Viac demokracie na pracoviskách
Viac demokracie na
pracoviskách. Rozhovor s významným americkým politickým filozofom Davidom Schweickartom.
David
Schweickart (1942) je profesorom filozofie na Loyola
University v Chicagu. Magisterské štúdium absolvoval na University of Dayton,
doktorát z matematiky získal na University of Virginia a doktorát z filozofie na
Ohio State University. Od roku 1975 pôsobí na katedre filozofie na Loyola
University. Prednášal na mnohých univerzitách v USA, Číne, v Európskej únii, na
Kube a v ďalších krajinách. Jeho články a knihy vychádzajú v angličtine,
čínštine, španielčine, francúzštine, perzštine a v ďalších jazykoch. Napísal
knihy Against Capitalism (Cambridge University Press 1993), After Capitalism (Rowman
and Littlefield 2002) a spoločne s Bertellom Ollmanom, Hillelom Ticktinom a
Jamesom Lawlerom vydal Market Socialism: The Debate Among Socialists (New York,
Routledge 1998). David Schweickart patrí k najvýznamnejších autorom, ktorí
rozvíjajú tému ekonomickej demokracie. Zameriava sa na kritiku kapitalizmu a na
formulovanie alternatívneho usporiadania založeného na ekonomickej demokracii,
ktorú chápe ako druh trhového socializmu. Rozpracúva koncepciu spravodlivosti,
ktorá sa neuspokojuje ani s kapitalizmom, ani so socializmom s jeho štátnym
plánovaním. Vo svojom modeli trhového socializmu kladie dôraz na participatívnu
ekonomiku, konkrétne na rozličné formy demokracie na pracovisku, sociálne
spôsoby kontroly finančných investícií a na ekologické prístupy. Jeho verzia
participatívneho socializmu je dôkazom, že je výhodné a plodné úzko prepojiť
popis a kritiku súčasného spoločenského poriadku s normatívnym formulovaním
nového spravodlivého usporiadania spoločnosti. Schweickart sa venuje kritickej
teórii spoločnosti a ekonomiky a zaujíma sa aj o diskrimináciu žien a ďalších
marginalizovaných skupín obyvateľstva. Stal sa známy tým, že svoje kritické
analýzy spracúva transdisciplinárnou metódou na rozhraní filozofie, ekonómie,
politológie a sociológie. Na základe tohto záujmu sa rozvinula jeho spolupráca s
Centrom globálnych štúdií, spoločným pracoviskom Akadémie vied ČR a Karlovej
univerzity v Prahe. Pri príležitosti vydania jeho knihy After Capitalismus (Po
kapitalizme – ekonomická demokracia) na Slovensku sme ho požiadali o rozhovor.
Pán profesor, ja osobne poznám
model ekonomickej demokracie, preložil som vašu knihu. Zoznámte, prosím,
čitateľov s jeho podstatou...
Model vychádza z analýzy dvoch
zdrojov nespokojnosti s kapitalizmom, nespokojnosti, ktorá je v mnohých smeroch
akútna a bude stále silnieť. Ide o nespokojnosť, ktorá poskytuje modelu
praktickú dimenziu. Pokiaľ sú ľudia spokojní so zabehnutou cestou rozvoja,
uvažovanie o alternatívach, aj keby boli nadradené, ostane v teoretickej rovine.
Oba zdroje nespokojnosti možno označiť za „demokratické deficity“ – nedostatok
demokratickej kontroly podmienok, ktoré hlboko zasahujú do nášho života.
Pristavme sa trocha pri
„demokratických deficitoch“...
Prvý deficit sa týka demokracie na
pracoviskách. Zarážajúca anomália modernej kapitalistickej spoločnosti spočíva v
tom, že ľudia síce majú možnosť vybrať si politických lídrov, nie však šéfov v
zamestnaní. Kapitalizmus sa oháňa demokraciou, no pritom popiera naše
demokratické právo v oblastiach, kde by sa malo prejavovať čo najkonkrétnejšie a
najbezprostrednejšie: na pracoviskách, kde strávime väčšinu aktívneho času.
Prirodzene, môžu sa objaviť názory, že demokraciu na pracoviskách nemožno
uplatniť; údajne by to viedlo k ťažkopádnosti, ignorovaniu alebo úzkoprsému
chápaniu racionálnych rozhodovacích procesov a vraj by to prispelo k zbytočnému
meditovaniu nad bezvýznamnými mocenskými atribútmi. No prax nám evidentne
ukazuje, že vo všeobecnosti prevládajú úplne opačné závery: demokracia na
pracoviskách, ako všeobecne chápané pravidlo, funguje v skutočnosti oveľa lepšie
ako autoritatívnosť – základná črta kapitalistickej formy organizácie práce.
Existujú však aj ďalšie
nekompatibilné črty súčasného kapitalizmu...
Je to predovšetkým kapitálová
hypermobilita. V kapitalistickej spoločnosti patrí veľké množstvo kapitálu
jednotlivcom; tí si s ním môžu robiť, čo len chcú. Jednoducho majú voľnú ruku –
investujú tam, kde sa im zapáči, alebo nebudú investovať, ak nie sú vyhliadky na
zisk príťažlivé. Lenže táto sloboda spätá so súčasným zvýšením technických
schopností dopravy zabezpečuje kapitálu mobilitu a vyvoláva ekonomickú a
politickú nestabilitu na celom svete. V súčasnosti finančné trhy rozhodujú bez
ohľadu na to, za ako „demokratické“ sa vydávajú politické systémy. Táto ich
úloha je často svojvoľná a deštrukčná. Uvažujme nad socialistickou alternatívou
voči kapitalizmu týkajúcou sa spomínaných demokratických deficitov. Ide o
socializmus, ktorý sa zásadne čo do štruktúry odlišuje od skrachovaných modelov
z minulosti. (Používam termín socialistický na označenie každého pokusu o
prekonanie kapitalizmu prostredníctvom zrušenia prevažnej väčšiny súkromného
vlastníctva výrobných prostriedkov. Ekonomická demokracia sa líši od
predchádzajúcich pokusov dostať sa nad rámec kapitalizmu. Napriek tomu má s
týmito pokusmi spoločné presvedčenie, že ak má ľudský druh prekvitať, je
nevyhnutné obmedziť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov.)
Ako možno teda charakterizovať
ekonomickú demokraciu?
Ekonomickú demokraciu, podobne ako
kapitalizmus, možno definovať prostredníctvom troch základných čŕt, pričom druhá
je spoločná s kapitalizmom. Po prvé, je to zamestnanecká samospráva (činnosť
všetkých výrobných podnikov demokraticky kontrolujú zamestnanci), po druhé, trh
(podniky spolupracujú medzi sebou navzájom a takisto so spotrebiteľmi v oveľa
slobodnejšom prostredí, ako poskytuje vláda) a po tretie, spoločenská kontrola
investícií (fondy pre nové investície sa vytvárajú z daní základných
prostriedkov a naspäť do ekonomiky sa vracajú prostredníctvom siete verejných
investičných bánk.
Podľa vás je predpokladom
nastolenia ekonomickej demokracie uchopenie moci ľavicovou politickou stranou so
skutočne radikálnym programom. No akým spôsobom možno odobrať obrovskú moc
kapitalistickej triede? Je to vôbec možné?
Nevidím lepší a príjemnejší spôsob,
ako získať moc, najmä v prípade rozvinutej kapitalistickej spoločnosti – treba
však na to pripraviť podmienky. Náhla ekonomická kríza nebude stačiť. Kým nie je
kontraprojekt dokonale udomácnený, ľudia budú hľadať jednoduchšie a horšie
riešenia, ktoré sú, prirodzene, vzdialené od reality. Našťastie všetky
rasistické, fašistické a militaristické experimenty sú dobre známe; táto
historická pamäť musí navždy ostať živá a vytvoriť dôležitú protiváhu voči
reakčným tendenciám. Lenže bez dobre rozpracovaného kontraprojektu bude táto
protiváha neužitočná. Hoci mierna ekonomická kríza môže so sebou priniesť
príležitosti na významné reformy, no ak by nastala krutá kríza priskoro, ešte
predtým, ako sa bude vedome uskutočňovať kontraprojekt, môže to vyústiť do
fašizmu, a nie socializmu. Kontraprojekt musí spojiť prinajmenšom do
kolektívneho ducha rozličné hnutia bojujúce, neraz v izolácii, za pokrokové
spoločenské zmeny: hnutia za rodovú a rasovú rovnosť, za ekologické zdravie, za
mier; ide o boj proti chudobe, homofóbii, militarizmu, väzneniu a popravám s
cieľom riešiť sociálne problémy. Rozhodujúcu úlohu bude zohrávať hnutie
pracujúcich, pretože zásadnou ekonomickou dimenziou kontraprojektu je zmena
povahy a štruktúry pracoviska. Ťažko si predstaviť, že by niektorá z
ekonomických reforiem, ktoré sú súčasťou nášho reformného programu, sa mohla
zaviesť bez silného tlaku zo strany oživeného hnutia pracujúcich.
Môže revolučné hnutie znova
zapustiť korene? Čaká nás v budúcnosti niečo ako nový komunizmus?
Myslím, že áno. Zdôrazňujem to aj v
knihe: „Ak sa umne poučíme z našej histórie a budeme ostražití vo vzťahu k
excesom dogmatizmu, redukcionizmu a sektárstva. Rovnako sa musíme poučiť aj z
pozitívnych a negatívnych krokov iných významných hnutí v našom storočí: z
feminizmu, z protirasistických zápasov, environmentalizmu, pacifizmu, z boja za
ľudské práva a proti všetkému, čo degraduje a výrazne zhoršuje podmienky života.
Možno bude nové revolučné hnutie vnímať samo seba v inej podobe ako nový
komunizmus. Azda sa bude chcieť vyhnúť pojmu revolúcia. Pojmy nie sú dôležité.
Dôležité však je, aby ľudia opäť získali podnet, ktorý sa často objavuje v
ľudských dejinách – aby sme si uvedomili, že stojíme tvárou v tvár kolektívnej
úlohe vyžadujúcej si spoločné úsilie širokých más na všetkých životných cestách;
ak sa to podarí, potom sa zmení svet. Nič viac a nič menej!“
Vaša kniha sa stretla na
Slovensku so značným ohlasom. Známy slovenský politický filozof Ľuboš Blaha o
nej v recenzii napísal, že „autor nevynechal jediný zmysluplný projekt, ktorý v
posledných desaťročiach vyšiel z prostredia progresívnej ľavice. Venuje sa
otázke výrobnej samosprávy, indikatívnemu plánovaniu, všeobecnému základnému
príjmu, kritike modernej demokracie (tzv. polyarchie), otázke voľného času,
nulovému rastu, spoločenskému vlastníctvu a pod. Isté je, že Schweickart búra
jednu dogmu za druhou a robí to s majstrovskou ľahkosťou.“ Akoby ste
charakterizovali s odstupom času vašu knihu?
Politickému filozofovi Ľubošovi
Blahovi som veľmi vďačný za podnety. Kniha After Capitalism sa držala a drží
veľmi dobre. Nazdávam sa, že po určitých stránkach má dnes dokonca väčší význam
ako pred desiatimi rokmi, v čase, keď som ju písal. Predovšetkým pre jedinú vec
– všetky nedostatky kapitalizmu, ktoré som v tejto práci odhalil, nabrali ešte
horší kurz: či už ide o nerovnosť, nezamestnanosť, prepracovanosť, chudobu,
úlohu peňazí v skorumpovanej demokracii, alebo o environmentálnu degradáciu.
Zamyslite sa nad tým, čo uvádzam v záverečnej kapitole: „Neoliberálna cesta
nepochybne vedie k záhube. Ako ukázali analýzy v predchádzajúcich dvoch
kapitolách, je úplné bláznovstvo zveriť zdravie globálnej ekonomiky vitalite
súkromných investorov. Regionálne cykly konjunktúry a krachu budú čoraz
silnejšie, prejavia sa v neregulovanom rýchlom pohybe kapitálu z jednej krajiny
do druhej s cieľom zabezpečiť si stabilitu (v prípade, že zabzučí alarm, kapitál
v panike utečie). V dlhodobom horizonte sa keynesiánsky problém pretaví do
vypuklejšej formy. Konkurenčný tlak núti podniky znižovať náklady, ale zároveň
aj tlmí globálny efektívny dopyt a núti zavádzať najmodernejšie technológie
umožňujúce ďalej rozširovať výrobné kapacity. Nožnice medzi ponukou a dopytom sa
naďalej roztvárajú. Hrozba globálnej krízy z nadvýroby je čoraz silnejšia. Nie
je isté, či globálny kapitalizmus dokáže vycúvať z pasce, ktorú sám na seba
nastražil. Stagnácia spolu s rastúcou globálnou nezamestnanosťou a s
prehlbujúcou sa nerovnosťou vo vnútri a medzi krajinami môže byť to najlepšie, v
čo dúfame – prirodzene, v záujme urýchlenia radikálnej transformácie. Alebo sa
môže strecha úplne zrútiť. Hlboká a dlhodobá globálna kríza stojí pred dverami –
a mnohí analytici si to uvedomujú.“
Dnes netreba meniť ani slovo, hoci by som mohol dodať, že nečelíme iba dlhodobej
ekonomickej kríze, ale aj ekologickej – a najmä devastácii spôsobenej
klimatickými zmenami.
V predslove k slovenskému vydaniu
knihy sa veľa venujete Marxovi. Aký je váš vzťah k Marxovej teórii, osobitne k
všeobecnej kríze kapitalizmu, ktorej sme svedkami v súčasnosti (o storočie
neskôr ako myslel Marx)? V čom mal pravdu Marx a v čom Keynes?
Prvý zväzok Marxovho Kapitálu som
čítal v lete, v čase, keď som zavesil na klinec moju odbornú asistentúru z
odboru matematika a začal som postgraduálne študovať filozofiu. J. P Sartre v
práci Questions de méthode (v slovenčine ju možno nájsť ako úvod k dielu Kritika
dialektického rozumu – pozn. autora) poznamenal, že Marxa čítal ako mladík, no
nerozumel mu – skrátka, ak chce človek pochopiť veľkého mysliteľa, musí sa
jednoducho pod jeho vplyvom zmeniť. Ja som Marxa pochopil. Stretnutie s jeho
dielom ma hlboko zmenilo. Odvtedy som začal rozmýšľať ináč. Nezabudnuteľne na
mňa zapôsobila nielen technická brilantnosť Marxových analýz (ako matematik som
sa húževnato prebíjal cez všetky rovnice Kapitálu), ale aj jeho poukázanie na
nespravodlivosť a jemu vlastné morálne rozhorčenie. Zároveň som si uvedomil,
síce o niečo neskôr, že Marxova kritika kapitalizmu je vo svojej podstate
demokratickou kritikou. V raných prácach sa Marx sústredil na otázky odcudzenia
práce, na fakt, že zmysluplná práca neobyčajne prepotrebná pre rozvoj
človečenských kapacít sa stáva v podmienkach kapitalizmu niečím iným, niečím
vonkajškovým, antihumánnym, a to najmä preto, že robotník nemá nijakú kontrolu
nad svojimi pracovnými podmienkami, nad tým, čo produkuje. Ako teda odstrániť
odcudzenú prácu? Marx neodpovedá na túto otázku explicitne, odpoveď je však
jasná: pracoviská treba demokratizovať tým spôsobom, aby zamestnanci získali
kontrolu nad pracovnými podmienkami a predovšetkým nad smerovaním ich
kolektívneho úsilia. V Kapitáli sa posúva dôraz z odcudzenej práce k nadhodnote.
Aký problém súvisí s nadhodnotou? Spoločenská nevyhnutnosť káže vytvárať
nadhodnotu, rovnako ako hodnotu, ktorá slúži na reprodukciu v danom výrobnom
období. Je však nežiaduce stavať na hodnotách, využitie ktorých bude určovať
rozvoj trajektórie v spoločnosti a znemožní širokú spoločenskú kontrolu; na
druhej strane vloží toto právo do rúk málo početnej triedy ľudí vlastniacich
výrobné prostriedky. Oni rozhodujú o tom, koľko sa bude spotrebúvať luxusných
tovarov, aká čiastka pôjde na investície, do čoho a kde sa bude investovať. Oni
stanovia budúcnosť ekonomiky bez ohľadu na želania a priority drvivej väčšiny
obyvateľstva. Práve toto odhalenie patrí k najhlbším a najtrvácnejším Marxovým
postrehom. Pravdivá je aj jeho téza o tendenciách kríz v kapitalizme, o tom, že
jestvuje imanentne dané protirečenie v samom srdci kapitalizmu, ktoré ho robí
nestabilným: mzdy predstavujú výrobné náklady, kapitalisti sa ich preto usilujú
udržiavať na čo najnižšej úrovni, no pritom potrebujú predávať svoje produkty a
docieliť, aby sa efektívny dopyt sústavne zvyšoval. Dnes sa toto protirečenie
prejavuje ešte markantnejšie. Marx predpovedal, že krízy sa budú stále
zhoršovať, kým si robotnícka trieda nepovie, už je toho dosť, treba „vyvlastniť
vyvlastňovateľov“. Pritom je nezmyselné tvrdiť, že moderné technológie
umožňujúce produkovať viac a viac pri čoraz menšom vynaložení práce by mohli
ľuďom situáciu skôr zhoršiť ako zlepšiť. Keynes buduje na Marxových myšlienkach
(bez toho, aby to priznal – predovšetkým verejne). Problém podľa neho ani tak
nespočíva v nedostatočnom spotrebiteľskom dopyte ako v nedostatočnom
investovaní, ktoré je vlastne inou cestou na dosiahnutie efektívneho dopytu.
(Prirodzene, obidva tieto pohľady sú navzájom prepojené; investori nie sú
ochotní investovať do podpory budúcej výroby, kým sa podnikanie borí s
ťažkosťami pri predaji produkcie.) Keynes vidí dve veci, ktoré Marx nevidel. Po
prvé, kapitalizmus nemá vnútorne danú tendenciu dostať sa z recesie vlastnými
silami. Kapitalistická ekonomika sa bez štátnych zásahov môže zaseknúť na svojom
dne a stabilizovať sa na vysokej nezamestnanosti. (Marx tvrdil, že má schopnosť
obnovy, no zároveň zdôrazňoval, že každá hospodárska expanzia je stupienkom k
oveľa väčším krízam až po tú najväčšiu a finálnu.) Po druhé, vláda sa nemusí
pozerať so založenými rukami na to, ako ekonomika upadá do recesie, ale môže do
tohto procesu vstúpiť, pozdvihnúť ju, vytvoriť peniaze, minúť ich, vrátiť ľudí
do práce. Ako dnes vieme, keynesiánsky liek, nepochybne užitočný, má svoje
limity, obzvlášť v situácii, keď začína dominovať finančný kapitál. (Keynesiánska
„medecína“ môže vyvolať infláciu, ktorá je postrachom pre finančný kapitál.)
V knihe spomínate ako príklad
ekonomickej demokracie mondragónsky „experiment“. Politológ Daniel Šmihula,
ktorý takisto recenzoval vašu knihu, uvádza, že tento model je skôr
aplikovateľný v treťom svete. Viete si predstaviť uplatňovanie ekonomickej
demokracie v USA? Ak by sa mala uskutočniť bez revolúcie, musela by sa
nepochybne pridať časť vládnucej elity...
Som presvedčený, že Mondragón
Corporación Cooperativa (MCC) je rovnako dôležitý pre ekonomiky prvého aj
tretieho sveta. Napokon, je to siedma najväčšia spoločnosť v Španielsku
zamestnávajúca vyše 85 tisíc pracovníkov; jej ročné príjmy predstavujú 14
miliárd eur. Dobre sa držala i počas ekonomických kríz a bez akýchkoľvek
pochybností dokazuje, že demokratická firma môže efektívne fungovať aj ako
multinacionálna spoločnosť. Poznamenávam, že United Steelworkers, najväčší
priemyselný zväz v Severnej Amerike, uzavrel vlani s MCC zmluvu o podpore a
pomoci pri zriaďovaní podnikov vlastnených zamestnancami. Pokiaľ ide o zavedenie
ekonomickej demokracie v Spojených štátoch, pokladám to za dvojnásobne ťažký
boj. Po prvé, vznik a vývoj životaschopnej alternatívy voči kapitalizmu si žiada
konkrétne reformy, ktoré by mali prevziať do svojej agendy pokrokové politické
strany. Znamenalo by to podporovať družstevníctvo, zriadiť banky, ktoré by boli
povinné lokálne investovať do podnikov vytvárajúcich pracovné miesta, uplatňovať
daň zo základných prostriedkov na tvorbu fondov pre verejné investície atď. Po
druhé, ak by sa objavil nejaký iný „mlynček“ na financie a ak (obrovské ak) by
ľavicová politická strana získala vo voľbách mandát niečo s tým urobiť
(nehľadiac na ozdravenie bánk), bolo by potrebné znárodniť nefinančné
spoločnosti a dať ich do prenájmu zamestnancom (celý proces by musel prebiehať
demokraticky). Rovnaký postup by sa týkal aj krachujúcich bánk, ktoré by sa
premenili na verejné inštitúcie. Skrátka, v prípade krachu kapitalizmu by bolo
nevyhnutné uviesť do života všetky tieto základné prvky ekonomickej demokracie.
Konštituoval by sa tým fundamentálny zmysel revolúcie ako takej, revolúcie
mierovej a demokratickej. Vonkoncom nič neznamená, keď väčšina súčasnej
vládnucej elity vlastní rozličné druhy cenných papierov (alebo elektronické
ekvivalenty); ich hodnota môže počas finančného „mlynčeka“ úplne vyprchať.
Presnejšie, vyvlastňovateľov netreba vyvlastňovať. Vyvlastnia sa sami.
Nezodpovedná vládnuca elita tak umožní vláde nakúpiť jej majetok za „hŕstku“
dolárov.
Vaše riešenie problematiky
vlastníctva vyvoláva otázku, komu by patrili podniky v ekonomickej demokracii?
Ak zamestnancom, potom by sa veľmi rýchlo vyvinul akýsi podielnicky družstevný
kapitalizmus s cieľom dosahovať najväčšie zisky pre podnik na úkor zvyšku
spoločnosti, prevládalo by úsilie obmedzovať prijímanie nových pracovníkov, aby
sa nezmenšovali podiely na zisku. Keby firmy patrili štátu či spoločnosti, mohlo
by dochádzať k ich tichému tunelovaniu...
V čistom modeli ekonomickej
demokracie vlastní výrobné prostriedky spoločnosť a prenajíma ich. Poplatok za
prenájom bude predstavovať paušálnu daň zo základných prostriedkov, ktorú platia
všetky podniky. Firmy budú povinné uchovávať si devalvačné a amortizačné fondy
na doplnenie použitého kapitálu. Nesmú predať svoje aktíva a získanými výnosmi
zvyšovať príjem. Ak predajú aktíva s cieľom znížiť kapitálovú základňu (následne
aj daň), výnos pôjde štátu. Keďže sa všetko deje pod drobnohľadom verejnosti,
potrebné dokumenty sú vždy prístupné a pravidelne sa monitorujú. V menej čistej
demokratickej ekonomike môžu zamestnanci vlastniť družstvá, ale ako pri všetkých
družstvách hrozí riziko, že budú zaostávať za expanzívnou dynamikou
kapitalistických firiem. Negatívnym dôsledkom toho je neochota prijímať nových
pracovníkov, čo je v podmienkach ekonomickej demokracie vyvolané nasledujúcimi
faktami: po prvé, banky uprednostňujú začínajúce firmy a firmy, ktoré sa
rozhodli prijímať ďalších zamestnancov, a po druhé, vláda slúži ako
zamestnávateľ poslednej inštancie. V ekonomickej demokracii môže vláda tak
konať, v kapitalizme však nie, hoci v prvom aj v druhom prípade nie je potrebné
zámerne udržiavať nezamestnanosť v úsilí zdisciplinovať pracovnú silu.
Pozitívnym dôsledkom menšej dynamiky družstiev v ekonomickej demokracii je
skutočnosť, že sa potláčajú tendencie k monopolizácii a zároveň sa ozdravujú
konkurenčné vzťahy. Kladné stránky konkurencie (najmä pri veľkých
spoločnostiach) vyvažujú záporné stránky vo všeobecnosti. Negatívne dosahy možno
riešiť prostredníctvom regulácie (stabilita výroby, transparentné požiadavky
atď.). Je dôležité pamätať si, že najväčšie defekty kapitalizmu nespočívajú v
konkurencii alebo v produkcii orientovanej na zisk, ale predovšetkým v kontrole
pracovísk a investícií zo strany kapitalistickej triedy.
V modeli ekonomickej demokracie
nemajú pracovníci zmluvne zaručenú mzdu, ale len podiel na zisku. Motivuje to
síce, ale čo sa stane, ak bude napríklad podnik v strate. V kapitalizme berie na
seba stratu kapitalista, resp. zamestnancov prepustí. Budú ľudia musieť v takom
prípade pracovať zadarmo, alebo sa spolupodieľať na strate?
Je pravdou, že ak kapitalistovi
hrozí bankrot, podielnici trpia. Trpia však aj pracovníci, ktorí prichádzajú o
prácu. Nezabúdajme, že zisk sa v demokratickej firme definuje ináč ako v
kapitalistickej. V prvej ide o rozdiel medzi príjmami a „nepracovnými“ nákladmi
– keďže práca sa neráta medzi výrobné náklady. Keď sa kapitalista dostane do
ťažkostí, jeho prvou a bežnou reakciou je prepúšťanie zamestnancov (keďže práca
patrí medzi výrobné náklady). Demokratický podnik takto nereaguje. V prípade, že
sa jeho ekonomická situácia zhoršuje, príjmy všetkých sa začnú znižovať
(predstavujú totiž výhradne podiel na zisku). Ak niečomu takému ozaj príde,
poniektorí dajú výpoveď a ostatní sa pokúsia zreorganizovať výrobu. Prirodzene,
môže sa stať, že sa im to nepodarí, potom neostane nič iné, iba si hľadať
zamestnanie niekde inde, čo je v podstate to isté ako pri krachu kapitalistickej
firmy. (Kapitalisti, obzvlášť ziskuchtivci a špecialisti na fúzie, zavše
zatvoria aj ziskové fabriky, pretože podľa nich nie sú ziskové dostatočne. V
demokratickej ekonomike sa to stať nemôže.)
V úvahách o rozličných formách
investovania model ekonomickej demokracie principiálne odmieta existenciu
veľkého bohatstva v súkromných rukách a tým aj šance investovať zo súkromných
zdrojov. Peniaze by zrejme slúžili len na okamžitú spotrebu a ľudia by mali žiť
zo dňa na deň. Sporenie (bez poskytovania úroku) by bolo zbytočné. Človek by
nemal možnosť rozhodnúť sa, ako naložiť s vlastnými finančnými prostriedkami...
Je to pravda, ale len v súvislosti
so základným modelom ekonomickej demokracie. V širokom modeli existujú
sporiteľničné a úverové asociácie (družstevné alebo privátne – nie verejné),
ktoré platia primerané úroky za vložené úspory a poskytujú spotrebiteľské úvery
(hypotekárne úvery, pôžičky na kúpu automobilov atď.). Ináč povedané, ľudia sa
môžu rozhodovať, ako naložia so svojimi peniazmi. Ekonomická demokracia ako taká
iba preruší spojivo medzi súkromnými úsporami a investíciami. Investičné fondy
sa budú tvoriť verejne prostredníctvom dane zo základných prostriedkov a ich
distribúcia pôjde cez verejné banky predovšetkým tým firmám a jednotlivcom, čo
mienia rozširovať výrobu, resp. začať podnikať. Všetky investičné priority sú
verejnou záležitosťou. Či budú ľudia spotrebúvať, alebo sporiť je zase súkromná
záležitosť.
V recenziách na vašu knihu sa
objavujú pripomienky, že pripúšťate existenciu súkromného podnikania, nie je
však jasné, ako ho obmedziť, aby sa nestalo veľkým a existencia nadmerne
bohatého človeka neohrozovala sociálnu rovnosť. V prvom štádiu je síce možné
vyvlastniť najbohatších kapitalistov, ale ako zabrániť, aby z úspešných
stredných podnikateľov nevyrástli ďalší miliardári?
V rozšírenom modeli ekonomickej
demokracie majú svoje miesto aj kapitalisti – podnikatelia, čiže jednotlivci,
ktorí robia niečo produktívne, na rozdiel od tých, čo iba vlastnia kapitál a so
založenými rukami čakajú na zisky. Takí kapitalisti využívajú možnosť a danosť
stať sa tak bohatými, ako sa im zapáči, hoci progresívna daň z príjmu a daň z
dedičstva by mohli zabezpečiť určitý druh kontroly. Rozhodujúcou kontrolnou
pákou, ako zabrániť opätovnému nastoleniu dominancie kapitalistickej triedy, je
požiadavka, aby kapitalista – podnikateľ, ktorý sa rozhodne zanechať ním
zriadené podnikateľské aktivity, musel predať svoj biznis štátu; ten ho potom
pri dodržaní demokratických postupov odovzdá zamestnancom. Kapitalisti –
podnikatelia slúžia tak na dva spoločensky prospešné ciele – sú zdrojom inovácií
a základom vzniku nových demokratických firiem.
V modeli ekonomickej demokracie
voláte aj po zákaze tokov kapitálu medzi krajinami (pri neexistencii súkromného
kapitálu je to logické). Odstránili by sa tak všetky nevýhody z nich vyplývajúce
(vydieranie vlád odchodom do zahraničia atď.), ale, žiaľ, aj výhody. Odkiaľ by
mali podľa vás chudobné krajiny získavať investície na vlastný rozvoj?
Exaktne povedané, ekonomická
demokracia nezakazuje tok kapitálu medzi krajinami. Všetko je však štruktúrované
tak, aby sa tieto toky objavovali iba zriedkavo. Obrovská väčšina investičných
fondov v spoločnosti sa získava pomocou daní zo základných prostriedkov a ich
zdroje sa podľa zákonom stanovených pravidiel, ako som už uviedol, znova použijú
na investovanie. Bohaté ekonomické demokracie môžu (a mali by) podporovať
chudobnejšie krajiny a poskytovať im technickú pomoc. Súkromné charitatívne
nadácie môžu robiť to isté. V podmienkach ekonomickej demokracie by sa nemali
vyskytovať také toky kapitálu do zahraničia, ktoré vyhľadávajú lacnú pracovnú
silu. Skrýva sa za tým bezbrehé vykorisťovanie robotníkov v chudobných
krajinách.
Žiadate aj reštrikciu
medzinárodného obchodu (s cieľom dosiahnuť spravodlivosť), a to nasledovne:
vyspelejšie štáty by mali v prípade dovozu z menej vyspelých uvaliť na tovar
tzv. sociálnu tarifu, ktorá by kompenzovala nižšie mzdové náklady v menej
rozvinutých krajinách. Zároveň by to bola určitá ochrana pracovných miest vo
vyspelejších krajinách. Mohlo by to však viesť k znefunkčneniu komparatívnych
výhod. Nezabrzdil by sa za takých podmienok medzinárodný obchod?
Nazdávam sa, že politika
socialistického protekcionizmu v ekonomickej demokracii v podobe taríf uvalených
na tovary dovezené z krajín s nízkymi mzdami (finančné prostriedky z taríf by sa
vracali chudobným krajinám, odkiaľ tovary pochádzajú) nijako nesiaha na
komparatívne výhody, či už ide o rozdiely v klimatických podmienkach, alebo v
prírodných zdrojoch, siaha však na „komparatívne výhody“ vyvolané nízkymi mzdami
či nedostatočnou reguláciou. Nahrádza sa tým voľný obchod férovým obchodom.
Rozsah obchodu sa bude nepochybne znižovať. Veľká časť produkcie bude stáť na
lokálnej báze – je to žiaduce z komunitárnych a ekologických dôvodov. Ekonomická
demokracia podnecuje zdravú konkurenciu. Súťaženie vo výške miezd nie je zdravé,
tobôž taká konkurencia, ktorá by nútila ľudí vykonať čo najviac práce za čo
najnižší príjem. Také preteky by boli hrou pre bláznov.
Systém ekonomickej demokracie by
znamenal šťastnejšiu a menej stresujúcu spoločnosť. V súvislosti s tým sa však
objavujú názory, že táto vízia je uskutočniteľná len za podmienky, že sa zavedie
na celom svete súčasne. Zástancovia tejto myšlienky argumentujú, že osamotené
„ostrovčeky“ by začali zákonite ekonomicky, technologicky a mocensky zaostávať
za krajinami pokračujúcimi v súčasnom modeli trhového kapitalizmu.
Nemyslím si to. Som presvedčený, že
úspešná ekonomická demokracia v jednej krajine bude slúžiť ako silná inšpirácia
pre pracujúcich hocikde na svete. Navyše, nik nemôže jednoznačne tvrdiť, že
ekonomická demokracia bude technologicky zaostávať za kapitalistickými
krajinami. Práve v jej podmienkach sa môžu vyvinúť úplne iné technológie,
technológie zamerané na uľahčenie a zatraktívnenie práce, v nijakom prípade však
také technológie, ktoré umožňujú „vyprodukovať“ nadbytočných pracovníkov.
Napokon, technológie sa vyvíjajú všade na svete a niet nijakých prekážok, aby sa
preberali. Mocenské rozdiely dnes už nie sú rozhodujúce. Vojenská moc stráca v
postmodernom svete postupne na význame. Vezmite si Afganistan alebo Irak.
Spomeňte si na to, ako sa najmocnejší národ sveta usiloval viac ako päťdesiat
rokov zlikvidovať ekonomický experiment, ktorý sa uskutočňoval niekoľko míľ od
jeho hraníc. A neúspešne! Kubánsky experiment pokračuje.
V knihe venujete málo priestoru
otázkam sociálnej spravodlivosti. Čo ak sa demokracia a spravodlivosť dostanú do
rozporu. Čo bude mať prednosť? Demokracia sa totiž zaoberá iba otázkou „kto
rozhoduje?“, no nie tým, „ako rozhoduje?“ Úvahy o sociálnej spravodlivosti však
zväčša vedú k odpovedi na otázku, „ako rozhodnúť?“, aby bola distribúcia
spravodlivá. Ekonomická demokracia je iba prostriedkom, nie cieľom, neurčuje
zákonite viac slobody a spravodlivosti...
Máte pravdu. Demokracia, vrátane
ekonomickej demokracie, je viac o procesoch ako o výsledkoch – hoci v sebe
ukrýva egalitariánsky náboj. Volebný hlas má rovnakú silu. Ale ako som už
naznačil, na demokratickom pracovisku, kde má väčšina sexistické či rasistické
sklony a nezaujíma sa ani o otázky životného prostredia, sa dá sotva vyhnúť
nežiaducim sexistickým, rasistickým a environmentálnym výstrelkom. Vo svojich
prácach zdôrazňujem, že boj za ekonomickú demokraciu je iba časťou globálneho
boja za ozajstnú ľudskú slobodu, ktorý nazývam, ako som už v úvodných
odpovediach uviedol, kontraprojekt; je to vlastne všeľudská vízia o utvorení
„iného sveta“, o ktorom vieme, že je možný. Nie je to ešte dokonalý projekt, ale
čím viac ľudí bojujúcich za tú či onú formu sociálnej spravodlivosti (dnes
existujú milióny takých ľudí), sa zapojí do spoločného projektu ľudskej
emancipácie, tým mocnejším a pevnejším sa stane celé hnutie.
Podľa G. A. Cohena (Why Not
Socialism?) dokonalá realizácia spravodlivého usporiadania spoločnosti nie je
možná. Dospieť možno jedine k tzv. druhému najlepšiemu riešeniu berúcemu do
úvahy všetky kompromisy, ktoré musí hodnota spravodlivosti urobiť s hodnotou
efektivity a ďalšími obmedzeniami. Je teda vaša koncepcia ekonomickej demokracie
prvým či tretím najlepším riešením?
Nemyslím si, že ekonomická
demokracia je perfektnou spoločnosťou – hoci nie som až taký prísny egalitarián
ako Cohen. Rovnako si nemyslím, že určité druhy nerovnosti vlastné trhovej
ekonomike (slúžiace výrobcom ako motivácia pracovať efektívne) sú „nerovné“. Ide
vlastne o sémantickú blšku. Akákoľvek spoločnosť nedokonalých ľudských bytostí,
čiže akákoľvek reálna spoločnosť nemôže byť nikdy dokonalá. Dôležité je však
vytvoriť spoločnosť, ktorá je, po prvé, ozaj demokratická, po druhé, ekonomicky
životaschopná, po tretie, netrpiaca nerovnosťou, nezamestnanosťou, chudobou,
ekologickou degradáciou príznačnou pre reálny svet kapitalistických ekonomík, po
štvrté, nevyznačuje sa nijakými normatívnymi defektmi, ktoré by potláčali
spomenuté prednosti. Nazdávam sa, že sme sa dnes ocitli v pozícii, ktorá nám
umožňuje jasne vidieť, že taká spoločnosť je možná. Úlohou je pretvoriť túto
možnosť na realitu.
Rozhovor pripravil Pavol Dinka
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
