Futurologická
feéria. SVET 2054. Niekoľko vhľadov z krištáľovej gule.
Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, PhD., filozof
Autor je predsedom Futurologickej spoločnosti na
Slovensku.
Éra premeny sa začala po doznievaní povojnovej
konjunktúry a potrvá zhruba storočie, preto horizont 1954-2054. Nástup
postindustriálnej spoločnosti od polovice päťdesiatych rokov nastolil koniec
modernity v zmysle industriálnej civilizácie. Revolúcia už prebehla a to na
sklonku šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia prostredníctvom emancipačných
hnutí. Štrukturálna kríza súčasného svetového systému ako globálny nedostatok
zisku sa začala v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a v súčasnosti
kulminuje, keďže len pol percenta finančných transakcií sa týka reálnej fyzickej
ekonomiky a teda efektívnej alokácie zdrojov. Dominancia finančných tokov
znamená, že protesty marginalizovaných a vylúčených sa sústreďujú na politický
nárok na uznanie.
I.
Aktuálne nastupuje Generácia Y, narodených na začiatku prelomových
deväťdesiatych rokov. Majú k dispozícii nebývalé technologické výdobytky, ale aj
dosť dôvodov nedôverovať etablovaným inštitúciám a morálnym vzorcom. Táto
generácia bude na vrchole produktívneho veku v rozhodujúcom období zmien v
polovici nášho storočia. „Nebezpečí tkví tedy v tom, že se jako dominantní
výklad krize prosadí nikoliv ten, který nás probudí ze snu, ale ten, ktorý nám
dovolí snít dál.“ (Slavoj Žižek) „Snívať ďalej“ znamená najhoršiu možnú pozíciu,
totiž pštrosa s hlavou v piesku, teda absencia zodpovednosti za formovanie
budúcnosti, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť naplnenia katastrofických scenárov. Z
uvedeného vyplýva, že svet v druhej polovici nášho storočia bude tak či onak
zásadne odlišný od toho, ako si ho predstavujeme dnes. Vzniká nová civilizačná
paradigma prostredníctvom postupnej transformácie, ktorá vyústi do dopredu
nedefinovateľnej zásadnej kvalitatívnej a teda „revolučnej“ zmeny.
II.
Od nástupu neokonzervatívcov v USA, mylne označovaných ako neoliberáli, sú
populárne analógie so zánikom Rímskej ríše, ktorá predstavovala vo svojej dobe
hegemóna. „Obdobiu neskorej antiky dominovali obrovské civilizačné zmeny, hoci
mnoho z nich si ich účastníci ani nevšimli. Neskorá antika nás však učí byť
pokornými pred tým, čo nás čaká. Čokoľvek to bude, západné elity to určite
riadiť nebudú.“ (Geopolitický analytik R. D. Kaplan, SME 20.12.2013). Immanuel
Wallerstein vníma oslabenie hegemonickej moci USA od sedemdesiatych rokov
minulého storočia. Globalizácia je mŕtva v zmysle ekonomickej dominancie USA po
druhej svetovej vojne. Dominancia na rozdiel od púheho kontaktu neznesie žiadny
zmysel pre kultúrnu paritu. Slávny sociológ, priekopník analýzy svetového
systému, kladie otázku: „Jak bychom mohli dojít ke světu, v němž by všichni
dávali a všichni přijímali?“ Kapitalizmus sa od tridsiatych rokov dvadsiateho
storočia transformoval od fordizmu na báze priemyselnej výroby na postfordizmus,
v ktorom dominujú financie. Po zrušení zlatého štandardu od sedemdesiatych rokov
sa USA stali krajinou rentiérov. (N. Fraserová) Rozhodujúce bude, akým spôsobom
dokážu Spojené štáty tento ústup z pozície globálneho hegemóna zvládnuť, aby
škody boli minimalizované tak vo vzťahu k svetu, ako k samotným USA. „V každom
prípade rozhodnutie, ktoré sa vo Washingtone prijme, bude formulovať budúcnosť
zvyšku sveta.“ (Alvin Toffler)
III.
Zásadné zmeny často prebiehajú tak, že si ich súčasníci ani nevšimnú alebo vidia
len krátkodobé zvraty, často konzervatívne až represívne. Ako je známe,
konzervatívne sily dokázali potlačiť výdobytky Veľkej francúzskej revolúcie v
prospech legitímnych dedičných monarchií (Viedenský kongres v roku 1815).
Súčasníci v polovici devätnásteho storočia, kedy revolučná vlna v Európe bola
potlačená, si neuvedomovali a ani sa nedožili víťazstva, totiž zániku
absolutistických monarchií po prvej svetovej vojne. Mohli sa však dožiť
definitívneho obnovenia republikánskeho zriadenia vo Francúzsku v roku 1870.
Meruôsme roky majú špecifický význam v slovenských dejinách. Ustanovenie
slovenskej štátnosti možno považovať za „vysoko nepravdepodobnú udalosť“ v behu
dejín. Aktivity štúrovcov po potlačení revolúcie v roku 1848 boli
marginalizované. Modernizácia v druhej polovici devätnásteho storočia
zodpovedala konceptu hungarizácie. Pomaďarčovanie etnických Slovákov bolo
úspešné a asimilácia mohla byť dovŕšená na konci prvej svetovej vojny. Prvá
Slovenská republika sa musela zmieriť so stratou jednej štvrtiny územia a
približne 850 tisíc obyvateľov v rámci Viedenskej arbitráže. Dokonca aj na
sklonku druhej svetovej vojny sa M. Horthy pokúšal dohodnúť so Sovietskym zväzom
na teritoriálnej celistvosti veľkého Maďarska, čo by sa mu mohlo podariť, keby v
roku 1944 nedošlo k fašistickému prevratu. Našu minulosť nemôžeme prepisovať,
môžeme sa s ňou len vyrovnávať.
IV.
Súčasný svetový systém je natoľko extrémne vychýlený z rovnováhy, že nemôže
pretrvať. Dynamický systém ako „civilizácia v singulári“, ktorá v rámci vzťahu
centrum – periféria zahŕňa rôzne kultúrne okruhy, t.j. „civilizácie v pluráli“,
si nájde východisko v podobe nového svetového systému. Kapitalizmus vo svojom
dlhom historickom cykle úspešne fungoval päťsto rokov, pretože dokázal oscilovať
k rovnováhe. Systémy sa správajú odlišne v stave rovnováhy a v nerovnovážnych
podmienkach, kedy začnú porušovať tradičné pravidlá a fungovať nezvyčajným
spôsobom. Ak je okolité prostredie príliš búrlivé, systém sa stane nelineárnym,
čím poskytuje nesmiernu príležitosť malým skupinám, dôležitým menšinám. Viac
pozornosti, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle budú vyžadovať globálni
gladiátori. Ide o to, ako budú náboženské spoločenstvá, globálne korporácie,
nadnárodné odbory, politické strany, ekologické hnutia, organizácie na obranu
ľudských práv a iné zložky občianskej spoločnosti zastúpené v inštitúciách
budúceho sveta. (A. Toffler)
Fluktuácie (odchýlky) súčasného kapitalistického
svetového systému sú natoľko rozsiahle a nekontrolovateľné, že ich už žiadna moc
nedokáže zvládnuť. Systém začína bifurkovať, môže pokračovať jedným z minimálne
dvoch odlišných smerov, aby dosiahol novú stabilitu. Hypotetický nový svetový
systém bude alternatívou súčasnej podoby kapitalizmu. Ide o to, do akej miery sa
bude na súčasný kapitalizmus podobať, apologéti by chceli replikovať čo najviac
zložiek existujúceho systému. Znamená to zachovanie značnej hierarchickej
nerovnosti a teda vykorisťovania v systéme, ktorý už svojou podstatou nebude
„kapitalistický“, skôr feudálno-fašistický; feudalizmus nemohol totálne
kontrolovať populáciu, súčasná biopolitická produkcia to umožňuje. Aj
futurológovia by sa mali zaoberať tým, čo sa môže stať, ak bude patent na život
súkromným vlastníctvom alebo si bude možné kúpiť nesmrteľnosť. Druhou
alternatívou je systém, ktorý bude viac participatívny než hierarchický a
relatívne rovnostársky, vykorisťovanie bude značne obmedzené až postupne
vylúčené. Skok k novému systému je emergentný a teda nepredvídateľný. Nevieme,
či nový systém bude lepší alebo horší než ten aktuálne existujúci, aj zachovanie
momentálnej životnej úrovne vo vyspelejšej časti sveta je problematické
(vodno-potravinová bublina, klimatické zvraty a pod.) O výsledku sa rozhodne
prostredníctvom politického boja, viac alebo menej násilného. „Marx hovorí, že
revolúcie sú lokomotívami svetových dejín. Ale možno je to úplne inak. Možno sú
revolúcie záchranné brzdy, po ktorých siahne ľudstvo, čo sa vezie v tomto
vlaku.“ (Walter Benjamin)
V.
Ak uvažujeme o stratégií transformácie, kľúčovou otázkou sa stáva rozsah
deštrukcie, ktorý sprevádza každú zásadnú kvalitatívnu premenu. Naša súčasná
situácia javí typické symptómy upadajúcich starých civilizácií, ktoré zanikli v
dôsledku vlastného úspechu, majúceho za následok vyčerpanie životne nevyhnutných
disponibilných zdrojov. Ide o to, za akú cenu súčasný civilizačný zlom ľudstvo
prežije. Z hľadiska alternatívnych scenárov teda o to, ako zvládnuť
transformáciu, aby obsahovala čo najmenej barbarstva. K dosiahnutiu rovnováhy vo
vzťahu civilizácie a prostredia dochádza tým, že komplexita civilizácie poklesne
na nižšiu úroveň: po zániku Ríše rímskej to trvalo asi pol tisícročia, súčasné
sofistikované technológie by mohli zaniknúť asi v priebehu pol storočia (faktor
zrýchľovania historického času je odhadom 10), prípadná svetová vojna môže
úpadok urýchliť.
VI.
Koniec studenej vojny umožňuje vidieť svet taký, aký je, bez všadeprítomných
ideologických mimikier, založených na umelej konštrukcii tzv. triedne
rozdeleného sveta. Dochádza k celosvetovej civilizačnej transformácii, ktorá je
ako každá transformácia do značnej miery emergentná a teda výsledok je
nepredvídateľný: mieru nestability zvyšuje v strednedobom horizonte prechod k
multipolárnemu usporiadaniu, ktorý je a bude konfliktný (unipolárny rovnako ako
bipolárny svet predstavovali stabilnejšie varianty, hypotetické kondomínium USA
a Číny predstavuje iba ďalší variant bipolarizmu). Nastupuje multipolárna éra s
niekoľkými mocenskými centrami, presnejšie multipolárny svetový systém.
Alternatívou v prípade nezvládnutia je ďalšia vojna, ktorá by pravdepodobne
prerástla do svetovej. Zásadnou otázkou budúcnosti pozemskej civilizácie v
súčasnosti je vyrovnanie sa s koexistenciou rôznorodých modernít. „Boj mezi
evropským univerzalismem a univerzálním univerzalismem je ústředním ideologickým
zápasem současného světa a jeho výsledek do značné míry určí, jak bude
strukturován budoucí světosystém“. Skeptické obmedzovanie našej morálnej
arogancie by malo nahradiť sebecké morálne istoty chápané ako právo tzv.
nositeľov univerzálnych hodnôt na intervenciu proti barbarom. „Evropský
univerzalismus zdůvodňuje současně jak obranu lidských práv takzvaných
nevinných, tak hmotné vykořisťování, v němž se angažují silní. Je to morálně
dvojznačná doktrína.“ (Wallerstein) K zmene došlo koncom osemnásteho storočia,
kedy európska expanzia vyústila do globálnej hegemónie v podobe koloniálneho
panstva. Ide o otázku miesta európskej civilizácie v celosvetových dejinách,
t.j. problém eurocentrizmu resp. v súčasnosti hegemonického modelu modernizácie:
ide o model angloamerický, neoliberálny resp. globálno-kapitalistický. Za
termínom univerzálny univerzalizmus sa skrýva problém globálnych univerzálnych
hodnôt, ktoré nám nie sú dané prostredníctvom nejakých falošných božstiev, ale
vytvárame ich sami, ich formovanie je veľkým morálnym podnikom ľudstva (Wallerstein).
Ak by pokračoval hegemonický radikalizmus s nárokom na výsadné postavenie
Západu, pravdepodobne by vyústil do S. Huntingtonom predpokladanej zrážky
civilizácií, presnejšie zrážky kultúr. Východisko spočíva v interkultúrnom
dialógu, resp. polylógu v prvom kroku o univerzálnych ľudských právach, v ďalšom
o novom svetovom poriadku (globálne vládnutie) v post-západnom (post-americkom)
svete. Ponukou civilizácie Abendlandu v rámci interkultúrneho polylógu
vyplývajúcou zo špecifických historických skúseností by mohlo byť univerzálne a
bezpodmienečné právo na ľudskú dôstojnosť.
VII.
Futurológovia by mali mať predstih pred budúcnosťou, aby sa dokázali v smere
zmien orientovať, avšak budúcnosť nás dostihla a hrozí, že nás predbehne resp.
po dosiahnutí kritického momentu budeme jej vystavení napospas bez možnosti
niečo zmeniť. Tvrdenie, že idea-systém („kapitalizmus“) je v poriadku a vyžaduje
si iba malé korekcie (scenár dočasnej konsolidácie) pripomína podobnú zúfalú
obhajobu reálneho socializmu tesne pred jeho zánikom. Prvoradé je prehodnotenie
dominantnej ideológie ekonomického rastu, ktorá u bohatých krajín vedie k
prehlbovaniu systémovej – nielen ekologickej – krízy, u krajín tretieho sveta
zas k snahe vyrovnať a dobehnúť, čím sa prehlbuje disproporcia medzi
napredovaním industrializácie a dostupnými prírodnými zdrojmi. Súčasťou
ideológie neudržateľného ekonomického rastu sú aj požiadavky plnej
zamestnanosti, lebo táto nezodpovedá vývoju technológie, teda ide o to, aby
ľudská pracovná sila a v konečnom dôsledku ľudská osoba postupne prestala byť
tovarom. Presadzovanie nepodmieneného základného príjmu súvisí so základným
právom na minimálnu ľudskú dôstojnosť. Nový typ ekonomickej racionality bude
založený na dekomodifikácii, na presadení úžitkovej hodnoty namiesto výmennej
hodnoty, na poznaní, že netrhové hodnoty sú hodné zvláštneho zreteľa najmä
pokiaľ ide o verejné resp. spoločenské statky.
VIII.
Rozhodnutie o novom svetovom systéme sa dá sformulovať do dvoch rámcových
alternatív: viac alebo menej nerovnosti. Ide o rozhodnutie v normatívnom rámci
spravodlivosti: buď hodnota rovnosti alebo prehĺbenie nerovnosti; buď
transformácia po dosiahnutí kritickej miery zmien vyústi do nekapitalistickej
spoločnosti alebo deštrukcia, ktorá nemusí dopadnúť priaznivo (hoci spočiatku sa
javí ako kreatívna), skončí ako svetový chaos a privodí pád do nového
barbarstva. Nerovnosť je atribútom v dejinách ľudstva, v súčasnosti sa extrémne
prehlbuje. Proces ekonomickej globalizácie vyúsťuje do nadvlády finančnej
oligarchie, z ktorej sa stala trieda globálnych kapitalistov. V súčasnosti podľa
správy Credit Suisse 8% dospelej populácie sveta (400 miliónov ľudí) ovláda viac
ako 80% svetového majetku s aktívami nad 100 tisíc USD, aktívami od 10 do 100
tisíc USD disponuje približne l miliarda ľudí (23% populácie a 14% celosvetového
majetku). Viac ako dve tretiny populácie dospelých vlastní majetok do hranice 10
tisíc USD 3,2 miliardy ľudí, ale len 3% globálneho bohatstva) . Svetové
bohatstvo za rok narástlo takmer o 5%, ale majetková nerovnosť sa naďalej
rozširuje – 32 miliónov ľudí disponuje majetkom minimálne jeden milión dolárov,
čo je 0,7% populácie. Európska únia sa bude rozhodovať, akou cestou pôjde vo
vzťahu k 124 miliónom obyvateľov žijúcich na hranici chudoby bez ohľadu na
disponibilné zdroje, čo predstavuje nezanedbateľnú štvrtinu populácie.
IX.
Odklon od katastrofického scenára by sa dal vymedziť ako dve alternatívy
kreatívnej deštrukcie: udržateľná spoločnosť (má dva varianty - optimistický a
pesimistický) a návrat k feudalizmu: alternatívy sa líšia tak v miere
kreativity, ako aj v miere sprievodnej deštrukcie. Východiskom je realistický
predpoklad, že v krátkodobom horizonte sa pravicový fašistický populizmus
presadí skôr ako sofistikovaná snaha novej ľavice o získavanie podpory pre
hľadanie nekapitalistickej alternatívy. Fašizmus disponujúci sofistikovanými
technológiami kontroly predstavuje osvedčený spôsob, ktorým dokáže ochlokracia
udržať pod kontrolou a decimovať prebytočnú populáciu. Pokiaľ ide o udržateľnú
spoločnosť, v oboch variantoch dôjde k normatívnemu presadeniu globálneho
uznania a tým aj globálnej spravodlivosti na základe pospolitého vlastníctva,
čiže ku konsenzu na nejakej podobe globálneho vládnutia. V prvom prípade sa
podarí zastaviť plytvanie zdrojmi prostredníctvom vysokých technológií, ktorých
výdobytky budú využívané na prospech celého ľudstva. V druhom prípade sa po
vyčerpaní väčšiny zdrojov globálne presadí dezindustrializovaná úsporná
ekonomika dôstojnej chudoby (filozof H. Jonas predvídal „benevolentného
ekologického despotu“). Ak nedôjde k nastoleniu udržateľnej spoločnosti, a to
ani fašistickými metódami, budeme „ďalej snívať“: kríza sa bude prehlbovať až k
bodu, kedy sa udržiavanie statu quo jednoducho zrúti a možnosť pozitívneho
obratu vzhľadom na ireverzibilné okolnosti bude nereálna vzhľadom na premeškanie
času „bodu obratu“: fašizmus 21.storočia pravdepodobne vyústi do nového
feudalizmu separatistických enkláv ako stav „vojny všetkých proti všetkým“
blízky rôznym podobám anarchie (jeden variant popísal ako scenár refeudalizácie
J. Keller). Pod feudalizmom sa rozumie systém, v ktorom je deficitným statkom
bezpečnosť a fungujú lénne vzťahy závislosti „pán – vazal“. Rovnováha by bola
nastolená prostredníctvom regresu, komplexnosť by sa znížila a návrat k
sofistikovanej civilizácii by mohol trvať veľmi dlho.
X.
Markerom presadzovania novej civilizačnej paradigmy je kozmický priestor. Ide o
arénu, v ktorej sa bojuje o technologickú prevahu už od štyridsiatych rokov
minulého storočia. Mierové využitie kozmického výskumu okrem toho, že je zdrojom
prestíže štátu (napríklad aktuálne úsilie Číny), je dosiaľ iba doplnkom výskumu
pre vojenské účely, hoci by sa mohlo stať zdrojom riešenia celosvetovej
energetickej a surovinovej krízy. Komerčné využitie Mesiaca by sa mohlo začať v
polovici nášho storočia ako symbol Éry premeny; príkladom je projekt japonskej
spoločnosti postaviť na Mesiaci obrovsku solárnu elektráreň „Lunar Ring“.
Horúčkovité zbrojenie je dôvodom, prečo sa oneskorujú minulé vedecko-technické
prognózy, predpokladajúce základňu na Mesiaci a pristátie na Marse so štartom z
Mesiaca. Symbolom medzinárodnej spolupráce je orbitálna kozmická stanica. Budúce
kozmické projekty si budú vyžadovať sústredenie zdrojov celej pozemskej
civilizácie. Ak sa namiesto toho začne realizovať scenár hviezdnych vojen, stane
sa pozícia na geostacionárnej dráhe zdrojom kontroly celej planéty. Preto je
dôležité, aby kozmický priestor vo výške 36 tisíc kilometrov bol vyhlásený za
demilitarizovanú zónu medzinárodnej spolupráce podobne ako existuje dohoda o
nešírení jadrových zbraní (problematická vzhľadom na subjekty, ktoré
disponovanie jadrovými zbraňami oficiálne nepriznávajú).
Písané pre týždenník Slovo
http://www.noveslovo.sk/c/Futurologicka_feeria_Svet_2054
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
