Od migrácie v geografickom priestore k
migrácii v biografickom čase. Rozhovor s významným predstaviteľom druhej
generácie Frankfurtskej školy, nemeckým politickým filozofom Clausom Offem.
Svieži
vysoký sedemdesiatnik (1940), krátke sčesané vlasy, vysoké čelo, za okuliarmi
bystré oči; jeden z najvýznamnejších európskych filozofov a politických
sociológov, predstaviteľ druhej generácie Frankfurtskej školy, žiak Jürgena
Habermasa – profesor Claus Offe. Pred pražské auditórium predstúpil s
nezvyčajnou nonšalantnosťou a vtipom: „Naposledy som tu prednášal pred 34
rokmi pred podobným publikom, teraz rozmýšľam, ako pokračovať v načatej
prednáške, vlastne ani neviem, kde som skončil, myšlienkovú niť som už stratil,
dúfam preto, že mi nebudete zazlievať, ak tentoraz nastolím aktuálnu tému – Od
migrácie v geografickom priestore k migrácii v biografickom čase."
Claus Offe momentálne vyučuje na
súkromnej univerzite v Berlíne, na Hertie Scholl of Governance. Doktorandské
štúdium ukončil na Univerzite vo Frankfurte, habilitoval na Univerzite v
Konstanze. Stál na čele katedier politických vied a politickej sociológie na
Univerzite v Bielefelde (1975 – 1979) a v Brémach (1989 – 1995) a na
Humboldtovej univerzite v Berlíne (1995 – 2005). Pôsobil ako spolupracovník a
hosťujúci profesor, okrem iného, na Institutes for Advanced Study v Stanforde,
na Austrálskej národnej univerzite, na Harvardovej univerzite, Kalifornskej
univerzite a na New School University v New Yorku. Svojimi prácami výrazne
prispel k pochopeniu vzťahov medzi demokraciou a kapitalizmom, sústredil sa na
otázky inkorporovania ekonomiky a štátu ako takého do demokratických procesov.
Patrí medzi zakladajúcich členov siete Basic Income European Networks
(dnes Basic Income Earth Network), hnutia za všeobecný občiansky príjem. Napísal
veľa kníh, štúdií a esejí v oblasti politickej sociológie, sociálnej politiky,
teórie demokracie a transformačných procesov.
Pán profesor, v istom výskume sa Organizácia
pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe pýtala odborníkov aj občanov, čo pokladajú
za najväčšie napätia v modernej spoločnosti. Odpovede sa sústredili na tri
základné okruhy – práca verzus kapitál, manažment verzus zamestnanci a migranti
verzus domáce obyvateľstvo. V našom rozhovore sa budeme zaoberať treťou oblasťou
napätia, ktorá sa v poslednom období vyhrocuje rovnako intenzívne ako zvyšné
dve. Nie je to iba globálna kríza, rastúca nezamestnanosť a chudoba, ale aj
tragické excesy, akým bola napríklad nedávna tragédia v Oslo. Čo treba robiť a
hlavne, čo by sme mali urobiť, aby nedochádzali k takým poľutovaniahodným
pnutiam?
Odpoveď na nie je jednoduchá. Táto otázka je
predovšetkým problémom distributívnej spravodlivosti. V tejto súvislosti je
dobré si pripomenúť veľmi zaujímavú knihu od Ayelet Shachorovej Prírodná
lotéria. Zdôrazňuje v nej, že miesto narodenia je jedným z rozhodujúcich
predpokladov a podmienok určujúcich výšku príjmu človeka a vôbec všetkých
súčastí jeho blahobytu. Vyše 90 percent príjmu sa odvíja od miesta narodenia.
Distribučný vzorec, žiaľ, vo veľkej miere nekorešponduje a nesúvisí s
rozhodnutiami, úsilím a ambíciami jednotlivých osôb, s ich produktívnym prínosom
pre spoločnosť. Na druhej strane miesto narodenia si nemôže nikto sám vybrať a
zväčša o tom nerozhodujú ani samotní rodičia, je to skrátka mimo ich kontroly.
Väčšina ľudí zdedí občianstvo podľa miesta narodenia. Také priznávanie
občianstva a s tým spojených privilégií, resp. nevýhod nemožno pokladať za nič
iné ako za obrovskú prírodnú lotériu.
Proti tomu nemožno nič namietať, človek sa už
týmto spôsobom môže narodiť do bohatstva alebo chudoby. Občianstvo je nám takto
dané, môžeme sa z neho tešiť, prípadne ho útrpne znášať. Otázka priznávania
občianstva je značne právne komplikovaná. Čo s tým?
Dovoľte mi to vysvetliť: Občianstvo môžete ako
potomok zdediť na základe princípu ius sanguinis, ale aj v tých prípadoch, keď
sa uplatňuje prísna logika ius soli (v súčasnosti v Európskej únii také niečo
nepoznáme). Čistý režim ius soli znamená, že sa vám prizná občianstvo len za
podmienky, že ste sa v danom štáte narodili, nezávisle od občianstva, pobytového
statusu a pôvodu vašej matky či rodičov. Uplatňovanie čistej verzie ius
sanguinis spočíva v tom, že získate občianstvo podľa občianstva matky či
rodičov, bez ohľadu na to, kde ste sa narodili. Možný je aj mix oboch týchto
princípov, a to tak, že vám udelia občianstvo na základe dlhodobého legálneho
pobytu jedného z rodičov v príslušnej krajine.
Po tomto vysvetlení, nevyhnutnom na pochopenie
celej problematiky, sa môžeme vrátiť k prírodnej lotérii. Viem, že teoretici a
praktici, filozofi, sociológovia, politici (máloktorí) sa usilujú eliminovať jej
dôsledky. Je to vôbec možné?
Normatívna teória distributívnej spravodlivosti
sa už viac ako tridsať rokov sústreďuje na otázky, ako od seba oddeliť
komponenty šťastia a ľudského úsilia. Táto výzva je ešte naliehavejšia v
súvislosti s interpersonálnym rozdeľovaním životných šancí na globálnej úrovni.
Dôležitý rozdiel medzi normálnou lotériou a prírodnou lotériou spočíva v tom, že
tá druhá zahŕňa možnosti (obmedzené) corriger la fortune vyúsťujúce do premeny
lotérie na určitý úžitok v prospech človeka. Jednou z ciest je napríklad
migrácia, zmena občianstva, priznanie dodatočného občianstva, priznanie
(legálneho či nelegálneho) pobytového statusu v krajinách s väčšími možnosťami a
príležitosťami. Markantné a rozsiahle regionálne rozdiely sú silným podnetom na
využitie týchto možností. Prirodzene, musí sa to opierať o právne normy
umožňujúce ľuďom odchod z krajiny a vstup do štátu (upravený jeho migračným
režimom.
Vo vašej prednáške Od migrácie v geografickom
priestore k migrácii v biografickom čase ste vyslovili niekoľko myšlienok v tom
zmysle, že ľudí s migračným pozadím možno rozdeliť do šiestich kategórií vo
vzťahu k hlavným cieľom a okolnostiam ich pobytu a udeleného legálneho statusu.
Bližšie ste však tieto kategórie nešpecifikovali. Bol by som rád, keby sme sa k
tejto téme vrátili podrobnejšie...
V úvode len stručne: Sú to nelegálni migranti,
utečenci a žiadatelia o azyl, ďalej rodinná migrácia, mobilita v rámci Európy,
pracovná mobilita z tretích krajín, mobilita etnickej príbuznosti.
Všetkých šesť migračných kategórií vyvoláva vo
svete a v Európe nemálo problémov. Najviac starostí spôsobujú nelegálni migranti
a utečenci. Mnohé krajiny sa s tým nevedia vyrovnať, domáce obyvateľstvo
protestuje. Pristavme sa teda najprv pri nelegálnych migrantoch...
Popri legálnych pravidlách vstupu (daných
migračným režimom príslušnej krajiny) je tu veľa okolností a podmienok, ktoré
umožňujú príchod do štátu a pobyt v ňom bez rešpektovania právneho rámca. Sú to
chodníčky, ktorými nelegálni migranti, bez dokumentov, akýchkoľvek povolení
porušujú migračný a vízový režim, pokútne prekračujú hranice. V súčasnosti to
nedokážu prekaziť ani moderné komunikačné a organizačné prostriedky, ani
dômyselné kontrolné mechanizmy v rámci schengenského priestoru. Do
kontinentálnej Európy sa nelegálni migranti dostávajú pomerne ľahko (buď
jednotlivo, alebo cez cestovné kancelárie), ďalej prostredníctvom prekračovania
platnosti trvania turistických a študijných víz; pritom príslušné krajiny
narážajú na veľké ťažkosti pri vyhosťovaní nelegálnych migrantov do krajiny
pôvodu (ide o celý rad právnych, logistických a politických prekážok, vrátane
toho, že niektoré štáty odmietajú prijať späť vlastných občanov.
Nepochybujem o tom, že štatistika v tomto
smere nie je nijako ružová. Máte o tom nejaké údaje?
Podľa jednej talianskej štúdie zhruba 60 – 65
percent nelegálnych imigrantov tvoria tí, čo si svojvoľne predĺžili víza, ďalšia
štvrtina emigrovala na základe falošných dokumentov a zvyšok emigroval ilegálne,
cez more či cez hranice na súši. Ako určite viete, v roku 2005 vytvorila
Európska únia špeciálnu hraničnú políciu s názvom FRONTEX, ktorá má mandát
strážiť vonkajšie hranice EÚ. Prirodzene, je to aj veľký humanitárny problém,
pred ktorým mnohé kapitalistické krajiny zatvárajú oči. A navyše to nie je iba
európsky problém. Predstavte si napríklad, že pri Berlínskom múre zabili za 28
rokov 950 ľudí, pričom na hraniciach medzi Kaliforniou a Mexikom zomiera ročne
350 ľudí. Nedá sa to síce porovnávať, ale ľudský život je ľudský život...
Hromadenie nelegálnych migrantov v niektorých
krajinách má ďalekosiahle dôsledky vo vzťahoch s domácim obyvateľstvom. Najviac
však na to doplácajú oni sami, na svojich životoch, na svojom postavení, na
svojej biede. Ako sa pozeráte na tento problém?
Týmto ľuďom niet čo závidieť. Zväčša sú nútení
prijať nekvalifikovanú, často nebezpečnú, krátkodobú a nízko platenú prácu,
nezriedka v šedej ekonomike, a často patria k 3 D kategórii (dangerous,
difficult, dirty – nebezpečná, ťažká a špinavá práca). Pracujú ako upratovači,
ošetrovatelia, poľnohospodárski robotníci, v turistických a stravovacích
zariadeniach, neraz aj ako sexuálni pracovníci. Človek s ilegálnym pobytom, bez
dokumentov nie je subjektom iba štátnych represií, ale aj extrémnych foriem
závislosti a vykorisťovania.
Pán profesor, dovoľte prejsť na druhú
kategóriu migrantov – utečencov a žiadateľov o azyl. Je nepochybné, že pri nich
treba uplatňovať iný migračný režim. Utekajú totiž pred represívnymi režimami a
medzinárodnými i občianskymi vojnami. Takým ľuďom je potrebné pomôcť, vyžaduje
si to globálna spravodlivosť a morálna povinnosť. Aké tu vidíte východiská?
Niektoré opatrenia na zabezpečenie slobody vstupu
sú zahrnuté v medzinárodných humanitárnych konvenciách týkajúcich sa utečencov.
Kým pojem utečenec popisuje podmienky, za akých človek utiekol, pojem azyl
vyjadruje status, ktorý by mal získať po príchode. Práva vstúpiť a zostať (v
prípade azylu sú presne špecifikované) sú podmienené reštriktívnymi opatreniami,
ako napríklad vylúčenie z ekonomickej aktivity, obmedzená mobilita, vysoká
neistota. Môžeme povedať, že slobodný vstup (popri obmedzenej slobode po vstupe)
dostanú iba tie prípady, pri ktorých je jasné, že budú rešpektovať utečenecké a
azylové podmienky. Pravda, tu sa treba zamyslieť nad tým, či by nebolo
účinnejšie a efektívnejšie posielať na miesta vojen a konfliktov potraviny,
lekársku pomoc, lieky a dokonca sa pokúsiť o intervenciu v úsilí odstrániť
režim, ktorý sa dopúšťa genocídy na svojich obyvateľoch.
Lenže intervencia sa dá ľahko zneužiť. Pod
kepienkom obrany demokracie a ekonomickej pomoci sa často skrýva úsilie podmaniť
si krajinu. V posledných desaťročiach nám to viackrát predviedli Spojené štáty.
A nielen ony...
Tu vari len toľko: podobné aktivity možno robiť
iba so súhlasom celého medzinárodného spoločenstva, a nie na vlastnú päsť. Potom
vždy hrozí riziko, že z intervencie sa stane okupácia.
Ako podľa vás zvláda Európska únia situáciu s
utečencami?
Myslím, že s tým má veľké problémy. Zoberme si
len dnešnú situáciu: na taliansky ostrov Lampadusa, na Maltu a do Španielska sa
následkom výbušných pomerov v južnom Stredomorí nahrnula veľká migračná vlna.
Niektoré krajiny dokonca plánujú obmedziť určité ustanovenia Schengenskej
dohody, hoci Civil Liberties Committee schválil na začiatku mája 2010 nový
utečenecký status, ktorý rozširuje ich práva. Prípad z augusta: utečenci z Líbye
cestovali tri dni natlačení v podpalubí lode, no na pobrežie Európy už nedošli!
Pre nedostatok vzduchu sa udusili. V prístave na ostrove Lampedusa prišli na to
až keď ostatných tristo imigrantov opustilo loď. Od začiatku nepokojov v
severnej Afrike prišlo k brehom Lampadusy asi 40 tisíc migrantov. A Európa má
veľký problém. Na druhej strane treba priznať, že jeho riešenie nie je ozaj
jednoduché...
Nová situácia nastala aj v súvislosti s
Kosovom. Aká azylová politika by sa mala uplatňovať voči jeho občanom?
Poskytovanie azylu Kosovčanom po skončení
občianskej vojny by malo byť záležitosťou minulosti, tobôž keď väčšina krajín
Európskej únie uznala Kosovo ako štát. Skrátka, stratili sa všetky relevantné
právne dôvody na udeľovanie azylového statusu ľuďom, ktorí opustili tento región
ešte v čase, od ktorého už uplynulo pol či jednogeneračné obdobie. Pravda,
vynára sa tu problém spojený s nepríjemnou realitou – Kosovo zatiaľ nemá nijaký
právny rámec ani finančné prostriedky na to, aby mohlo repatriantov ubytovať,
poskytnúť im prácu a s tým súvisiace nevyhnutné sociálne zabezpečenie. Posielať
týchto ľudí „domov“ (spolu s deťmi narodenými už v cudzine, neovládajúcimi
albánčinu či srbštinu, skôr hovoriacimi po nemecky alebo po francúzsky a
podobne) je však z politického a morálneho hľadiska neprípustné. Riešenie tejto
otázky je vecou celej Európskej únie a každej krajiny osobitne.
Je všeobecne známe, že medzi krajinami v rámci
Európy existujú v azylovej politike značné rozdiely. Určite to nie je dobrý a
žiaduci jav, nepochybne to sťažuje situáciu utečencom a žiadateľom o azyl a aj
krajinám, ktoré sú v tomto smere ústretovejšie. Ako sa pozeráte na tento
problém?
Najštedrejšie udeľujú azylový status v Holandsku,
Dánsku a vo Švajčiarsku, kde v roku 2009 priaznivo vybavili až 48 percent
žiadateľov, pričom v Grécku to bolo iba 1,1 percenta a v Španielsku 7,8
percenta. V súvislosti so žiadateľmi o azyl (nespúšťajúc zo zreteľa, že väčšina
z nich patrí medzi nelegálnych migrantov) treba zdôrazniť, že v Európe jestvuje
široký balík práv a legislatívnych opatrení (dokonca zakotvených aj v ústavách
niektorých členských štátov EÚ) – je to výsledok niekoľkých kôl európskeho
harmonizačného úsilia. Naposledy sa do kompetencie Európskej únie dostala oblasť
víz, poskytovania azylu, imigračná a ďalšia politika vo vzťahu k voľnému pohybu
osôb. Spomenutý balík obsahuje sociálne, ekonomické a legislatívne práva
žiadateľov o azyl, ako je napríklad výživa, základná zdravotnícka starostlivosť,
sťahovanie, právo na ubytovanie, na konania pred súdom, ochrana detí pred
násilným odsunom do krajiny pôvodu.
V predchádzajúcej odpovedi ste sa, pán
profesor, nepriamo dotkli rodinnej migrácie. Čo pokladáte v tejto oblasti za
najväčšie problémy?
Je ich viacero. Dovoľte mi predstaviť niektoré:
Rodinná migrácia obsahuje tri podskupiny formovania rodín – zjednocovanie
rodiny, právny status detí imigrujúcich spolu s rodičmi a národný legislatívny
rámec týkajúci sa pobytu, ktorý detailnejšie reguluje všetky tieto prípady, súc
inšpirovaný troma základnými podozreniami. Po prvé, ide o sobáš, pre ktorý ženy
emigrujú na báze dobrovoľnosti – alebo rodičia či príbuzní prinútia ženy vstúpiť
do nastrojeného manželského zväzku? Po druhé, a opačne – uskutočňuje sa
imigrácia s cieľom vstúpiť do manželského zväzku alebo je sobáš iba prostriedkom
na získanie právneho statusu na dlhodobý pobyt? Po tretie, a najmenej významné,
je partnerov pobytový status (a jeho príjem) dostatočný na ubytovanie a obživu
manželskej dvojice či rodiny? Je nepochybne veľmi dôležité dosiahnuť férovosť v
rodinnej migrácii, osobitne v právnom statuse detí imigrujúcich so svojimi
rodičmi. Vieme, že vo svete žije veľa rodín oddelene, či už z politických,
ekonomických, alebo iných dôvodov. Poznám aj prípad zo Slovenska, keď manžel
(Egypťan) uniesol dieťa svojej slovenskej manželke a matke a odišiel s ním do
Egypta. Matka už štyri roky bojuje, aby získala svoje dieťa späť a domohla sa
tak svojich práv. Vidíte teda, že práve tu sa budeme musieť ešte popasovať s
nejedným problémom.
Dnes, po skončení „gastarbeiterskej“ migrácie,
po skončení návratu cudzích menšín do vlasti, tvorí rodinná migrácia najväčší
podiel z ročného prílevu migrantov z teritórií mimo Európskej únie. Osobne mám
však pocit, že rodinná migrácia nie je u domáceho obyvateľstva vítaná. Prečo?
Máte pravdu. Neželajú si ju predovšetkým z
ekonomického hľadiska. Podiel žien – migrantiek na pracovnom trhu je podstatne
nižší ako u domáceho obyvateľstva; znamená to, že etnicky homogénni rodičia môžu
byť silnou prekážkou pri integrácii ďalšej generácie do danej spoločnosti, najmä
v lingvistickej oblasti. Prinajmenšom však etnická homogénnosť pri formovaní
rodiny si vyžaduje vynaložiť oveľa väčšie úsilie zo strany vzdelávacích
inštitúcií a jazykového zaradenia. Prirodzene, liberálne štáty rešpektujú práva
rodinnej migrácie len po určitú hranicu, po hranicu, ktorá migrantom zabezpečí
zaobchádzať s nimi ako ľudskými bytosťami, aby si mohli dobrovoľne vytvárať
partnerstvá a mať deti. Tieto práva otvárajú dvere na rezidenčný a dokonca aj
občiansky status pre členov rodiny narodených v cudzine, vrátane budúcich
manželov a manželiek.
Nová situácia si podľa môjho názoru žiada
všeobecné normatívne pravidlá a zároveň aj odpoveď na otázku, čo hostiteľské
krajiny dlhujú migrantom a ich deťom?
Myslím si, že im dlhujeme to, na čo sme im
poskytli dôvod, že môžu od nás očakávať. Tieto očakávania sú opodstatnené a
legitímne, ak sú postavené na posúdení rizík a príležitostí zo strany migrantov,
na právnom poriadku prijímajúcich štátov a ich normatívnych záväzkoch. Treba
však poznamenať, že niektoré z nich nie sú celkom nezávislé. Podľa štatistiky
Európskej komisie, v členských štátoch je osem miliónov nelegálnych migrantov, z
nich 400 tisíc v roku 2007 zatkli a prinajmenej 180 tisíc deportovali do krajiny
pôvodu, čo predstavuje asi dve percentá zo všetkých nelegálnych migrantov.
Právne a administratívne praktiky (uplatňované v tejto oblasti), ktoré sa môžu
stať základom na splnenie očakávaní nelegálnych migrantov pri budúcom
usporiadaní ich postavenia v hostiteľskej krajine (vrátane regulačných
pravidiel), nie sú vonkoncom zanedbateľné. Tieto záväzky sa vo vzťahu k
jednotlivým štátom a kategóriám migrantov výrazne odlišujú. Pripravenosť a
schopnosť ochraňovať ľudské práva svojich „neobčanov“ sa vo všeobecnosti ústavne
garantuje, a v tom rozsahu, ako to umožňujú tri rozhodujúce faktory: váha
medzinárodnej verejnej mienky, humanitárny politický tlak zo strany občianskych
iniciatív vo vnútri štátu a vplyv reštrikčných, populistických a xenofóbnych
politických síl.
Práva voľného pohybu vychádzajúce z občianstva
Európskej únie vstúpia do úplnej platnosti najneskôr v roku 2014. Čo možno
očakávať, na základe doterajších skúseností, od aplikácie tejto právnej normy?
Predpokladám, že migrácia za prácou bude postupne
klesať, okrem, a to je prirodzené, vysoko kvalifikovanej práce, kde má globálny
pracovný trh veľké rezervy. Je však ešte priskoro na identifikáciu podstaty
integračných problémov spôsobených pracovnou migráciou vo vnútri Európskej únie,
tobôž nemožno robiť definitívne závery zo skúseností pracovnej migrácie Poliakov
do Veľkej Británie, Írska a Švédska (často končiacej návratom do vlasti), ktorá
mala a má viacero pozitívnych stránok. Treba mať tiež na pamäti, že niektoré
bohaté krajiny Európskej únie zaznamenali od roku 2005 výraznejšie zníženie
prílevu cudzích štátnych príslušníkov (či už v rámci EÚ, alebo mimo nej);
napríklad v Rakúsku (pri porovnaní rokov 2005 a 2006) predstavoval pokles 18
percent, pričom jedine v Portugalsku sa zaznamenal dramatický nárast (118
percent) – a to vďaka procesu zjednocovania rodín z Ukrajiny. Nárasty menšieho
rozsahu zaregistrovali v Slovenskej republike, Švédsku, Írsku a v Dánsku.
Pracovná mobilita v rámci Európskej únie sa
začína postupne riadiť všeobecne akceptovanými pravidlami a normami, problémy sa
postupne vytrácajú. Naposledy sa takto otvoril pracovný trh Slovákom v Rakúsku a
Nemecku. Veľa nedoriešených otázok však súvisí s pracovnou migráciou z tretích
krajín. Ako pristupovať k tejto problematike?
V mnohých krajinách Európskej únie si musia
politici (verejná mienka vo všeobecnosti) uvedomiť, že oveľa väčší problém pre
nich predstavujú doterajší usídlenci z tretích krajín (hoci sa už aj
integrovali) ako prílev nových imigrantov. Dynamické zmeny posunuli trh do inej
roviny, od potrieb k požiadavkám. Nedá sa to riešiť v priestore aktivizáciou
reemigrácie, nebodaj deportáciami, problém je riešiteľný iba v čase, v čase,
ktorý je potrebný na komplexný a úspešný proces integrácie, ku ktorému musia
rovnakým dielom prispieť obe strany (ľudia, ktorí majú migračné pozadie, a aj
tí, čo ho nemajú). Aj keby sa efektívne uzatvorili hranice pre nových
prisťahovalcov, osud ľudí s cudzími koreňmi, ktorí v krajine už dlhšie žijú, je
hlavnou výzvou pre verejnú politiku.
Ako ste už uviedli, pán profesor, jednou z
foriem migračnej mobility je aj úsilie o migráciu na báze etnickej príbuznosti,
povedzme, Arabi sa snažia dostať do arabských enkláv, Poliaci, Slováci a podobne
do svojich enkláv. Je to prirodzené a logické, lenže nie bez problémov...
Tento typ migrácie sa výrazne rozšíril po páde
Železnej opony, vtedy sme ho mohli rátať na stovky tisíc prisťahovalcov. Po
dvoch posledných migračných vlnách v rokoch 2004 a 2007 už nehrá nejakú významnú
úlohu. Etnická migrácia sa ešte aj dnes privileguje v takých krajinách, ako sú
Grécko, Maďarsko a Poľsko, kým na druhej strane v Nemecku sa usadil najväčší
počet etnických migrantov.
Pán Offe, záujmy človeka sú v jeho živote
veľmi dôležité. Prečo ľudia migrujú, z čoho sa vytvára ich záujem migrovať,
prečo sa rozhodnú migrovať?
Migračné záujmy spočívajú v dvoch rovinách – po
prvé, v individuálnej a bezprostrednej týkajúcej sa jednotlivca a po druhé, v
kolektívnej a dlhodobej týkajúcej sa štátu. Najprv mi dovoľte povedať niekoľko
slov o záujmoch emigrujúcich migrantov. Väčšina emigrácie sa uskutočňuje z menej
rozvinutých do bohatých krajín. Napríklad sedem najbohatších krajín (Spojené
štáty, Nemecko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Taliansko, Japonsko a Kanada) s
menej ako osminou svetovej populácie prichýlilo tretinu všetkých migrantov.
Migrácia závisí aj od úrovne kvalifikovanosti migrantov, predpokladaného príjmu
zodpovedajúcemu kvalifikácii, dopytu po práci v krajine určenia a od
(nedostatku) ekonomických príležitostí dostupných doma. Tieto faktory sú
dôležitým ekonomickým impulzom na rozhodnutie migrovať – či už legálnou, alebo
nelegálnou cestou, permanentne alebo dočasne.
Migrácia je spojená nielen so ziskami, ale aj
s nákladmi. Táto skutočnosť nepochybne pôsobí na migrantov stresujúco, nové
situácie si vyžadujú vyrovnať sa s novými podmienkami. Čo ich v tomto smere
čaká?
Prirodzene, migranti sa musia vyrovnať s tým, že
opustia svoje domovy, známych, priateľov a rodiny. Musia akceptovať všetky
riziká migrácie, neistoty vyplývajúce z procesov prispôsobovania sa, možnú
diskrimináciu a vykorisťovanie, ktoré ich čakajú v cieľových krajinách.
V tejto súvislosti však nemožno zabúdať na
kolektívne a dlhodobé záujmy vysielajúcich štátov. Niet pochýb o tom, že s
odchodom ich občanov (najmä ak je veľký) sa vystavujú určitým rizikám. Ako sa im
vyhýbať?
Máte pravdu. Na jednej strane sa tu
prostredníctvom exportu pracovnej sily črtá veľká možnosť na zlepšenie celkovej
ekonomickej situácie týchto štátov a vytvárajú sa predpoklady na vytvorenie
úzkych bilaterálnych vzťahov s prijímajúcimi krajinami, no na druhej strane
vzniká dilema: vysielajúce štáty si musia dávať pozor na to, aby eliminovali
riziká demografickej katastrofy a úniku mozgov, ktorých získavanie sa stáva
strategickým zámerom prijímajúcich krajín. Preto niektoré štáty poskytujúce
študentom štipendiá na zahraničné štúdium ich zároveň pod hrozbou finančných
sankcií zaväzujú po jeho skončení k návratu domov. Ak tak neurobia, sú študenti
povinní vrátiť štátu celé štipendium vynaložené na štúdium.
Do úvahy treba však brať aj individuálne
záujmy jednotlivcov a skupín v hostiteľských krajinách...
Verejná mienka vo väčšine krajín bývalej EÚ-15 sa
prikláňa k reštrikciám týkajúcich sa udeľovania statusu pobytu a občianstva.
Vyplýva to predovšetkým zo strachu z ekonomických dôsledkov migrácie (strata
zamestnania, tlak na znižovanie miezd, znižovanie sociálnych istôt), zo strachu
z politicky motivovaného násilia, kultúrneho nesúladu a z neho plynúcich
konfliktov. V hlavách ľudí sa začína prehlbovať identitárna panika, strach zo
straty vlastnej identity, vlastných tradícií, vyhlasuje sa vojna
multikulturalizmu. Na druhej strane, zamestnávatelia a ich asociácie často
obhajujú postupný prílev kvalifikovanej práce, stredná trieda zase využíva (v
domácnostiach) nekvalifikovanú a lacnú prácu na upratovanie, taxislužbu a na
starostlivosť o deti a prestarnutých ľudí. Poukazuje to, v mnohých krajinách a
regiónoch, na fakticky etnickú deľbu práce, pričom sa neraz mrhá mozgami a
kvalifikáciou (keď napríklad profesionálny učiteľ histórie z Kamerunu pracuje
ako upratovač úradu v Paríži). Treba však otvorene povedať, že nejestvuje nijaký
pádny normatívny argument, ktorý by bolo možné obrátiť proti imigrantom –
jednotlivcom a sociálnym skupinám, ich záujmom týkajúcim sa kvantity a kvality
imigrácie.
Lenže ak nastane situácia, povedané vašimi
slovami na prednáške, a čln sa naplní. Čo potom?
Viem, že mnohí politici a často aj verejnosť
vravia, ak ešte viac ľudí vstúpi na čln, potopí sa. Niet pochýb o tom, že už
dnes môže byť čln plný. Potreby však treba dôveryhodne preukázať a aj hromadné
utrpenie je nevyhnutné férovo rozdeľovať. Ak je čln preplnený, ľudí možno
požiadať, aby z neho vystúpili, alebo postaviť väčší. Je to otázka morálky. Z
hľadiska etiky je nevyhnutné akceptovať, že výzva na integráciu je jedna z
rozhodujúcich požiadaviek týkajúcich sa nielen migrantov, ale nás všetkých.
Splniť ju možno za podmienky, že sa preorientuje verejná mienka a správanie
verejnosti. Spoločnosti sa musia vydať na cestu zmien, a to v dôsledku
imigračných procesov.
Migrácia je vo veľkej miere záležitosťou
politických elít a vlád hostiteľských krajín. Akú úlohu by mali zohrávať v tomto
procese?
Politické elity a vlády sa takisto ocitli v
dileme: na jednej strane sa musia vyrovnať s reštrikčnými pozostatkami vo
vlastných ústavách, na druhej strane nemalý prílev migrantov z nových členských
krajín EÚ je niečo, čo nemožno mlčky obísť v európskom práve a v prípadoch, keď
je to potrebné, pozitívne to využiť na zlepšenie demografickej situácie (pri
financovaní zaužívaných sociálnych výhod, dôchodkov a zamestnanosti). Navyše sa
v súčasnosti dostáva do popredia medzinárodný trh hľadajúci vysokokvalifikovanú
prácu z tretích krajín, na ktorom sa členské štáty EÚ usilujú posilniť svoje
konkurenčné postavenie; pritom dochádza výraznému umocňovaniu znalostnej
ekonomiky v spoločnosti. Oba tieto faktory, prispievajúce k zvýšeniu miery
imigrácie a k efektívnejšej integrácii detí a vnukov imigrantov, treba pokladať
za ťažiskový imperatív, hoci akokoľvek nepopulárny.
Pekne sa to hovorí a počúva, no prax je iná.
Mnohí politici a mnohé vlády veľmi často uplatňujú reštrikčné opatrenia v
migračnej politike. Naposledy Dánsko začalo kontrolovať vstup do svojej krajiny,
a to aj napriek Schengenskej dohode. Čím odôvodňujú tieto subjekty svoje
postupy?
Ich argumenty sa opierajú o nasledujúce
skutočnosti: nadmerná migrácia narúša demokratickú stabilitu a zvyšuje riziko
terorizmu – s tým operujú najmä pravicoví populisti. Po druhé, podkopáva to
sociálno – ekonomické možnosti sociálneho štátu, po tretie, prekáža to
integrácii migrantov, ktorí už sú „tu“ (také ustanovenie v zákone treba za
každých okolností reálne otestovať a presvedčiť sa o jeho oprávnenosti).
Niektoré z týchto argumentov sú celkom
logické, verejná mienka ich podporuje. Akú stratégiu by mali zvoliť politické
elity, aby odstránili túto dilemu?
Vo všeobecnosti to môžem povedať slovami bývalého
nemeckého kancelára Gerharda Schrödera: „Jestvujú dve kategórie ľudí, ľudia,
ktorých potrebujeme my, a ľudia, ktorí potrebujú nás.“ Elity by mali preferovať
pronatalitnú politiku s dôrazom na opatrenia, ktoré prispievajú k zabezpečeniu
rovnováhy medzi mužskou a ženskou prácou, uprednostňovať zvyšovanie kvalifikácie
ľudí (radšej ako kvalifikáciu dovážať prostredníctvom migrácie), preferovať
vzdelávanie (ktoré zároveň napomáha redukovať náklady na integráciu potomkov z
prisťahovaleckých rodín). Nevyhnutne do toho patrí aj širšie udeľovanie
občianskeho statusu pomocou kurzov, testov, slávnostných ceremónií, ktoré
zvýraznia fakt, že občianstvo nie je nič také, čo možno získať ľahko a lacno.
Migračné režimy sú v rozličných krajinách
rôzne, postupne sa vyvíjajú, nadobúdajú podobu prispôsobenú danej situácii. Čo
určuje a charakterizuje podstatu a dynamiku migračných režimov?
Migračné režimy majú vo svojom komplexe
inštitucionálnu podobu, ešte stále vychádzajú z národnej legislatívy, ktorá
špecifikuje túto problematiku do štyroch procedurálnych oblastí. Po prvé,
určujú, kto môže prekročiť hranice, na aký účel a aké procedurálne požiadavky
(ako napríklad víza) sa kladú na tých, čo tak chcú urobiť. Po druhé, stanovujú
regulačné pravidlá pobytu (trvanie pobytu, vnútorné práva pohybu, nútenú
repatriáciu) kategórií ľudí, ktorí pricestovali z cudziny (počínajúc turistami a
končiac žiadateľmi o občianstvo). Po tretie, migračné režimy určujú práva a
povinnosti migrantov, ktoré musia splniť, resp., čo sa od nich očakáva, aby
urobili s cieľom získať oprávnenie k pobytu a k následnej integrácii do
politického systému a spoločnosti (napríklad naučiť sa domáci jazyk). A napokon,
migračný režim špecifikuje základné procedurálne podmienky, na základe ktorých
migranti, po dlhšom období súvislého pobytu, majú zabezpečený prístup k plnej
inkorporácii smerujúcej k občianstvu, vyúsťujúceho do plného a rovného zapojenia
sa do politického systému hostiteľskej krajiny. Inými slovami, ide o systém
jednoznačného a účinného filtra: prijatie – pobyt – integrácia – naturalizácia.
Prirodzene, toto poradie môže mať aj inverzný charakter.
Pojem integrácia je veľmi široký, používa sa v
rôznych oblastiach, možno si ho rozlične vysvetľovať. Ako ho treba chápať v
spojitosti s migráciou?
Súhlasím s vami, pojem integrácia je veľmi
prchavý. V tomto prípade ide o sociálnu konštrukciu, ktorá má dve dimenzie:
normatívnu dimenziu, čo musí príslušník migračnej minority urobiť, aby dosiahol
taký status, ktorý mu umožní integrovať sa (zdôrazňujúc požiadavky na migrantov
zo strany orgánov a občanov hostiteľských štátov), no zároveň rešpektovať tieto
očakávania a sám prispieť svojím správaním k procesu integrácie. Skrátka,
migranti a ich potomkovia sú povinní dodržiavať právny poriadok aktérov
hostiteľských spoločností v zmysle, čo musia robiť (požiadavky – demands) a čo
môžu a chcú robiť (potreby – supply)). Tieto dve dimenzie spolu tvoria základ
implicitných integračných teórií, ktoré slúžia ako zdroj na tvorbu politiky v
tejto oblasti.
Integrácia migrantov nie je jednoduchá
záležitosť, vieme, že vo svete je s tým spojených nemálo problémov. Aj tie sa
však rôznia, v jednom regióne je to otázka náboženstva, v inom zase kultúry a
podobne. Ako by mali hostiteľské krajiny v tomto smere postupovať?
Opäť je to záležitosť štyroch analyticky
rozdielnych prípadov. Ak sa oboje, požiadavky a potreby, udržiava na vysokej
úrovni, dospejeme k integrácii, ktorá má asimilačný charakter: migranti sa musia
riadiť vysokými štandardami prispôsobenia sa normám väčšiny, niet však nijaký
dôvod predpokladať, že by to migranti ako rozumné a adaptabilné ľudské bytosti
nedokázali. Dokážu to, ale z donútenia. Ak sa pozrieme na opačnú stránku našich
dvoch dimenzií, dospejeme k multikulturalistickej integračnej teórii: virtuálne
sa všetci ľudia rodia do v podstate uzavretej kukly náboženstva a iných
kultúrnych identít, čiže ich asimilácia sa nemôže udiať bez bolestivej straty
ochranného štítu; bolo by preto neférové očakávať konformný prístup ku
štandardom majoritnej kultúry, ktorá bude v konečnom dôsledku pravdepodobne
profitovať z rozličnosti identít, ktoré obsahuje. Po tretie, integrácia sa pri
vysokých požiadavkách (demands) môže chápať abstraktne, v zmysle, čo musia
migranti urobiť, pričom sa zároveň popiera, čo chcú a ako chcú žiť podľa svojich
potrieb (supply), a to z dôvodov, že sú hlboko ukotvení vo svojich kultúrnych
génoch. Také ponímanie migrácie je v podstate rasistické. Naopak, pluralistická
koncepcia integrácie, ktorá kombinuje umiernené požiadavky adresované migrantom
(s opatrným optimizmom) snúbiace sa so schopnosťou a vôľou migrantov prijať za
obdobie dvoch – troch generácií vzorec kultúrneho, politického a ekonomického
správania kompatibilného s väčšinovým obyvateľstvom, je pre všetkých výhodná a
prijateľná. Nazdávam sa, že len táto posledná teória môže priniesť účinné
normatívy a následne aj úžitok pre prax.
Akiste budete so mnou súhlasiť, pán profesor,
že tento pluralistický prístup nie je vo svete vítaný. Môžeme sa o tom
presvedčiť v každodennej praxi. Čo sa s tým dá robiť?
V Európe, najväčšia ťažkosť súvisiaca s týmto
pluralistickým prístupom, vychádza z faktu, že v európskych národných štátoch
tvoria majoritu príslušníci väčšinového národa, ktorí samých seba vyhlasujú za
národ s nadradenou historickou legitímnosťou, a to vo vzťahu k národnostným
menšinám, ale aj vo vzťahu k migračným minoritám. „Titulárne“ národy si myslia o
sebe, že nie sú iba obyčajnou majoritou, lež historicky cennejšou, váženejšou a
privilegovanou, „pretože sme tu odjakživa, čo nás predurčuje k tomu, aby sme na
našom území vládli iným ako subjekt kolektívneho sebaurčenia.“
Osobne si myslím, že národ má právo byť hrdý
na svoj pôvod a na svoje územie. Nie vždy ide o nadradenosť, ale o rešpektovanie
pravidiel, ktoré sú na danom teritóriu zaužívané. Ináč by to viedlo k chaosu.
Integrácia, ako ste sám naznačili, ešte neznamená asimiláciu. Do čoho a ako by
sa mali integrovať migranti a ako by mali kooperovať s integračným úsilím
hostiteľských štátov?
Odpoveď na túto otázku je veľmi široká, v
závislosti od typu integračnej teórie, ktorá sa použila. Rozlišujeme šesť
základných integračných kritérií: schopnosť rozumieť a hovoriť domácim jazykom,
úspešná účasť migrantov a ich detí na vzdelávaní, jednota slobody tela a ducha
(pozitívna a negatívna náboženská sloboda), rudimentárna zhoda s právnym
poriadkom a s princípmi politického systému, schopnosť migrantov skôr sa
navzájom podporovať, podporovať vlastné rodiny ako sa spoliehať na sociálnu
pomoc a naostatok členstvo v občianskych organizáciách neetnického charakteru.
V tejto súvislosti sa treba zmieniť o štyroch
rozhodujúcich segmentoch migračného režimu. Zmienili ste sa o pravidlách, ktoré
platia iba v priestore a ktoré iba v čase. Mohli by ste to bližšie rozviesť.
Prijatie, pravidlá regulujúce legálne prekročenie
hraníc štátu, sa ako jediné uskutočňuje v priestore, pričom ostatné tri segmenty
(práva pobytu, integrácia, naturalizácia) sa dejú v čase. V priestore sa môžeme
pohybovať dopredu a dozadu, čo určite nie je prípad času: čo sa stalo, už sa
neodstane. Právo vstupu sa vo všeobecnosti javí ako bezproblémové, po relatívne
krátkom čase sa všetko vyrieši, buď spontánne, alebo za pomoci úradov.
Problematické je však právo pobytu. Časová štruktúra migračných režimov
neobsahuje právne limity dĺžky pobytového statusu, ani nestanovuje, aká dĺžka
pobytu je nevyhnutná na priznanie naturalizácie, občianstva. V časovej
chronológii je však dôležitý cyklus ľudského života: ľudia sa rodia, chodia do
školy, učia sa a obchodujú, zarábajú na živobytie, sťahujú sa, vydávajú a ženia,
vstupujú do partnerstiev, majú deti, starnú, užívajú dôchodok a zomierajú. V
tomto procese sa navzájom spájajú, uzatvárajú rôzne dohody, praktizujú
náboženskú vieru, chorľavejú, pasujú sa s problémami sociálnej a ekonomickej
neistoty, participujú na politickom živote. Práve to napĺňa ich očakávania, núti
ich to robiť plány, bojovať za normatívne výhody.
Pán profesor, vaša myšlienka o životnom cykle
vo všeobecnosti, osobitne o životnom cykle migrantov je zaujímavá, zaujímavá je
najmä pre budúce generácie. Môžete charakterizovať rozdiely medzi jednotlivými
generáciami?
Azda najvypuklejší a najdôležitejší je rozdiel
medzi prvou generáciou migrantov, ktorí aktuálne prekročili hranice, a ďalšími
generáciami, ktoré sa migrantom narodili a nikdy sami neemigrovali. Prví museli
urobiť rozhodnutia, zvažovali riziká a možnosti a museli za nie niesť aj
zodpovednosť, pričom nemohli vystupovať s nejakými veľkými nárokmi na vlády
hostiteľských krajín, či už išlo o prácu, ubytovanie, alebo o integráciu; ich
potomkovia sú už v inej situácii. Stalo sa tak vďaka tomu, že si nemohli vybrať
miesto svojho narodenia, čím sa im znížili šance na repatriáciu, napríklad aj
preto, že neovládajú jazyk svojich rodičov. Práve preto nesú hostiteľské krajiny
oveľa vyššiu zodpovednosť za ich integráciu a priaznivý rozvoj ako to bolo v
prípade prvej generácie. Analogický rozdiel medzi generáciami nájdeme aj v
intenzite pridruženia sa k pôvodnej kultúre, čiže problém nespočíva v
geografickom priestore, lež v biografickom čase. Normatívna základňa by sa mala
opierať o dva základné momenty: od príslušníkov prvej generácie nemožno
legitímne očakávať, že prijmú kultúrne normy krajiny, ktorú si vybrali za cieľ
svojej emigrácie ako dospelé osoby. Na druhej strane, možnosti krajiny, v ktorej
sa rozhodli usadiť, sú limitované. Inak povedané, danosti oboch strán na
uzavretie „kontraktu“ sú relatívne nízke. Oveľa vyššie sú, z už vyslovených
dôvodov, v prípade príslušníkov druhej a neskoršej generácie. Z toho vychádza
jedno jediné – akceptovateľný migračný režim sa musí opierať o známe pravidlo –
pacta sunt servanda.
Každá dohoda je ťažká, osobitne v migračných
vzťahoch. Nájsť tú správnu hranicu, ktorá neublíži ani jednej strane, nie je
jednoduché. Žiada si to analýzy, diskusie, vedecké diskurzy. Čo by mohlo podľa
vás napomôcť ústretovosť zainteresovaných strán?
Podľa môjho názoru by sa mali uskutočniť tri
základné inštitucionalizované diskurzy a tomu zodpovedajúce procedúry. Po prvé,
diskurz vo vnútri migračných komunít, kde by sa mali riešiť otázky identity,
náboženstva, kultúrne normatívy, rovnako aj sociálno – ekonomické požiadavky. Po
druhé, diskusie treba viesť v rámci hostiteľských krajín, ktoré majú takisto
rozličné názory, - na jednej strane reštrikčné opatrenia v sociálnej a
politickej oblasti, na druhej strane výzvy za voľnejšie právne normy motivované
demografickým vývojom, situáciou na pracovnom trhu a multikulturalistickými
záujmami. Po tretie, obidva tieto diskurzy treba premietnuť do spolupráce
migrantov, ich potomkov a „ne-migrantov“ na báze vzájomných rokovaní a
prijímania zodpovedajúcich normatívov. Len tak môžeme uskutočniť slávnu
myšlienku Maxa Webera „feeling of belonging together“ (pocit spolupatričnosti),
ktorý tým myslel na národnú štátnosť ako na predpoklad takého uvažovania.
V nasledujúcej otázke by som sa rád dotkol
posledného stupňa migračného modelu – priznania či udelenia občianstva, resp.
naturalizácie. Táto fáza patrí nepochybne k najzložitejším, ale aj
najzodpovednejším. Celému procesu by však prospelo, keby sa zjednodušil. Ako si
môžu občania v súčasnosti uplatniť právo na občianstvo a je vôbec povinnosť si
ho uplatniť?
Migranti a ich potomci, ktorí dostali pobytový
status, sú oprávnení požiadať o občianstvo, no nemôže ich nikto prinútiť, aby
tak urobili, tobôž, ak by sa museli vzdať svojho originálneho občianstva (ius
sanguinis). Naturalizáciu nemožno jednoducho vynucovať, musí to byť výsledok
slobodného rozhodnutia zo strany toho, kto je oprávnený podať si žiadosť. Pri
rozhodovaní musí vziať potenciálny kandidát do úvahy dve okolnosti: po prvé, aký
budem mať úžitok z toho, že premením svoj status dlhodobého pobytu na občiansky
status? Po druhé, do akej miery sa budem cítiť „doma“ v krajine môjho nového
občianstva? Získam pocit, že ma rešpektujú a uznávajú relevantné subjekty
väčšinovej spoločnosti ako spoluobčana? Ak je v tomto smere všetko v poriadku,
rozhodnutie spojiť a stotožniť sa s politickou komunitou je v plnom súlade so
záujmami a emóciami príslušného jednotlivca.
Ako je to s ľuďmi, ktorí sú nositeľmi iného
štátneho občianstva? Ako k nim pristupovať? Za akých podmienok im priznávať
druhé občianstvo? Táto otázka je mimoriadne aktuálna v súvislosti s udeľovaním
maďarského štátneho občianstva našim občanom...
V tomto prípade sa priznávanie občianstva nikde
nedeje automaticky, hoci sa oň človek uchádza prostredníctvom miesta narodenia (ius
sanguinus) či prostredníctvom ius soli. Zakaždým to závisí od explicitných
rozhodnutí, iniciatívy a žiadosti príslušnej osoby spĺňajúcej potrebné
požiadavky (dĺžka legálneho pobytu a podobne). Žiada sa poznamenať, že ľudia v
krajinách Európskej únie (hoci nemajú štátne občianstvo krajiny, v ktorej žijú)
majú právo voliť v lokálnych voľbách. A ďalšie výhody? Po prvé, naturalizácia
umožňuje prístup občana k aktívnemu aj pasívnemu volebnému právu na národnej
úrovni. Po druhé, niektoré členské štáty Európskej únie vylučujú zo sociálneho
zabezpečenia tých ľudí, ktorí nemajú občianstvo rezidentnej krajiny, po tretie,
a to najdôležitejšie, len ľudia s národným (štátnym) občianstvom (v niektorých
krajinách aj osoby s občianstvom Európskej únie) majú prístup k zamestnaniu vo
verejnom sektore; po štvrté, ľudia, ktorí rezignujú na možnosť získať štátne
občianstvo, narazia na obmedzenia práv voľnosti pohybu v rámci EÚ. Treba však
otvorene povedať, že status politického zaradenia sa v rámci národného štátu
stratil veľa zo svojej atraktivity, v mnohom ho totiž nahrádzajú výhody
európskeho občianstva. Na význame získava status, ktorý dovoľuje permanentný
pobyt a z toho plynúci prístup k práci a k trhom. Ukazuje sa, že záujem
migrantov o občianstvo bude vo veľkej miere závisieť od impulzov podnecujúcich
ich väčšiu identifikáciu s (pocitom, že sa budú cítiť ako doma) politickou
komunitou, ktorá ich vyzýva k spojeniu. Imigrácia, ak aj všetko pôjde dobre,
nevyrieši demografické problémy, ani problémy trhu práce. Dôležité je, že
zainteresuje všetkých – migrantov aj „nás“ – do trvalej výzvy naučiť sa umeniu
žiť spolu v mieri. Pokiaľ ide o udeľovanie maďarského občianstva slovenským
občanom, deje sa to jednoznačne bez uplatňovania princípov, či už ius sanguinus,
alebo ius soli, dokonca aj bez pobytového statusu v Maďarsku.
Verejnosť si často sťažuje na určitú
disharmóniu medzi právami vstupu do krajiny a výstupu z krajiny. Prečo je to tak
a čo sa dá v tom urobiť?
Po skončení studenej vojny a odstránení železnej
opony získali ľudské práva upravujúce cezhraničnú mobilitu na význame a uznaní.
Občania, ako subjekty ľudských práv, môžu slobodne opustiť svoju krajinu, tešiť
sa zo svojich práv, ktoré im umožňujú odísť. Existujú aj normy, ktoré ochraňujú
človeka pred núteným odsunom. Štáty nesmú vyhostiť alebo deportovať vlastných
občanov za štátne hranice (ako to bolo v Juhoslávii v prípadoch etnických
čistiek v deväťdesiatych rokoch minulého storočia). V dnešnom svete, ktorý je
virtuálne plne pokrytý teritóriami štátov s osobitnými hranicami, každý odchod z
jedného štátu je viazaný na vstup do iného štátu. Sloboda odísť nemá v podstate
nijaké zásadné obmedzenia, lenže bez práv vstupu by práva odchodu stratili na
význame. Práve preto existuje medzi oboma právami veľká asymetria. Môžeme iba
skonštatovať, že práva vstupu určené pre imigrantov predstavujú morálnu a
legitímnu cestu, pritom kvalifikovanejšiu, ale aj reštriktívnejšiu ako sú práva
odchodu pre emigrantov. Výsledkom to je, že migračná sloboda odísť je oveľa
voľnejšia ako sloboda prísť, zostať a začleniť sa do spoločnosti v krajine
príchodu.
Vieme, že niektoré práva vstupu a pobytu sú
diskriminačné. Mohli by ste nám, pán profesor, túto otázku detailnejšie
rozviesť?
V každom prípade sa diskriminácia z hľadiska
morálky nevylučuje. Negatívnu kvantitatívnu diskrimináciu (obmedzujúcu vstup
veľkému množstvu ľudí) treba posudzovať v súvislosti s existujúcou diskrepanciou
medzi tými, čo prichádzajú a tými, čo v danej krajine už žijú. Jednoducho si
môžu povedať: my sme hostiteľský štát, v minulosti sme prijali už toľko
migrantov, že prijatie ďalších by ohrozilo integráciu tých, čo sú už „tu“. Dnes
sa však toto hodnotenie už priveľmi neakceptuje. Negatívna kvalitatívna
diskriminácia vzniká na základe predpokladov a podozrení z kultúrnej
nekompatibility jednotlivých kategórií migrantov (napríklad náboženskej, rodovej
atď.), alebo z predbežných výdavkov a napätí vyplývajúcich z ich prítomnosti.
Také úsudky a posudky označujem ako rasistické. Jediný argument, ktorý tu možno
vzniesť proti migrantom, je ich odpor a nevôľa učiť sa a používať domáci jazyk.
Taký postoj možno pokladať za zlyhanie až po dlhšom období pobytu a po preverení
všetkých okolností, prečo sa tak deje. Kvalitatívne a pozitívne varianty
diskriminácie sa vyznačujú dvoma kritériami: po prvé, kapitál, obzvlášť vzácny
ľudský kapitál, a po druhé, etnická a regionálna príbuznosť migrantov s
potenciálnou hostiteľskou krajinou. A naostatok, kvantitatívna a pozitívna
kombinácia nie je v skutočnosti variantom diskriminácie, ale expanzívnou
stratégiou motivovanou potrebami hostiteľských krajín s cieľom stabilizovať a
zlepšiť demografickú štruktúru. Kvalitatívne aspekty závisia tiež od kvality
normatívnych pravidiel štátu v troch rozhodujúcich oblastiach: kvalita
distributívnej spravodlivosti, kvalita slobody pohybu a kvalita demokracie v
spoločnosti.
A na záver otázka týkajúca sa vzájomných
vzťahov medzi otvorením hraníc a globálnou distributívnou spravodlivosťou. Ako
by ste ich charakterizovali?
Je nezodpovedné argumentovať tým, že otvorenie
hraníc prispieva k prehĺbeniu globálnej distributívnej spravodlivosti. O
migračných režimoch môžeme vyhlásiť, že zabezpečujú ochranu tým, ktorí
prichádzajú ako utečenci a žiadajú o azyl. Ale na otázku, či otvorenie hraníc
povedie k medzinárodnej redistribúcii bohatstva v prospech všetkých, treba
odpovedať negatívne. Inými slovami, otvorenie hraníc nestačí, nestačí to
osobitne pre najchudobnejších, ktorí sa rozhodli emigrovať. Títo ľudia sú bez
zdrojov, bez potrebnej kvalifikácie, bez informácií a bez sebadôvery. Ak chceme
v mene globálnej spravodlivosti pomôcť najchudobnejším, je neraz oveľa
účinnejšie poslať peniaze „tam“ ako mať ľudí „tu“. Je povinnosťou bohatých
krajín slúžiť globálnej spravodlivosti, deliť sa s nimi o zdroje. Lenže
pripravenosť bohatých štátov prijímať migrantov nie je zväčša motivovaná
odhodlaním prispievať na dobrú vec, lež záujmami nahrabať čo najviac zisku a
získať lacnú pracovnú silu.
Rozhovor spracoval a pripravil Pavol Dinka
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
