojených
štátoch amerických a v Európskej únii zásadným spôsobom formuje názory
politických kruhov na subvenčné mechanizmy. To v konečnom dôsledku viedlo nielen
k zablokovaniu rokovania Svetovej obchodnej organizácie o odstránení colných
bariér, ale zároveň viedlo aj k tomu, že v podstate si všetky vyspelé krajiny
udržali ochranárske opatrenia pre ochranu vlastného agrárneho sektora. Vývoj bol
natoľko absurdný, že viedol až k podpore nepestovania poľnohospodárskych plodín,
čoho klasickou ukážkou je problém agrárneho sektora v EÚ. Zároveň s tým
dochádzalo v iných oblastiach, vzhľadom aj na vojenské konflikty, občianske
vojny a nepokoje k výrazným humanitárnym katastrofám, predovšetkým vo väzbe na
nedostatok potravín. Najviac postihnuté týmto vývojom boli africké krajiny, a to
osobitne krajiny v africkom rohu ako je Sudán a ďalšie. Hladomory, ktoré v
týchto oblastiach prebehli predstavovali neúmerne silnú civilizačnú výzvu pre
celý svet. A síce vyspelé krajiny reagovali podpornými a humanitárnymi
programami, avšak v skutočnosti hlavný mechanizmus, ktorý by mohol pomôcť dostať
sa týmto oblastiam z biedy expanziou vývozu potravinárskych výrobkov, keďže
priemysel nemajú, nebol dodnes vyriešený. Na strane druhej aj postupné
zvyšovanie intenzity atmosférických javov, narastajúci rozsah tsunami, hurikánov
a tajfúnov viedol nielen k extrémnemu nárastu škôd, ktoré vyplývali z týchto
atmosférických javov, ale viedol v rade prípadov – ako bolo v roku 2005 v
Indonézii – aj k devastácii veľkých území, čo vyžadovalo nielen výrazné náklady
na obnovu týchto území, ale v rade prípadov to ohrozovalo aj samotné
potravinárske producentské oblasti (príklad Bangladéšu). A zároveň s tým
dochádzalo k postupnému nárastu terorizmu a niektorých ďalších extrémistických
hnutí, ktoré začali ohrozovať už nielen rozvojové krajiny, ale preniesli svoje
pole pôsobnosti aj na pôdu vyspelých krajín. Všetky tieto procesy ukázali: po
prvé, že krajiny sú k sebe podstatne bližšie ako si väčšina elít uvedomovala; po
druhé, previazanosť jednotlivých problémov je kaskádovito potvrdená šírením
problémov, ktoré sa objavia; po tretie, ukázalo sa, že mnohé problémy, ako
napríklad v oblasti ekológie, už vôbec nie je možné riešiť na národnej úrovni a
je nutné prijať medzinárodný konsenzus, ktorý by aspoň sčasti mohol byť riešením
nahromadených problémov. To je napríklad otázka obchodovania s emisnými
povolenkami alebo celkového boja proti dôsledkom globálneho otepľovania. A
zároveň s tým došlo k výraznému navyšovaniu výdavkov na zbrojenie, čo bolo o to
paradoxnejšie, že mierová dividenda, ktorá sa objavila po rozpade Varšavskej
zmluvy v roku 1990 mala výrazným spôsobom uvoľniť finančné zdroje nielen pre
potreby transformujúcich sa krajín, ale aj pre potreby celkovej transformácie
globálnej svetovej ekonomiky, predovšetkým v rozvojových krajinách. Tieto
skutočnosti ukázali zároveň, že jednotlivé izolované problémové javy, ktoré
predtým existovali zdanlivo oddelene, a to teritoriálne, časovo i historicky sa
začínajú zlievať do jedného pôsobiaceho mechanizmu, ktorý sa dostáva cez
jednotlivé kontinenty ku všetkým krajinám, až po koncového užívateľa. Ak k tomu
pridáme ďalšie zmeny v oblasti technologických procesov, zmeny v oblasti
outsourcingu a offshoringu, zmeny ku ktorým dochádza vo väzbe na starnutie
populácie a pokračujúce exponenciálne narastanie príjmovej polarizácie v rámci
jednotlivých spoločností, a to bez ohľadu na civilizačné modely, je zrejmé, že
súčasná planéta sa stala miestom mimoriadne silných a koncentrovaných
protikladných a vnútorne deštrukčných fenoménov, ktoré môžu zásadným spôsobom
ovplyvniť a vymedziť hranice budúceho vývoja. Na jednom z prvých miest možno
označiť celkové starnutie populácie, ktoré pravdepodobne povedie nielen v
niektorých krajinách k extrémnemu navýšeniu vnútorných problémov, ale povedie
pravdepodobne aj k vyhroteniu celkových demografických presunov na planéte. Ako
vzorová ukážka môže poslúžiť Čína. Už v súčasnosti sa ukazuje, že približne 400
miliónov Číňanov nebude možné zabezpečiť v penzii spôsobom, ktorý doteraz platil
pre čínsku spoločnosť. Zároveň, viac ako 28 miliónov mužov v Číne nikdy nenájde
ženu vzhľadom na politiku jedného dieťaťa a jej dôsledky vo väzbe na populačný
vývoj a prírastok mužov a žien. V konečnom dôsledku populačný prírastok aj v
krajinách ako je Indonézia a Bangladéš sa stáva mimoriadne veľkou záťažou pre
miestne elity, pretože zabezpečenie dostatočnej potravy je mimoriadne
problematické. Ak k tomu pridáme aj skutočnosť, ktorú sme už uviedli, a to
výrazný nárast spotreby mäsa a celková zmena potravinárskych zvyklostí, osobitne
v Číne, je zrejmé, že potravinové zabezpečenie tohto kontinentu bude veľmi
problematické. Na strane druhej, zároveň zmena atmosférických pomerov vedie aj k
tomu, že v oblastiach, ktoré bývali suché sú dnes monzúnové dažde a v
oblastiach, ktoré boli typické a zabezpečované monzúnovými dažďami prevládajú
veľké suchá. Netýka sa to len predhorí Himalájí, ale dlhotrvajúce a deštrukčné
suchá výrazným spôsobom zasahujú aj americký stredozápad a časť Kanady, ktorá
bola známa ako obilnica sveta. Všetky tieto skutočnosti začali viesť k
prehodnoteniu váhy pôdy, jej úrodnosti, jej zabezpečenia umelým zavlažovaním, a
nemožno sa teda diviť Číne, že začala prenikať osobitne do Afriky, pričom sa
snaží získavať pôdu ako hlavného producenta potravín do budúcnosti. A
demografický vývoj starnutia znamená nielen výrazný problém v Číne, alebo v
ďalších krajinách, ale znamená narastanie výraznej asymetrie medzi počtom
novovznikajúcich pracovných miest a počtom novoprichádzajúcich záujemcov o
prácu. Dnes na špici tohto nového záujmu sú predovšetkým arabské krajiny, v
ktorých populačný vývoj pokračuje naďalej expanzívne, ale pre potreby ktorých
bude treba v budúcich dvadsiatich rokov vytvoriť vyše 600 miliónov pracovných
mies. Problémy týchto krajín, neschopnosť vytvoriť dostatočný počet pracovných
miest, určitá vnútorná zaostalosť z hľadiska civilizačného modelu, ale aj
problémy, ktoré súvisia s nárastom vzdelania a jeho rozsahu v týchto
spoločnostiach predstavujú svojim spôsobom časovanú bombu. Zároveň sa ukázalo,
že aj vo vyspelých krajinách vzdelanie prestáva byť zárukou úspešnej kariéry,
úspešného a bohatého života, stáva sa dnes skôr tovarom, ktorý je prijímaný ako
určitý spo-rebný druh, ale nie ako určitý štartovací kapitál pre budúcu
profesijnú kariéru. Okrem toho asymetrie, ktoré sa objavili v rámci pracovných
trhov zásadným spôsobom začali prehlbovať vnútorné problémy jednotlivých krajín.
Zavádzanie nových foriem zamestnávania ako je agentúrna práca, práca na skrátený
úväzok, alebo kontrakty s nulovou hodinovou výmerou. Zároveň, s postupným
zvyšovaním miezd v krajinách ako je Čína, India, Bangladéš vytvorili ďalší
výrazný mix negatívnych faktorov, ktoré začínajú pôsobiť stále viac a viac na
globálnu ekonomiku. Použitie princípov outsourcingu a offshoringu viedlo na
jednej strane k obrovskému nárastu investičnej príležitosti po celej planéte.
Dnes sú priemyselné procesy roztrúsené vo všetkých kontinentoch a zásadným
spôsobom sa otázka priestoru prestala stávať bariérou pre budúci vývoj. Na
strane druhej však zároveň dochádzalo aj k výraznému zvýšeniu zraniteľnosti
nových technologických procesov, ako je napríklad práca bez zásob, predovšetkým
vo väzbe napríklad na vlny štrajkov. Tieto ochromovali väčšinou verejný sektor a
vo väčšine prípadov ochromovali dopravné systémy. Štrajky autodopravcov, alebo
štrajky na železniciach zásadným spôsobom začali prekážať pri rozvinutej
štruktúre výroby, ktorá pracovala bez zásob a nemala vnútorné technické, ani
zásobné rezervy. Ak k tomu pridáme skutočnosť, že zároveň s tým dochádza aj k
rozvíjaniu nových technológií ako je robotika a podobne, je zrejmé, že nové
formy zamestnávania, ale aj nové technológie začali radikálnym spôsobom meniť
štruktúru trhu práce, vytvárajú predovšetkým neodhadnuteľné prostredie, ale čo
je najvýznamnejšie, zásadným spôsobom vytvárajú predpoklad štrukturálnej
nezamestnanosti, ktorú už nemožno riešiť ako zamestnanosť spojenú s adaptačnými
procesmi pracovnej sily. Celkový prebytok práce na planéte, vo väzbe na nárast
technologickej úrovne začína vytvárať jednu z kľúčových časovaných bômb budúceho
vývoja. Pokiaľ bude pokračovať úspora ľudskej práce tak ako doteraz, znamená to
teda, že každých 20 rokov sa zníži potreba práce o 20 %, je reálny predpoklad,
že vo väčšine vyspelých krajín potreba práce klesne v priebehu 60 až 100 rokov
na minimum. Na druhej strane sa však ukázalo, že ani rozvinutie internetových
technológií nemôže vyriešiť problém takzvaného bezprostredného kontaktu
užívateľa a servisného systému. Je nutné vymeniť vodovodný kohútik, je nutné
opraviť splachovací záchod, je nutné riešiť obrubníky na cestách a podobne. Toto
všetko nie je možné riešiť robotizovanými technológiami, je nutné predpokladať
pokračovanie týchto procesov takzvanej industriálnej údržby celých systémov.
Predstava, že inteligentné domy nahradia všetky tieto profesijné oblasti a
vytvoria plne automatizovaný systém činnosti domácností sa však stále ukazuje
ako fikcia. Z toho vyplýva ale ďalšia zásadná skutočnosť. Ak sa naháňanie za
vysokými počtami absolventov univerzít ukazuje ako určitý mýtus a zároveň títo
absolventi univerzít nenachádzajú uplatnenie v pracovnom procese, je veľmi
reálny predpoklad, že bude dochádzať k nárastu vnútornej frustrácie a agresivity
v spoločnosti. Zároveň, spoločnosť samotná podporuje vzdelávanie nie z hľadiska
jeho formálnej, alebo reálnej zamestnaneckej potreby, ale predovšetkým preto, že
časť mladých je takto uvoľnená z pracovného trhu a pokračuje vo vzdelávaní
mnohokrát aj za cenu štátom garantovaných a dotovaných pôžičiek. Dokonca, v
niektorých krajinách ako napríklad v USA sa pôžičky študentom môžu stať rovnako
nebezpečným fenoménom, ako je fenomén hypotekárnych pôžičiek a boom
hypotekárnych úverov. Už dnes sa objavuje celkový rozmer problémových pôžičiek
študentov v USA na hladine 1,7 až 1,8 bilióna USD. Blíži sa k hladine, ktorá
spôsobila hypotekárnu krízu v roku 2008 a naštartovala celý rad ďalších
vnútorných problémov americkej ekonomiky. Na druhej strane, je zrejmé, že
civilizačné modely a celkový duch spoločnosti zostáva rozdielny. Napríklad v
Európskej únii sa odpracuje zhruba o 180 až 220 hodín ročne menej, ale
predovšetkým, európske krajiny sú nastavené skôr na využívanie a hľadanie
voľného času, kým Spojené štáty americké preferujú predovšetkým výšku príjmu.
Tento základný psychologický aspekt alebo atribút určitého civilizačného okruhu
je paradoxný aj preto, že v podstate Spojené štáty vznikli, ich osídlenie
vzniklo v prevažnej miere v dôsledku emigrantov z Európy. Ale dnes samotná
Európa prijíma určité iné preferencie a priority ako tie, ktoré boli platné pred
300 či 400 rokmi. Z tohto hľadiska aj vnútorné rozdiely a produktivita USA a EÚ
nemôžu byť hodnotené iba mechanicky, podľa produktu na jedného pracovníka. Treba
zvažovať veľmi dôsledne, že aj v Európe máme krajiny v ktorých sa ročne
odpracuje 1 200, 1 300 hodín, ako je Holandsko alebo Belgicko. Zároveň v
Spojených štátoch okrem oficiálneho rozsahu 1 880 hodín sa odpravuje vyše 100
hodín ďalších, dobrovoľne, v prospech zamestnávateľa, vo väzbe na udržanie
pracovného miesta. Je zrejmé, že tento civilizačný model, ktorý desiatky rokov
fungoval v Európe a v Európskej únii sa dnes dostáva do problémov. Ukazuje sa,
že niektoré sociálne výhody a bonusy nebude možné dlhodobo udržať. Ale vzniká
zásadná strategická otázka. Chce Európska únia dobehnúť a predbehnúť Čínu
napríklad tým, že bude znižovať platy, aby sa dostali na čínsku úroveň? Alebo
predpokladá, že čínske platy budú postupne narastať a dosiahnu európsku úroveň,
čím sa cena a vplyv lacnej pracovnej sily v podstate vymaže. Je zrejmé, že
pokiaľ by sme však znižovali mzdy, prípadne ich zmrazovali, bude to znamenať
výrazný dopad na celkový rozsah vnútornej spotreby v Európskej únii a zároveň
musíme si uvedomiť, že prevažná väčšina členských krajín Európskej únie až do
roku 2008 za rozhodujúceho partnera mala iné členské krajiny Európskej únie.
Bolo skvelé, ak sa vykazoval výrazný ekonomický rast, ktorý vyplýval z výrazného
exportu, avšak, na strane druhej, pokiaľ tento export pochádzal z jednej krajiny
Európskej únie a smeroval do iných krajín v rámci Európskej únie mohol byť
chápaný ako ekonomicky pozitívny, ale pokiaľ tá druhá krajina ako príjemca
tovarov nemala dostatočný dynamický priemysel a industriálny sektor, nebola
schopná dlhodobo splácať pôžičky, ktoré boli potrebné na zaplatenie tých
nákupov. To bol presne vzťah Nemecka a Španielska, Nemecka a Portugalska,
Nemecka a Grécka. To v konečnom dôsledku odhaľuje stále výraznejšie vnútornú
asymetriu v EÚ. Tá asymetria je však daná nielen delením na severné a južné
krajiny, ale predovšetkým vo väzbe na skutočný výkonný potenciál jednotlivých
členských krajín Európskej únie. A tu sa ukazuje, že vstup do EÚ nemal byť
podmienený plnením štyroch kritérií Paktu stability a rastu, ktoré sú
makroekonomickými kritériami, ale vôbec neodrážajú industriálny a produkčný
potenciál jednotlivých kandidátov na členstvo v menovej únii. V takom prípade,
pokiaľ by sme zvažovali napríklad produkčný potenciál Grécka, je zrejmé, že by
nikdy nemohlo vstúpiť do menovej únie, vzhľadom na mimoriadne nízky a ešte
štrukturálne sekvenovaný potenciál. V podstate, okrem lodiarstva a turistiky,
Grécko výraznejšie industriálne odvetvia nemá. Na strane druhej sa zároveň
ukázalo, že pokiaľ bude dochádzať k integrácii jednotlivých krajín len
vychádzajúc z niektorých makroekonomických ukazovateľov, predovšetkým v oblasti
menovej, alebo fiškálnej politiky, bude sa tým len zakrývať vnútorná rôznorodosť
a nekonkurencieschopnosť jednotlivých členských krajín budúceho obchodného
zoskupenia. To je aj určitým varovaním napríklad pre krajiny MERCOSUR-u, alebo
pre krajiny APEC-u. Odlišnosťou však je to, že vo väčšine prípadov sa neuvažuje
so skutočným produkčným potenciálom, či už v oblasti industriálnej sféry, v
oblasti služieb, v oblasti IT technológií a podobne. Na strane druhej, niektoré
krajiny rozvíjajúce nové moderné sektory, napríklad IT sektor vo väzbe napríklad
na Pakistan alebo Indiu, by mohli získavať významné štrukturálne výhody z
hľadiska vyrovnávania zahranično-obchodnej bilancie, kompenzovať nedostatky,
ktoré sú v iných oblastiach industriálnej štruktúry, avšak, kľúčovou otázkou je,
aký veľký podiel tieto industriálne sektory budú tvoriť na celkovej
zamestnanosti v danej krajine. Z tejto zamestnanosti sa zase odvíja vnútorná
spotreba tejto krajiny, a pokiaľ vnútorná spotreba bude na nízkej úrovni, je
zrejmé, že táto krajina bude eminentne potrebovať zvýšenie exportnej možnosti.
Tento mechanizmus, samozrejme, možno použiť nielen na krajiny Európskej únie,
USA, Indiu či Čínu, ale aj na ďalšie krajiny Južnej Ameriky, alebo arabského
sveta. Ukazuje sa, že špecifikom arabských krajín je predovšetkým obrovské
získavanie zdrojov z predaja ropy a plynu. Samotná Saudská Arábia ročne získava
viac ako 320 miliárd dolárov len z predaja ropy. Ak k tomu vezmeme aj ďalšie
malé krajiny, ktoré predávajú ropu a plyn, je zrejmé, že v súčasnosti môžu
získavať obrovské finančné zdroje. Môžu teda prispieť k životnej úrovne svojich
obyvateľov, avšak z dlhodobého hľadiska, nielen z hľadiska vyčerpania ropných
zdrojov, ale predovšetkým z dlhodobého hľadiska produkčného potenciálu danej
krajiny treba začať zvažovať s jej vnútornou reštrukturalizáciou. To, že je
rozvinutý ťažobný priemysel v Arabských emirátoch, je veľmi dôležité pre
produkciu ropy. Avšak ostatný priemyselný potenciál je veľmi nízky, a napríklad
aj boom v oblasti stavebníctva je zabezpečovaný externými firmami, nie vlastnými
firmami z týchto krajín. Z tohto hľadiska sa teda ako kľúčový ukazovateľ javí
nie splnenie makroekonomických fiškálnych kritérií pre oblasť integrácie, ale
predovšetkým porovnanie vzájomného produkčného potenciálu jednotlivých krajín a
možností vzájomného bilaterálneho, alebo skupinového obchodu. Ak by sme totiž
hodnotili Európsku úniu z tohto hľadiska, je zrejmé, že tu dochádza k výraznej
asymetrii medzi skupinou krajín ako je Nemecko, Holandsko, škandinávske krajiny,
ktoré sú vysoko schopné produkcie a exportu a kra-jinami, ktoré majú vlastné
problémy s industriálnym sektorom, ako je Írsko, Portugalsko, Španielsko atď.
Príklad bol aj v oblasti Írska v tom, že ak niekto predpokladá, že si zabezpečí
ekonomický rast iba znížením daní, môže získať fiškálne ukazovatele ekonomického
rastu, avšak vnútorný priemyselný a industriálny potenciál zostáva stále
rizikovým faktorom. Írsko v 80. rokoch profitovalo z mimoriadne nízkej sadzby
korporátnej dane. Znamenalo to, že v Írsku sa priznávala cez pobočky väčšina
ziskov v Európskej únii, zdaňovala sa 8 % a následne sa finančné zdroje
transformovali mimo Írska. Írsko z hľadiska účtovných a finančných pohľadov
predstavovalo mimoriadne dynamickú a prosperujúcu krajinu. Pobočky firiem
zamestnávali ľudí a platili ich výhodným spôsobom. To umožnilo obrovský nárast
hypotekárnej expanzie a zároveň ochotu ľudí poskytovať vlastné úspory pre
bankový sektor. Obrovský rast príjmov a úspor v bankovom sektore viedol írske
banky k výrazným rizikovým akciám a k ďalšiemu obchodovaniu s anglickými
bankami. Anglické banky videli v podpore írskych bánk obrovský priestor pre
vlastnú expanziu, a keďže nenachádzali dostatočne vhodný priestor v iných
oblastiach, podporovali hypotekárny boom, ale aj finančnú expanziu Írska, alebo
Islandu, Toto všetko súviselo aj s tým, že príjmová polarizácia na planéte
začala zásadným spôsobom deformovať pohľad národný. Dnes môžeme konštatovať, že
existujú dva vnútorné rozporné parametre. Po prvé, transnacionálne korporácie
využívajúce systém transferpreissy významným spôsobom znížili väzbu na národné
štátne rozpočty a zásadným spôsobom si uvoľnili ruky z hľadiska ich vlastnej
finančnej stratégie. Po druhé, neschopnosť premietnuť tieto skutočnosti do
národných makroekonomických ukazovateľov viedla k výraznému nárastu chybovosti
týchto ukazovateľov, a keďže tieto ukazovatele sú základom pre hodnotenie
atraktívnosti danej krajiny, vnieslo to výrazný prvok neistoty aj do systému
ratingového hodnotenia jednotlivých krajín. Ak k tomu pridáme skutočnosť, že sa
stále neposudzoval produkčný, už nielen industriálny, ale produkčný sektor a
spôsobilosť v týchto národných ekonomikách, začala vznikať zásadná rozdielnosť
medzi skutočným stavom a možnosťami národnej ekonomiky a tým, čo sa vykazovalo
ako makroekonomické ukazovatele. Ak k tomu pridáme vlnu integrácie, ktorá sa
rozbehla od 90. rokov a zachvátila v podstate celú planétu, pretože dnes musíme
hovoriť nielen o Južnej Amerike vo väzbe na MERCOSUR, Severnej a Strednej
Amerike vo väzbe na NAFTU, východoázijské krajiny vo väzbe na APEC, Európsku
úniu, ale musíme hovoriť už aj o africkej zóne voľného obchodu, rozvoji ďalších
obchodných zoskupení, ktoré sa postupne posúva smerom k vytváraniu
nadkontinentálnych obchodných združení. Už to nie je len APEC, ktorý zahrňoval
Spojené štáty americké na jednej strane a Japonsko na strane druhej, ale už aj
zahrňujúci krajiny napríklad v oblasti Afriky, ktoré môžu zásadným spôsobom
spolupracovať s ďalšími krajinami, napríklad na Blízkom východe. Vytvára sa teda
predstava už vyššej ako kontinentálnej ekonomickej integrácie. Rozvíjanie
spolupráce medzi Európskou úniou a MERCOSUR-om môže viesť k výraznému zvýšeniu
nielen obchodnej vzájomnej výmeny, ale môže aj zásadným spôsobom odpovedať na
otázku produkčného potenciálu. Je zrejmé, že pri hodnotení jednotlivých
integračných zoskupení treba predovšetkým uvažovať, čo je hybným motívom. Je to
obchod a vzájomná výmena to-varov a služieb? Je to vytvorenie a nájdenie
priestoru pre vlastný produkčný potenciál a jeho expanznú, exportnú časť? Je to
skôr nádej nájdenia vzájomnej obchodnej výmeny, pričom obidve strany budú túto
obchodnú výmenu podporovať fiškálnymi, aj inými nástrojmi, aby sa zvýšil
vzájomný export, a tým sa vlastne vykázalo aj zvýšenie ekonomickej úrovne
obidvoch skupín krajín? Je paradoxné, že hoci dochádzalo v 90. rokoch k
zosilneniu integračných procesov, analýzy, ktoré by sa zaoberali práve príčinami
zosilnenia týchto inovačných procesov stále absentujú. Hovorí sa, že jedným z
kľúčových hýbateľov týchto integračných procesov sú veľké transnacionálne
korporácie, osobitne americké a európske, ktoré zásadným spôsobom tlačia na
odstránenie medzištátnych a medzikontinentálnych bariér. Ak vezmeme do úvahy, že
z celkového počtu zhruba 8 tisíc kľúčových transnacionálnych korporácií zhruba 6
200 sú korporácie americké, je zrejmé, že predovšetkým americká administratíva
musí mať záujem na odstránení blokačných mechanizmov v iných kontinentoch a v
iných zoskupeniach. Aj z tohto titulu možno vysvetľovať obnovenie amerických
snáh o dokončenie projektu transatlantickej zóny voľného obchodu. Na strane
druhej, Američania sa pokúšajú preniknúť aj na trhy iných krajín ako klasicky
prenikali na trhy krajín Južnej Ameriky. Zároveň sa však ukazuje, že vo väčšine
krajín dochádza k prehlbovaniu príjmovej polarizácie, bohatá elita sa z hľadiska
počtu zužuje, jej finančné bohatstvo je stále väčšie a väčšie a musíme
konštatovať, že rozhodujúca časť bohatstva vládnucej elity na planéte je dnes
skoncentrovaná vo finančných rukách. Dochádza teda k veľmi zvláštnemu javu. Od
začiatku 90. rokov sa svetová ekonomika z hľadiska obchodu zväčšila asi o 30 %.
Ale obrovský, niekoľko stonásobne väčší rozmach zaznamenal finančný sektor. Vo
finančnom sektore dnes vidíme koncentráciu niekoľkých kľúčových predpokladov. Po
prvé – IT technológie umožnili operatívne riešiť a riadiť finančné toky na celej
planéte v reálnom čase. Po druhé – finančný sektor začína stále viac a viac
využívať namiesto úspor domáceho obyvateľstva predovšetkým finančné zdroje,
ktoré sa vytvorili v oblasti fondov, v oblasti daňových rajov atď. Po tretie –
finančný sektor sa sám osebe vymkol národnej kontrole, a tým, že prekračuje
národné hranice, znižuje, alebo aspoň minimalizuje možnosť národných regulačných
mechanizmov. Možno chápať Európsku centrálnu banku ako nielen inštitúciu, ktorá
má dozerať na európsku menovú politiku v rámci eurozóny, ale inštitúciu, ktorá
by mala primárne kontrolovať nadnárodné finančné zoskupenia, ktoré dávno
prekonali národné hranice. V tomto kontexte mnohé aspekty integrácie
jednotlivých obchodných zoskupení nadobúdajú iné dimenzie a iný rozmer. Ak z
tohto hľadiska hodnotíme napríklad proces budovania bankovej únie, je to ďalšia
etapa, v ktorej si vládnuce elity uvedomujú, že už dnes kontrolovať nadnárodný
finančný sektor na národnej úrovni, aj keď centrálnou bankou danej krajiny, už
nie je možné. Z tohto hľadiska sa musíme pozerať aj na vývoj civilizačných
modelov v jednotlivých krajinách i obchodných zoskupeniach z hľadiska možnej
kontroly na národnej úrovni. Je zrejmé, že v Európskej únii napríklad vytvorenie
maastrichtských kritérií malo byť aktom kontroly aspoň fiškálneho okruhu na
nadnárodnej úrovni. Stanovenie štyroch základných parametrov pre vstup do
Európskej únie malo znamenať nielen vnútornú ekonomickú stabilitu, ale zároveň
malo vytvoriť aj predpoklady pre novú kvalitatívnu stránku kontroly jednotlivých
národných ekonomík. V podstate sa formálne niektoré veci v oblasti rozpočtovej
politiky ponechali v rukách národných vlád, ale na strane druhej, s postupným
zosilňovaním úlohy komunitárnych noriem a s postupným zosilňovaním úlohy
Európskej centrálnej banky sa vytvára predpoklad pre vyššiu úroveň kontroly a
regulácie ako bola národná úroveň. V tomto ohľade dokonca niektoré štúdie
konštatujú, že kríza z roku 2008 je vynikajúcim predpokladom, ktorý umožnil
dosiahnuť úplne novú kvalitu kontroly, podobne ako teroristické útoky v roku
2001 znamenali vytvorenie nových regulačných a kontrolných mechanizmov v rámci
národných krajín vo väzbe na obyvateľstvo. Samotná kríza v roku 2008 odhalila v
plnej nahote tiež niekoľko významných javov: Po prvé – bola to planetárna kríza,
to znamená, aj keď niektoré krajiny ako Brazília, Čína, alebo India pokračovali
v ekonomickom raste, strata absorpcieschopnosti ich exportu v krajinách, ktoré
boli postihnuté krízou, významným spôsobom preniesla charakter krízy aj do
krajín, ktoré zostali úspešné. Nie je náhodou, že presne s rozvojom krízy sa v
krajinách ako je Čína, India, Brazília začali rozvíjať koncepcie zvýšenia
domácej spotreby, pretože export narazil na svoje prirodzené hranice dané
absorpčnou spôsobilosťou vyspelých krajín. Nemôžeme teda hovoriť o tom, že by
Čína samotná naraz objavila potrebu zvýšenia miezd svojich pracovníkov, a tým
zvýšenia domáceho trhu. Naopak, ukázalo sa, že ak doteraz vo väčšine
rozvíjajúcich sa krajín úspory domáceho obyvateľstva boli používané na
financovanie napríklad infraštruktúry a podobne, dnes, vzhľadom aj na výrazné
problémy s exportom, sa zosilňuje snaha uvoľniť domáce finančné zdroje na
financovanie a zvýšenie domácej spotreby a zníženie závislosti na exporte.
Celkové prehodnotenie exportnej stratégie kľúčových exportérov akým je napríklad
Čína, India, alebo niektoré ďalšie krajiny je jedným z najvýznamnejších
paradigiem súčasnosti. Ukázalo sa totiž, že obrovská ekonomická expanzia Číny
bola založená predovšetkým na obrovskom exporte, ktorý vychádzal z nízkych
výrobných nákladov. A, samozrejme, aj z úspor, ktoré vznikali kopírovaním
inovácií a know-how z iných krajín, čo znamenalo významnú mieru úspor. Tento jav
sa však vyčerpal v priebehu posledných 20 rokov. Ukázalo sa, že aj keď Čína
zvýšila celkový rozsah vyrábanej produkcie, výrazným spôsobom posunula kvalitu
vyrábaného sortimentu a dnes vyrába viac ako 93 % celkového svetového
sortimentu, nedokázala preklenúť problémy s exportom, ktoré sa objavili vo väzbe
na hospodársku krízu z roku 2008. Na jednej strane bolo možné pozitívne hodnotiť
obrovské zvýšenie vzájomného medzinárodného obchodu, obrovské prúdy tovarov a
služieb z krajín ako je India, Indonézia, Južná Kórea, Čína do Európskej únie,
či do Spojených štátov znamenali pre svetovú ekonomiku štatisticky obrovskú
expanziu. Na strane druhej bola možná táto expanzia iba za podmienok, že by
bohaté obyvateľstvo v týchto krajinách dokázalo kupovať tieto tovary. Avšak,
príjmová polarizácia vo vyspelých krajinách, ktorá bola neporovnateľne
intenzívnejšia ako v krajinách rozvojových viedla nielen k vnútornému
preskupeniu kúpnej sily, ale aj k výraznému zvýšeniu zadlženosti obyvateľstva.
Ako náhle zadlženosť obyvateľstva prekročila kritickú hranicu, bolo nutné
siahnuť k zníženiu domácej spotreby. A vtedy došlo k výraznému vyhroteniu medzi
spotrebou doma vyrábanej produkcie a importmi zo zahraničia, pričom môžeme
sledovať od rokov 2010 až 2011 výrazné zostrenie konkurencie na trhoch
jednotlivých krajín, napríklad Európskej únie alebo Spojených štátov,
predovšetkým konkurenciu medzi domácimi producentmi a importmi z Ázie. Táto
konkurencia existovala latentne aj predtým, avšak v súvislosti s obrovskou
stratou spotrebného trhu sa konkurencia zásadným spôsobom vyhrotila. A v
súčasnosti sa ukazuje, že kľúčovým problémom ďalšieho vývoja na planéte sa stáva
schopnosť spotreby. Ale schopnosť spotreby nie na základe pôžičiek, ale
schopnosť spotreby na základe reálnych kapitálotvorných základov. Tu však musíme
upozorniť na niektoré aspekty a zvláštnosti jednotlivých civilizačných modelov.
Spojené štáty americké boli typickou krajinou, kde väčšina spotreby sa
realizovala na úver. Vzhľadom na to, že americké domácnosti obrovským spôsobom
spotrebovávali tovary z celého sveta, ale ich reálne krytie bolo možné jedine
ďalšími a ďalšími pôžičkami, došlo k výraznému zadlženiu nielen obyvateľstva a
štátu, ale aj všetkých ekonomických subjektov. Ak k tomu pridáme skutočnosť, že
v tom istom období v posledných 20 rokoch došlo k extrémnemu navýšeniu vlastných
zbrojných výdavkov vo väzbe na armádu a výdavkov vo väzbe na riešenie takzvaných
konfliktných situácií a sfér na planéte ako bola napríklad Juhoslávia, Irak,
Afganistan a ďalšie, došlo k výraznému zostreniu rozporu medzi reálnymi
disponibilnými zdrojmi týchto kľúčových krajín a potrebami, ktoré vznikli
kumuláciou veľmocenských ambícií, vojenských nákladov, zbrojných programov, ale
aj vnútorného prerozdeľovania bohatstva v rámci týchto spoločností. Výsledkom
bolo nielen extrémne navýšenie zadlženosti v Európskej únii a v USA, ale bolo
zároveň aj výrazné ohrozenie ďalšieho nárastu úverov obyvateľstvu v týchto
krajinách. Pretože prevažná väčšina spotreby bola krytá úvermi, bolo treba
zvažovať aj iné alternatívy financovania. Európske obyvateľstvo vďaka sociálnemu
modelu, ktorý fungoval od 50. rokov bolo schopné naakumulovať za 60 rokov
pomerne značné objemy bohatstva aj pre väčšinu populácie. Toto bohatstvo sa však
začalo rozplývať od 90. rokov, kedy obyvateľstvo muselo stále viac a viac siahať
na doteraz existujúce úspory, čo sa prejavilo nielen stagnáciou, ale aj
postupným poklesom hodnoty úspor v európskom finančnom sektore, a zároveň toto
ohrozenie znamenalo aj potrebu externých finančných zdrojov. Finančný sektor v
Európe zareagoval celkom reálne a začal si požičiavať na medzibankovom trhu.
Pokiaľ iné finančné inštitúcie, banky z Južnej Kórey, Číny, Japonska a podobne
boli schopné poskytnúť zdroje, bolo možné získať na medzibankovom trhu finančné
prostriedky, ktorými banky začali vykrývať zhoršujúce sa portfólio a finančné
cash flow. Na strane druhej, tento proces nemohol trvať donekonečna a mohol byť
chápaný skôr ako preklenovací proces. Ako náhle sa však ukázalo, že ide nie o
dočasný výkyv ekonomického cyklu, ale že ide o kumuláciu negatívnych systémových
faktorov, ktoré zásadným spôsobom začali formovať ďalší vývoj, ochota úverovať
klesla. V takomto prípade však vidíme aj radikálnu zmenu napríklad v investičnej
stratégii Číny. Čína roky bola charakteristická nielen vysokým ekonomickým
rastom, ale aj ďalším faktorom, ktorý si väčšina ekonómov neuvedomovala. Čínske
firmy expandovali po celej planéte a išli výraznou cestou akvizícií a
investičných projektov. Tieto zdroje však nemali vlastné, ale naopak, využívali
zdroje, ktoré kumulovali čínske suverénne fondy a Čínska centrálna banka. Došlo
teda k prepojeniu vládnej stratégie a súkromných firiem. Firmy ako LENOVO a
ďalšie, ktoré začali obrovské akvizičné stratégie po svete znamenali postupný
prienik do jednotlivých oblastí, kontinentov, ale čo je dôležité, menila sa aj
prioritná os tohto prieniku. V pôvodnej fáze išlo o vytvorenie určitých
nástupíšť pre vývoz čínskeho lacného tovaru. Postupne ako sa však Čína presúvala
k sofistikovanejším druhom výrobkov začínala stále viac a viac nadobúdať úlohu
suma informácií o inovačných procesoch v európskych a amerických firmách a o ich
obchodnej stratégii. Badáme veľmi jasnú expanziu čínskych investorov, ktorí
vstupovali do kľúčových európskych a amerických firiem a za cenu niekoľkých
percent akcionárskeho podielu postupne sa dostávali k informáciám nielen o
know-how a inovačnej stratégii firmy, ale aj o jej obchodných zámeroch a
smerovaniach. Toto všetko vyústilo do situácie, v ktorej Čína presmerovala
pozornosť a zaujala svoju pozornosť na dvoch teritóriách. Prvý – vstup do
systémovej infraštruktúry, čo vidíme napríklad investovaním Číny do prístavov,
železníc, dopravných systémov a podobne a druhý – vstup na trhy obídením buď
technických, ekologických certifikátov atď. To je aj príklad čínskej súčasnej
expanzie na trhy Európskej únie. Treba otvorene konštatovať, že dnešným
problémom na planéte sa stal stret troch zásadných faktorov, ktoré vystupujú
odlišne v jednotlivých civilizačných modeloch. Prvý faktor predstavuje obnovenie
globálnej spotreby. Ukazuje sa, že vybudovanie produkčných kapacít v 90. rokoch
a po roku 2000 viedlo k výraznej expanzii produkčných kapacít o viac ako jednu
tretinu. Dovolilo to zamestnať nových uchádzačov o prácu a znížiť nezamestnanosť
v kľúčových rozvinutých oblastiach ako je Európska únia a USA. Táto
nezamestnanosť klesla až na úroveň 5 – 6 %, čo mnohí chápali ako nulovú
nezamestnanosť, keďže tu išlo až o hranicu takzvanej prirodzenej miery
nezamestnanosti. Znamenalo to teda významný posun pri riešení sociálnych
problémov a pokles nezamestnanosti bol verejnosti prezentovaný ako obrovský
ekonomický úspech, ktorý bol iba z malej časti vykompenzovaný stagnáciou miezd a
príjmov pre prevažnú väčšinu obyvateľov. V tomto dôsledku nedošlo k sociálnym
nepokojom, a v podstate bolo možné zároveň vytvoriť obrovský exportný priestor
pre export z krajín juhovýchodnej Ázie. Tieto, keďže našli svoje exportné
odbytištia, či už na americkom, alebo európskom trhu mohli výrazným spôsobom
zvyšovať vlastný export, zvyšovať vlastné produkčné možnosti, a keďže ich mzdy
boli vždy na mimoriadne nízkej úrovni, mali pred sebou minimálne 15 až 20 rokov
možnej expanzie, a to i pri súčasnom pomalom, i keď miernom zvyšovaní vlastných
miezd. Zároveň sa však ukázalo, že príjmová polarizácia sa stala hlavným
deštrukčným faktorom na trhoch vyspelých krajín. Presun väčšiny bohatstva k
úzkej elite znamenal ohrozenie masovej spotreby. Úzka elity nepotrebovala masové
produkčné kapacity fyzického rozmeru, ale potrebovala zhodnocovanie finančných a
kapitálových zdrojov. A keďže vo väčšine prípadov nedochádzalo k tomu, aby
zbohatlík investoval do nových produkčných kapacít, ktoré však boli pre neho
rozhodujúce z hľadiska udržania bohatstva, a teda musel sa starať o ich
úspešnosť, dnes prevažná väčšina vládnucich elít investovala do ďalších
finančných produktov, a týmto pádom došlo k uzavretiu finančného cyklu, a
vlastné zdroje, ktoré sa sústredili v rukách úzkej elity neslúžili na ďalšie
úverovanie expanzie produkčných kapacít a tak ďalej, ale znamenali jedine
usmernenie tokov napríklad na sanovanie deficitných štátnych rozpočtov, alebo na
nákupy akcií na kapitálových trhoch a podobne. Tým sa vytvoril obrovský priestor
pre virtuálne finančné operácie. Na strane druhej extrémne stúplo takzvané
objektívne hodnotenie ekonomickej situácie jednotlivých subjektov a tie
problémy, ktoré sa ukazovali napríklad vo väzbe na rozdielnosť národných a
nadnárodných ekonomických tokov a prejavovali sa v chybovosti národných
štatistík, ktorá však významným spôsobom nezasahovala do fungovania ekonomického
cyklu, sa zároveň ukázala ako jedna z kľúčových vecí pre objektívne hodnotenie
ekonomických procesov. Toto všetko viedlo v konečnom dôsledku k tomu, že reálne
ekonomické zobrazenie sa stále viac a viac odchyľovalo od skutočných
ekonomických stavov a situácií, a čo je horšie, tieto analýzy neuvažovali so
skutočnými hýbateľmi, ktoré viedli k rozvoju, alebo stagnácii jednotlivých
národných ekonomík. Odlišnosť v ekonomickom chápaní reality a neschopnosť vidieť
skutočné hybné motívy viedli nielen k mylným rozhodnutiam na národnej úrovni,
ale zásadným spôsobom mali byť riešené prekonaním tým, že by sa urýchlili
procesy integrácie v rámci obchodných zoskupení. Excelentnou ukážkou je v tomto
prípade Európska únia, ktorá sa nezamýšľala nad skutočným produkčným potenciálom
ďalších členských krajín, ale v podstate podľahla vlastnej téze o narastajúcej
významnosti a veľkosti Európskej únie samotnej. Pritom nárast obchodných
zoskupení zároveň znamenal aj obrovský nárast byrokracie, regulácie v týchto
obchodných zoskupeniach, snahe kontrolovať všetky kroky a toky v týchto
obchodných zoskupeniach a vytvorenie obrovskej administratívnej a legislatívnej
mašinérie viedlo nielen k nazvime to zviazaniu vnútorného ekonomického
prostredia týchto obchodných zoskupení ale zároveň aj zásadným spôsobom začalo
formovať vnútorné podnikateľské prostredie, normy, technické štandardy,
kumulatívne úpravy, ďalej komunitárne normy, ktoré usmerňovali mnohé činností, a
vôbec tovary a služby v rámci celého obchodného zoskupenia, bez ohľadu na
vnútornú reálnu možnosť prispôsobenia na úrovni národných ekonomík viedli často
k opačným a kontraproduktívnym výsledkom. Ak na jednej strane sa očakávalo, že
inovácia a technický rozvoj povedú k zvýšeniu konkurencieschopnosti, zároveň
boli prijaté opatrenia, ktoré cez systém regulácie zásadným spôsobom
skomplikovali vôbec fungovanie a inovačné toky. A výsledkom bolo nielen to, že
sa prijímali kontraproduktívne opatrenia, ale v rade prípadov sa
kontraproduktívnosť kumulovala vo väzbe na vzájomné protismerné a protikladné
pôsobenie. To v konečnom dôsledku vyústilo do straty ekonomickej dynamiky, a to
nielen Európskej únie a Spojených štátov, ale vyústilo aj do výrazných
vnútorných rozporov, ktoré sa objavili medzi jednotlivými členskými krajinami
týchto obchodných zoskupení. Spojené štáty boli v odlišnej situácii. Tým, že
mali v rukách kľúčový faktor – dolár ako svetovú rezervnú menu, a zároveň druhý
kľúčový faktor – že drvivá väčšina operácií a obchodov s ropou a plynom sa
zúčtovávala v dolároch, si mohli dovoliť pokračovať v úverovej expanzii, ktorá
presahovala všetky doterajšie úrovne. Zoberme, že po roku 1974, kedy sa
odstránil „zlatý štandard“ a rozbehla sa dekáda pomerne silnej inflácie sa
podarilo Spojeným štátom prevažnú väčšinu dlhov vynulovať. Avšak, zhruba od
obdobia, ktoré začína prezidentom Reaganom došlo znova k vnútorným nárastom a
zadlženostiam. Je pravda, že za prezidenta Clintona došlo k relatívne pozitívnej
situácii z hľadiska fiškálneho a rozpočtového okruhu a celkový dlh sa
stabilizoval. Avšak, na strane druhej, riešenie problémov, ktoré súviseli s
pokračujúcou príjmovou polarizáciou americkej spoločnosti viedlo k prijatiu rady
rozhodnutí, ktoré znova začali zväčšovať federálnu i národnú dlhovú záťaž. Ak k
tomu pridáme skutočnosť, že mnoho projektov technických sa ukázalo ako projekty,
ktoré síce môžu posúvať technickú spôsobilosť, avšak nebudú znamenať výrazný
zlom konkurencieschopnosti, hoci ich výskumné zabezpečenie stálo miliardy
dolárov, tak došlo k rozporu medzi celkovou štruktúrou vynakladaných zdrojov a z
toho vyplývajúcimi efektmi. Pre Spojené štáty okrem toho veľmi výrazne pôsobilo
aj zvyšovanie výdavkov na obranu a na vojenské aktivity vo svete. Je pravda, že
americký zbrojný rozpočet dosiahol za prezidenta Busha seniora úroveň zhruba 900
miliárd USD ročne. Je pravda, že značná časť týchto dolárov sa použila aj na
financovanie výskumných operácií a aktivít napríklad agentúry DARPA a podobne.
Zároveň sa predpokladalo, že rad výskumných projektov v oblasti vojenskej sféry
sa veľmi rýchlo dostane do civilnej sféry a zásadným spôsobom posunie inovačnú
spôsobilosť amerických firiem. Avšak, k tomu pristupovali aj obrovské zbrojné
výdavky vo väzbe na riešenia, alebo americkú angažovanosť vo vojnových
konfliktoch. Konflikt v Juhoslávii, konflikt v Líbyi, konflikt na Blízkom
Východe, podpora a vojenská konfrontácia s Irakom, Afganistanom a s ďalšími
krajinami, neustále súperenie a problémy, ktoré vyplývajú napríklad zo
spolupráce s Pakistanom a podobne viedli k enormnej záťaži pre americký štátny
rozpočet. Ak k tomu pridáme skutočnosť, že mierová dividenda, ktorá mala byť
významným faktorom polroku 1990 sa vlastne nikdy neuskutočnila, a že naďalej
pokračovalo extrémne navyšovanie zbrojných výdavkov, nie je možné sa diviť, že
federálny dlh, ale aj dlhy jednotlivých štátov Spojených štátov začali extrémne
narastať. Ak k tomu pridáme niektoré nie šťastné rozhodnutia v oblasti
energetického sektora a niektorých ďalších sociálnych politík ako je systém
Medicare a penzijná reforma bolo zrejmé, že je len otázkou času, kedy aj samotná
americká ekonomika nebude schopná kompenzovať tak obrovský nárast úverov. Ak k
tomu pridáme skutočnosť, že celé 90. roky a zhruba po roku 2000 prevažnú väčšinu
Amerikou imitovaných štátnych dlhopisov kupovala Čínska centrálna banka, tá však
zhruba od roku 2009 začala radikálnym spôsobom redukovať nákupy amerických
štátnych cenných papierov a noví investori, ktorí prišli predovšetkým z
arabských krajín boli mnohokrát pre Američanov neprijateľní
geograficko-politicky, je zrejmé, že prefinancovávanie amerického dlhu sa
dostáva do väčších a väčších problémov. Ak k tomu pridáme vnútornú rivalitu
medzi demokratmi a republikánmi ohľadne úsporných programov, ktorá sa vyhrotila
nebývalým spôsobom až do rizika fiškálneho útesu viac krát za sebou, či už za
prezidenta Clintona, alebo za prezidenta Busha juniora, či už dnes za prezidenta
Obamu, je zrejmé, že prefinancovávanie fungovania americkej spoločnosti sa
dostáva stále viac a viac do vnútorných problémov. Je o to paradoxnejšie, že
ratingové agentúry ako keby nezaregistrovali tieto vnútorné veľmi rozporné
procesy v americkej ekonomike. Na druhej strane ratingové agentúry mimoriadne
citlivo reagovali na vývojové procesy v Európskej únii. Objavenie sa takzvaných
južných krajín, južného krídla, bolo okamžité hodnotenie nielen vo väzbe na
národné ratingové ocenenie, ale aj vo väzbe na rating celej Európskej únie. V
podstate bolo možné reagovať jediným spôsobom, a to prijatím celoeurópskych
záchranných projektov, z tohto hľadiska vytvorenie dočasného a trvalého eurovalu
muselo byť logickým krokom, ak sa mala získať dôveryhodnosť na finančných
trhoch. Bolo zrejmé, že dosiahnutie vyrovnaného, alebo prebytkového rozpočtového
hospodárenia v problémových krajinách je nereálne. Bolo to nereálne nielen v
čase hospodárskej konjunktúry, ale aj v čase hospodárskej depresie. Zároveň s
tým bolo zrejmé, že je nutné prefinancovávať, aspoň z časti, ich ďalšie
fungovanie. A práve preto vytvorenie európskeho dočasného a trvalého eurovalu
bolo pozitívnym krokom, stabilizovalo to finančnú situáciu a vytvorilo pre
problémové krajiny oddychový čas. Druhou stránkou bolo to, že mali prijať
významné úsporné opatrenia v oblasti verejného sektora, čo sa zasa nevyhnutne
prejavilo poklesom objednávok verejného sektora. Máloktorý ekonóm si chce
priznať, že objednávky verejného sektora boli po celé 90. roky i po roku 2000
významným stabilizujúcim faktorom v rozvoji národných ekonomík, a v podstate
boli jedinou protiváhou obrovských tovarových a finančných tokov, ktoré stále
viac a viac uskutočňovali transnacionálne korporácie. Výsledkom tohto procesu
bolo nielen to, že sa verejný sektor stal kľúčovým faktorom napríklad pre oblasť
regionálnej zamestnanosti, malých a stredných firiem a podobne, ale stal sa aj
významným stabilizujúcim faktorom pre veľké firmy. Ale firmy, ktoré nedorástli
na transnacionálnu úroveň. Musíme konštatovať, že verejný sektor sa stal vlastne
určitým zabezpečovacím systémom vo väzbe na konjunkturálne výkyvy. Samozrejme,
teória ekonomických cyklov konštatuje, že v čase hospodárskej expanzie treba
vytvárať rezervy, z ktorých sú financované projekty verejného sektora v čase
depresie. Treba konštatovať, že túto strategickú filozofiu európske krajiny
neuskutočnili ani v čase výraznej hospodárskej konjunktúry v období 2001 až
2007. Dôsledkom bolo to, že ako náhle došlo ku kríze v roku 2008, pochopili
vlády nutnosť využiť ďalej verejný sektor, a ešte omnoho viac ako doteraz ako
stabilizujúci faktor, avšak, neboli nazhromaždené vnútorné ekonomické zdroje,
ktoré by zabezpečili fungovanie tohto vyrovnávacieho procesu. Práve preto ďalšie
financovanie objednávok verejného sektora muselo ísť znova na úkor ďalších
rozpočtových deficitov. Ak k tomu pridáme aj obrovský rozmer finančných zdrojov,
ktoré boli použité na sanovanie finančného a bankového sektora, za samotnú
Európsku úniu ide o sumu viac ako 4 bilióny euro, je zrejmé, že tak dva obrovské
výdavkové kroky nebolo možné udržať bez zvýšenia zadlženosti jednotlivých
európskych krajín. Logickým dôsledkom takejto zadlženosti nakoniec bolo postupné
zvyšovanie zadlženosti obyvateľstva, podnikov, bánk i štátov, čo sa v konečnom
dôsledku začalo prejavovať zmenami ratingového ocenenia, a zároveň aj s určitými
úvahami o tom, či napríklad Stratégia Európa 2020 bude riešením pre všetky
kľúčové problémy, ktoré sa postupne nazhromaždili po roku 2008. Je zrejmé, že
samotný mechanizmus Stratégie 2020 založený na podpore zamestnanosti, spotreby a
inovácií by mohol za určitých podmienok fungovať. Zároveň by mohol byť aj
určitou stratégiou, ktorá je vzorová pre iné krajiny a iné obchodné zoskupenia.
Faktom však je, že všetky tri uvedené oblasti vyžadujú ďalšie rozpočtové zdroje.
A ak veľkú časť finančných zdrojov zhltol bankový sektor, druhú veľkú časť
zhltli objednávky verejného sektora, doteraz je veľmi problematické uvažovať o
tom, že súbežne dôjde k znižovaniu deficitu štátnych rozpočtov a zároveň sa
zvýšia výdavky na oblasť inovácií, vedy a výskumu, zamestnanosti, podpory malých
a stredných firiem a podobne. Môžeme teda predpokladať skôr, že pri starých
faktoroch a nových ekonomických podmienkach budú, bohužiaľ, staré faktory
neúspešné. A teda stratégia zvýšenia konkurencieschopnosti Európskej únie
pravdepodobne neuspeje. Na strane druhej, Američania pochopili, že jedným z
významných nástrojov konkurencieschopnosti môže byť zníženie časti výrobných
nákladov. Európa pochopila túto skutočnosť tiež, ale neskôr. Zníženie časti
výrobných nákladov, vzhľadom na náklady na suroviny, energiu a prácu bolo
najmenej bolestivé pre oblasť energií. Rozvinutie technológií ťažby bridlicového
plynu znamenalo zásadným spôsobom nielen tvorbu pracovných miest, ale čo je
omnoho významnejšie, významným spôsobom zasiahlo do konkurencieschopnosti
americkej produkcie. Ale, toto zníženie, i keď napríklad ceny plynu klesli až o
40 %, sa nemohlo vyrovnať nízkym nákladom na výrobu, ktoré existujú dnes v Číne.
Z toho titulu bolo nutné zvažovať, do ktorých teritórií je možné zvýšiť americký
export a celkom logicky dochádza k nutnosti zvýšiť americký export predovšetkým
na teritórium Európskej únie, ktorá je civilizačne aj ekonomicky najbližšia
Spojeným štátom. Preto možno dnes celkom jednoznačne konštatovať, že
znovuobnovenie diskusie o bezcolnej zóne voľného obchodu medzi Európskou úniou a
Spojenými štátmi vychádza práve z týchto skutočností. Druhý problém, ktorý sa
však objavil bola skutočnosť, že zvýšenie zamestnanosti a konkurencieschopnosti
americkej produkcie nebolo kompenzované zvýšením konkurencieschopnosti a exportu
európskej produkcie, ktorá by smerovala na americký trh. Európa sa doteraz skôr
ochranársky bránila, preto vyše 68 až 70 % ochranárskych colných opatrení je na
strane Európskej únie, iba 30 % je na strane USA. Obidve zoskupenia, Spojené
štáty, aj Európska únia, si však uvedomujú, že možnosť ďalšej významnej
exportnej expanzie napríklad na trhy Číny, Indie, alebo Brazílie v súčasnosti
nie je možná. A preto je nutné nájsť nové odbytištia vo vzájomnom
transatlantickom obchode. Aj to je ďalší argument, prečo sa obchodné zoskupenie
má zásadným spôsobom posunúť k ďalšej integrácii vo väzbe na euro-americkú
ekonomickú štruktúru. Na strane druhej si Američania samotní nechávajú
pootvorené zadné vrátka aj ďalším rozširovaním spolupráce v rámci
severoamerickej NAFTY, odhliadnuc od toho, že obrovský produkčný pás amerických
firiem na mexickom území pri mexicko-amerických hraniciach znamená ďalší
významný faktor zníženia nákladovosti americkej produkcie, avšak, tento faktor
sám osebe nestačil, pretože tento produkčný pás existuje zhruba od roku 1995.
Významným spôsobom sa to však na úspešnosti amerického exportu neprejavilo a
zisky, ktoré vyplývali z vybudovania tohto produkčného pásu na
mexicko-amerických hraniciach boli predovšetkým využívané vo väzbe na predaj
vyrobeného tovaru na trhu Spojených štátov. Strata odbytu na trhu Spojených
štátov viedla k nutnosti preorientovať takto vyrábanú produkciu na iné odbytové
teritóriá, a zároveň bolo nutné zvýšiť exportnú spôsobilosť tej produkcie, ktorá
sa priamo v Spojených štátoch orientovala na export do iných krajín. Tieto
strategické manévre vyžadovali jednak plnú americkú podporu z hľadiska vládnych
investícií, preto aj tak rozsiahle investície do energetiky, infraštruktúry,
biopalív a podobne, ale zároveň vyžadovalo aj posilnenie americkej proexportnej
infraštruktúry a subvenčných mechanizmov. Najlepšie to vidíme na zvýšení
subvencií amerického poľnohospodárstva o viac ako 75 miliárd dolárov. To všetko
umožnilo, aspoň krátkodobo, zvýšiť úspešnosť amerického exportu na svetových
trhoch. Ostatné zoskupenia ako napríklad APEC, alebo Európska únia tak úspešné v
exporte neboli. Zatiaľ v podstate jedinou úspešnou krajinou je Nemecko v
expanzii na ruský a čínsky trh. V takomto prípade možno očakávať, že Nemecko
bude stále intenzívnejšie hľadať odbytové možnosti na východoázijských a
východoeurópskych trhoch a pokúsia sa preniknúť aj na trhy Južnej Ameriky.
Ukazuje sa stále viac a viac, že čínska stratégia preniknutia na trhy africké,
vzhľadom na obsadenie surovinových zdrojov, ale aj získanie obrovského
odbytového priestoru bola mimoriadne vhodnou voľbou. Z tohto hľadiska ak
hodnotíme čínske investície na-príklad v Afrike, je zaujímavé, že najväčší
rozsah investícií bol v Líbyi, a to predovšetkým v oblasti energosektora. Na
strane druhej obrovské investície Číňanov v oblasti kontinentálnej Afriky,
hlavne rovníkovej Afriky do obrábanej pôdy, zavlažovacích mechanizmov a podobne
sú určitým symbolom a predzvesťou, prečo Čína investuje tak rozsiahlym spôsobom
v afrických krajinách. Pritom, a tu treba konštatovať pozitívny rozmer, čínske
investície neznamenajú získavanie finančných prostriedkov pre miestne elity, ale
sú, naopak, priamymi investíciami do reálne reštrukturalizovaných projektov s
tým, že na efektoch týchto projektov môžu potom miestne elity profitovať. To
vytvára Číne nielen obrovský priestor pre zachovanie mocenského vplyvu, ale aj
plnú kontrolu nad reálnym a efektívnym využitím prostriedkov, ktoré idú do takto
financovaných projektov. Musíme konštatovať, že samotná Európska únia, alebo
Spojené štáty, uskutočňujú tiež rad projektov, ktoré majú mať humanitárny, alebo
ktoré majú mať prospoločenský charakter, avšak, prevažná väčšina týchto
projektov je utápaná práve s tým, že prevažná väčšina zdrojov sa dostáva do rúk
miestnych elít, ktoré síce za tieto zdroje nakupujú znova výrobky z Európskej
únie, alebo Spojených štátov, avšak, pre reálne a trvalé pozdvihnutie vlastného
obyvateľstva to neznamená nič, a v konečnom dôsledku zostáva zachovaná biedna
štruktúra väčšiny obyvateľstva v týchto krajinách. Samozrejme, je to
kontraproduktívne aj preto, že tým sa stráca možný potenciálny odbyt pre export
Spojených štátov, alebo Európskej únie. A v rade prípadov, vzhľadom na výšku
nákladov, skôr uspieva čínsky export, ktorý je, skutočne, mimoriadne
nízkonákladový. Z tohto hľadiska teda možno konštatovať, že čínska stratégia
spojenia štátneho a súkromného sektora, spojenia úspor domáceho obyvateľstva a
infraštruktúrnej expanzie, spojenia princípov plánovitého riadenia trhového
hospodárstva tak, ako ho realizovala Čína, znamenalo v každom prípade v
posledných 20 rokoch mimoriadne úspešný civilizačno-spoločenský model. Je
zrejmé, že sa Číňania rozhodli za každú cenu vyvarovať chaosu, ktorý vznikol v
Rusku po Gorbačovových reformách a nástupe Jeľcina k moci. Na strane druhej,
divoká privatizácia, vytvorenie skupín oligarchov, celkové rozvrstvenie
spoločnosti, vytvorenie superúzkej a superbohatej elity napríklad v Rusku a v
niektorých ďalších východoeurópskych krajinách bolo varovným mementom pre čínske
vedenie. Z tohto hľadiska Čína pochopila omnoho dôležitejšiu trvalú mieru
získavania spolupráce a obchodného priestoru ako podriadenie všetkých
transformačných procesov vytvoreniu úzkej bohatej elity, ktorá získa všetko
vytvorené bohatstvo, ktoré sa mení v rámci transformačného procesu. Iné
civilizačné modely ako arabský model a podobne sú veľmi zaujímavé práve preto,
že ich určitá filozofia, ktorá kombinuje ekonomiku a sociálno-spoločenskú
štruktúru môže byť v prípade celkových vnútorných rozpadov tých istých štruktúr
vo vyspelých krajinách pre niektoré časti populácie veľmi atraktívna. Ľpenie na
rodine ako základu spoločnosti, nemožnosť úrokov ako úžery zakázanej Koránom,
obrovské problémy, ktoré sú vo väzbe na kriminalitu v západnej Európe, ale
neobjavujú sa v tak výraznej miere v arabských krajinách sa stávajú určitým
zvláštnym devízovým prínosom pre tento arabský civilizačný model. Na strane
druhej, stagnácia spoločnosti a určité zakonzervovanie tradičných štruktúr vo
väzbe na hierarchiu posvätenú náboženskými princípmi vytvára z týchto
spoločností relatívne málo flexibilný systém a v prípade významnejších nárazov z
vonkajšieho prostredia hrozí neschopnosť adaptovať sa na tieto významné
problémy. Musíme totiž, keď hovoríme o civilizačných modeloch, zvýrazniť ešte
jednu civilizačnú stránku, a tou je miera schopnosti adaptácie na vonkajšie
ohrozenia. Zatiaľ väčšina civilizačných modelov, či európskeho, či amerického sa
orientovala na otázku ekonomického, alebo prípadne mocenského prežitia. Žiaden z
civilizačných modelov sa neorientoval na otázku prežitia v prípade zmeny
prírodných podmienok, pričom väčšina procesov, ktoré prebiehajú okolo nás na
planéte ukazujú, že sa dostáva do popredia predovšetkým zmena prírodných
podmienok, to znamená silné atmosférické javy, suchá, prívalové dažde,
zemetrasenia, aktivácia sopečných systémov a podobne vytvárajú obrovský vonkajší
tlak na jednotlivé civilizačné modely. Zároveň s tým badáme stále významnejšie
zmenu prírodného prostredia vo väzbe na potravinárstvo, na vodu, na energetické
zdroje a podobne. Ako keby sa človek zahľadený na vlastné vnútorné problémy,
multidimenziálnosti civilizačného vývoja nezaujímal o prostredie, v ktorom
funguje on sám. Pritom, a ukázalo sa to hlavne pri analýzach dôsledkov
globálneho otepľovania, náklady na adaptačné procesy sú 10 – 20 násobne vyššie
ako sú náklady napríklad na obmedzenie emisií CO2. To bude znamenať zásadné
prehodnotenie výdavkov jednotlivých krajín, nutnosť spájania jednotlivých krajín
do väčších celkov, nutnosť prehodnotenia utilitárneho podriaďovania sa kritériu
zisku za každú cenu, návrat k určitému humanizmu v spoločnosti, ale aj potrebu
úplne iného fungovania spoločnosti založeného na princípe, kde ekonómia je
nástrojom humánne fungujúcej spoločnosti, pretože humánne fungujúca spoločnosť
dáva najvyššiu profitabilitu každému členovi spoločnosti, ale aj spoločnosti ako
celku ako takej. Takéto videnie nového civilizačného modelu sa stáva mimoriadne
silnou výzvou. Diskusie, ktoré sa objavili začiatkom 90. rokov a ktorých
predstaviteľom bol Fukuyama, ktorý vyhlásil, že ľudský vývoj a civilizácia
skončili, pretože vyhral ultraliberálny ekonomický model sa ukázali ako
absolútny mýtus. Dnes sám Fukuyama ako jeden z kľúčových autorov hovorí o
potrebe fungujúceho štátu, o potrebe transformácie štátu na nové prírodné
podmienky atď. Autori ako bol Huntington vo väzbe na zrážku civilizácií takisto
posúvajú svoj pohľad a svoje zorné pole do nových rovín, už nehovoria o zrážke
civilizácií typu euro-americkej a arabskej, ale hovoria o adaptačnom mechanizme
vo vnútri civilizácií, ktorý je významnejším problémom ako vlastná zrážka
civilizácií. Ukazuje sa totiž, že kým sa civilizácie nie sú schopné vysporiadať
s vnútornými problémami, spravidla volia stratégiu vonkajšieho nepriateľa. Ale
otázka reálne existujúcich vnútorných adaptačných mechanizmov umožňuje aktivovať
vnútorné sily, ktoré by boli schopné reagovať na zmenu vonkajších podmienok. A
tieto skutočnosti sú o to závažnejšie, že prevažná väčšina zmien vo vonkajších
podmienkach je celoplanetárna, nedá sa riešiť na národnej úrovni, a vo väčšine
prípadov akákoľvek snaha o riešenie problémov na národnej úrovni sa rozplynie v
pôsobnosti globálnych procesov. V tomto ohľade teda jedným z významných
predpokladov faktora adaptácie je schopnosť komunikácie s ostatnými krajinami a
schopnosť spojenia síl voči hlavným vonkajším ohrozeniam. V tomto kontexte preto
je vzor Európskej únie tak atraktívny, lebo ukazuje, že aj rozdielne krajiny
môžu spolupracovať za rovnakým cieľom a môžu sa dohodnúť na určitom modus
vivendi, ktorý dodržiavajú všetci členovia zoskupenia. Práve preto sa samotná
Európska únia stala tak významným vzorom napríklad pre MERCOSUR, alebo africkú
zónu voľného obchodu. Samozrejme, Európska únia, ktorá ukazuje, že aj krajiny,
ktoré mohli stovky rokov vzájomne bojovať môžu kooperovať a spolupracovať, v
tomto ohľade napríklad uzavretie zmluvy medzi Conradom Adenauerom a Charlesom De
Gaullom bolo historickým precedensom vo väzbe na dve krajiny, ktoré boli
odvekými rivalmi, ukázala, že spolupráca je možné. Ukázala, že spolupráca je
možná nielen v spoločenskej oblasti, ale aj v ekonomickej oblasti. Projekt
európskeho Airbusu je ukážkou, pri všetkých výhradách, ako je možné na spoločnom
projekte zjednotiť úsilie piatich krajín. Zároveň sa ukazuje, že práve ochota a
schopnosť k spolupráci bude kľúčovým predpokladom nie konkurencieschopnosti, ale
prežitia v rámci meniacich sa globálnych podmienok. Z tohto hľadiska vidíme
veľmi jasne otázku zmeny celkového smerovania ekonomického modelu, či
európskeho, amerického, arabského, čínskeho, alebo afrického, a zároveň
ukazujeme na nutnosť pochopenia tých zásadných rozporov, ktoré sa dnes ukazujú
napríklad vo väzbe na spoluprácu pri riešení otázok energetiky, zásobovania
pitnou vodou, infraštruktúrnych projektov a tak ďalej. Zatiaľ sa ukázali tri
hlavné línie možných problémov. Prvý predstavujú zásoby pitnej vody, druhý
predstavuje rozvinutie systémov infraštruktúry, ktorá by bola schopná odolávať
aj zmenám prírodného prostredia. Tretím je riešenie vnútorných zdrojov
spoločnosti limitovaných príjmovou polarizáciou, nadmernou koncentráciou moci,
problémami v oblasti spotreby a produkčných kapacít, ale aj vnútorným sociálnym
pnutím typickým pre každú krajinu. Ukazuje sa totiž, že pokiaľ aj
makroekonomicky je možné dosiahnuť napríklad zvýšenie exportu, aktívnu
zahranično-obchodnú bilanciu, pre vnútorné obyvateľstvo to nemusí znamenať nič a
zároveň to môže znamenať aj výrazný nárast vnútornej neistoty a rozpornosti
napríklad vo väzbe na sociálnu štruktúru spoločnosti. Z tohto hľadiska teda
hodnotenie jednotlivých civilizačných modelov, aj proces transformácie v
posledných 20 rokoch je mimoriadne závažný. Ukazuje sa, že tradičné prístupy,
ktoré vychádzajú z makroekonomických, a to osobitne finančných, alebo
rozpočtových ukazovateľov neodrážajú adaptačnú silu jednotlivých národných
ekonomík. Zároveň ako určitý kriteriálny katalyzátor sa ukázala kríza v roku
2008, ktorá ukázala nielen na možnosti spoločného prístupu k riešeniu problémov
– bankový sektor – ale aj odlišnú úroveň spôsobilosti reagovať na vonkajšie
problémy, kde sa ukázalo rozdelenie krajín na severné a južné krídlo Európskej
únie. Otázka, ktorá znie dnes – ako sa bude vyvíjať schopnosť krajín adaptovať
sa na meniace sa podmienky, pokiaľ by kríza pokračovala v latentnej podobe
ďalej. Dnes možno pochopiť politické elity, ktoré vyhlasujú, že kríza už za
každú cenu musí ustúpiť, že musí dôjsť k oživeniu. Je zrejmé, že pokiaľ by
politické elity priznali fakt, že neriešili príčiny krízy, ale iba následky
krízy, a vo väzbe na tieto skutočnosti kríza bude pokračovať ako latentný
fenomén ďalej, obyvateľstvo už by bolo unavené z neustálych úsporných opatrenia
a uťahovania opaskov. Na strane druhej je tento systém charakteristický aj
obrovskou mierou korupcie, šedých zón, rozkrádania, kriminality a podobne
dlhodobo neudržateľný. To znamená, ak sa dnes rozvinula korupcia do tak
obrovských rozmerov, daňové úniky do tak obrovských rozmerov aké dnes existujú v
Spojených štátoch, alebo v Európskej únii je zrejmé, že súčasná kríza je výzvou
napraviť veci k podstate problému a vrátiť sa k tomu, akým spôsobom eliminovať
pôsobenie týchto obrovských šedých zón, ktoré deštruujú celkové fungovanie
národných ekonomík, ale, bohužiaľ, aj vo väzbe na integráciu prerástli do
nadnárodnej úrovne. Preto dnes možno hovoriť o obrovskej korupcii aj na úrovni
Európskej únie, či Spojených štátov, Číny, alebo Ruska. Zároveň sa ukázalo, že v
jednotlivých civilizačných modeloch problém korupcie, šedých zón a tak ďalej
existuje ako univerzálny fenomén. Nejde teda len o fenomén, ktorý sa vytvoril v
rámci transformácie napríklad východoeurópskych krajín, či v rámci transformácie
čínskej spoločnosti a podobne. Korupcia, rozkrádanie, vnútropodniková
kriminalita, daňové úniky a podobne fungujú ako obecný civilizačný fenomén, a
teda súčasný vývoj nastoľuje otázku, či je kľúčovou otázkou rozdieľnosť
civilizačných modelov, alebo či je kľúčovou otázkou nutnosť riešiť šedé zóny v
každom civilizačnom modeli, ktoré nielen poväzujú adaptačné možnosti tohto
civilizačného modelu na vonkajšie zmeny, ale zásadným spôsobom nazvime to
znefunkčňujú vnútorné možnosti nápravy a opatrení, ktoré by vyústili do
pozitívneho vývoja. Táto skutočnosť sa dnes javí stále významnejšie práve preto,
že sústredenie pozornosti len na obnovenie makroukazovateľov ako je ekonomický
rast, limitovaná inflácia a podobne sa ukáže ako chybné. Problém je totiž v tom,
že tieto šedé zóny znamenajú úplnú deštrukciu nielen podnikateľského prostredia,
ale celej atmosféry civilizačného modelu a celej atmosféry spoločnosti.
Akceptovanie korupcie v jej obrovských rozmeroch, devastácia systému fungovania
verejného sektora, jeho obrovské predražovanie práve vo väzbe na šedé zóny
znamená spätne znova prehlbovanie deficitu štátnych rozpočtov, znamená významné
oslabenie revitalizačného pôsobenia verejného sektora vo väzbe na ekonomický
proces a zároveň znamená aj výrazné zvýšenie tlaku na obyvateľov, napríklad cez
zvýšenie daní a podobne. V tomto kontexte pochopenie úlohy jednotlivých
subsystémov šedej zóny a všeobecne vo všetkých civilizačných modeloch, je
mimoriadne dôležité. A práve preto aj celkový pohľad na jednotlivé civilizačné
modely možno dnes rozdeliť nielen vo väzbe na model čínsky, alebo ázijský,
európsky, americký, juhoamerický a podobne, ale predovšetkým vo väzbe na dve
hlavné línie – vnútorné adaptačné schopnosti danej spoločnosti reagovať na
vonkajšie zmeny, a po druhé – schopnosť tejto spoločnosti obmedziť šedé zóny v
ekonomike a spoločnosti, ktoré radikálnym spôsobom znižujú akcieschopnosť
spoločnosti v krízovej situácii. Zdanlivo to vyzerá, ako keby hlavným problémom
dneška bolo len zastavenie krízového vývoja, stabilizácia národných rozpočtov,
zníženie nezamestnanosti, a pokiaľ sa podarí zvládnuť tieto fenomény, kríza je
zažehnaná a začína znova dlhodobý udržateľný, ekologicky prijateľný ekonomický
rast. Táto filozofia je však, bohužiaľ, najväčším mýtom, ktorý existuje v
súčasnosti. Pokiaľ totiž bude pokračovať tak obrovská polarizácia bohatstva a
chudoby, pokiaľ bude pokračovať tak obrovský tok financií, tovarov a služieb v
šedých zónach ekonomiky a pokiaľ bude pokračovať naďalej obrovská rozdieľnosť
alebo dualita ekonomík, ekonomiky oficiálne vykazovanej a ekonomiky skutočnej,
nie je možné zastaviť ani krízové procesy, ani zvýšiť adaptáciu národných
ekonomík na riešení týchto krízových procesov. V tomto kontexte výzva dneska
nestojí v tom, porovnávať plusy a mínusy jednotlivých civilizačných modelov, či
prípadne transformačné procesy v jednotlivých civilizačných okruhoch. Problémom
je stanoviť mieru reálnej adaptačnej spôsobilosti jednotlivých civilizácií,
jednotlivých obchodných zoskupení, jednotlivých krajín na zmenu vonkajších
podmienok. Či chceme, alebo nie, planéta a jej ekonomika sa stala planetárnou.
Dnes ekonomické procesy fungujú na celej planéte naraz. Všetky krajiny sú
vzájomne prepletené do vzájomne prepojeného vnútorne previazaného ekonomického,
ale aj spoločenského systému a ilúzia, že môžem riešiť problém jednej krajiny
odstrihnutím od problémov ostatných krajín sa ukazuje ako jeden z najväčších
omylov. Koniec koncov, že to ani vládnuce elity neberú vážne vidíme v tom, ako
rýchle zareagovali vo väzbe na vytvorenie záchranných opatrení. V tomto kontexte
teda súčasnosť možno charakterizovať nie ako súboj civilizačných modelov, nie
ako sto foriem kapitalizmu, ktoré spolu súťažia, ale ako schopnosť a možnosť
nájsť adaptačné sily v rámci jednotlivých civilizačných modeloch tak, aby
smerovali k jednému spoločnému cieľu – k relatívne humánnej ekonomike a
spoločnosti, a zároveň, aby tento cieľ dosahovali v rovnakom čase a priestore
pri rozdielnych nástrojoch a metódach. Na strane druhej sa však jasne ukazuje,
že veľká časť problémov je riešiteľná iba vzájomnou spoluprácou a prepojením, a
preto schopnosť a pripravenosť k tejto spolupráci je druhým významným
charakteristickým znakom súčasného stretu civilizačných modelov. Takéto videnie
sveta potom vytvára úplne iné východiská nielen pre činnosť na národnej úrovni,
ale aj činnosť nadnárodných organizácií a zoskupení. Či jednotlivé vlády a či
jednotlivé obchodné a politické zoskupenia budú na úrovni takejto filozofie
ukáže relatívne rýchla budúcnosť. Práve zmena prírodných podmienok je tým
katalyzátorom, ktorý by mal prispieť k nájdeniu vzájomnej spolupráce. Pokiaľ sa
tak nestane, je zrejmé, že tak ekonomika ako aj spoločnosť stojí na prahu omnoho
závažnejších a ešte rozsiahlejších zmien a kríz, než ako bola kríza v roku 2008.
Bratislava 2. januára 2014
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
|
|
