Koniec prvého desaťročia 21. storočia
bez osláv
Doc. PhDr. František Škvrnda, CSc., vysokoškolský
pedagóg
Svet sa, žiaľ, nestal po rozpade bipolarity
pokojnejším ani lepším či krajším a v tomto desaťročí akoby sa ešte zhoršil a
zošpatnel. V priemere možno ľudia zbohatli, ale cíti to len ich malá časť. Aj na
Slovensku máme bezpochyby už viac materiálnych statkov ako za čias socializmu.
Otázka je však v tom, kto ich vlastní a čo z toho je skutočne naše a čo sú len
veci z pôžičiek a hypoték, čo zahraničné investície a pod.
Koniec prvého desaťročia 21. storočia
bez osláv
(ouvertúra)
Koniec prvého desaťročia 21. storočia, ktoré bolo
vítané s veľkými očakávaniami, nevzbudzuje príliš veľký záujem analytikov
„prozápadného“ zamerania. Na konci roka 2010 sa totiž nieto čím príliš pochváliť
tak ako pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi. Dnes ešte ťažko povedať, čo z toho,
čo sa stalo v uplynulom desaťročí, bolo významným či dokonca prevratným.
Považujeme však za potrebné zastaviť sa pri udalostiach, ktoré prebehli v tomto
desaťročí a ich dôsledkoch a súvislostiach z makrosociologického pohľadu na
dianie vo svete s dôrazom na medzinárodné vzťahy a bezpečnosť. Existuje viacero
náznakov, že sa začalo diať niečo, čo bude trvať dlhšie a prináša možno aj
viacero kvalitatívnych zmien.
Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy v septembri
2008 vyhlásil, že kríza zmenila svet viac ako pád Berlínskeho múru. A tak na
konci roka 2010 vo svete panovala nebývalo pochmúrna sociálno-ekonomická nálada
v dôsledku pôsobenia neviditeľnej ruky (či skôr pazúrov) „trhu“, donedávna
bezmedzne glorifikovaného. Napriek sofistikovaným a eufemistickým ubezpečovaniam
politikov a finančných expertov/analytikov o odrazení sa od dna a rôznych
pozitívnych ukazovateľoch pretrvávajú vážne obavy z toho, aký bude vývoj krízy.
Označíme ju za globálnu krízu začiatku 21. storočia, lebo zasiahla celý svet
nielen priestorovo ale aj systémovo vo všetkých sférach a jej riešenie vyžaduje
zásadnú zmenu civilizačnej paradigmy. To čo predvádzal Západ nielen dvadsať
posledných rokov, ale aj dávno predtým, však nič podstatne nedokáže zmeniť.
Zlé a nespravodlivé usporiadanie sveta
Náš pohľad je preto spojený s kritickým sociálnym
myslením, inklinujúcim k postmodernizmu a vychádza najmä z dvoch hypotéz.
Usporiadanie – bytie – súčasného sveta je zlé a nespravodlivé, lebo vedie k
nebývalému mrhaniu potenciálom ľudstva a mnohým ľuďom bezdôvodne škodí. Zlé je
však aj poznávanie a objasňovanie problémov, ktoré ľudstvo trápia – perfídnym
ekonomickým tvrdeniam, že krízy sú prospešné a majú očisťujúci charakter lebo
odstránia to, čo je zlé a neschopné, ťažko po desiatkach rôznych kríz uveriť. V
krízach totižto zbohatli bohatí a chudobní schudobneli a rozdiely medzi nimi,
ktoré nadobúdajú už charakter sociálno-ekonomickej priepasti, ďalej narastajú.
Ku koncu uplynulého desaťročia sa akosi vytratilo
aj nebezpečenstvo globálneho terorizmu, ktorý bol jeho hlavnou bezpečnostnou
témou, najmä po udalostiach 11. septembra 2001 (dodnes uspokojivo
nevysvetlených). Boj s terorizmom dostal tiež viacero prívlastkov a vytvorili sa
v ňom rôzne koncepcie, z ktorých najsprofanovanejšou sa stala bushovská globálna
vojna s terorizmom, spojená s koncepciou preempcie – vo všeobecnosti sa dá pri
riešení problémov chápať ako úloha s vyššou prioritou ale v realite
unilateralizmu išlo o možnosť USA bezprostredne reagovať ozbrojenou silou proti
tomu, čo sa považuje za bezpečnostnú hrozbu. O nič menej tragikomické nebolo ani
označovanie vojny s terorizmom za novú či ďalšiu svetovú vojnu. V súčasnosti
nebezpečenstvo terorizmu udržiavajú pri živote najmä mediálne hry o možných
útokoch proti symbolom Západu, jeho dopravným centrám, najmä letiskám a pod., čo
spravidla vyviera zo zdrojov spravodajských služieb, najčastejšie USA. Ide však
len o strašenie, ktorému sa asi najviac potešia teroristi, ktorí ani veľa toho
nemusia urobiť a vyzerá to tak, že svet sa ich bojí a na základe odporúčaní
podivných praktík tajných služieb s nimi úporne bojuje. Čudné sú aj odhalenia na
poslednú chvíľu viacerých neúspešných pokusov o teroristické akcie, ktorých
svedkami sme boli v nedávnych rokoch. A ktovie, čo nám ešte ponúknu o bushovskej
vojne s terorizmom informácie z Wikileaksu?
Terorizmus tu však, žiaľ, je, pričom najkrutejší
nie je na Západe, kde sa o ňom najviac píše (a straší ním), ale napodiv v
moslimskom svete a v Rusku. Pozrime sa však na terorizmus z iného uhla pohľadu –
čo pomohlo jeho pôsobeniu v uplynulom desaťročí viac ako rozpútanie nezmyselných
vojen v Iraku a Afganistane, kde tečú miliardy dolárov, ale aj potoky krvi
nevinných ľudí? Najmä v Iraku terorizmus dramatickým spôsobom narástol a zrejme
v tejto krajine mu za obeť padlo najviac životov za celý čas od začiatku
sedemdesiatych rokov minulého storočia, ktoré sa v prácach pojednávajúcich o
dejinách terorizmu, označuje za začiatok medzinárodného terorizmu. A afganská
vojna – okrem jej podivného príspevku k rastu pašovania drog z krajiny patrí aj
ináč k najnezvyčajnejším (postmoderným?) vojnám. Čo to je za vojna, keď Taliban
po takmer 10 rokoch prítomnosti cudzích vojsk, je možno silnejší, ako bol na jej
začiatku a že čoraz viac sa pripúšťa možnosť až potreba rokovať s ním? Že by šlo
o déja vu koloniálnych vojen v 21. storočí?
Veľké rozprávania, ktoré sa vyčerpali
Pred dvomi desiatkami rokov Západ najprv nejaký
čas oslavoval koniec toho, čo sa nazývalo studenou vojnou a tešil sa zo
vzniknutej situácie. Fundamentalistickí neoliberáli podivne poprepletaní
ideovými i sociálnymi väzbami s neokonzervatívcami videli začiatok nového
svetového poriadku na základe globalizácie pod vedením USA. Globalizácia sa
stala fenoménom, ktorý mal vytvoriť novú jednotu sveta – na neideologickom, ale
hodnotovom a ekonomicko-technologickom základe, za ktorý sa model vytvorený USA
a nimi ovplyvňovanými Medzinárodným menovým fondom, Svetovou bankou a neskôr aj
rozširujúcim sa NATO, vydával.
Akosi sa nepostrehlo, že Západ vlastne v tej
čudnej studenej vojne nezvíťazil, len došlo k rozpadu bipolárneho usporiadania
medzinárodných vzťahov, ktorý vyvolali procesy 20. storočia, spojené s
imperializmom. Doslova ako domček z karát sa zosypala tá časť usporiadania
sveta, ktorá v 20. storočí mala svoje opodstatnenie, priniesla popri množstve
chýb a omylov, ktoré k politike patria, veľa pozitívneho. Poukážeme len na to,
že táto časť sveta a úsek svetových dejín prispeli k tomu, že kapitalizmus musel
prijať rad opatrení v sociálnej oblasti. Okrem toho sa v tejto časti sveta
zadržiavali predovšetkým sily bezohľadného agresívneho finančného sektora, ktorý
dokáže v záujme zisku skomercionalizovať všetko – od surovín hlboko v zemi až po
skleníkové plyny v ovzduší, všetky sekvencie života človeka od jeho narodenia až
po smrť, vie zarobiť aj na rozpade starých pomerov a budovaní nových. Zdá sa, že
nakoniec zbohatne aj na kríze, ktorú spôsobil.
Mediálno-politická multiplikácia nás zaplavila
mýtmi o trhu, liberálnej demokracii, ľudských právach, otvorenej spoločnosti a
pod., čo pre postmodernistov už desiatky rokov predstavujú veľké rozprávania,
ktoré sa vyčerpali a nie sú ani univerzálne ani pravdivé. Vznikla situácia, v
ktorej USA považované stále za najsilnejšiu mocnosť dnešného sveta postupne
začali riadiť namiesto globálneho poriadku (v predstavách washingtonských
neokonzervatívcov Nové americké storočie) len svetový chaos. Nakoniec chaos ešte
pritvrdili a „roztočili“ vyvolaním globálnej krízy začiatku 21. storočia, ktorý
vzišiel z finančného sektoru USA. Otázne je, či USA sú ešte vôbec faktorom
stability dnešného sveta. Čím ďalej, tým menej si s narastajúcim chaosom
washingtonskí vodcovia dokážu poradiť (o čom svedčia aj udalosti z Egypta, ktoré
sa začali v januári 2011). Na začiatku druhého desaťročia 21. storočia sa už
väčšina odborníkov i laikov pýta, kedy sa skončí bezradné postavenie USA vo
svete, v ktorom už nedokážu pomôcť nikomu a začali škodiť aj sami sebe.
Sloboda, ktorá sa meria len peniazmi
Ak budeme parafrázovať slová Ulricha Becka o
súčasnej globálnej rizikovej spoločnosti, hrozia jej tri najväčšie riziká – v
oblasti financií, násilia a životného prostredia. Všetky z nich sa v uplynulom
desaťročí naplno rozvíjali. A svet sa tak, žiaľ, nestal po rozpade bipolarity
pokojnejším ani lepším či krajším a v tomto desaťročí akoby sa ešte zhoršil a
zošpatnel. V priemere možno ľudia zbohatli, ale cíti to len ich malá časť. Aj na
Slovensku máme bezpochyby už viac materiálnych statkov ako za čias socializmu.
Otázka je však v tom, kto ich vlastní a čo z toho je skutočne naše a čo sú len
veci z pôžičiek a hypoték, čo zahraničné investície a pod.
Značná časť ľudí prestala veriť
mediálno-politickému balamuteniu, čo im dve desaťročia ponúka vidinu bohatšieho
zajtrajška, ktorému však stále niečo zvláštne bráni. Najprv bolo potrebné
rozrušiť starý zlý socialistický poriadok, potom zaviesť pluralizmus politických
strán, nato uskutočniť hospodársku transformáciu, neskôr vstúpiť do integračných
zoskupení a dnes treba prekonať už len krízu, ktorá vznikla v dôsledku všetkých
predchádzajúcich procesov, čo pripomínajú futbal hraný na jednu bránu.
Podľa Fredrica Jamesona a Slavoja Žižeka sa dnes
dá skôr predstaviť koniec sveta ako koniec kapitalizmu. Podarilo sa všeobecne
rozšíriť pocit, že kapitalizmus je jediný životaschopný politický a ekonomický
systém, voči ktorému neexistuje alternatíva. Aj v súvislosti s krízou môžeme len
konštatovať, že politická ľavica doteraz neprišla so žiadnym výrazne
protikapitalistickým návrhom. Vznikli viaceré odvážne intelektuálne modely
ľavicového a socialistického riešenia vzniknutej situácie, ale zatiaľ nie sú
prepojené s politickými aktivitami, nepritiahli záujem politických strán a
hnutí. Intelektuálne úvahy na tému prekonania krízy sa síce dobre počúvajú, ale
ak ich chceme realizovať, začíname narážať na mnoho prekážok.
Úspech súčasnej politiky i ekonomiky kapitalizmu
vyžaduje ľudí, ktorí musia čoraz viac nakupovať, míňať, troviť – a tak sloboda
indivídua i sloboda spoločnosti sa meria len peniazmi. Nakoniec stačí zobraziť
slabých a chudobných ako nebezpečenstvo. A nájdu sa horliví sociológovia, ktorí
získali aj vysoké vládne a štátne posty a učene dokazujú, že slabí a chudobní sa
do tejto situácie dostali vďaka svojej lenivosti, neprispôsobivosti a iným
prvkom vlastného konania. A predsa nebudeme podporovať temné a retardačné sily,
ktoré sú schopné len rozvrátiť náš konečne vznikajúci kapitalistický raj na
Zemi.
Neoliberálna globalizácia na spôsob USA tak nakoniec priniesla namiesto nového
zjednotenia sveta, jeho rozdelenie, ktoré je rafinovanejšie a nebezpečnejšie,
ako bola bipolarita. Zygmunt Bauman píše v tejto súvislosti o ambivalencii
turistov a tulákov, kozmopolitného sveta a sveta vylúčených.
Postomoderné časy nového trojuholníka
Kritici globalizácie poukazujú často na to, že sa
v nej vytvorili dva paralelné svety. Jeden zjavný, otvorený, druhý skrytý,
zatvorený. V prvom sú štáty, zákony, povinnosti, úlohy, záväzky, zodpovednosť,
ale v druhom sa s ničím takýmto nestretávame. V prvom je princíp rozdelenia
moci, právomoci a normy, ale v druhom existuje len voľná hra kapitálu, ktorej
pravidlá sú skryté (posvätné súkromné vlastníctvo sa nikomu nemusí spovedať a je
neslušné čo sa i len pýtať, čo a ako robí). Prvý svet je akýsi fádny –
byrokratický, verejný, kontrolovateľný. Druhý predstavuje slobodný, súkromný,
nedotknuteľný svet. Oba svety sa však prelínajú a nevieme medzi nimi stanoviť
presné hranice. Väčšina ľudí život trávi v prvom svete, ktorý je pochopiteľný,
ale, žiaľ, tvrdý, niekedy aj krutý. Druhý svet je však vytvorený mimo možností
ľudí z prvého. A v tomto druhom svete pôsobia tiež politické a hospodárske sily,
ale skryto, sú tam právnici i ekonómovia, ktorí robia to, čo si nikto z ľudí v
prvom svete nemôže dovoliť. A tak tu máme skryté a tajomné sily, ktoré z
hľadiska moci, bohatstva a informácií sú vplyvnejšie ako štáty. Ide možno o
fenomén, ktorý je taký starý ako moc a bohatstvo vo svete, ale tieto sily
doteraz nedisponovali takými možnosťami, aké sa im odkrývajú v súčasnosti.
Cítime to, znepokojuje nás to, ale nedokážeme tomu účinne zabrániť.
Vzniká otázka pre politológov i sociológov. Sú
preč časy modernej deľby moci v štáte na zákonodarnú, výkonnú a súdnu? Nad
všetkým sa totiž vznáša vidina potreby šetrenia a rozhodujúcim politickým prvkom
sa stávajú peniaze, ktoré zadlžené štáty potrebujú. Šetriť musia nielen ľudia,
ale tiež (aspoň to tak tvrdia) parlamenty, vlády a súdy.
Končí asi aj fenomén železného trojuholníka,
jedného zo symbolov industriálnej spoločnosti) – zištného spojenia časti členov
parlamentov, vládnej (štátnej) byrokracie a záujmových skupín (a mimo neho
nestoja ani predstavitelia jurisdikcie). Prichádzajú však postmoderné časy
nového trojuholníka, ktorý sa blyští zlatom a kde žije „smotánka“. Pozostáva z
finančného sektora, politických kruhov a štátneho aparátu. Štát slabne, k čomu
silne napomohla aj globalizácia. Politika sa stáva postmoderne nejasnou,
krátkodobou, povrchnou, parciálnou, fragmentovanou...
V záujme zachovania podielu na moci sa vytvárajú podivné nové politické
subjekty, veľké aj malé koalície, spája sa oheň s vodou, len aby sa zostalo v
hre. Funkcie vo vláde a v štáte sa obsadzujú tak, aby tam boli „naši“
zástupcovia, čo na tom, že odborne rezortu či problematike nerozumejú – sú
predsa manažérmi a nie politikmi. A banky majú osoh zo slabnúceho štátu, ktorý
im vytvára čoraz viac priestoru, ťažia aj z hry politických síl, strán a hnutí,
ktorým ide len o to, aby moc využili na zbohatnutie (či aktuálne povedané na
zlepšenie budúcich možností investovania) – najmä pokiaľ je ešte čo privatizovať
a keď už nie, tak aspoň ťažiť zo štátnych objednávok. Systémovo obmedziť
bašovanie bánk na národnom ani medzinárodnom rámci sa zatiaľ neodvážil žiaden
kapitalistický štát (aj keď ojedinelé pokusy vznikajú), žiaden politický subjekt
na Západe s týmto programom do volieb nejde (kde a ako by získal peniaze na
volebnú kampaň?).
Lepší svet je možný a potrebný
Ekonomický rast založený na finančnom základe
však nie je totožný so sociálnym rozvojom či rozkvetom spoločnosti. Možno ukázať
na bizarný príklad – každá matka sa raduje, ak jej dieťa dobre je. Máloktorú
matku však poteší, ak dieťa je takým spôsobom, že sa stane obéznym, lebo obezita
prináša starosti a vôbec nie je záruka, že obézne dieťa sa bude aj zdravo
rozvíjať. Túto banálnu pravdu však v ekonómii nie je ochota pripustiť – treba
len jesť, jesť a jesť (a najlepšie je, ak si na jedenie aj požičiavame), bez
ohľadu na to, k akej obezite či ešte horším následkom to povedie.
Možno, že veci, ktoré sa dejú okolo nás, vnímame
citlivejšie, ako to čo tu bolo pred nami. V každom prípade sme však v týchto
časoch svedkami prevratných spoločenských zmien, ktorých smer je ťažko
jednoznačne a presne identifikovať. Pri pohľade na problémy uplynulého
desaťročia považujeme za potrebné ešte raz zdôrazniť, že tento svet sa nám
nepáči. Sme názoru, že nový, lepší svet je možný a dokonca priam potrebný. A
úloha sociálnych vedcov je v tom, aby hľadali cesty ako tento lepší svet nájsť a
vytvoriť.
(Pokračovanie nabudúce)
Článok prevzatý so súhlasom autora z internetovej edície
týždenníka Slovo
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
