Nová stránka 1
Autorita a autoritárstvo. Rozhovor s
Marekom Hrubecom.
PhDr.
Marek Hrubec, PhD. (1968), český politický filozof a sociálny vedec, zaoberá
sa kritickou teóriou spoločnosti a politiky. Zameriava sa na politologickú a
sociologickú teóriu a na globálne štúdiá. Uskutočňuje kritickú analýzu vzorcov
zneuznania rozličných sociálnych skupín a skúma sociálnu a politickú
nespravodlivosť. Rozvíja normatívne alternatívy v tejto oblasti a študuje vzťahy
medzi kultúrami a globálnou civilizáciou, o čom svedčia jeho knihy a mnohé
štúdie. Pôsobí ako riaditeľ Centra globálnych štúdií, spoločného pracoviska
Filozofického ústavu Akadémie vied ČR a Filozofickej fakulty Karlovej univerzity
v Prahe. Prednášal na mnohých univerzitách v zahraničí, či už to bolo v
krajinách Európskej únie, v Spojených štátoch, Rusku, alebo v Číne, Indii,
Indonézii, Južnej Kórei, Čile, Uruguaji a v ďalších štátoch. Organizuje
každoročne medzinárodné konferencie na rozličné témy. V minulom roku sa v Prahe
konala konferencia o otázkach autority a autoritárstva. Požiadali sme ho o
rozhovor na túto tému.
O vzťahu autority a autoritárstva
sa odjakživa vedú zaujímavé a búrlivé diskusie. Vieme, že prehnané správanie
autority vedie k autoritártsvu. Významná politická filozofka minulého storočia
Hannah Arendtová zdôrazňovala, že postupne dochádza k „miznutiu“ autority vo
všetkých oblastiach spoločenského života, najmä však vo výchove a vzdelávaní.
Ako je to vlastne s týmito pojmami. Rád by som náš rozhovor upriamil na vzťahy
autority a autoritárstva v oblasti politiky, ekonomiky a kultúry z pohľadu
súčasného života...
Začnem politikou. Tému politickej
autority a autoritárstva pokladám za veľmi dôležitú. A to z viacerých dôvodov: v
uplynulom dvadsaťročí, v danej politickej situácii, sa kládol rozhodujúci dôraz
na pojmy sloboda a demokratizácia. V tomto smere sa uskutočnilo veľa výskumov v
oblasti politickej filozofie, politológie, sociológie atď. Sám som vydal štyri
zborníky zaoberajúce sa toto paradigmou. Napriek tomu, že ju považujem za
významnú, nazdávam sa, že za jednostranným uprednostňovaním pojmov slobody a
demokracie sa neraz skrývali a skrývajú nevyslovené predpoklady a dôsledky
bezbrehej slobody. Zhodneme sa asi na tom, že sloboda každého človeka sa končí
tam, kde sa začína sloboda druhého. Nikto z nás by nemal mať slobodu zabíjať
ľudí, kradnúť, korumpovať, tunelovať; znamená to, že sloboda by mala mať určité
hranice a podmienky existencie garantujúce autoritu spravodlivosti, spravodlivým
zákonom. Skrátka, sloboda bez mantinelov nie je vlastne slobodou.
Niekedy ťažko rozoznať hranice
medzi autoritou a autoritárstvom. Čo charakterizuje ich zásadnú rozdielnosť?
Autoritárstvo akcentuje prehnaným
spôsobom autoritu a presadzovanie názorov, správania sa inštitúcií, ktoré
nadmerne obmedzujú slobodu. V takom prípade ide o autoritu bez legitimity a
často aj bez legality. Preto je nevyhnutné stále hovoriť o slobode a demokracii,
no popritom poukazovať aj na druhú stranu mince s dôrazom na spravodlivú
autoritu. Rozhodujúca je legitimita autority, nie až tak jej rešpektovanie
(možno rešpektovať aj dogmu), ktoré môže ľahko skĺznuť do autoritárstva.
V tejto súvislosti sa vynára
otázka, aký charakter má súčasná vládna moc v Čechách a na Slovensku. Prevláda
autorita či autoritárstvo?
Máme pravidlá, právny poriadok,
ktorý zabezpečuje určitú slobodu aj určitú demokraciu. Ten však, po prvé, nie je
dokonalý, a po druhé, nerealizuje sa dôsledne. V politike sa potom stretávame s
tým, že o podstatných veciach vo veľkej miere rozhodujú vodcovia politických
strán; rozhodovanie sa tak ľuďom odcudzuje (týka sa to najmä pravicových strán),
presnejšie politici sa odcudzujú od bežného života. Chýba tu širšie zapojenie
občianskej spoločnosti a politickej verejnosti do lokálnej i vrcholnej politiky.
Ako si predstavujete participáciu
verejnosti na rozhodovaní o spoločenských záležitostiach, predovšetkým v tom
smere, aby sa prijímané zákony vyznačovali autoritou, a nie autoritárstvom?
Tento problém pokladám za
obojstranný, či už z aspektu politických strán, alebo občianstva. Niektoré
neoliberálne politické strany zdôrazňujú, že sú personálnou agentúrou, istým
tímom politikov, elitou, ktorú si majú ľudia zvoliť. V tomto zmysle ide iba o
súťaž medzu politickými elitami, lenže taký prístup predstavuje veľmi zúžené
chápanie demokracie, ak to vôbec možno označiť za demokraciu. Vieme, že
demokracia je vláda ľudu, občania by mali prejavovať svoje názory, ktoré by sa
potom dostávali do politických štruktúr, v našom prípade do politických strán
(existujú však aj iné spôsoby realizácie politiky) reprezentujúcich v ideálnom
ponímaní záujmy občanov. Lenže nič také sa nedeje. Politické strany sa
viac-menej usilujú iba o víťazstvo vo voľbách, robia si prieskumy verejnej
mienky, hovoria to, čo chce verejnosť počuť, vyslovujú heslá, pritom však
uskutočňujú vlastnú politiku v spojení s ekonomickými elitami.
A čo na to občania?
Zodpovednosť za túto situáciu nesú
do istej miery i občania, a to svojou pasívnosťou, konzumným spôsobom života,
nechuťou k účasti na správe verejných vecí. Prirodzene, ich prístup k životu
možno pochopiť: neraz sa totiž stáva, že ak sa aj usilujú o participáciu a
zakladajú si rozličné občianske združenia, politici ich hlasy jednoducho
ignorujú. Preto by sme nemali až tak kritizovať občanov za pasivitu, kritizovať
obete, ale predovšetkým, ako som už povedal, odcudzenosť politikov a politických
strán.
Moderné individualistické
ideológie pokladajú za prameň väčšiny problémov štát, spoločnosť a komunitárne
hodnoty. Podľa nich sú aj autoritárske a totalitné režimy výsledkom
kolektivistických ideológií, ktoré nerešpektujú človeka ako indivíduum...
Som presvedčený, že ich myslenie je
zvrátené. Práve autoritárske metódy sú dnes vo svojej podstate vedľajším
produktom predovšetkým individualistických, a nie kolektivistických programov. V
spoločnosti, kde prevládajú hodnoty prehnaného individualizmu, najmä
individualistického konzumerizmu, sa vytvárajú podmienky na ľahké ovládanie
občanov a na autoritárske myslenie a správanie politikov. A je to práve
partokracia, ktorá prispieva k negatívnym prejavom autoritárstva.
Dotkli sme sa partokracie, ktorá
podľa môjho názoru nedáva občanovi demokratickú a slobodnú voľbu...
Faktom je, že občania si môžu voliť,
lenže samotná voľba nie je optimálna, pretože výber, ktorý majú voliči k
dispozícii, je značne limitovaný; existujú politické strany, no ak sa s nimi
ľudia nestotožňujú, resp. nesympatizujú s ich orientáciou, nemajú vlastne koho
voliť. A založiť novú politickú stranu si žiada veľa peňazí, kontaktov a
mecenášov. Príkladom tohto modelu politického života sú Spojené štáty americké,
kde sú dve veľké politické strany, a nijaká nová a iná nemá možnosť uspieť. Obe
strany sú závislé od dotácií jednotlivcov a korporácií. Donori majú záujem na
ich podpore, pretože prostredníctvom nich presadzujú svoje ekonomické a
politické ciele. Pravda, ak by si politickú stranu založili, povedzme, študenti,
dôchodcovia, nemajetní ľudia, ich šanca na úspech je minimálna. Nečudo, veď za
ľavicovými stranami stoji zväčša iba chudoba. Trocha ináč je to s pravicovými
stranami. Netreba pripomínať, že ich finančné zázemie tvoria bohatí ľudia, preto
je aj súboj medzi ľavicou a pravicou značne nevyvážený. Žiada sa však
poznamenať, že možnosť sponzorovať politické strany z privátnych zdrojov je
svojím spôsobom legálna korupcia, ktorá umožňuje niektorým občanom a majetnejším
firmám, aby si založili vlastné strany, resp. podporovali tie , ktoré budú hájiť
ich záujmy. Väčšina občanov také šance nemá, čo jednoznačne vedie k uplatňovaniu
autoritárskych tendencií. Zásadne sa tým obmedzujú princípy demokracie, najmä v
takých krajinách, ako sú napríklad USA (už som to uviedol), kde existujú len dve
politické strany, presnejšie jedna politická strana s dvoma krídlami. V Európe
je však situácia v tomto smere trochu lepšia.
Zostaňme ešte pri voľbách. Aký
volebný systém považujete za najdemokratickejší a najspravodlivejší?
Z môjho hľadiska je nevyhnutné
rozšíriť koncept demokracie za politický rámec. Žiada si to presadzovať
ekonomickú demokraciu. Môžeme uvažovať o rozsiahlych zmenách a podstatne iných
spravodlivejších modeloch usporiadania politiky alebo ekonomiky; v tomto prípade
však začnem s výkladom jednoduchého modelu, ktorý je v súčasnosti prijateľný a
realizovateľný. V mnohých mestách sveta, zhruba vo dvoch tisícoch miest,
existuje model participatívneho rozpočtu – elektorát nevolí iba politicky,
nevolí len programy politických strán, ich určité body, a na základe toho
politikov, lež zároveň má možnosť rozhodovať o tom, aká suma finančných
prostriedkov sa poskytne do rozličných sfér hospodárskeho a spoločenského života
(zdravotníctvo, sociálna starostlivosť, kultúra, výstavba bytov atď.). Dnes sme
svedkami toho, že na prvé heslá v programe (povedzme na zdravotníctvo) politici
určia treba iba percento z celkovej sumy a na desiate heslo až tridsať percent.
Človek nielenže nad tým nemá kontrolu, ale ani o tom nevie a nerozhoduje.
Akým spôsobom sa vlastne
uplatňuje forma participatívneho rozpočtu?
Jeho podstata spočíva v tom, že sa
stretávajú obyvatelia určitého počtu bloku domov, na dedine zase určitého počtu
rodinných domov a rozhodujú v komunitách, následne vo štvrtiach a častiach neraz
aj dvojmiliónových miest o tom, koľko finančných prostriedkov sa pridelí na
príslušnú kapitolu. Politika to potom zaväzuje plniť nielen heslá, ale
dodržiavať aj rozpočtové kapitoly. Začali s tým v brazílskom meste Porto Alegre
a odtiaľ sa to rozšírilo do celého sveta. Skúsenosť z Porto Alegre ukazuje, že
občania dávajú dvojnásobok finančných prostriedkov do zdravotníctva a školstva,
ako to predtým robili politici. Jednoznačne z toho vidno, že občianske
rozhodovanie sa značne odlišuje od politického. Vyžaduje si to obohatiť
politickú demokraciu o prvky ekonomickej demokracie. Žiaľ, do Čiech a na
Slovensko sa tento systém zatiaľ nedostal, ale pomaly sa o tom začína aspoň
hovoriť.
Určite to nie jediný možný spôsob
účasti občanov na správe verejných vecí...
Existuje viacero prvkov, ktorými
môžeme rozšíriť rozhodovanie verejnosti, a to nielen v súvislosti s voľbami, ale
aj v iných oblastiach – napríklad pri rozvoji družstevníctva. Reálnou možnosťou
je i zavedenie všeobecného základného príjmu. Ľuďom by sa garantoval ničím
nepodmienený určitý príjem, človek by nemusel preukazovať, že je sociálne
odkázaný, dostával by občiansku dávku, civilizačné minimum. Uvažujme analogicky:
je celkom bežné, že ľudia používajú verejné chodníky, cesty, elektrické
osvetlenie (dnes sa to však pokladá za niečo, čo si civilizácia, naše mestá môžu
dovoliť), prečo by sme si teda nemohli dovoliť občanom vyplácať základnú sumu,
aby si mohli kúpiť nejaké jedlo, ošatenie, prístrešie. V súčasnosti však musia
tvrdo zarábať, často sa zamestnať vo firme, ktorej výrobky nikto nechce, zahltiť
trh reklamou, aby si produkty následne spotrebitelia kúpili. Prichádza k
virtuálnemu konzumerizmu. Všetko toto je zbytočné. Ak by mali občania všeobecný
základný príjem, nepotrebovali by toľko zarábať, mohli by pracovať na kratší
zamestnanecký úväzok a pritom sa viacej venovať tvorivej práci, práci pre obec,
rodinu, starať sa intenzívnejšie o deti, rodičov, pomáhať druhým atď.
S riešením autoritárstva v
ekonomike úzko súvisí riadenie firiem a podnikov zamestnancami, presadzovanie
prvkov zamestnaneckej samosprávy...
Áno, ekonomická demokracia má viac
prvkov a modelov. Už som hovoril o tom, že možno rozhodnúť nielen o politikoch,
ale aj o rozpočtoch miest. Spomenul som družstvá, kde sa spoločne môže
rozhodovať a samosprávne rozdeľovať zisk bez ohľadu na spoločenský status.
Podobne by občania mali mať vplyv na štátne firmy. Nemôže tu jednoducho prísť k
takej situácii, aká sa stala v energetickej skupine ČEZ-u, keď jej šéf dostal
ročnú odmenu 700 miliónov českých korún k svojmu bežnému platu, čiže prehnane
vysokú sumu, pričom občania Českej republiky platia čoraz vyššie poplatky za
elektrickú energiu. Paradoxom je, že ide o pološtátnu firmu, od ktorej sa
očakáva, že bude hájiť záujmy verejnosti, a nie ekonomickej elity. Z toho jasne
vidno, že politické elity reprezentujúce štát v nijakom prípade nezastupujú
občianstvo, lež svojich spolupútnikov v ekonomike.
Ako sa však brániť autoritárstvu
nadnárodných ekonomických spoločností?
Žijeme v transnacionálnej a
globálnej ére. Do roku 1989, do obdobia, keď sa rozpadol bipolárny svet, väčšina
otázok v západných krajinách (hoci už fungovalo nadnárodné prepojenie) sa
realizovala na úrovni národných štátov. Tento model následne expandoval do
krajín východného bloku a predpokladalo sa, že budeme žiť v podmienkach
národných suverénnych štátov. Ekonomika v neoliberálnej podobe však predbehla
politiku, nadnárodné spoločnosti rástli čoraz viac, stávali sa vplyvnejšie,
postupne získavali väčší kapitál, akým disponujú mnohé národné štáty. Práve z
tohto hľadiska je dôležité rozvíjať demokratický model spoločnosti takisto na
transnacionálnej úrovni. Už sú tu nadnárodné útvary, ako Európska únia, Únia
juhoamerických národov, Africká únia a veľké štáty ako Čína, India a ďalší veľkí
hráči – ale nie sú dostatočne vyvinuté a spravodlivo usporiadané.
Transnacionálna politika týchto zoskupení musí byť svojím spôsobom silnejším
partnerom či protivníkom voči nadnárodným kapitalistickým korporáciám. Ak sa tak
nestane, budeme čeliť autoritárstvu kapitalistickej globalizácie.
Vzťahy medzi autoritou a
autoritárstvom sa vo veľkej miere odvíjajú od politickej kultúry elít, no nielen
ich...
Možnosti na presadenie nejakého
spravodlivejšieho modelu politiky a ekonomiky sa naskytajú najmä v obdobiach
veľkých kríz, keď padajú na kolená sociálno-ekonomické základy spoločnosti.
Možno sa to bude týkať Spojených štátov, v našich krajinách nie sú zatiaľ
dôsledky krízy až také hrozivé. Do úvahy prichádza realizácia určitých
postupných krokov, ktoré by mohli vniesť do politického a ekonomického života
niektoré nové prvky, povedzme, vo forme participatívneho rozpočtu atď. Vyžaduje
si to kultivovať diskusie o alternatívach politického a ekonomického poriadku,
viesť verejné debaty a skvalitňovať politickú kultúru. Treba začať s modelmi,
ktoré možno aplikovať v jestvujúcom spoločenskom systéme, a na základe úspešných
výsledkov ich ďalej rozširovať. Týmto spôsobom sa dá dospieť k spravodlivejšiemu
systému spoločnosti. Znamená to, že politici by sa nemali sústreďovať len na
zbieranie výsledkov z výskumov verejnej mienky a nemali by uplatňovať
autoritárske spôsoby vedenia politiky, metódu chleba a hier, ale predovšetkým sa
orientovať na otázky verejných diskusií s občanmi na vážne aktuálne témy a na
kultiváciu verejného priestoru.
Organizovať také diskusie v
kultúre, medzi umelcami a vedcami, nie je vôbec jednoduché. A ešte zložitejšie
je ich obsahové zameranie...
Budem to ilustrovať na Centre
globálnych štúdií. Diskutujeme s mnohými ľuďmi z oblasti kultúry a umenia, a to
priamo na mieste „činu“ – raz na výstave o postavení Rómov v Českej republike,
kde sme rozoberali príčiny neutešenej situácie tohto etnika, inokedy na výstave
o čínskom umení, kde sme zase hovorili o úlohe Číny na medzinárodnej scéne a
usilovali sme sa zdôrazniť, ako čínski aj západní umelci reflektujú vo svojom
umení súčasný zástoj tejto krajiny vo svete, ktorý sa opäť stáva multipolárny.
Už to nie sú iba USA a EÚ, svetové centrá sa pluralizujú; preto treba analyzovať
novú situáciu, vyhodnocovať pozície jednotlivých kultúr či civilizácií a
neopomínať negatívne dôsledky globalizovaného kapitalizmu. Podobne postupujeme i
pri premietaní filmov, divadelných predstaveniach a podobne.
Pri diskusii o autoritách v
kultúre nemôžeme obísť ani autoritu audiovizuálnej kultúry.
Faktom je, že tento druh kultúry sa
stáva v poslednom období veľmi silnou autoritou. Žiaľ, niekedy až nebezpečnou.
Je nevyhnutné uvedomiť si, že kultúrny priemysel nie je zrkadlom skutočnosti,
ale v prvom rade nám poskytuje obraz úzko prepojený s ekonomickými a politickými
organizáciami a skupinami, ktoré zámerne produkujú manipulativne stvárnenie
reality. Dominuje v ňom ideológia a presadzovanie konkrétnych záujmov vždy v
prospech niekoho.
Američan Fukuyama prišiel s
myšlienkou, že súčasné štádium kapitalizmu predstavuje konečný vývoj
spoločnosti, za ním je už čierna diera, koniec sveta. O autoritu tejto idey sa
opierajú aj mnohí súčasní neoliberáli. V čase terajšej globálnej krízy sa
rozpadá a premieňa sa na autoritárstvo. Autoritu preberajú na seba nové vízie
spoločnosti, pod ktoré sa podpisujú ľavicovo orientovaní vedci z celého sveta.
Na Slovensku nedávno vyšlo dielo amerického mysliteľa Michaela Alberta o
participatívnej ekonomike a naposledy (začiatkom roka 2011) vyšla kniha známeho
amerického politického filozofa Davida Schweickarta o ekonomickej demokracii.
Myslíte si, že podobné knihy budú postupne nadobúdať na autorite?
Obe knihy sú nepochybne prínosom, a
to z viacerých dôvodov: predovšetkým ukazujú cesty vývoja za súčasný horizont,
načrtávajú smer, kadiaľ kráčať, po čase sa síce môže zistiť, že nemierime presne
na to miesto, ktoré označili, ale naše smerovanie pokojne redefinujeme a pôjdeme
ďalej. Participácia občanov na správe verejných a ekonomických vecí je pre
Alberta zásadnou otázkou a slúži ako východisko na prekonanie veľkých
nedostatkov trhu. Navrhuje, aby verejnosť rozhodovala o tom, čo sa má vyrábať a
pod. Pre mnohých je tento cieľ v súčasnosti nepredstaviteľný, pretože zlyhali
viaceré modely ekonomiky (niežeby boli úplne nevýkonné, ale v porovnaní s inými,
menej spravodlivými sa nedokázali vypnúť k potrebným výkonom). Ľudia si dnes
nedokážu predstaviť iný ako trhový model, a preto im bude asi bližšia
Schweickartova kniha, ktorá takisto ráta s väčším zapojením občanov do
rozhodovania, ale zároveň akceptuje aj korigovaný trh. Osobne si myslím, že obe
knihy nadobúdajú a ešte budú nadobúdať na význame, a to nielen v odborných
kruhoch, lež i medzi občanmi, ktorí sú čoraz viac nespokojní s jestvujúcim
spoločenským poriadkom.
Za rozhovor poďakoval Pavol Dinka
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
