Spory o globálnu
budúcnosť – transformácia alebo revolúcia?
Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, PhD., filozof
Autor je predsedom Futurologickej spoločnosti na
Slovensku.
Východiskovým predpokladom je, že svet bude
multipolárny, alternatíva unipolarity bola prekonaná, ide však o podobu
predpokladanej multipolarity. A končí éra hegemónie Západu, hoci to nemusí
znamenať úpadok Abendlandu. Podľa Imanuela Wallersteina: „Boj mezi
evropským univerzalizmem a univerzálním univerzalizmem je ústředním ideologickým
zápasem současného světa a jeho výsledek do značné míry určí, jak bude
strukturován budoucí světosystém, do něhož vstoupíme v příštích pětadvaceti až
padesáti letech.“(1) Namiesto „univerzalizmu mocných“ požaduje Wallerstein
vyhlásiť a inštitucionalizovať nový univerzálny univerzalizmus.
Podľa môjho názoru kapitalizmus nezanikne na
základe organizovanej revolúcie podľa marxistickej tézy, ale prostredníctvom
transformácie, ktorú si vynútila kríza. Hovorí sa o krachu komunistickej utópie,
rovnako však zlyhala neoliberálna utópia konca dejín. Všetky iné varianty
svetového poriadku okrem multipolarity vedú k vojne, ktorú nemôže nikto
efektívne vyhrať a viedla by k návratu do barbarstva. V globálnom meradle treba
riešiť dve otázky: pravidlá fungovania svetového trhu a zvládnutie ekologickej
katastrofy. Na jednej strane ide o svetový poriadok, ako čeliť civilizačným
hrozbám, na druhej strane kríza reprezentatívnej demokracie niekedy stotožňovaná
s depolitizáciou, priamo ohrozuje aj formálne deklarované ľudské práva,
nehovoriac o ich reálnom pozitívnom obsahu.
Predkladáme možné scenáre globalizácie (vejár
možností má 5 alternatív):
- varovný scenár predpokladá deštrukciu, napr.
atómovú vojnu alebo totálny kolaps životného prostredia, alternatívou
úplného zničenia ľudstva je v tom „lepšom“ prípade zničenie dosiahnutej
úrovne civilizácie ako návrat k barbarstvu;
- čiastočne optimistický scenár (politici majú
sklon neriešiť, ale posúvať problémy v čase); môže dôjsť k úspechu dočasnej
konsolidácie, takže transnacionálna globalizácia by pokračovala po nejaký
čas na báze normatívneho liberalizmu, pokým by neriešenie potreby
kvalitatívnych zmien nevyvolalo ďalšiu krízu;
- nepriaznivý zvrat by mohol vyvolať nástup
nejakej formy protofašizmu(obnovy autority na báze algokracie a pravicového
extrémizmu), teda diktatúry prípadne s možným ekologicko-ideologickým
krytím, nakoľko nové technológie umožňujú totálnu kontrolu nad jednotlivcom,
vyriešil by sa tým problém ovládania prebytočnej populácie na globálnej
úrovni;
- exploratívny čiže optimistický scenár: došlo
by k určitým reguláciám ekonomiky a najmä finančných trhov, vytvorenie
nových inštitúcií tvorby bohatstva – ak však majú mať nádej na úspech, tak
len na transnacionálnej úrovni;
- scenár vzdialený v čase: cieľová
(normatívna) prognóza dosiahnutia nového kvalitatívneho stavu spoločnosti a
civilizácie a to tak na úrovni ľudskej spoločnosti (vyššia úroveň
socializácie), ako aj na úrovni ľudského druhu (problém transhumanizmu).(2)
Vzťah medzi vývojom technológie a formami
uplatňovania disciplinárnej moci v podobe spoločenskej kontroly prostredníctvom
štátu vyjadruje pojem biopolitickej produkcie. Termín pochádza od
M.Foucaulta, ktorý chápal výrobu širšie než len ako materiálnu výrobu, do výroby
patrí aj produkciu vedomostí v školách, produkcia zdravia v nemocniciach a pod.
Foucalt preskúmal spojitosť nových ekonomických procesov s disciplinárnou mocou
a zaviedol termín „nová ekonómia mocenských vzťahov“.(3) Biopolitika reguluje
populácie prostredníctvom " biomoci " - biomoc tematizuje život v
biologickom zmysle, prezentuje sa ako ochrana života, ako regulácia všetkých
fyzických aktivít v mene kvality života. V skutočnosti ide o aplikáciu a vplyv
bio-politickej moci na všetky aspekty ľudského života. Disciplinárna moc na
rozdiel od násilnej feudálnej moci sa bezprostredne zapája do oblasti výroby
vrátane efektívnosti a zisku, jej poslaním je vyťažiť z tela výrobcu maximum
produktívnych síl. Nová ekonómia mocenských vzťahov predpokladá nový spôsob
skúmania, ktorého východiskom sú rôzne formy odporu voči rôznym druhom moci,
mocenské vzťahy sú analyzované prostredníctvom antagonizmu stratégií.(4)
Príklad: Stanislav Holubec poukázal na biopolitiku v meste Baťovcov Zlíne:
biomoc a biopolitika znamenali cielenú reguláciu ľudských tiel, ktorá je
potrebná aj na ich podriadenie veľkým projektom, ide o projekt modernizácie
podľa vzoru talianskeho fašizmu. Podľa Foucalta výkon biomoci čiže biopolitika
prislúcha štátu, avšak dá sa aplikovať na priemyselné podniky a iné organizácie,
nielen na Baťov Botostroj.(5)
Biopolitická produkcia je produkciou foriem
ľudskej subjektivity (životných foriem): ide o idey, kódy, predstavy, sklony a
spoločenské vzťahy.(6) V zásade máme dve alternatívy napredovania biopolitiky,
na jednej strane totálna technologická kontrola nad formami života, na druhej
strane biopolitika ako oslobodenie vytvárania životných foriem od ekonomickej
nevyhnutnosti. a V tejto súvislosti treba opodstatnene varovať pred biogenetikou
a rozširovaním intelektuálneho vlastníctva (Slavoj Žižek), resp. pred
zneužívaném biomedicínskeho a genetického inžinierstva (D.Harvey); aj
futurológovia by sa mali zaoberať tým, čo sa môže stať, ak bude patent na život
súkromným vlastníctvom alebo si bude možné kúpiť nesmrteľnosť.
Hardt a Negri ako alternatívu do budúcnosti
uvažujú rozširovanie pospolitého vlastníctva („the common“ čiže statky, ktoré
môže používať každý člen spoločenstva), ktoré historicky pretrváva od
feudalizmu, ale bolo v rámci industrializmu potláčené oboma dominantnými formami
vlastníctva . Výroba na lokálnej i globálnej úrovni funguje v rámci pospolnosti:
pracovná sila je pospolitá, život je v zajatí práce, kapitalistické napredovanie
prostredníctvom financializácie centralizuje vykorisťovanie pospolnosti. Rozvoj
kapitalizmu je vystavený neriešiteľnej ekonomickej, sociálnej a politickej
kríze, ktorá sa dá čiastočne interpretovať tak, že výrobné sily sa stávajú
pospolitými, zatiaľčo výrobné a vlastnícke vzťahy sú stále určované
prostredníctvom individualistických a privatistických pravidiel a noriem, ktoré
neodrážajú novú realitu výroby a sú úplne oddelené od nových pospolitých zdrojov
hodnoty.(7)
Hardt a Negri vychádzajú zo súčasnej reality
revolučnej situácie, podmienenej všeobecnou krízou globálneho kapitalizmu.
Problém prechodu musí mať pozitívne nedialektické riešenie, vedúce k demokracii
prostredníctvom demokratických prostriedkov. Tento proces by sa nemal zamieňať s
archaickými reformnými ilúziami ktoré trvajú na postupnej zmene a revolúciu
odsúvajú do neurčitej budúcnosti. Rozchod zo súčasnou spoločnosťou a jej
vládnúcou mocou musí byť radikálny: tak ako je vzbura vtiahnutá do procesu
prechodu, musí proces prechodu permanentne obnovovať silu vzbury.(8) Výsledkom
nového ústavného procesu by malo byť etablovanie spravodlivej, rovnej a
udržateľnej spoločnosti, ktorá umožňuje každému prístup a podiel na pospolnosti,
ale podmienky na realizáciu v súčasnosti neexistujú. Vzbury dávajú do pohybu
nielen odmietnutie, ale aj tvorivý proces. Odhaľujú priestor pre reálnu mocenskú
základňu sociálnej a politickej aktivity.
Hardt a Negri rozlišujú štyri spôsoby
marginalizácie: zadĺžení, medializovaní, dozorovaní a reprezentovaní.
- V rámci zadlžovania sa vytvárajú sociálne
väzby, v ktorých niet veriteľa.
- Nové pravdy sa formujú v interakcii mediálne
manipulovaných.
- Skutočnú bezpečnosť dosiahnu tí, čo prestanú
byť spätí so strachom.
- A tí, čo odmietnu nechať sa reprezentovať,
objavia moc demokratickej politickej participácie.
Uvedené štyri subjektívne atribúty, každý z nich
predstavuje novú moc vzbury, definujú obyčajného občana („the commoner“).
Teda „obyčajným občanom“ sa stáva ten, kto aktívne prejavuje svoje právo na
vzburu.(9) Nemožno pochybovať o tom, že trieda globálnych kapitalistov sa
sformovala na triedu pre seba (W.Robinson), neexistuje však jej rovnako
homogénny antipód – alterglobalisti nie sú homogénnym subjektom a ani v
budúcnosti zrejme nebudú. To však nevylučuje budúce stretnutia kontrarevolúcie s
revolúciou. Za archaické však treba považovať všetky koncepty avantgardy, ktorá
dopredu disponuje revolučným poznaním a má ho vnášať do neuvedomelých más, či už
by išlo o avantgardu strany (Lenin) alebo avantgardu intelektuálov (Althusser).
Požiadavka más, ktorá má v súčasnosti revolučný charakter vo vzťahu k
establishmentu, je požiadavka bezprostrednej politickej participácie.
Niet konečného slova dejín, tak ako nič nie je
večné a nemenné, konečným slovom dejín nie je ani liberálna demokracia, ani
voľný trh, ani svetová vláda, ani nový zlatý vek ľudstva, ktorý nenastane. A
rovnako nedisponujeme ani systémovou alternatívou, ktorá by bola pozitívne
vedecká a stačilo by ju iba ako nejaký dokonalý projekt uskutočniť, čo sa
nezaobíde bez dočasných „chýb“ a „nedostatkov“. Nejde len o argumenty nemožnosti
existencie dokonalého projektu (Laplaceov démon), ale aj nemožnosti dokonale
uvedomelého anticipujúceh opoznávajúceho subjektu, či už triedy pre seba alebo
nejakej „revolučnej“ avantgardy. Na rozdiel od názorov, populárnych v teórii
transnacionálnej kapitalistickej triedy (TCC) si nemyslím, že sa bude formovať
jej antipód v zmysle Marxovho modelu.(10) Vzhľadom na nekoherentnosť súčasných
spoločností a extrémne globálne nerovnosti bude realita zložitejšia, napríklad
extrémny individualizmus sa dá veľmi ľahko totalizovať (Tea Party Movement). S
určitou úrovňou vzdelania a šírenia masových informácií v globálnom meradle to,
čo sa vyžaduje, je podiel na politickom rozhodovaní ako reakcia na krízu,
spojený s presvedčením, že vládnúce elity stratili legitimitu. Toto je spoločný
prvok náhlych politických zvratov v rôznych častiach sveta bez ohľadu na odlišné
podmienky. Pred ľudstvom sa otvoril vejár možností, pretože naša pozemská
civilizácia sa tak či onak zásadným spôsobom mení priamo pred našimi očami,
pričom podmienky tranformácie dozrievajú síce nenápadne a postupne, ale sama
zmena je emergentným skokom a prebieha náhle až prekotne. Okrem pozitívneho
scenára (vyšší stupeň udržateľnej komplexnosti) je rovnako reálnou alternatívou
návrat do nejakej formy barbarstva, potom by rovnováha bola nastolená regresom,
komplexnosť by sa znížila a návrat k sofistikovanej civilizácii by mohol trvať
veľmi dlho. Ak by som nejakým heslom mať vyjadriť nárok jednotlivcov vo vzťahu k
spoločenskej realite (t.j. potencie resp. trajektórie meniacej sa na aktualitu),
bolo by to heslo Participujme! Chcem sa podieľať! Všetci sme politici!(11)
Všetci chceme reprezentovať! Samozrejme, uvedené sa vzťahuje aj na extrémistov,
predovšetkým z radov krajnej pravice, ktorá presadzuje totálnu spoločenskú
kontrolu.(12)
Svetoobčianske zriadenie, o ktorom uvažoval Kant,
predpokladá ustanovenie kozmopolitných foriem práva, teda zásadnú zmenu celého
právneho systému. Kozmopolitizmus je sociálnou formou práva, označuje vznik
nových právnych foriem v oblasti vzťahov medzi spoločenstvami.(13) Patrí sem
medzinárodné právo, medzinárodné organizácie typu OSN, medzinárodné súdne
tribunály, globálne formy vlády, idea ľudských práv vrátane príslušných
deklarácií a zmlúv, ako aj mechanizmy na zabezpečenie mieru medzi národmi.
Nepochybne rámec globálnej teórie spravodlivosti je kozmopolitný. Aj tu
však v multipolárnom svete treba dostatočne zohľadňovať uznanie kultúrnych
rozdielov, kozmopolitný celosvetový štát ako inkarnácia dominancie Západu by sa
dal nastoliť iba prostredníctvom dobyvačnej vojny; realistickejším scenárom je
strategický scenár USA z Global Trends 2030 o kondomíniu USA a Číny.
Navyše zmena právneho systému je dôležitou a nevyhnutnou, ale nie exkluzívnou
podmienkou na vytvorenie inštitucionálneho rámca pre globálnu spravodlivosť,
ktorá by sa mala primárne odvodzovať od globálnej etiky.
Lenže v súčasnosti sa nachádzame v prechodnom
období, kedy systémová kríza nastoľuje potrebu zásadnej zmeny podoby pozemskej
civilizácie. Futurológ A.Toffler písal o „tretej vlne“, ktorá sa tak či tak
presadí na úkor súčasnej industriálnej civilizácie druhej vlny. Otázne je len,
za akú cenu, čiže ide o spôsob riešenia globálnych konfliktov. Civilizácia
tretej vlny sa už presadzuje, popri nepredvídateľných prírodných katastrofách,
ekonomických a politických krízových zvratoch sme svedkami zásadných zmien aj v
pôsobení masových médií. Otázne je, či sa vôbec dá hovoriť o klasickom vymedzení
a uplatňovaní autority a dominancie v rámci nových informačno-komunikačných
technológií. Internet okrem toho, že technicky integruje ostatné médiá, zásadne
interaktívne mení interakciu autora a percipienta, percipient môže byť tvorcom a
naopak, vytvárajú sa neformálne skupiny, spoločenské sieťové prepojenie.(14)
Napriek tomu, že internet je súčasťou kultúrneho priemyslu, tomuto rámcu sa
zároveň vymyká. Fenomény ako WikiLeaks a o niečo skôr Facebook vyvolávajú
nepredvídateľné politické zmeny, narúšajú štandardné uplatňovanie autority
prostriedkami druhej vlny.
Práve emergentnosť týchto procesov si bez ohľadu
na odpor vynucuje zásadné zmeny spôsobu vládnutia v globálnom meradle. Tretia
vlna sa bude presadzovať tým viac, čím menej je civilizácia druhej vlny funkčná
čiže prestáva byť udržateľnou. Prostriedky, ktoré používala priemyselná
civilizácia, jednoducho zlyhávajú. Manifestáciou uvedeného sú politické
udalosti, ktoré sa javia ako emergentné, pripomínajú čierne labute
(rozpad ZSSR bol implóziou, ktorá sa dala predvídať, ale pristátie na Červenom
námestí alebo výbuch v Černobyli boli nepredvídateľné), podobne ako masové
hnutia odmietania politickej triedy v arabských i niektorých západných krajinách
vrátane hnutia „Occupy“. Ak etablované médiá vo vyspelých krajinách v podstate
udržiavajú status quo, vznikajú a budú vznikať nové médiá, ktoré túto kultúrnu
hegemóniu spochybňujú a narúšajú, pretože udržiavanie stability zameranej proti
zásadným systémovým zmenám je trvale neudržateľné. Komunikácia prostredníctvom
nových alebo modifikovaných digitálnych médií, ktoré sa vymykajú totalitnej
kontrole, povedie k vzniku nových aktivistických politických subjektov, ktoré sa
budú emancipovaťna úroveň subjektov historických. Snaha o obranu tradičnej
autority a kontroly nad väčšinou populácie je primárne tendenciou fašistickou,
nové subjekty autority sa budú domáhať svojho práva participácie v rámci
deliberatívnej demokracie nielen vo formálnej rovine prostredníctvom volebného
aktu raz za niekoľko rokov, ale v rámci permanentného politického procesu.
Futurologické scenáre dnes prezentuje každý, sú
populárne v masmédiách, vlastne akýkoľvek výpočet (pseudo)alternatív sa vydáva
za alternatívne scenáre. Riziko manipulácie je značné, nehovoriac už o
kampaniach typu mayského kalendára. Na druhej strane aj seriózni futurológovia
by mali prekonať možnú domýšľavosť, keďže vysoko nepravdepodobné udalosti majú
oveľa zásadnejšie dôsledky, než ako by sa javilo z hľadiska veľmi nízkej
pravdepodobnosti ich výskytu. N.N.Taleb hovorí o prognostickom škandále a
neurčitosti poblúznených: ľudia si robia starosti s princípom neurčitosti a
správaním subatomárnych častíc, ale zabúdajú, že nedokážu predvídať zajtrajšie
krízy. Nerozlišujeme medzi determinizmom a šťastnými náhodami, čo vedie k rôznym
poverám; retrospektívne skreslenie znamená skúmanie prebehnutých udalostí bez
toho, aby sme zohľadňovali, že čas beží dopredu a tak sa vytvára ilúzia ich
spätnej predvídateľnosti. Spochybnil tiež Gaussovu krivku pokiaľ ide o
pravdepodobnosť výskytu rôznych variantov. Naša vrodená neschopnosť brať do
úvahy vlastnosti budúcnosti sa podobá autizmu; podceňujeme úlohu čiernych labutí
s tým, že príležitostne preceníme jednu špecifickú.(15) Teleologický je aj sám
vedecký výskum: tým, ako je konštruovaný a financovaný, aj tým, ako mieri k
presne definovaným výsledkom namiesto toho, aby sa snažil o vyhľadať čo najviac
rozvetvujúcich sa ciest.(16) Blížime sa k stavu absencie poriadku, je možné, že
nás čaká viac období kľudu a stability, pričom väčšina problémov sa skoncentruje
do malého počtu „čiernych labutí“. Globalizácia síce vyvoláva dojem stability,
vytvára však všadeprítomnú krehkosť. Generuje ničivé čierne labute: hrozbe
globálneho kolapsu sme v minulosti nečelili. Vo finančnom prostredí sa na
riadenie rizík používa gaussovská štatistika. Všetky banky sú navzájom
prepojené, keď padne jedna, padnú všetky. Zdá sa, že koncentrované bankovníctvo
znižuje pravdepodobnosť krízy, ale v prípade, že kríza predsa len nastane, má o
to tvrdší a globálnejší dopad.(17)
Radovan Baroš vo vynikajúcom doslove(18)
pripomína pojem Pravdy-Udalosti (A. Badiou). Udalosť v pravom slova zmysle
(umenie, láska, politika a veda) sa na rozdiel od bežnej pseudoudalosti
vyznačuje tým, že do známej situácie vnáša radikálne novú konfiguráciu prvkov a
predovšetkým, že sa na scéne musí objaviť niekto, kto si túto novú konfiguráciu
všimne a stane sa tak nositeľom Pravdy novej udalosti. A pri politických
udalostiach pridáva podmienku, že konfigurácia musí viesť k nastoleniu
egalitárskych pomerov, znamená posun k egalitárskemu usporiadania. Baroš
argumentuje, že podľa týchto kritérií rozpustenie tzv. socialistického tábora
síce bolo radikálne novou konfiguráciou prvkov a disponovalo aktívnymi nositeľmi
svojej pravdy, ale reštaurácia kapitalizmu znamenala ústup od egalitárskeho
ideálu spravodlivej spoločnosti; išlo teda o konzervatívnu pseudoudalosť. Z
konceptu Pravdy-Udalosti vyplývajú dva závery pre ľavicovú politiku. Nemožno sa
odvolávať na nejakú pravdu dejín, ktorá ospravedlňuje naše skutky alebo
predpokladať, že dejiny sú na našej strane. (Jedinou zbraňou proletariátu v
revolúcii mala byť železná disciplína, ktorá vyústila do vlády byrokratickej
štátostrany.) Ďalej došlo k určitej diskvalifikácii ideyrevolučnej avantgardy,
ktorá sa mala stať subjektom transformácie na beztriednu spoločnosť a nekriticky
verila na svoju pravdu dejín. K dosiahnutiu radikálnej transformácie chýba
rozhodujúci spúšťací mechanizmus, s ktorým nemožno dopredu počítať, pretože je
nepredvídateľným produktom súbehu naprosto náhodných udalostí. Opäť sa
stretávame s „čiernou labuťou“, v prognostickej metodológii známou aj ako tzv.
„divoká karta“. Uvedené, ako Baroš správne poznamenáva, nemusí nevyhnutne
diskreditovať ľavicové pokusy o vybudovanie egalizátorského zriadenia. Bytostná
nepredvídateľnosť politickej udalosti vedie revolučný subjekt k tomu, aby sa
nestal obeťou sebeklamu, ktorý v mene svetlej budúcnosti ospravedlňuje
drakonické opatrenia. Tak isto sa z ľavicovej politiky vytráca postava
vševedúceho vodcu, ktorý pozná harmonogram historického pokroku. A predovšetkým:
stráca sa problém, ktorý trápil kritických marxistov už od tridsiatych rokov
minulého storočia, problém s neustálym hľadaním revolučného subjektu, ktorý by
sa mohol stať privilegovaným nositeľom revolučnej transformácie spoločnosti.
Takýto subjekt z perspektívy nepredvídateľnej politickej udalosti vlastne
neexistuje, rodí sa spontánne v samotnom procese emancipácie. Takto možno čeliť
liberálnej kritike, ktorá obviňuje každý pokus o transformáciu z totalitarizmu,
utopizmu, eschatologickej sebaistoty, kultu osobnosti vodcu a márneho hľadania
revolučného proletariátu. Radikálna ľavicová politika teda musí niesť morálnu
zodpovednosť za voľbu prostriedkov; Max Weber mal zrejme pravdu, že politici
musia niesť zodpovednosť za etické dôsledky svojich činov.
Na druhej strane neoliberalizmus v podstate
demontuje svoju hlavnú devízu, na ktorú sa odvoláva, totiž napredovanie slobody,
ktoré nikdy nebolo jeho cieľom, iba prostriedkom na presadenie určitej
ekonomickej racionality. Ak sa má vytvoriť nejaké alternatívne usporiadanie
spoločnosti, musí byť založené na vyššej miere slobody, než akú poskytovali
doterajšie spoločenské formácie, musíme teda vylúčiť všetky formy autoritárstva,
nielen fašistickú, ktorá je najpravdepodobnejším scenárom v strednedobom
horizonte, ale aj formu revolučno-avantgardistickú Ide v najširšom slova zmysle
o pozitívnu slobodu čiže oslobodenie od heteronómie resp. akejkoľvek vonkajšej
nevyhnutnosti, ako to vyjadril K. Marx: Ale čo iné je v skutočnosti
bohatstvo, keď ho zbavíme obmedzenej buržoáznej formy, než univerzálnosť
potrieb, schopností, užívania produktívnych síl atď. indivíduí, utvorená v rámci
univerzálnej výmeny? Čo iné než naplno rozvinutá nadvláda človeka nad silami
prírody, nad silami takzvanej prírody, tak isto ako nad svojou vlastnou
prirodzenosťou? Čo iné než absolútne zdokonaľovanie jeho tvorivých vlôh bez
akýchkoľvek iných predpokladov okrem predchádzajúcého historického vývoja, ktorý
z tejto totality, vývoja, t.j. z vývoja všetkých ľudských síl ako takých, robí
samoúčel a pritom ho nemeria nejakým vopred daným meradlom? (Grundrisse
1.zv.)(18) Ak cieľom civilizácie má byť autonómny a neobmedzený rozvoj ľudských
bytostných síl v zmysle Hegelovho napredovania ducha slobody, tak potom treba
nastoliť nový typ ekonomickej racionality, ktorá bude udržateľná namiesto
súčasnej neudržateľnej, čo si vyžaduje novú politickú ekonómiu na základe
dekomodifikácie. Otázne je, či táto úloha má riešenie, druhou alternatívou je
svetový chaos, ktorý nemusí byť práve kreatívnou deštrukciou (za akú cenu?) ale
narastaním entropie („zlý chaos“) až po zánik civilizácie v jej súčasnej podobe.
V rámci súčasnej sociálnej filozofie ako kritickej teórie sa intenzívne
rozpracúva kategória uznania: o uznaní treba uvažovať aj na globálnej
úrovni, a to jednak uznanie medzi štátmi a to nielen právne (záväznosť
medzinárodného práva), ale aj kultúrne (islám sa nedá stotožniť s terorizmom),
jednak globálne uznanie ako univerzálne recipročné uznanie medzi všetkými
obyvateľmi planéty (v tomto prípade má hodnota rovnosti prednosť pred slobodou,
resp. sloboda predstavuje inštitucionalizáciu uznania). Disciplíny ako
prognostika a futurológia dokazujú, že scenár najlepšej budúcnosti je utópiou –
nie systémovou alternatívou - a môže teda plniť len určité obmedzené funkcie
(ako mobilizácia ľudí v rámci vízie).
Poznámky:
(1.) Wallerstein: Evropský univerzalizmus.
Rétorika moci. SLON Praha 2008, s. 10.
(2.) Pozri L. Hohoš: Globalizácia ako problém transformácie kapitalizmu. In: P.
Dinuš a kol.: Marx a spoločenské zmeny po roku 1989, Bratislava 2010, s. 49.
(3.) Foucault, M.: Myšlení vnějšku. Subjekt a moc. Herrmann & synové Praha 1996,
s. 197.
(4.) Foucault, M.: Myšlení vnějšku. l.c., s. 199.
(5.) S. Holubec: Silní milují život. http://sok.bz/web/media/video/KudejHolubec.pdf
(6.) Niekto by mohol trvať na tom, že ekonomická produkcia predstavuje
angažovanosť subjektu vo vzťahu k prírode, tranformáciu objektu prostredníctvom
práce, ale práve „prírodou“, ktorú biopolitická práca transformuje, je samotná
subjektivita. Tento druh ekonomického procesu, rozhodujúci pre biopolitickú
produkciu, je ontologickým procesom, v rámci ktorého sa transformuje a vytvára
subjektivitu. M. Hardt – A. Negri: Commonwealth. Belknap Press Cambridge, Mass.
2011, p. 172-173.
(7.) M. Hardt, - A. Negri,: Declaration. Distributed by Argo Navis Author
Services. http://www.sok.bz/media.video/Declaration.pdf
(8.) M. Hardt- A. Negri: Commonwealth. l.c., p. 363.
(9.) M. Hardt – A. Negri: Declaration. l.c.
(10.) Ako vhodnejší sa zdá byť Toynbeeho model striedania civilizácií. Arnold
Toynbee na rozdiel od Marxa vylučoval determinizmus a bol stúpencom teórie
slobodnej vôle. Kreatívne menšiny vytvoria novú civilizáciu stanú sa vládnúcimi
menšinami spolu s „vnútorným proletariátom“ (ktorý potrebuje „vyššie
náboženstvo“), zatiaľčo „externý proletariát“ sa separuje od vládnúcej menšiny a
vytvára „bandy barbarov“. Keď univerzálny štát kolabuje, externý proletariát
zaútočí akonvertuje na „vyššie náboženstvo“, tak sa zrodí nová civilizácia (v
dejinách ich bolo 21).
(11.) Ide o pôvodný zmysel termínu „politika“ ako ho odhalil Jan Patočka: v
rámci kritiky západnej racionality pripomína Sokrata, ktorý „obec, vlastné
miesto dejín, označuje tiež za miesto starostlivosti o dušu“.
J. Patočka: Kacířské eseje o filosofii dějin. Oikoymenh Praha 2007, s. 90.
(12.) S pravicovým terorizmom prichádza do Európy nový druh politiky, ktorý sme
doteraz nepoznali. Pozri M.Hauser: Na smrt norských soudruhů. Deník Referendum
29.7.2011.
(13.) R. Fine: Kosmopolitismus. Základní ideje globálního uspořádaní. FÚ AV ČR
Praha 2011. s. 19.
(14.) Pozri L. Hohoš: Médiá a legitimita moci v rámci globálneho kapitalizmu.
In: S.Magál, D.Petranová, M.Solík, (eds): K problémom masmediálnej komunikácie
I. Trnava 2010, s. 154.
(15.) N. N. Taleb: Černá labuť. Výsledky vysoce nepravděpodobných událostí.
Paseja Praha 2011, s. 219-220.
(16.) l.c., s. 235
(17.) l.c., s. 241
(18.) S. Žižek: Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška aneb proč musela
utopie liberalismu zemřít dvakrát. Praha 2011, s. 220-223.
(19.) Citované podľa K. Marx – F. Engels: Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv.
2., Bratislava 1977, s. 404.
Prednáška bola prednesená v cykle Rozpravy OFS
dňa 23.4.2013 na VŠE v Prahe.
Pozvánka:
Rozpravy OFS - S Ladislavem Hohošem na téma: Spory o
globálnu budúcnosť – transformácia alebo revolúcia?
Stiahnite si -
PDF - verziu článku!
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
