Bez uznania niet
spravodlivosti. Rozhovor s významným dánskym filozofom Jacobom Dahlom
Rendtorffom.
Jacob Dahl Rendtorff
(1965) je profesorom etiky, zodpovednosti a legitímnosti
korporačných spoločností na oddelení komunikácie, podnikania a informačných
technológií na Roskildskej univerzite (Dánsko). Zároveň pôsobí ako šéf študijnej
a výskumnej skupiny v oblasti podnikania a riadenia na uvedenom univerzitnom
oddelení. Profesionálne sa venuje etike, podnikateľskej etike, bioetike,
politickej teórii a filozofii práva. Rendtorff napísal sedem kníh, ako
spoluautor a vydavateľ sa podpísal pod ďalších desať kníh a celý rad odborných
štúdií a článkov. Absolvoval stáže vo výskumných inštitúciách v Utrechte,
Freiburgu, Ríme, v Bostone, určitý čas hosťoval na Santa Clara University v
Kalifornii atď. Momentálne je členom výboru Dánskeho filozofického fóra a
viceprezidentom Dánskej asociácie filozofov vo francúzskom jazyku. V lete 2008
ho zvolili za člena riadiaceho výboru FIDP (Féderation international des
societies de phlilosophie). Rendtorff sa osobitne špecializuje na etiku a
politiku uznania v kultúre. Skúma filozofickú kategóriu uznania počínajúc
Heglovou Fenomenológiou ducha, nadväzuje na filozofov, ako sú Kojève, Mauss,
existencialisti, ďalej Fukuyama, Fraserová, Gadamer, Habermas. Honneth, Ricoeur
a končiac mladým americkým filozofom Markellom.
Pán profesor, uznanie je významnou a
nevyhnutnou súčasťou života každého človeka. Bez uznania by bol úplne stratený,
nedokázal by nájsť samého seba. S prejavmi uznania sa stretávame na každom
kroku: Do obchodu príde významný športovec, všetci ho začnú obskakovať, venovať
mu značnú pozornosť; alebo: v spoločnosti sa objaví známy herec, obdivovatelia
sa zhromaždia sa okolo neho, žiadajú ho o autogram. On prežíva slávu, uznanie,
ostatní ostanú odstrčení. Ako je to teda s uznaním? Zdá sa, že niekomu padá do
lona ako manna. Je to férové?
Pravdupovediac, spočiatku som pristupoval k
uznaniu a spravodlivosti ako existencialista. V myslení existencialistických
filozofov možno vypozorovať ostrú kritiku dovtedajšej filozofie uznania, najmä
však vo filozofii Jeana Paula Sartra. On sám rozumie pod pojmom uznanie tri
významy: po prvé, uznanie, po druhé, uznanie ako obraz, po tretie, uznanie ako
intersubjektívny zápas, boj. Napokon, napätie medzi agonistickým darom (bojovým
darom) a veľkorysosťou daru (ponímané ako určité vybočenie z logiky vzájomnej
výmeny) je v myslení J. P. Sartra až nadmieru viditeľné. V práci Bytie a ničota
(1943) chápe vzťahy medzi ľudskými bytosťami ako vzťahy boja a konfliktu. Nie je
jednoducho možné odrazu uznať človeka ako bytosť samu osebe a samu pre seba; z
tohto dôvodu je podľa neho neprípustné pokladať romantickú lásku za unikátny
stav uznania a harmonického daru. Sartre zovšeobecňovaním vzťahu agonistického
daru vlastne predkladá koncept základných vzťahov medzi ľudskými bytosťami. Na
druhej strane sa však v publikácii Cahiers pour une morale (Zápisky o etike
napísané v rokoch 1946-1947, vydané až posmrtne v roku 1983) pokúša nájsť
pozitívne potvrdenie vzťahu k druhým. Nachádza ho vo svedomí, v negatívnom
svedomí; môžeme teda povedať, že koncept uznania ako úcty a koncept veľkorysého
daru zohráva v tomto zmysle veľkú úlohu. Uznanie druhého ako slobodného a
tvorivého ducha je vnútorne späté s veľkorysosťou daru a aj s úctou k projektu
druhého, a to aj napriek tomu, že sa odlišuje od môjho vlastného projektu. Ako
vieme, Sartre nechcel alebo nemohol publikovať svoje myšlienky o ontológii
potvrdenia. Možno preto, že nekorešpondovali s ideou jeho diela Bytie a ničota.
Nejednoznačnosti v Sartrovej koncepcii uznania
sa však objavujú aj v jeho druhom veľkom diele Kritika dialektického rozumu...
Sartre v tejto práci nahrádza boj za uznanie
sociálnym bojom prerastajúcim do revolúcie za lepšiu spoločnosť. Táto dialektika
sa špirálovito opakuje, skupina ľudí sa stmeľuje, stáva sa organizovanou
skupinou až sa napokon inštitucionalizuje. V tomto dialektickom procese sa
uznanie realizuje ako slobodný projekt jednotlivcov s cieľom bojovať za
spravodlivejší spoločenský poriadok. V skutočnosti ide o veľkorysý dar
podnecujúci vznik sociálnej organizácie spoločnosti; veľmi rýchlo však tento dar
vyúsťuje do výmeny (daru) za ekonomickú a sociálnu biedu a nastáva čas humanity
– v boji proti útlaku. Sloboda a spravodlivosť nepadne človeku do lona ako
manna, treba si ich vybojovať.
Z vašich slov vyplýva, že uznanie nedostane
nikto zadarmo. Nepochybne oň zápasili aj v úvode spomínané dve osobnosti –
športovec a herec. Bojovali oň namáhavým tréningom a profesionálnou prípravou.
Hoci v tomto prípade zohral dôležitú úlohu aj talent. Talent sa niekedy stavia
proti všeobecnej spravodlivosti. Všetci však túžime po spravodlivosti a šťastí.
Môžeme to dosiahnuť prostredníctvom uznania uznania?
Francúzsky filozof Paul Ricoeur v knihe Parcours
de la reconnaissance: Trois études (Cesta uznania: Tri štúdie) načrtáva rámec
diskusie o koncepte uznania. Poukazuje na komplexnosť konceptu uznania, ktorý je
podstatne širší ako koncept boja za uznanie. Ricoeur definuje charakter vzťahov
uznania nasledujúcim spôsobom: uznávam druhého a požadujem, aby druhý uznával
mňa. V tomto zmysle uznanie naberá súčasne tri podoby: uznanie ako umenie viery
(v Kantovom ponímaní uznania), uznanie ako obraz, imaginácia (v Bergsonianovom
chápaní uznania ako seba samého) a intersubjektívne uznanie (v zmysle boja za
uznanie). Popri týchto signifikantných znakoch konceptu uznania sa môžeme ešte
zmieniť o vzťahoch daru a jeho výmeny (sociálnej a ekonomickej). Ricoeurova
viacvýznamovosť uznania nám pomáha pochopiť dimenzie úcty a porozumenia pri
stretávaní sa ja s ne ja, pri stretávaní sa ľudských bytostí s určitým kultúrnym
obsahom – a to odrazu ako poznávací rozmer, sebauvedomovací rozmer a ako
normatívny či morálny rozmer. Uznávať znamená byť uznávaný a zároveň uznávať
druhého v zmysle pokladať niečo za pravdu, akceptovať pravdu niečoho alebo byť
svedkom vďaky, pri ktorej jeden obdaroval druhého (niečím, nejakou akciou). Pri
tomto terminologickom vysvetľovaní sa môžeme sami seba opýtať, aký je vzťah
medzi kantovským uznaním, bergsonianským uznaním a hegeliánskym či
posthegeliánskym uznaním. V odpovedi zistíme, že je takmer nemožné robiť rozdiel
medzi vedomím a uznaním. A práve v tom spočíva najdôležitejšia otázka filozofie
uznania, ktorá vyvoláva mnohé diskusie. Jedno je však isté, bez uznania niet
spravodlivosti.
Ešte raz sa vrátim k Heglovi, k jeho
fenomenológii ducha. Uznanie označuje ako ideálny recipročný vzťah medzi
subjektmi, v ktorom každý nazerá na druhého ako na seberovného a zároveň od seba
oddeleného. Človek sa stáva individuálnym subjektom len vtedy, keď uznáva druhý
subjekt a druhý subjekt zase uznáva jeho. K čomu môže viesť prípadná
jednostrannosť v tomto vzťahu?
Pomôžem si príkladom. Zamyslime sa nad tým, ako
čítal Heglovu filozofiu francúzsky filozof ruského pôvodu Alexandre Kojève.
Predovšetkým treba povedať, že k jeho Fenomenológii ducha pristúpil s novým
pohľadom a v tomto zmysle položil základy modernej diskusie o intersubjektivite,
histórii, o vzťahoch medzi identitou a rozličnosťou. Kojève vo svojich prácach
upúšťa od konceptu thymos (ľudskej túžbe po uznaní) ako základného kameňa v
historickom zápase medzi otrokármi a otrokmi. Podľa Heglovej fenomenológie
otrokári a otroci bojujú až na smrť, no otroci boj prehrajú, jednoducho sú
slabší. Prečo? Dobrovoľne sa podriaďujú, pretože sa boja smrti, kým otrokári sa
so smrťou konfrontujú. Kojève hovorí opak, otroci vyhrajú, stanú sa silnejší,
pretože majú možnosť utiecť od svojich utláčateľov. Budúcnosť patrí otrokom.
História je históriou reprodukcie otrokov, svet otrokov sa pozerá na výsledky
kultúrnej a tvorivej činnosti cez prizmu vlastnej práce a vlastnej reprodukcie
pri tvorbe dejín. Otroci tak nájdu uznanie, ale to nie je prípad otrokárov,
ktorí uznanie nepotrebujú.
Vo Fenomenológii ducha sa zdôrazňuje, že
zneuznanie možno prekonať láskou. Tu sa Hegel ukázal ako dokonalý idealista.
Myslím si, že dnes už len málokto verí, že diskrimináciu vo všeobecnosti,
homofóbiu, sexizmus, rasizmus, rodovú nerovnosť možno zlikvidovať
prostredníctvom lásky, skrátka, že láska je cestou k uznaniu. A už vôbec si
neviem predstaviť aktívne pôsobenie lásky pri likvidácii nerovnosti v triedne
rozdelenej spoločnosti a vykorisťovania...
Heglovu filozofiu uznania možno interpretovať
rôznymi spôsobmi. Musíme rozlišovať koncept uznania mladého Hegla z Jeny, keď
uznanie integroval do pocitu lásky a šťastia, s ktorým sa stretne subjektívne
ja. V tomto jeho romantickom období možno vybadať prvky úžasu zo slobodného
obdarúvania seba samého uznaním prostredníctvom lásky druhého. Aj napriek tomu
však vo Fenomenológii ducha vycítime zmeny v koncepte uznania, v ktorom nám
oznamuje predzvesť boja na smrť v historickom vývoji. V tejto súvislosti
vyzdvihuje Hegel Hobbesovu otázku týkajúcu sa miesta ľudských bytostí v
prirodzenom stave, keď si navzájom prejavujú úctu a všetci sa svorne boja smrti.
V zápase na život a na smrť sa problém vzťahov medzi ja a ne ja ukazuje ako
veľmi dôležitý, rovnako ako intersubjektívne uznanie, ktoré v konečnom dôsledku
vyúsťuje do etického a politického uznania štátu vo vzťahu k právnej doktríne, k
doktríne právneho štátu. Uznanie sa tak stáva politickým konceptom, ktorý je
ústredným bodom pri realizácia indivídua v univerze a pri uskutočňovaní
slobodného ducha v dejinách. Z Heglovej analýzy jasne vidno, že v koncepte
uznania vysoko prekonal Kanta. Nepochybujem o tom, že v druhej etape svojho
filozofického myslenia prišiel na to, že láska nemôže byť jediným nástrojom na
dosiahnutie uznania.
Francúzsky filozof Mauss prišiel v koncepte
uznania (vo filozofii aj sociológii) s kategóriou vzťahu medzi agonistickým
darom a slobodným darom. Dar ako taký obsahuje v sebe požiadavky toho, kto dáva,
i toho, kto dostáva. V skutočnosti je veľmi ťažké odmietnuť dar a v určitých
situáciách je zase povinnosť darovať niečo, resp. byť vďačný a na oplátku
takisto poskytnúť dar. Mauss tvrdí, že dar ako vyjadrenie uznania zohráva v
modernej spoločnosti významnú úlohu. Ricoeur k tomu dodáva, že dar bez
očakávania niečoho je vlastne možnosťou, ako odstrániť problém boja za uznanie.
Čo si o tom myslíte? Zoberme si príklad: Bohatý štát dá chudobnému štátu
nenávratnú pôžičku. Chudobný štát ju nemusí vrátiť, ale či chceme alebo nechceme
ostane bohatému štátu zaviazaný...A čo potom?
Pri uchopení týchto myšlienok si musíme byť
vedomí, v akej dimenzii sa uskutočňuje hľadanie úcty prostredníctvom konceptu
daru. Dar reprezentuje víziu sociálnej výmeny, ktorá je ústredným problémom
modernej spoločnosti. Nie je dôležitý iba agonistický dar a veľkorysá deštrukcia
samého seba, ale aj pozitívna stránka daru, ako daru smrti a života. Dar
ponímaný ako výmena ráta s povinnosťou dať a dostať, prirodzene, aj zo strany
toho, kto dar dostane. Môžeme povedať, že povinnosť vrátiť sa stáva v tomto
zmysle imperatívom. Dar je tak darom života aj darom smrti. Hĺbka uznania
druhého sa prejavuje v kvalite daru. Dať a dostať je znamením uznania a úcty
tomu, kto dáva, alebo tomu, kto dostáva. V dare však treba vidieť aj morálne
uznanie, predovšetkým však určitý duchovný vzťah. Darovať niečo znamená
rešpektovať druhého ako duchovnú bytosť, ktorá má svoju autonómnosť a dôstojnosť
ako ľudská bytosť. Vo vašom príklade nemá chudobný štát možnosť vrátiť dar. V
takom prípade by sa mal prejaviť morálny charakter daru zo strany bohatého
štátu. Pravda, morálny rozmer je iba jedna stránka daru (pôžičky), nepochybne tu
zohrajú významnú úlohu aj ďalšie aspekty. Otázne je tiež, či má pôžička ozaj
morálny rozmer, alebo sa za ňou skrýva niečo iné...
Zostaňme pri modernom štáte. Neoliberálni
filozofi tvrdia, že moderný štát so svojou všeobecnou ochranou slobody občanov
je imanentne spätý s uznaním jednotlivca ako príslušníka demokratickej
spoločnosti a zabezpečuje, aby sa uznávali navzájom. Už spomínaný filozof
Alexandre Kojève si myslel, že Spojené štáty a Európska únia predstavujú po
druhej svetovej vojne príklad moderného homogénneho štátu, ktorý má univerzálne
uznanie. Podľa neho univerzálny štát znamenal koniec vývoja ľudskej spoločnosti
– jednoducho preto, lebo túžba po uznaní už nie je viacej potrebná, objekt
uznania sa už naplnil. So svojím existencialistickým paradoxom ide ešte ďalej:
koniec histórie je koncom umenia a dokonca aj koncom filozofie. Preto musí
ľudstvo prísť s novým systémom svojej existencie, malo by sa vraj inšpirovať
spôsobom života Japoncov. Americký ekonóm Fukuyama k tomu dodáva: V roku 1989,
po skončení politického zápasu medzi komunistami a zástancami liberálnej
demokracie sa boj za uznanie skončil. Čo si myslíte o týchto myšlienkach? Čo si
myslíte o myšlienke, že globálny kapitalizmus je koncom histórie?
Francis Fukuyama, americký politický ekonóm sa
inšpiroval politickou filozofiou Leo Straussa a ďalej rozvíjal Kojèveho úvahy.
Faktom ostáva, že pohyb smerom k liberálnej demokracii, ktorý sa odohral v
západnom svete, sa teraz opakuje vo všetkých kultúrach bývalých totalitných
štátov. Liberálna demokracia je pre Fukuyamu vrchol, ktorý sa už nedá prekonať.
Nevidí jej neblahé dôsledky, nevidí prehlbovanie rozdielov medzi svetom bohatých
a chudobných. Presadzuje ideológiu „kultúry chudoby“, ktorá tvrdí, že chudobní
dostávajú iba to, čo si zaslúžia. Nereaguje ani na súčasné výzvy konceptu
uznania, keď sa nerovné uznanie medzi rovnými ľuďmi konfrontuje s rovným uznaním
medzi nerovnými ľuďmi. Iný názor, a ten zdieľam aj ja, prináša americká
filozofka Nancy Fraserová. Koncept uznania posúva do roviny politiky identity,
kde sociálne skupiny používajú boj za uznanie ako nástroj na integrovanie sa do
politickej komunity.
Nancy Fraserová, ako vieme, sústreďuje svoje
teoretické závery v koncepte uznania na otázky spravodlivosti a prerozdeľovania.
V čom vidí záruku spravodlivosti?
Podľa Fraserovej dimenzia uznania zodpovedá
statusovému usporiadaniu spoločnosti (rod, rasa, náboženstvo), a tým aj
konštitúcii kultúrne definovaných kategórií pre sociálnych aktérov
prostredníctvom spoločensky zakorenených kultúrnych hodnotových vzorcov, čiže
vytvorením statusových skupín, ktoré sa vždy vyznačujú relatívnym rešpektom,
relatívnou prestížou a úctou, ktorú človeku preukazujú druhí. Dimenzia
rozdeľovania zase zodpovedá hospodárskej štruktúre spoločnosti, a to
prostredníctvom vlastného poriadku a trhu práce. K pochopeniu súčasnej
spoločnosti nestačí ani kulturalizmus, ani ekonomizmus. Preto nemožno nároky na
prerozdeľovanie a nároky na uznanie chápať izolovane, odtrhnuto od seba.
Spravodlivosť, hovorí Fraserová, možno dosiahnuť iba vtedy, ak budeme obe
dimenzie chápať ako spojené nádoby. Skrátka, v spravodlivej spoločnosti nemôže
existovať jedna bez druhej, inak povedané, nijaké prerozdeľovanie bez uznania a
nijaké uznanie bez prerozdeľovania.
Kanadský filozof Charles Taylor v eseji
Politika uznania napísal: „Základná téza znie nasledovne: našu identitu sčasti
formuje uznanie, alebo jeho absencia, často zneuznanie od ostatných. Jednotlivec
či skupina ľudí môžu utrpieť veľkú ujmu, ozajstné utrpenie, keď sa k nim
spoločnosť obráti chrbtom.“ Nazdávam sa, že v západných krajinách prichádza v
súčasnosti k procesu zneuznania. Spomínam si na nedávne prejavy britského
premiéra a nemeckej kancelárky ostro zamerané proti multikulturalizmu. Čo si o
tom myslíte?
Vždy podčiarkujem dôležitosť dialógu ako
prostriedku na zabezpečenie uznania jednotlivca. Myslím si, že tieto prejavy
orientované na zneuznanie prisťahovalectva neboli v poriadku. Smerovali k
potlačeniu identity jednej skupiny a vyzdvihnutiu druhej skupiny. Určite to
nezapadá do rámca súčasného úsilia klásť do popredia koncept uznania. Už Hans
Georg Gadamer v diele Pravda a metóda (1960) zdôrazňuje nevyhnutnosť dialógu v
rozvoji historickej hermeneutickej tradície. Nie boj o uznanie, ale vzájomné
porozumenie vedené aristotelovskou múdrosťou. Aj Habermas poukazuje na
nevyhnutnosť rozlišovať medzi prácou, jazykom a ľudskom interakciou.
Prostredníctvom filozofie jazyka a komunikačnej interakcie možno podľa neho
docieliť demokratické myslenie. Netreba na to boj za uznanie, pretože uznanie je
výsledkom komunikácie. Neodmieta úplne agonistickú pozíciu, ale žiada
uprednostňovať komunikáciu.
Demokracia je vždy záležitosťou uznania: ľudia
musia vedieť chápať pravidlá a rozhodnutia, ktoré sa ich týkajú a ktoré by mali
vyjadrovať ich vlastnú vôľu. Politická demokracia však nie je všetko, človek
potrebuje k životu aj ekonomickú demokraciu. Ide totiž o to, aby sme neboli
slobodní podľa ústavy, ale pritom otrokmi podľa zákonníka práce...
Tieto otázky rieši Habermasov pokračovateľ,
nemecký filozof Axel Honneth. Teóriu uznania chápe ako boj, ktorý prekračuje
rámec komunikácie. Poukazuje na to, že Gadamer a Habermas zabúdajú na silné
momenty konfliktu, ktoré sú prítomné v komunikácii a zároveň zdôrazňuje, že
uznanie nemožno izolovať od pochopenia sociálnych podmienok života. Honneth
reflektuje tri sféry uznania – lásku, právo, výkon. Vychádza z toho, že rodičia,
a historicky vzaté, najprv iba matka, majú prevziať špecifické povinnosti
starostlivosti o dieťa, a pripraviť mu tak cestu od organickej bezmocnosti k
vývoju sebadôvery. Súčasne s týmto procesom sa uskutočňuje porovnateľné
osamostatnenie lásky ako formy uznania; vzťahy medzi pohlaviami sa oslobodzujú z
ekonomických a sociálnych väzieb správania sa a otvárajú sa tak pocitom
vzájomnej náklonnosti. Svadba sa začína chápať ako inštitucionálna výrazová
forma osobitného druhu intersubjektivity, ktorej špecifikum spočíva v tom, že sa
muž a žena sa navzájom potrebujú a navzájom si prejavujú lásku.
Ako je to u Honnetha s právnym uznaním
jednotlivca?
V predmoderných spoločnostiach sa právne uznanie
jednotlivca spájalo s jeho sociálnym ocenením, ktoré mohol požívať na základe
pôvodu, veku či funkcie. Rozsah práv, ktoré malo indivíduum k dispozícii, sa
odvíjal od miery cti alebo postavenia, čiže od toho, ako ho uznávali ostatní
členovia spoločnosti. Spojenie právneho rešpektu a sociálneho ocenenia bolo v
podstate morálnym základom všetkých tradičných spoločností. Narušil ho, podľa
Honnetha, až kapitalistický spoločenský poriadok. Stalo sa tak pod vplyvom
normatívnych premien, sociálna vážnosť prestala byť závislá od pôvodu. O uznaní
jednotlivca už nerozhoduje členstvo v stavovskej skupine, ale osobne podaný
výkon v štruktúre industriálne organizovanej deľby práce...
Pán profesor, dovoľte vrátiť sa k otázke, na
ktorú ste mi ešte neodpovedali. Myslím tým na ekonomickú demokraciu...
V tejto súvislosti by som rád uviedol, že v
kapitalistickej spoločnosti, ako to prízvukuje sám Honneth, dochádza k
rozštiepeniu predmoderného pojmu cti do dvoch protikladných oblastí: na jednej
strane sa časť tejto hierarchicky zabezpečenej cti takmer demokratizuje tým, že
každému členovi spoločnosti ako právnej osobe sa priznáva rovná úcta voči jeho
dôstojnosti či autonómii, kým druhá časť sa do určitej miery „merokratizuje“
prostredníctvom toho, že každý člen spoločnosti ako „produktívny občan“ sa má
tešiť sociálnemu oceneniu podľa svojho výkonu. A tu sa vynára ten najväčší háčik
– vykorisťovanie človeka človekom. Tento typ sociálneho vzťahu je na základe
toho organizovaný hierarchicky, čiže spôsobom, ktorý má jednoznačne ideologickú
povahu. A napokon prichádza k tomu, čo ste naznačili v otázke – politická
sloboda podľa ústavy a „otroctvo“ podľa pracovného práva.
Uznanie znamená tiež slobodu. Isaiah Berlin to
napísal veľmi múdro: „Pozitívny význam slova sloboda vychádza zo želania
jednotlivca byť sám sebe pánom (...) Želám si, aby môj život a moje rozhodnutia
záviseli len odo mňa, a nie od vonkajších faktorov (...) Želám si byť subjektom,
nie objektom.“ Čo nám pomôže byť slobodným a suverénnym?
Už spomínaný filozof Paul Ricoeur sa venuje vari
najpodrobnejšie vzťahu medzi uznaním a slobodou. Pri analýze používa kategóriu
daru ako prvku uznania. Uznanie chápe ako identifikáciu. Identifikovať niečo,
odlíšiť niečo od niečoho znamená vytvárať si o niečom mienku, obraz. Uznanie je
v tomto zmysle aktom reprodukcie imaginácie, ktorá sa identifikuje so
schopnosťou porozumenia. Ricoeur zdôrazňuje význam uznania pre identitu ako
takú, hovorí dokonca o sebauznaní každej ľudskej bytosti, o dôležitosti vzťahu
medzi uznaním a osobnou zodpovednosťou, medzi hrdosťou a hanbou. Prostredníctvom
identifikácie s thymos ja uznáva ty ako morálne zodpovednú bytosť. A práve v
zodpovednosti spočíva sloboda; byť slobodný znamená byť zodpovedný a naopak, byť
zodpovedný znamená byť slobodný. Zodpovednosť spočíva v posúdení toho, kam siaha
naša sloboda a kde sa začína sloboda druhého. Sloboda zase spočíva v
zodpovednosti, s akou dokážeme odlíšiť ja od ty.
Uznanie znamená aj spravodlivosť.
Spravodlivosť, ako ste už uviedli v súvislosti s konceptom uznania Nancy
Fraserovej, má dva základné prvky: prerozdeľovanie a uznanie. Prerozdeľovanie je
založené na socio-ekonomických aspektoch, uznanie zase na kultúrnych aspektoch.
V prvom prípade ide o triedne delenie spoločnosti, v druhom o kultúrny status
(etické skupiny, rody, príbuzenstvo, rasa atď.) Nazdávam sa, že pri definovaní
spravodlivosti nemožno od seba tieto dva prvky oddeľovať. Čo si o tom myslíte?
Problém uznania spravodlivosti je otázkou uznania
druhého. Keď hovoríme o vzájomnom uznaní medzi ľuďmi, riešime tým zároveň
problém hľadania identity a uznania druhého v spoločnosti ako bázu pre komunitu
založenú na multikulturalizme a rozličnosti. Na globálnej úrovni nám nejde iba o
ekonomickú rovnosť, ale aj o kultúrnu úctu k druhému. Nepochybne, obidva prvky,
sú pre spravodlivosť nevyhnutné. Lenže aj tu je háčik: nezabúdajme, že
spoločenské procesy sú vo veľkej miere bojom za uznanie. Nie som si istý, že
boj, konflikty, násilie a moc ako také nám poskytujú dobrú základňu pre
politickú a sociálnu etiku. Ak aj áno, musíme sa opýtať, do akej miery. Nazdávam
sa preto, že koncept uznania musí súčasne sprevádzať koncept daru, ktorý môže za
pomoci mediácie prispieť k spoločenskej integrácii a vzájomnému porozumeniu.
Mladý americký filozof Markell prichádza s
novým konceptom: namiesto pojmu uznanie navrhuje pojem acknowledgement* (pozn. v
slovenčine ťažko nájsť na tento pojem adekvátny výraz na odlíšenie). Aký je v
tom rozdiel? Čo to pre normálneho smrteľníka znamená?
Markell inšpirovaný Hannah Arendtovou
argumentuje, že nespravodlivosť nie je iba záležitosťou uznania, ale zahŕňa aj
iné veci. Práve z týchto dôvodov navrhuje nahradiť pojem politika uznania pojmom
politika acknowledgementu. Vo svojej teórii berie do úvahy predovšetkým
fundamentálnu zraniteľnosť každej ľudskej bytosti, ktorá sa zdá byť stratená v
politike boja za uznanie. Markell dôvodí, že uznanie je určitým druhom
metafyzickej subjektívnosti, ktorá v konečnom dôsledku vedie k zneuznaniu.
Pán profesor, záverečná otázka: Hannah
Arendtová povedala: „Je dobré byť uznávaný, ale lepšie je byť vítaný.“ Môžete
našim čitateľom vysvetliť túto myšlienku?
Arendtová povedala túto vetu, keď v Spojených
štátoch preberala medailu amerických spisovateľov Emersona a Thoreaua. V tomto
zmysle je acknowledgement a privítanie niečo, čo stojí nad uznaním a obsahuje v
sebe veľkorysosť daru, ktorý nás vovádza za hranicu uznania a ekonomickú hodnotu
daru. Mohli by sme povedať, že politika acknowledgementu nám ukazuje, že by sme
mali prekročiť hranice boja za uznanie a kráčať v ústrety reciprocite založenej
na vzájomnom rešpekte a vzájomnej úcte ľudskej rozličnosti, slobody a
výnimočnosti. Niet uznania, bez boja za uznanie, lenže, čo a ako ďalej? Dokážeme
takto napredovať? Nezostane nám iba boj bez uznania? Iba Ricoeau sa pokúša
vyvinúť úsilie integrovať pozitívny pohľad na uznanie prostredníctvom daru bez
vrátenia protihodnoty. Len tak, hovorí, môžeme vyriešiť problém boja bez
uznania.
* Na rozdiel od uznania (recognition) by „acknowledgement“
bolo možné prekladať ako akceptácia (vyšší stupeň uznania, ktorý obsahuje
prijatie vôle iného subjektu). Poznámka L.Hohoša.
Rozhovor pripravil Pavol Dinka
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
