Svet 2015 (Futurologická
elégia)
Niekoľko vhľadov z krištáľovej gule
Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, PhD., filozof
Autor je predsedom Futurologickej spoločnosti na
Slovensku.
Súčasná situácia pripomína nestabilitu pred
prvou svetovou vojnou, keď vtedajší hegemón bol oslabený nástupom nových
mocností. Dvadsiate storočie ešte neskončilo, lebo nie sú vyriešené geopolitické
otázky, pochádzajúce z rozpadu troch monarchií po roku 1914, kedy dvadsiate
storočie naozaj začalo. Pápež František v dramatickom apele Mestu a svetu
povedal: „Nech svojou dobrotivosťou táto božská moc sníme tvrdosť zo sŕdc
toľkých mužov a žien, ponorených vo svetskosti a ľahostajnosti, v tej
globalizácii ľahostajnosti – nezáujmu o druhých.“ Požadoval, aby sme neboli
ľahostajnými k utrpeniu druhých ľudí. Čo nás čaká, je dlhé a bolestivé
obdobie kumulatívneho úpadku, nestabilít a neistôt v rozsahu globálneho
zrútenia ako v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia (W. Streeck).
Zárodky budúcnosti nachádzame v
družstevníctve, v miestnych spoločenstvách usilujúcich o harmonický život (Zaježová),
v radikálne nových technológiách, ktoré predpokladajú nové formy
zospoločenštenia podnikania a finančných transakcií. Musíme byť pripravení na
ostré konflikty medzi zárodkami nového a stúpencami starých poriadkov, ktorí
bojujú o čas.
I.
Od roku 1949 sme mali slobodný svet a
krajiny za železnou oponou, dnes máme „multipolárny svet“ a
„demokratizáciu“ (Edward W. Walker) - ide o ideologické manipulácie na
zdôvodnenie studenej vojny. Po druhej svetovej vojne boli použité naratívy „boj
proti imperializmu“ versus „boj proti komunizmu“. Na víziu multipolárneho sveta
– veľmocenský realizmus zo strany Ruska - môže hegemón nazerať ako na nástroj
zameraný proti jeho hegemónii. Ekonomické faktory vrátane energetiky, menového
usporiadania a pravidiel obchodovania sú v zajatí geopolitiky, čo je do určitej
miery návrat do minulosti. Svet sa zásadne mení, hranice sa stávajú tekutými,
niet dôvodu pridŕžať sa geopolitickej doktríny jedného britského geografa spred
sto rokov a túto rozširovať do kozmického priestoru. Argumentácia o
neprijateľnosti doktríny sfér vplyvu zo strany USA vo vzťahu k Rusku naráža na
zásadnú asymetriu: totiž hegemón automaticky považuje za svoju sfér vplyvu celý
svet a očakáva, že ostatné štáty to budú bezvýhradne akceptovať. Nový svetový
poriadok sa nastoľuje bojom, teda konfliktným spôsobom za nepredvídateľných
rizík (dôvod pre elégiu). Uvedené komplikuje nastolenie efektívneho primátu
medzinárodného práva, čo je nevyhnutné, ak pokus o multipolárny svet nemá
skončiť ako „koncert národov“ v roku 1914. Takže prvým krokom k odklonu od
tradičnej geopolitiky, teda rámca v ktorom cieľom aktéra je dosiahnuť
dominanciu, by bolo, keby USA podporili autoritu OSN a začali akceptovať
zväzovanie medzinárodným právom, teda pristúpili na obmedzenie vlastnej
suverenity vo vzťahu k medzinárodným inštitúciám, čo koniec-koncov selektívne
vyžadujú od druhých štátov. Ústup USA z pozície nadvlády tak ako svojho času
ustúpili Veľká Británia a Sovietsky zväz, nepripadá v krátkodobom horizonte do
úvahy, v strednodobom horizonte by mohlo dôjsť k striedaniu politických elít,
nastupujúca kvázi izolacionistická elita by vzhľadom na prehlbovanie krízy a
kontraproduktívnosť obhajoby status quo mohla dospieť k uzáveru, že výhodnejšia
bude pozícia ako prvého medzi viacerými rovnými na základe pravidiel
garantovaných medzinárodnou autoritou.
Studená vojna sa začala ako reakcia na jadrové
vydieranie zo strany USA. V roku 1947 Stalin predniesol prejav vo februári vo
Veľkom divadle v Moskve a Churchill výrok o železnej opone v marci vo Fultone.
Stalin opakoval Leninovu tézu o nevyhnutnosti vojny medzi imperialistami, pritom
si bol vedomý, že nemôže vyzvať Západ k otvorenej konfrontácii. USA upevnili
svoju hegemóniu po druhej svetovej vojne na základe dohôd v Bretton Woods (Keynesov
návrh na celosvetovú menu Bancor odmietli) a Jalte (politický kompromis,
uznávajúci nárok ZSSR na bezpečnosť prostredníctvom hraničných štátov).Walker má
pravdu v tom, že vzťah Moskvy so Západom je dnes rovnako nebezpečný ako v prvých
rokoch studenej vojny, a to z podobných dôvodov. Tak ako vtedy sú pravidlá hry a
hranice oddeľujúce obe sféry vplyvu nejasné a sú predmetom sporu. Práve preto
došlo ku kríze na Ukrajine. Za chybu považuje, že nedošlo ani k pokusu vytvoriť
celoeurópsku bezpečnostnú štruktúru za účasti Ruska namiesto rozširovania NATO
na východ. V dôsledku prijatia pobaltských štátov sa môžeme ocitnúť v
kompetitívnej (konkurenčnej) mobilizačnej hre podobnej tej, ktorá vyvolala prvú
svetovú vojnu. Má pravdu aj v tom, že od západných lídrov je nezodpovedné
pokračovať, akoby malé riziko katastrofickej udalosti nestálo za úvahu. A že
sankcie ostanú v platnosti ďalšie roky, skôr budú posilnené než že by boli
zrušené, aj keby prímerie v Donbase vydržalo. Kremeľ bude v globálnom meradle
usilovať o pozíciu vedúceho nositeľa odporu proti západnej liberálnej hegemónii,
aby Západ politicky a ekonomicky oslabil a podporil rozopre vovnútri EU a NATO.
Ide o hru s nulovým súčtom, v ktorej obe strany strácajú. Nádej spočíva v tom,
že časom začnú obe strany rokovať o opatreniach, ktoré znížia pravdepodobnosť
vojenskej konfrontácie, ako tomu bolo po kubánskej kríze. Ak nejde USA
bezpodmienečne o hegemóniu, mohli by multipolárny poriadok akceptovať, pretože
majú dostatočné silu na zabezpečenie svojich oprávnených záujmov. Druhou
alternatívou je vojna, pretože inak USA svoju hegemóniu nedokážu presadiť,
výsledok vojny však môže byť zásadne iný, než aký plánujú.
II.
Nový globálny politický a ekonomický poriadok je
v štádiu zrodu ako dôsledok nových ekonomických realít. My (Joseph Stiglitz
rozumie USA) skutočný stav ekonomiky nedokážeme zmeniť. Lenže ak je naša odpoveď
na tvrdú skutočnosť nesprávna, chybná, tak riskujeme. A to spätný náraz, ktorý
vyústi buď do disfunkčného globálneho systému alebo do globálneho poriadku,
ktorý sa zásadne bude líšiť od toho, čo by sme si želali. J. Stiglitz poukazuje
na to, že Washington nedokázal zvládnuť dôsledky mnohých krátkozrakých aktivít,
ktoré mali rozšíriť a posilniť dominanciu, ale v skutočnosti ju z dlhodobej
perspektívy znižovali. Ekonomický vzostup Číny nemusí byť na úkor USA, ale môže
byť k ich rastu komplementárny. Čína požaduje primeranú rolu v medzinárodných
najmä ekonomických organizáciách (MMF a SB), čo USA blokujú. V rokoch 1940-1942
J. M. Keynes a E. F. Schumacher navrhli nadnárodnú klíringovú menu ako
exkluzívnu jednotku bezhotovostnej platby v rámci medzinárodného obchodu, s
ktorou by nemohli obchodovať jednotlivci a nebola by krytá zlatom, hoci zlato by
sa dalo za bancor nakupovať. Toto narazilo na konferencii v BrettonWoods (1945)
na kategorické odmietnutie zo strany USA, ktoré presadili pevné výmenné kurzy
kryté zlatom – 35 USD za uncu. Takúto záruku na svoju menu mohli po druhej
svetovej vojne v poskytnúť iba USA a trvala do augusta 1971. Pokiaľ dolár
funguje ako svetová rezervná mena, čo v súčasnosti nie je podložené ekonomickou
silou USA, lež iba mimoekonomickým faktormi, môžu USA ako jediná krajina na
svete neobmedzene zvyšovať svoj vnútorný deficit tým, že mesačne tlačia miliardy
nových bankoviek. V roku 2010 vydala OSN (DESA – Department of Economic and
Social Affairs) dokument požadujúci reorganizáciu globálneho rozvoja (Retooling
Global Development), v ktorom sa uvádza, že zásadná slabosť medzinárodného
finančného systému zohrala podstatnú úlohu v súčasnej globálnej ekonomickej
kríze. Okrem iného predpokladá vytvorenie nového globálneho rezervného systému,
ktorý nebude založený iba na americkom doláre, ktorý negarantuje stabilnú
rezervnú menu. Nový systém sa nemá zakladať na jednej mene ani na koši mien,
prestavba má umožniť stabilnejší svetový finančný systém emisiou nástroja
medzinárodnej likvidity typu SDR (zvláštne práva čerpania, účtovná jednotka
zavedená v rámci MMF od roku 1969).
Pokiaľ budú USA presvedčené, že si dokážu udržať
úlohu hegemóna, resp. že ako globálne scenáre svetového vývoja dokážu presadiť
buď neokonzervativizmus (čo dopadlo katastrofálne za vlády G. Busha ml.)
alebo neoliberalizmus (do najbližšej krízovej bubliny, ktorá sa dá
očakávať okolo roku 2020), tak budú násilne brániť postavenie dolára a
nepripustia prestavbu finančného systému, ktorý však svojimi parametrami
nezodpovedá svetovej ekonomickej realite. Hegemónia znamená vodcovstvo v
produkcii „kolektívnych statkov“ t.j. statkov, ktoré potrebujú ostatné štáty,
ako sú bezpečnostné záruky a stabilný svetový poriadok. Na základe toho si
nárokujú zasahovať do vnútorných záležitostí iných štátov bez ohľadu na
medzinárodné právo a to aj vojenskou silou. Za poskytovanie kolektívnych statkov
ako každé impérium požadujú tribút, čo im umožňuje ignorovať požiadavky na
vyváženejší resp. spravodlivejší nový svetový poriadok. Prezident Obama síce
postupuje opatrnejšie ako jeho predchodca, ale vo svojom silne ideologickom
prejave na ostatnom Valnom zhromaždení OSN dal jasne najavo, že očakáva
rešpektovanie privilégií USA, ktorým je dovolené to, čo žiadnemu inému štátu
dovolené nie je, pričom hranice dovoleného samozrejme selektívne stanovuje sám
hegemón. Svetovú situáciu rozhodujúcou mierou ovplyvňuje, že uvedené nároky USA
dve veľmoci jednoznačne odmietli (Čína a Rusko).
Nepochybne Rusko musí byť významnou súčasťou
multipolárneho svetového poriadku, rovnako ako Čína. Samozrejme existuje oveľa
viac štátov, ktoré podporujú multipolárny svetový poriadok, aby sa oslobodili od
jednostrannej podriadenosti USA, ale nedovolia si takto otvorene vystúpiť.
Európska únia si musí ujasniť, či chce byť geopolitickým aktérom alebo len
satelitom. Kľúčovú úlohu totiž bude zohrávať práve Európa a v rámci Európy
Nemecko a Francúzsko. Svoju vojenskú silu mienia USA sústrediť v Pacifiku, aby
čelili výzve predovšetkým zo strany v Číny, ich záujmy na starom kontinente má
zabezpečiť poslušná Európska únia, ktorá sa pustí do studenej vojny s Ruskom a
ekonomicky sa podriadi prijatím TITIP. EÚ sa zapletie do dlhotrvajúceho a
kontraproduktívneho konfliktu s Ruskom, v ktorom môžu iba všetci prehrať a
víťazom budú tak či onak USA. Uvedenému cieľu – okrem iného aj vyvolaním nového
kola zbrojenia - slúži zo zahraničia vyvolaný konflikt na Ukrajine. Snahy
vylučovať Rusko (dohoda TTIP ako pokračovanie smutne známej snahy ohľadom
Multilaterárnej dohody o investíciách z roku 1997) alebo Čínu (dohoda TTP) sú
kontraproduktívne a vedú k snahám o konkurenčné inštitucionálne riešenia,
napríklad k dohode krajín BRICS o Banke rozvoja alebo príprava krajín APEC (Ázie
a Tichomoria) na vytvorení zóny voľného obchodu (FTAAP). Skúšobným kameňom bude,
či sa podarí zabrániť prijatiu obchodnej dohody TTIP medzi USA a EÚ, ktorá
nesľubuje výrazný pozitívny ekonomický prínos, skôr obsahuje riziká, ale jej
hlavný cieľ je politický, vylúčiť Rusko. V Ázii na ostatnom summite v Pekingu sa
USA nepodarilo vylúčiť Čínu. Európska únia by sa mohla stať globálnym svetovým
hráčom, ak dokáže udržať európsky sociálny model. EU by sa mala vrátiť k
dokumentu Bezpečná Európa v dnešnom svete, ktorý bol prijatý 12. decembra 2003 a
postuluje efektívny multilateralizmus. Zdá sa, že dokument upadol do
zabudnutia. V rámci multipolárneho svetového poriadku by Európa mohla byť jedným
z globálnych aktérov, ak nájde vlastné hodnotové priority v podobe
europeanizmu a vymedzí sa tak voči USA, Rusku, Číne a ďalším nastupujúcim
globálnym hráčom. Má na to primeranú ekonomickú silu, ktorú by však musela
sprevádzať aj politická a vojenská sila, teda spoločná zahraničná politika a
európske jednotky rýchleho nasadenia. Multipolarita si vyžaduje fungujúce
medzinárodné inštitúcie, ktoré vedia zaručiť bezpodmienečné rešpektovanie
medzinárodného práva, čo predpokladá zásadnú reformu OSN. V súčasnosti
Bezpečnostná rada OSN je nedostatočne funkčná, lebo ju možno obchádzať
„koalíciami ochotných“ pod taktovkou Washingtonu. Tým narastá riziko, že
agonický spôsob formovania nového svetového poriadku vyústi do horúcej
vojny.
III.
Profesor Wolfgang Streeck z Inštitútu Maxa
Plancka v Kolíne nad Rýnom požaduje zbaviť sa modernistického marxistického
predsudku, že kapitalizmus ako historická epocha skončí iba vtedy, keď je nová
lepšia spoločnosť na dohľad a revolučný subjekt je pripravený ju etablovať. To
predpokladá istú mieru politickej kontroly nad naším spoločným osudom, o ktorej
sa nám nemôže ani zdať a už vôbec nie v rámci neoliberálnej globálnej revolúcie.
Pritom kapitalizmus je v chronickom havarijnom stave a vo vleklej kríze.
Neexistuje sila, ktorá by zvrátila zostupné trendy v oblasti hospodárskeho
rastu, sociálnej rovnosti a finančnej stability. To, že neexistuje životaschopná
alternatíva ako kontraprojekt nie je podstatné. Kapitalizmus nielen že
dezorganizuje sám seba, ale rovnako dezorganizuje svoju opozíciu, zbavuje ju
schopnosti kapitalizmus poraziť alebo ho zachrániť. Koniec kapitalizmu si potom
musí kapitalizmus zariadiť sám, musí stanoviť svoje vlastné zničenie, čoho sme
práve dnes svedkami. Na troch frontoch komodifikácie – práce, prírody a peňazí –
sa zrútili regulačné orgány, ktoré pre jeho vlastné dobro zadržiavali
napredovanie kapitalizmu (Polanyi ich označil ako fiktívne komodity, ktoré sa
nemôžu úplne podriadiť zákonu ponuky a dopytu). Streeckova prognóza vymedzuje
päť porúch, pre ktoré nemá kapitalizmus k dispozícii žiadny liek – klesajúci
rast, oligarchia, vyhladovanie verejnej sféry, korupcia a medzinárodná anarchia,
čo vyúsťuje do kumulatívneho úpadku, nestabilít a neistôt. Kapitalizmus
organizuje svoju likvidáciu preto, lebo je obeťou vlastného úspechu pokiaľ ide o
zvyšovanie produktivity práce. Dá sa spolu s Marxom povedať, že kapitalistická
formácia splnila svoju historickú úlohu existujúce výrobné vzťahy sa stali
brzdou ďalšieho napredovania výrobných síl, nejedná sa o „marxistický
predsudok“. Dokazuje to prognóza vývoja technológie, vlny zmien budú oveľa
radikálnejšie, ako si dokážeme dnes predstaviť.
Technologické zmeny v nebývalom rozsahu
zapríčinia, že väčšina súčasných dominantných korporácií v strednodobom
horizonte (15-20 rokov) zanikne. Rozhodujúce vlny technologických prevratov sa
prejavia v piatich sektoroch:
- Po prvé, výroba: roboty a 3D tlačiarne
– využitie robotov znamená lacnejšiu výrobu v USA a v Európe ako v Číne,
obnoví sa miestny priemysel. Lenže v nasledujúcom desaťročí ani roboty
nebudeme potrebovať, lebo ich postupne nahradia 3D tlačiarne, ktoré za
dvadsať rokov budú schopné vytlačiť elektronické zariadenia.
- Po druhé, znovuvynájdenie financií:
momentálne je bitcoin kontraverznou menou. začína sa uplatňovať
crowdfunding – skupinové financovanie, pri čom autor projektu získava
investorov prostredníctvom webstránky, predchodcom je družstevné
financovanie. Transakcie nepotrebujú bankové inštitúcie, jednoducho sa
pôžičky (alebo mzdy) budú vymieňať za fyzické komodity (napríklad v bývalých
JRD sa počítali pracovné jednotky – pozn. L. H.).
- Po tretie, zdravotná starostlivosť.
Platforma Healthkit monitoruje jednotlivca, aby si udržiaval zdravie, varuje
pred možnosťou ochorenia. Zdravotné údaje sú natoľko komplexné, že ich ťažko
môže vyhodnocovať jeden lekár, pribudnú k nim dáta o sekvencii genómu.
Revolúcia v lekárstve bude znamenať, že na bežnú starostlivosť nebudeme
potrebovať lekára, operácie budú vykonávať roboty.
- Po štvrté, energetika. Za dvadsať
rokov bude lacnejšie vyrábať vlastnú slnečnú energiu doma než ju nakupovať,
preto sa bojuje proti zavádzaniu slnečnej energie. Aj ďalšie pokročilé
technológie zničia dnešný energetický priemysel. Keď budeme mať neobmedzenú
energiu, môžeme mať neobmedzene pitnú vodu, ktorú získame z oceánu. Potrava
bude celkom organická, pretože v uzatvorených hospodárskych budovách
nebudeme používať insekticídy. A jedlo si vytlačíme v 3D tlačiarni, nebudeme
kvôli tomu zabíjať zvieratá.
- Po piate, komunikácie. Otvorené WiFi
siete a superrýchly internet sa budú vyskytovať všade a hovory budú zadarmo
ako dnes Skype. (Vivek Wadha, The Washington Post 17.12.2014)
Známy ekonóm Milan Zelený popisuje
transformáciu ako posun v zamestnanosti. Tak ako s nástupom priemyselnej
revolúcie nastal presun pracovnej sily od poľnohospodárstva do priemyslu, v
šesťdesiatych rokoch od priemyslu do služieb, aktuálne napredoval štvrtý sektor
štátnych zamestnancov vrátane nezamestnaných poberajúcich podporu. Toto je ale
sektor spotrebný, ktorý sa nemôže neobmedzene rozširovať (maximálne 15%),
pretože je dotovaný z daní, ak vlády bojujú proti nezamestnanosti, zvyšujú tým
zadĺženie štátu. Žiadny piaty sektor ale nie je a nebude, riešením by bolo
zavedenie univerzálneho základného príjmu, ktorý možno zavedú vo Švajčiarsku.
Toto je zásadná zmena, ktorú Zelený označil ako metamorfózu, ktorá sa
zakladá na deglobalizácii. Už dnes je rast HDP vyšší ako nárast
cezhraničného obchodu, preto treba zahraničných investorov získavať ústupkami,
ktoré sú výpredajom národného bohatstva. Ide o vylúčenie medzičlánkov,
obchod prebieha bez sprostredkovateľa; samoobsluha znamená outsourcing
potrieb; kustomizované produkty na individuálne použitie sú predané ešte
pred vyrobením; dochádza k reintegrácii práce a znalostí, čo si vyžaduje
reguláciu (aby sa dodržiavali pravidlá), ale vylučuje štátne intervencie, ktoré
deformujú trhové prostredie. Najradikálnejšou zmenou je relokalizácia,
teda výroba na mieste spotreby, nie fyzické presuny komodít na diaľku, napríklad
postačí software na 3D tlačiareň. Alvin Toffler predpovedal pozíciu „prozumenta“
(zloženina z dvoch slov „výrobca“ a „spotrebiteľ“ v angličtine). Z uvedeného
vyplýva, že pravdu majú filozofi komunitarizmu. Rozhodujúce postavenie
nadobúdajú psychologické komunity, v ktorých ľudia prechádzajú v rámci svojho
individuálneho životného cyklu tým, že usilujú o uznanie a majú právo
brániť sa proti zneuznaniu.
IV.
V súčasnosti rovnako ako pred sto rokmi, na
sklonku prvej svetovej vojny, sa prevládajúcim prejavom ducha doby stáva únik
pred patologickou spoločnosťou, presnejšie snaha transformovať svetový poriadok,
ktorý sa vyznačuje sociálnymi patológiami. Nenaplnenú nádej na zásadnú zmenu
predstavovala Októbrová revolúcia, ktorá ako kadencia vojny prispela k ukončeniu
hegemónie západnej civilizácie. Marx v predslove k nemeckému vydaniu „Manifestu“
(1883), čomu predchádzalo dôkladné štúdium pomerov v Rusku (obščiny)
zdokumentované v korešpondencii s V. Zasuličovou, zaujal stanovisko, že ruská
revolúcia by sa mala stať signálom k proletárskej revolúcii na Západe, aby sa
obidve mohli navzájom dopĺňať. R. Luxemburgová pred smrťou napísala: v Rusku sa
mohol problém iba nastoliť, ale nemohol sa v Rusku vyriešiť (1919). Ukázalo sa,
že manuál revolúcie, ktorý sformuloval Lenin v diele „Čo robiť“ (1902) vedie do
slepej uličky, z revolučnej avantgardy sa stala semifeudálna nomenklatúra
„straníckeho štátu“ (termín M. Reimana), v ére stalinizmu sekta („ľudia
zvláštneho razenia“). Lenin sa orientoval na uchopenie politickej moci a v tom
bol úspešný, pravdu ale mala Luxemburgová, že po uchopení moci mali boľševici
neporovnateľne ťažšiu úlohu než ich historickí predchodcovia (levelleri,
jakobíni). Už vtedy upozorňovala na nebezpečenstvo robiť z núdze cnosť, keď sa
taktika, vynútená fatálnymi podmienkami, chce teoreticky zafixovať a doporučovať
medzinárodnému proletariátu k napodobeniu ako vzor socialistickej taktiky. A to
nemohla predpokladať sovietizáciu časti Európy po druhej svetovej vojne...
Transnacionálna kapitalistická trieda sa už
sformovala a usiluje o presadenie transnacionálnej hegemónie prostredníctvom
nadnárodných štruktúr, ktoré majú nahradiť upadajúciu dominanciu USA ako
organizátora zhodnocovania a akumulácie kapitálu. Engelsova odpoveď (Zásady
komunizmu), že k revolúcii dôjde súčasne vo všetkých civilizovaných krajinách,
je vzhľadom na proces globalizácie teoreticky správna. Nehovoríme však o
revolúcii, ale o zásadnej t.j. revolučnej transformácii, o postupných prechodoch
od dielčích k zásadným zmenám. Javisko, v ktorom sa rozhoduje o pravidlách
nového svetového poriadku, je globálnou arénou, takže sily antikapitalistickej
globalizácie sa musia naučiť pôsobiť v globálnom rámci, ktorý dosiaľ formuje a
úspešne v ňom pôsobí trieda transnacionálnych kapitalistov. Lenin niekedy
dokázal myslieť nedoktrinársky, napríklad keď v apríli 1920 napísal, že po
víťazstve proletárskej revolúcie aspoň v jednej z vyspelých krajín nastane
pravdepodobne ostrý obrat, totiž že Rusko sa čoskoro stane krajinou, ktorá už
nebude vzorom, ale opäť sa stane zaostalou krajinou (Detská nemoc „ľavičiarstva“
v komunizme). Aj Lenin však precenil revolučnosť situácie vo svete, doktrína o
historickom poslaní proletariátu viedla k sektárstvu Kominterny. Ku kumulácii
zmien môže dôjsť len participáciou marginalizovanej väčšiny, nie konšpiráciou
avantgardnej sekty. Verzia vojnového komunizmu ako pokus o vojenské riešenie a
triednu diktatúru svoj cieľ nedosiahla. Napokon odvrátiť druhú svetovú vojnu sa
nikomu nepodarilo.
V.
Francúzsky filozof a sinológ F.Julien poukázal,
že naše zlyhanie postihnúť výsledky kumulatívnych zmien v priebehu času sa dá
odvodiť od gréckej filozofie bytia. Čínske myslenie podľa jeho názoru umožňuje
oveľa pružnejší spôsob pochopenia „tichých transformácií“. Revolúcia
radikalizuje konanie vybičované do krajnosti, kým tiché transformácie vychyľujú
krok za krokom bez varovania, bez oznámenia až k bodu, kedy sa všetko prevráti
vo svoj protiklad bez toho, aby si to niekto všimol. Revolúcia vyostrí situáciu
do extrému, je rozhodnutá násilne skoncovať s predchádzajúcim poriadkom, bojuje
a zápasí v priestore síl, ktoré sa definovali ako rivali, pričom každá revolúcia
končí reštauráciou ktoré skôr či neskôr nastane. Tichá transformácia nepoužíva
silu, nebojuje, ale ide svojou cestou, infiltruje, rozširuje a rozvetvuje sa, je
prenikavá; ako tichá sa označuje preto, že nevyvoláva odpor. Tiché transformácie
dokážu viac než sila vzbúrených más, progresívnou eróhziou všetkého čo ancient
regime podporuje. Proces globalizácie ako prejav tichej transformácie vo svojej
nanútenej neoliberálnej verzii nedosiahol mieru prijatia ktorá by umožnila, aby
bol integrovaný do historického kontextu. Čína využila výhodu zaobísť sa bez
zlomu, pretože dokázala zásadne zmeniť sociálny a ekonomický systém postupnou
tranzíciou, pričom politický režim a strana ostali pri moci, hoci zásadne
transformované.
Napríklad Nicaragua realizuje čínsky projekt na
výstavbu medzioceánskeho kanálu do roku 2020, ktorý ako alternatíva Panamského
prieplavu rozšíri trasy medzinárodného obchodu. Nikaragujský kanál a spustený
transfer vody z juhu na sever Číny predstavujú nové majáky smerovania vývoja
sveta pre celé nasledujúce storočie v kontexte protirečení medzi nedostatkom
vody a rýchlo sa rozvíjajúcou vodnou efektívnosťou. V budúcnosti bude aj malé
Slovensko patriť medzi krajiny, ktoré budú mať čo povedať k vodnému rozvoju
civilizácie. (Ivan Bajer)
Technická civilizácia podľa Patočku vytvára
koncept vševládnúcej Sily; svet sa v 20.storočí premenil na laboratórium, ktoré
aktualizuje miliardy rokov akumulované konzervy energie, a táto energetická
premena sveta sa musí diať prostredníctvom vojny. Ide o pochopenie Sily, ktorú
uvoľňujeme, sily vedy a techniky: solidarita otrasených je solidaritou
tých, ktorí pochopili. Naozaj boli prekročené všetky hranice masového vraždenia
prostredníctvom priemyselných technológií, čo malo za následok ďalšie zločiny
proti ľudskosti v 20.storočí, ktoré je najkrvavejším v dejinách. Meradlom, či
20.storočie naozaj skončilo, by mala byť schopnosť zahrnúť obete do nášho
rozhodovania, aby sme sa vyhli pokušeniu ďalšej svetovej vojny. Vojny za
trúbenia poľníc propagandy už vplyvné kruhy začali, využívajúc pri tom
konfliktné situácie typu „rozkúskovanej tretej svetovej vojny“ (termín použil
pápež František). Patočka je presvedčený, že solidarita otrasených dokáže
povedať nie voči tým mobilizačným opatreniam, ktoré robia vojnový stav
permanentným (Kacírske eseje). Myslí tým duchovnú autoritu, ktorá by
donútila bojujúci svet k istým obmedzeniam.
Sto rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny
by malo slúžiť prinajmenšom na zamyslenie, ak nie na ustrnutie a zhrozenie.
Keďže rozhodujúcou schopnosťou ľudí vo vzťahu k dejinám je pochopenie, vo
filozofii dejín ide o odhalenie príčin, ktoré sú čosi viac ako fakty, potom
tieto príčiny tvoria niečo ako rámec konania. Kritická teória sa zaoberá
sociálnymi patológiami, dokáže načrtnúť možné rámce ich riešenia v zmysle
trichotómie kritika, vysvetlenie, normativita (M. Hrubec). Týmito
aktivitami sa vytvárajú podmienky pre spustenie tichej transformácie,
ktorá možno už začala resp. začína. Skutočným revolucionárom je dnes v období
kumulatívneho úpadku ten, kto odmieta status quo, ale zároveň odmieta násilnú
revolúciu, pretože táto nevedie k cieľu: hoci záruka svetlých zajtrajškov alebo
zlatého veku ľudstva neexistuje, návrat do barbarstva nemôže skutočný
revolucionár považovať za cieľ, ktorý je hodný angažovania.
Písané pre SLOVO:
http://www.noveslovo.sk/c/Futurologicka_elegia_svet_2015
Odkazy:
http://www.blisty.cz/art/75831.html
http://www.vanityfair.com/business/2015/01/china-worlds-largest-economy#
http://www.un.org/en/development/desa/policy/wess/wess_current/2010wess.pdf
http://www.sok.bz/index.php?option=com_content&task=view&id=694&Itemid=28
http://www.washingtonpost.com/blogs/innovations/wp/2014/12/17/2014-is-ending-but-this-wave-of-technology-disruptions-is-just-beginning/
http://www.aktuality.sk/clanok/267119/era-globalizacie-uz-skoncila-pred-par-rokmi/
http://www.aktuality.sk/clanok/265116/komunisti-kapital-konfiskovali-klaus-a-spol-ho-rozdavali-za-misku-sosovice/
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
