Ako ďalej EÚ?
Rudolf Požgay
1. Úvod
V súvislosti s doterajším problematickým
ekonomickým a spoločenským vývojom EÚ sa vynárajú názory na potrebu reformovania
EÚ. Príkladom takýchto snáh môže byť Junckerova Biela kniha s piatimi možnými
reformnými scenármi, ako aj uznesenie Európskeho parlamentu zo 16.2.2017 o
zlepšení fungovania EÚ. Spoločným znakom týchto snáh o reformu je, že sa snažia
reformovať niečo čo je pri súčasnom stave politických elít nereformovateľné. Na
druhej strane treba jasne deklarovať, že EÚ by bola skvelá inštitúcia, v zmysle
spoločenstva slobodných národov a národností žijúcich v Európe, za predpokladu,
že by fungovanie jednotlivých krajín ako aj celá terajšia koncepcia EÚ neboli
založené na zlých, amorálnych princípoch.
O aké zlé, amorálne princípy ide? V podstate
existujú dva komplexné okruhy problémov, ktoré sú navzájom kauzálne podmienené.
2. Prvý okruh (systém vládnutia)
Prvý okruh problémov súvisí s inštitucionálnou
formou vládnutia v jednotlivých krajinách, keď systém vládnutia je založený na
zastupiteľskej demokracii. Doterajšia storočná história európskych krajín, keď
sa po I. svetovej vojne v krajinách Európy presadila takáto forma vládnutia,
dosť jasne ukazuje akým smerom sa vyvíjajú spoločenské systémy , v ktorých
vládnutie je založené na princípoch zastupiteľskej demokracie. Tento vývoj nie
je vôbec povzbudzujúci. Na demokraciu, ako špatnú formu vládnutia, upozorňoval
vo svojich dielach už Aristoteles a vývoj mu dáva za pravdu. V rámci fungovania
zastupiteľských demokracií sú občania pre politikov dôležití len v období
volieb. Vtedy súperiace politické elity sľubujú občanom hory-doly. Pritom nie je
veľký rozdiel medzi pravicovo a ľavicovo orientovanými politickými elitami. Vždy
je to o nejakej forme medových motúzov pre oslovené skupiny potenciálnych
voličov. Keďže väčšina potenciálnych voličov najcitlivejšie vníma medové motúzy
v podobe sociálnych benefitov, tak európske krajiny sa v procese historického
vývoja postupne pretransformovali na sociálne štáty.
Pre sociálny štát je charakteristické, že tento
preberá zodpovednosť a starostlivosť o životy podstatnej časti populácie. Keďže
v živote nie je nič zadarmo aj nadobudnuté sociálne vymoženosti niečo stoja. Tak
ako sa vďaka volebným kortešačkám zvyšovali rôzne sociálne výdobytky a narastalo
angažovanie vlád v korigovaní tzv. chýb neviditeľnej ruky trhu (dotácie,
stimulovanie dopytu, regulácie a pod.), tak na ich financovanie bolo potrebné
formou daní a odvodov získavať od produktívnej časti spoločnosti čoraz väčší
objem finančných prostriedkov. Zvyšovanie daní a odvodov však má tiež svoje
mantinely. Ak štát berie na daniach a odvodoch občanom viac ako polovicu príjmov
(čo je už dlhšie obdobie realitou v európskych štátoch), tak sú tým, v dôsledku
nespokojnosti občanov, ohrozené vládnuce politické elity. Preto vlády začali
problém nedostatku financií vo zvýšenej miere riešiť deficitným financovaním
verejných rozpočtov. Výsledkom je stále sa zvyšujúce zadlžovanie, ktoré vo
svojom dôsledku znamená súčasné financovanie spoločnosti na úkor budúcich
generácií.
Na druhej strane expanzia sociálneho štátu tým,
ako štát vstupuje do života ľudí, vedie k degradácii rodiny a obmedzovaniu
slobody človeka. V podstate štát svojimi aktivitami eliminoval štandardnú
trojgeneračnú rodinu. Rodinu, ktorá sa v minulosti sama dokázala postarať tak o
výchovu detí, ako aj starých členov rodiny.
Zvyšujúce sa daňové a odvodové zaťaženie však
malo za následok, že jeden živiteľ nestačil uživiť rodinu. Rodiny boli donútené,
aby sa zamestnali dvaja hlavní členovia rodiny. Vďaka sociálnemu štátu sme tak
svedkami úpadku rodiny so všetkými s tým spojenými sociálnymi negatívami.
Vývoj dospel do takého štádia, že sociálny štát
je konfrontovaný s neschopnosťou riešiť záležitosti, ktoré zobral do svojej
kompetencie od spoločnosti založenej na štandardnej rodine. Týka sa to najmä
finančných nárokov sociálneho a dôchodkového systému, ktoré sa významnou a
zvyšujúcou mierou podieľajú na výdavkoch. Za osobitnú pozornosť stojí
predovšetkým dôchodkový systém, ktorý je vo väčšine štátov EÚ založený na
nezmyselnom Bismarckovom systéme medzigeneračnej solidarity. Stojí za zmienku,
že Bismarck tento systém zaviedol v roku 1889 nie zo sociálnych, ale politických
dôvodov.
Neutešenú situáciu vývoja sociálnych štátov v EÚ
vidieť aj zo štatistík EÚ (Eurostatu). Pokým pred sto rokmi sa v Európe na
fungovanie štátov vyberalo v priemere 8 až 13% spoločnosťou vytvoreného
produktu, tak v súčasnosti je to takmer polovica vytvoreného HDP /46,3% v 2016
pre krajiny EÚ28/. Ani takáto suma však nestačí na pokrytie výdavkov štátov,
ktoré sa sústavne zadlžujú na úkor budúcich generácií. Krajiny EÚ 28 v roku 2016
minuli o 249 mld. euro viac než vybrali, pod hrozbou trestu, od svojich občanov
a firiem na daniach a odvodoch. Pritom dve veľké položky vo výdavkoch sú
naviazané na neproduktívnu sféru. Jedná sa o položku sociálne výdavky, ktorá
činila v roku 2016 vyše 45 % výdavkov . V súčasnosti odvody do sociálneho
systému (kam patrí aj dôchodkový systém) nestačia na pokrytie sociálnych
výdavkov. V roku 2016 sociálne výdavky v EÚ28 boli oproti sociálnym príjmom
vyššie o 1139 mld. euro, tj. museli byť dotované z daňových príjmov. Na
Slovensku sociálne výdavky boli o 3,9 mld. euro vyššie, ako príspevky do
sociálnych fondov, čím zaťažili daňové príjmy v jednej tretine. Situácia sa bude
vďaka nepriaznivému demografickému vývoju ešte zhoršovať. Podiel obyvateľov
starších ako 65 rokov sa v Európe do roku 2050 zvýši na cca 28% celkovej
populácie, čo je v porovnaní so súčasným stavom nárast cca o 75%. Na Slovensku
sa očakáva ešte radikálnejšie starnutie populácie, keď podľa prognóz sa očakáva
nárast podielu ľudí starších ako 65 rokov na celkovej populácii zo súčasných cca
15% na približne 30% v roku 2050.
Druhou významnou položkou výdavkov rozpočtov sú
platy a odmeny zamestnancov verejnej správy, ktorých podiel je vyše 21 % výdajov
krajín EÚ28. Expanziu sociálneho štátu ilustruje aj skutočnosť, že položky
týkajúce sa sociálnych výdavkov v EÚ28 za ostatných desať rokov (roky 2006 až
2016) narástli o vyše 34%, pričom HDP za uvedené obdobie narástol len o necelých
22% . Na Slovensku tento vývoj bol ešte radikálnejší, keď za rovnaké obdobie
sociálne výdavky narástli o vyše 66%.
Amorálny vzťah vládnucich elít sociálnych štátov
k budúcim generáciam ilustruje vývoj dlhov. Vládny dlh krajín EÚ 28 za ostatných
10 rokov narástol o 68% a koncom roku 2016 dosiahol úrovne 12,4bil.euro čo je
približne cca 24600 euro na každého obyvateľa EÚ. V porovnaní s tým HDP za
uvedené obdobie narástlo len o 21%. Na Slovensku sa za rovnaké obdobie dlh
zvýšil o 142% (!) a koncom roka 2016 dosiahol 42,1 mld.euro čo je cca 7737 euro
na obyvateľa Slovenska. Za uvedené obdobie sa HDP zvýšil len o cca 44%.
Výsledkom doterajšieho vývoja sociálneho štátu je
postupný ekonomický a aj morálny úpadok. Prečo je tomu tak? V zastupiteľských
demokraciách sú demokratické voľby využívané na oprávnenie zdaňovať tých čo
produkujú v prospech neproduktívnych. Výsledkom zdaňovania je distribúcia takto
získaných zdrojov v prospech politických strán, ich priaznivcov a tiež
potenciálnych voličov. Rôzne sociálne balíčky vo svojom dôsledku vedú k
rozširovaniu neproduktívnej časti spoločnosti. Tým klesá celková produkčná
schopnosť spoločnosti. V dôsledku vysokého daňového a odvodového zaťaženia
spojeného s nepriaznivým podnikateľským prostredím dochádza k postupnému úpadku
bývalej strednej triedy, čo je na druhej strane konfrontované s nárastom
bohatstva neproduktívnych politických elít a malej skupiny ich priaznivcov.
So stúpajúcou závislosťou občanov na sociálnom
štáte stúpajú aj náklady politických elít v presviedčaní občanov pri voľbách. Do
hry o volebné výsledky v čoraz väčšej miere vstupujú bohatí jednotlivci a aj
bohaté spoločnosti, ktorí poskytujú politickým elitám finančné prostriedky na
kampaň vrátane masmediálnej podpory. Politické elity sa tak stávajú závislými na
malej skupine najbohatších členoch spoločnosti. Výsledkom je, že proklamovaná
demokracia sa reálne zmenila na oligarchický systém vládnutia s dominantným
postavením finančnej oligarchie. Imanentnou súčasťou takéhoto systému vládnutia
je korupcia a to prakticky na všetkých úrovniach fungovania verejnej správy.
Ďalším ekonomickým negatívom štedrej sociálnej
politiky je, že táto je svojou podstatou zameraná proti sporeniu, čím sa bráni
vytváraniu a formovaniu reálneho kapitálu, ako nevyhnutnej podmienky
ekonomického rozvoja.
Okrem toho zastupiteľské demokracie vedú
politické elity k centralistickým mocenským snahám. Centralizácia je prostriedok
neproduktívnych politických elít pre upevnenie svojho postavenia v spoločnosti.
Stojí za poznámku, že tomuto úsiliu politických elít výrazne napomáha tiež
významná časť intelektuálnych elít, ktoré sú existenčne napojené na zdroje
získané politickými elitami z produktívnej sféry. Centralizácia má svoje
opodstatnenie len pri riešení krízových situácií celospoločenského významu (
veľké prírodné katastrofy, vojnový konflikt). Inak sú centralizované vlády
brzdou na ceste k prosperite, pretože erodujú samostatnosť, iniciatívu a
spolupatričnosť s miestnou komunitou.
Koncentrovaným výrazom negatív centralistických
tendencií vo vládnutí v rámci EÚ je bruselská byrokracia vrátane vrcholových
orgánov a inštitúcií EÚ. Pre ilustráciu nekompetentnosti orgánov a inštitúcií EÚ
stačí uviesť osud Lisabonskej stratégie. Začiatkom roka 2000 sa v Lisabone
vrcholoví predstavitelia štátov a vlád dohodli na ambicióznom cieli urobiť z EÚ
do roku 2010 najkonkurencieschopnejšiu a najdynamickejšiu poznatkovo orientovanú
ekonomiku sveta schopnú trvalo udržateľného rastu s väčším množstvom pracovných
miest a väčšou sociálnou súdržnosťou. Napriek vynaloženému úsiliu zo strany
inštitúcií EÚ bolo po pár rokoch zrejmé, že bombastické ciele sa nepodarí
naplniť a preto Lisabonská stratégia bola korigovaná najskôr v roku 2005 a
neskôr tiež v roku 2010, keď Európska rada prijala Stratégiu Európa 2020. Už
teraz je však zrejmé, že ciele tejto stratégie sa nepodarí naplniť a to najmä v
takých citlivých oblastiach ako je nezamestnanosť mladých ľudí a úroveň chudoby
v krajinách EÚ. Prečo je tomu tak? Paradoxne inštitúcie EÚ vo svojej
(ne)vedomosti prijímajú a presadzujú opatrenia (regulácie, fiškálne a menové
nástroje), ktoré vo svojich účinkoch na ekonomické subjekty vytvárajú prekážky
pre dosiahnutie proklamovaných cieľov. Namiesto výraznej redukcie daňového a
odvodového zaťaženia podnikov a aj obyvateľov, eliminácie byrokratických
predpisov, odbúrania dotácií a stimulov všetkého druhu, eliminácie podpory
morálneho hazardu a radu ďalších javov brániacich slobodnému rozvoju tvorivých
síl sme svedkami opačných tendencií. Takýto prístup inštitúcií EÚ vedie namiesto
prosperity k úpadku.
Za osobitnú zmienku stojí morálny aspekt konania
inštitúcií EÚ. Európski lídri dosť často sa v rámci argumentácie na obhajobu
svojich krokov zvyknú oháňať európskymi hodnotami. Tieto sú definované v
Lisabonskej zmluve článok 2, kde sa uvádza:
Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej
dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania
ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné
členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia,
tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.
V realite sú však obyvatelia EÚ konfrontovaní s
vydieraním, farizejstvom, dvojakým metrom, korupciou, nezmyselným plytvaním
prostriedkami európskych daňových poplatníkov či nedodržiavaním vlastných
pravidiel a zmlúv zo strany orgánov a inštitúcií EÚ a ich predstaviteľov.
3. Druhý okruh (Fungovanie finančného systému)
Druhý okruh problémov súvisí s existujúcim
finančným systémom. Finančný systém vo všetkých krajinách EÚ funguje na
princípoch, ktoré nie sú kompatibilné s hladkým fungovaním trhu. Jedná sa o
tieto princípy:
• fiat peniaze
• frakčné bankovníctvo s podporou centrálnych bánk
• centrálne banky
Systém fiat peňazí, tj. peňazí nekrytých žiadnou
komoditou, začal svoju éru začiatkom minulého storočia a plne sa rozvinul po
roku 1971, keď v USA zrušili úplne väzbu dolára na zlato. Systém fiat peňazí,
kam patrí aj euro, umožňuje, v podstate bez obmedzení, manipulovať s menovou
zásobou v ekonomike. Systém fiat peňazí zároveň umožňuje financovať vládne
výdaje vládnymi pôžičkami, keď banky kupujú vládne dlhopisy, ktoré následne
slúžia bankám ako kolaterál pre získanie peňažnej likvidity od centrálnej banky.
Frakčné bankovníctvo je taký systém bankovníctva,
ktorý umožňuje bankám používať finančné prostriedky klientov, ktoré si títo
uložili do banky na bežný (tj. neterminovaný) účet. V zmysle bankovej regulácie
banky majú za povinnosť z takto uložených peňazí držať len časť-frakciu (povinné
minimálne rezervy). V súčasnosti je v EÚ sadzba povinných minimálnych rezerv na
úrovni 1%. Teoreticky je možné, pri takto stanovenej úrovni povinných
minimálnych rezerv, vygenerovať 99-násobok pôvodne depozitovaných finančných
prostriedkov. Disponibilné finančné prostriedky (depozitá plus peniaze
vygenerované na základe multiplikátora ponuky) banky používajú na poskytovanie
úverov podnikom a občanom ako aj na financovanie vlád formou nákupu dlhopisov.
Frakčné bankovníctvo je problematické tak z
právneho hľadiska, ako aj z hľadiska Sayovho vyjadrenia na adresu úlohy peňazí v
tovarovej výmene, keď konštatoval: „Peniaze vykonávajú len momentálnu funkciu v
tejto dvojitej výmene; a keď je transakcia úplne uzavretá, vždy sa zistí, že
jeden druh komodity bol vymenený za druhý“. Systém frakčného bankovníctva totiž
umožňuje generovať prostriedky nekryté žiadnymi statkami a následne uvádzať
účastníkov trhu do omylu, že na trhu menia statky za statky. V skutočnosti
dochádza k výmene statku za nič, čo sa následne neskoršie prejaví v deficite
statkov.
Centrálne banky majú slúžiť ako inštitúcie
zabezpečujúce stabilitu meny a zároveň ako inštitúcia poslednej záchrany pre
bankové domy. Centrálne banky zodpovedajú za monetárnu politiku v krajine, v
rámci čoho zabezpečujú peňažné emisie a ovplyvňujú chod ekonomiky
prostredníctvom manipulácie s centrálnou úrokovou mierou. Manipulácia úrokovou
mierou má za následok investovanie do množstva projektov, ktoré by za normálnych
okolností neboli rentabilné. Výsledkom takejto manipulácie s úrokovou mierou,
ktorá je dopĺňaná vládnymi intervenciami, sú ekonomické cykly so všetkými ich
negatívnymi prejavmi.
Centrálne banky taktiež nedokážu plniť si jednu
zo svojich základných a proklamovaných úloh a to zabezpečiť stabilitu meny.
Štatistiky svedčia o tom, že centrálne banky túto svoju hlavnú úlohu nezvládajú.
Najväčším negatívom konania centrálnych bánk je emitovanie peňazí nekrytých
statkami. ECB nie je v tomto konaní výnimkou o čom svedčí vývoj menového
agregátu M1, ktorého objem sa za ostatných desať rokov zdvojnásobil. V dôsledku
takéhoto konania dochádza k cenovej inflácii a teda k znehodnocovaniu úspor. V
podstate sa tak jedná o skrytú formu zdaňovania, na ktorú najviac doplácajú tí
chudobnejší. Ľudia sú infláciou okrádaní o výsledky svojej práce, pretože klesá
kúpna sila peňazí. Euro počas svojej doterajšej krátkej existencie stratilo na
svojej kúpnej sile približne tretinu. Takýto vývoj však nekorešponduje s článkom
127 Lisabonskej zmluvy, podľa ktorého je cenová stabilita hlavným cieľom ECB.
Len vďaka nevedomosti ľudí v otázkach peňazí si centrálne banky môžu bohorovne a
v rozpore so svojim poslaním vyhlasovať politiky cielenej inflácie.
Centrálne banky zohrávajú v ekonomike aj ďalšiu
negatívnu úlohu a to, že vystupujú ako inštitúcie poslednej záchrany pri
zabezpečovaní likvidity pre komerčné banky. Takáto funkcia centrálnych bánk
podporuje morálny hazard v aktivitách komerčných bank, ktoré vďaka tomu
podstupujú neúmerné riziká. Exemplárnym prípadom asociálneho postupu zo strany
ECB a politických elít EÚ bolo riešenie dlhovej krízy krajín PIIGS, kde boli v
ohrození veľké francúzske a nemecké banky, ktoré mali vo svojich aktívach
dlhopisy uvedených krajín. Riešenie spočívalo v požičiavaní „lacných“ peňazí zo
strany ECB bankám eurozóny a vo vytvorení záchranných finančných eurovalov, na
ktoré sa poskladali európski daňoví poplatníci, aby solidárne pomohli v
ohrozených krajinách PIIGS odvrátiť problémy so splácaním vládnych dlhopisov a
tým aj insolventnosť ohrozených bánk. To, že takéto riešenie nebolo v súlade s
článkom 125 Lisabonskej zmluvy, ktorý hovorí o tom, že každá krajina si sama
zodpovedá za svoje hospodárenie, bol pre európske politické elity len
nepodstatný detail.
ECB taktiež aktívne napomáha bankám vo
vylepšovaní štruktúry ich aktív, keď od roku 2015 masívne vykupuje od bánk cenné
papiere (najmä štátne). Dôsledkom je, okrem nárastu aktív ECB, ktoré koncom roka
dosiahli objem takmer 4,5 bil.euro čo približne 40% HDP eurozóny, aj vyššie
spomínaný nárast peňažnej zásoby a z toho vyplývajúcej inflácie.
Je smutné, že stále je aktuálny výrok Henryho
Forda: „Je dobré, že ľudia nerozumejú nášmu bankovému systému a monetárnej
politike. Keby rozumeli, do zajtra rána tu máme revolúciu.“ Podľa aktuálnej
situácie v krajinách Európy to zatiaľ na revolúciu vôbec nevyzerá.
4. Aký bude ďalší vývoj v Európe?
Ak zhrnieme dôsledky uplatňovania amorálnych
princípov v politike a ekonomike doterajší vývoj v krajinách Európy možno
popísať najmä týmito nepriaznivými črtami:
• úpadok štandardnej rodiny
• nárast neproduktívnej časti obyvateľstva v produktívnom veku
• nehospodárne nakladanie (v rámci prerozdeľovania) so stále rastúcim objemom
prostriedkov získaných z produktívnej sféry
• korupcia
• život na dlh a s tým spojené zadlžovanie budúcich generácií
• menový systém založený na nepoctivých peniazoch
• znehodnocovanie výsledkov práce vyjadrené sústavným poklesom kúpnej sily
peňazí.
Vzhľadom na doterajší vývoj v reakciách
európskych politických elít na situáciu v Európe nemožno predpokladať, že by
došlo z ich strany k takému konaniu, ktoré by znamenalo nápravu uvedených
nemorálnych praktík v politike a ekonomike. Politické elity stále žijú v domnení,
že sa pohybujeme v tuneli, kde sa má na konci, vďaka ich úsiliu, každú chvíľu
objaviť svetielko signalizujúce svetlú budúcnosť. V skutočnosti sa Európa
nachádza v slepej uličke. Dá sa očakávať, že politické elity budú sa snažiť
riešiť situáciu ďalšou integráciou v podobe centralizácie fiškálnych politík,
harmonizácie daní a ešte väčším prerozdeľovaním. Výsledkom bude, že chudobní
budú ešte chudobnejší a bohatí ( najmä tí napojení na politické a finančné
štruktúry) budú ešte bohatší. Európa tak nebude krajinou slobodných ľudí, ale
krajinou (zdĺžených) nevoľníkov. Je vysoko pravdepodobné, že situácia sa bude
radikalizovať a to aj vďaka nezmyselnej imigračnej politike, keď do Európy sa
dostávajú státisíce ekonomických imigrantov z Afriky a Ázie. Títo sú v drvivej
väčšine islamského vyznania, čo je náboženstvo a ideológia nekompatibilná,
presnejšie povedané nepriateľská, s európskou kultúrou založenou na kresťanských
základoch. Navyše títo imigranti nie sú žiadnym ekonomickým prínosom, ale naopak
enormnou záťažou pre už teraz krehké sociálne systémy krajín EÚ. Výsledkom bude
nárast sociálneho napätia s prerastaním do vážnych konfliktov.
5. Čo by Európa potrebovala
Treba jasne deklarovať, že obrat smerom k
prosperite je nevyhnutne podmienený radikálnymi reformami spojenými s obnovením
morálnych aspektov života jednotlivca a spoločnosti. To znamená realizovať
reformy vychádzajúce z nasledovných princípov:
1. rehabilitovať úlohu a miesto štandardnej
trojgeneračnej rodiny v spoločnosti,
2. základ vzťahov v spoločnosti založiť na prirodzenom práve, v zmysle ktorého
má človek právo na život, vlastniť majetok a slobodne sa vyjadrovať,
3. drasticky redukovať úlohu štátu, pretože doterajší vývoj založený na expanzii
funkcií štátu so sústavným deformovaním trhu doviedol krajiny Európy do
ekonomického, sociálneho a morálneho marazmu,
4. prinavrátiť človeku zodpovednosť za svoj osud a osud jeho blízkych,
5. menový systém založiť na poctivých peniazoch.
Uvedené princípy sú v príkrom rozpore s
doterajšími integračnými prístupmi europolitikov, ktoré treba zásadne odmietnuť.
Takýto scenár je vopred odsúdený na neúspech, nakoľko Európa je zoskupenie
kultúrne a ekonomicky výrazne odlišných krajín, v ktorom by ďalšie dotovanie
ekonomicky menej výkonných produktívnejšími viedlo k stupňovaniu hospodárskych a
sociálnych turbulencií. Každá centralizácia zasahujúca svojimi
(nekvalifikovanými) zásahmi do vzájomnej spolupráce ekonomických subjektov
znamená plytvanie vzácnymi zdrojmi. Pre zabezpečenie prosperity v Európe treba
zvoliť celkom opačný postup. Nie centralizáciu, ale decentralizáciu. Potrebujeme
nie centralizovanú Európu, ale Európu kooperujúcich regiónov, vrátane
zvýraznenia postavenia a úlohy regiónov a obcí pri koordinovaní aktivít občanov
a podnikov na svojom území. Decentralizácia je dôležitým predpokladom a zároveň
aj podmienkou pre možnosť priamej účasti občanov na rozhodovacích procesoch v
regióne. Treba zdôrazniť, že decentralizácia by sa minula účinkom, ak by nebola
spojená s radikálnou deetatizáciou.
Z podstaty problémov charakteristických pre
krajiny EÚ vyplýva, že vrátenie sa zo slepej uličky a zabezpečenie prechodu na
trajektóriu prosperity by bolo potrebné, v zmysle vyššie uvedených princípov,
realizovať zásadné reformy, ktoré by mohli mať podobu nasledovných opatrení:
1. Spoluprácu krajín Európy riešiť len v rozsahu
medzinárodnej zmluvy o európskom ekonomickom priestore. V tej súvislosti zrušiť
všetky orgány a inštitúcie EÚ okrem Európskej rady, ako koordinačného orgánu s
uzneseniami majúcimi odporúčací charakter.
2. Dohodnúť program prechodu na krytie meny zlatom a zmenu pravidiel fungovania
bankového systému s cieľom eliminovať frakčné bankovníctvo.
3. V krajinách Európy funkcie štátu redukovať na zabezpečenie práva
(spravodlivosti), obranu, bezpečnosť a reprezentáciu navonok. Ostatné doterajšie
aktivity štátu zrušiť alebo preniesť na súkromný sektor.
4. Financovanie vyššie uvedených funkcií štátu riešiť daňou z hlavy, ktorá by sa
týkala aj právnických subjektov. Všetky ostatné dane zrušiť z výnimkou
(staronovej) dane z obratu, ktorú dočasne ponechať na financovanie dobehu
existujúceho dôchodkového systému založeného na medzigeneračnej solidarite, ako
aj zdravotného poistenia dôchodcov. Štátne dôchodkové systémy transformovať na
systémy rodinného sporenia s dobrovoľným poistením.
5. Racionalizovať verejnú správu a to so súbežným zvýraznením úlohy miestnej a
regionálnej samosprávy pri koordinovaní aktivít podnikov a občanov v ich
pôsobnosti.
6. Politické systémy krajín transformovať na participatívne demokracie na úrovni
obcí a regiónov.
Bratislava 25.2.2018
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
