Rozkúskovaná
vojna
Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, PhD., filozof
Autor je predsedom Futurologickej spoločnosti na
Slovensku.
Naozaj boli prekročené všetky hranice masového
vraždenia prostredníctvom priemyselných technológií, čo malo za následok ďalšie
zločiny proti ľudskosti v 20. storočí, ktoré je najkrvavejším v dejinách.
Meradlom, či sa 20. storočie naozaj skončilo, by mala byť schopnosť zahrnúť
obete do nášho rozhodovania, aby sme sa vyhli pokušeniu ďalšej svetovej vojny.
Vojny za trúbenia poľníc propagandy už vplyvné kruhy začali, využívajúc pri tom
konfliktné situácie typu „rozkúskovanej tretej svetovej vojny“ (termín
použil pápež František). Sto rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny by malo
slúžiť prinajmenšom na zamyslenie, ak nie na ustrnutie a zhrozenie.
Napoleonské vojny, svetové vojny i studená
vojna aspoň sčasti súviseli s postavením Ruska a jeho vzťahom k ostatnej Európe.
Ani jedna z týchto vojen nakoniec nevyriešila tento problém, lebo zakaždým
prežilo alebo triumfovalo zjednotené a nezávislé Rusko. Týmto problémom je
samotná existencia zjednoteného Ruska, ktoré predstavuje pre Európu významnú
potenciálnu hrozbu. Rusko je obrovský región s početným obyvateľstvom. Je síce
chudobnejšie ako zvyšok Európy, má však dve devízy – pôdu a prírodné zdroje.
Kvôli nim boli európske mocnosti v neustálom pokušení, lebo videli príležitosť
rozrásť sa a hľadať bohatstvo smerom na východ. Ak vezmeme do úvahy jednoduchý
fakt, že Rusko sa nerozpadlo, opäť sa pred nami vynára ruská geopolitická
otázka. Keby Američania, Európania a Číňania zaujali pozíciu Ruska, ruská otázka
by bola natrvalo vyriešená. Po rozpade Sovietskeho zväzu na konci 20. storočia
zahraničné mocnosti prenikli do Ruska, aby využili jeho ekonomiku a vyvolali
obdobie chaosu a chudoby. Čo najviac sa ponáhľali začleniť ruské impérium do
svojej sféry vplyvu. (Citáty: George Friedman: Nasledujúcich 100 rokov.)
Z politických dôvodov zo zahraničia presadzovaná
superrýchla masová privatizácia mala za následok zrútenie sociálnej ochrany a
prudký nárast úmrtnosti. Na začiatku deväťdesiatych rokov nastal pokles
populácie v Rusku o 10 miliónov, prevažne mužov v produktívnom veku. Pracovná
sila poklesla v roku 1998 v porovnaní s rokom 1989 zo 149 miliónov na 144
miliónov, podľa štandardnej demografickej prognózy z čias ZSSR mala narásť na
169 miliónov. Ide o humanitárnu katastrofu veľkého rozsahu, ktorá uniká
pozornosti svetovej verejnosti. (D. Stuckler – S. Basu: Ekonomika života a
smrti) Časť ekonomickej nomenklatúry sa takto zmenila na finančnú, resp.
rentiérsku oligarchiu.
Významný analytik Zbigniew Brzezinski vo svojom
prejave vo Woodrow Wilson Center hovoril o ruskom šovinizme, ktorý má 67 rokov.
Počiatkom bol zrejme podľa neho rok 1947, teda začiatok studenej vojny. Spočíva
v tom, že ruská suverenita zahŕňa všetkých Rusov, že do ruského sveta patria aj
Rusi v zahraničí a že Rusko reprezentuje veľkú svetovú civilizáciu, ktorá nie je
súčasťou Západu. Proti Putinovi stojí kozmopolitná stredná trieda, podporujú ho
vraj menej vzdelané triedy, vyznávajúce nacionalizmus. Západ by mal vystúpiť
proti použitiu sily zo strany Ruska a neuzná anexiu Krymu. Euroázijskú úniu
považuje za súčasť novej mytológie o postavení Ruska, ktoré takto uplatňuje
špeciálne nároky. Kompromis si predstavuje tak, že Ukrajina nebude v NATO ani v
Euroázijskej únii, ale môže mať obchodnú dohodu s Ruskom. Putin si vraj myslí,
že Rusko je svetová mocnosť, Brzezinski vidí Rusko ako jednu z hlavných krajín v
Európe.
Studená vojna sa začala ako reakcia na jadrové
vydieranie zo strany USA. V roku 1947 Stalin predniesol prejav vo februári vo
Veľkom divadle v Moskve a Churchill výrok o železnej opone v marci vo Fultone.
Stalin opakoval Leninovu tézu o nevyhnutnosti vojny medzi imperialistami, pritom
si bol vedomý, že nemôže vyzvať Západ k otvorenej konfrontácii, čo by urobil,
keby na to mal zdroje. USA upevnili svoju hegemóniu po druhej svetovej vojne na
základe dohôd v Bretton Woods (Keynesov návrh na celosvetovú menu Bancor
odmietli) a Jalte (politický kompromis, uznávajúci nárok ZSSR na bezpečnosť
prostredníctvom hraničných štátov). V rámci studenej vojny ZSSR a Čína prispeli
k určitému obmedzeniu hegemónie USA, v čom ich po ukončení ideologického
konfliktu podporujú ďalšie štáty.
V post-stalinskom období uplatňoval ZSSR princíp
mierovej koexistencie a zameral sa na udržanie status quo nastoleného po druhej
svetovej vojne. Vojna proti „ríši zla“ mohla vypuknúť v osemdesiatych rokoch,
ideologické zdôvodnenie bolo pripravené, ale perestrojka priniesla mier.
Rusko nechcelo a nechce vojnu, dôkazom toho je
ústup z pozícií studenej vojny a Jaltskej dohody, zatiaľ čo Západ a najmä USA
svoje sľuby po zjednotení Nemecka nepotvrdili a nesplnili. V súčasnosti sme
svedkami rýchlych zmien medzinárodného poriadku, ako tomu bolo pred prvou
svetovou vojnou. Ba čo viac, mení sa svetový poriadok, nastolený na základe
výsledkov druhej svetovej vojny, pretože nezodpovedá zmenenej situácii.
Bipolárne usporiadanie sveta, ktoré bolo dôsledkom tejto vojny, jednostranne
ukončila jedna strana – ZSSR.
Rusko bolo, je a bude iné ako Západ. V minulosti
počnúc osvietenstvom (fázový posun priemyselnej revolúcie bol asi sto rokov)
pretrváva dešpekt západných mocností voči Rusku, a to aj vtedy, keď boli
spojenci. To, že sa Rusko nebude podobať, je síce prekážkou pre hegemóniu
Západu, ale nie je prekážkou v rámci multipolárneho sveta, predpokladajúceho
viac civilizačných a kultúrnych modelov. Rozhodujúca nebola porážka v
ekonomickej súťaži bez šance vyhrať, ale porážka v sociálno-psychologickom
zmysle. V boji o „spoločnosť nádeje“ resp. univerzálny emancipačný projekt, o
zmysel života nielen ako hľadanie osobného šťastia, ale budovanie šťastnejšieho
sveta pre všetkých. Porážka sa nedá chápať ako porážka kontraprojektu, pretože
ilúzia o samospasiteľnosti voľného trhu tiež skrachovala. Porážka nie je „koncom
dejín“, nárok na normatívnu transformáciu je naďalej aktuálny, pretože
liberalizmus nemá alternatívu. Univerzálnym svetonázorom sa stal princíp
maximalizácie zisku, čo B. Buden označil ako „nádej bez spoločnosti“. (Konec
postkomunistmu) Na konci industriálnej éry, keď sa vracajú minulé
vykorisťovateľské praktiky, spoločnosť sa stráca, ostáva len patologický
individualizmus ako zdroj patológie spoločnosti.
Unipolárny svet s mocenským monopolom USA sa
nepodarilo presadiť ako funkčné usporiadanie hlavne preto, že hegemón USA je v
podobnom postavení ako V. Británia na konci 19.storočia. Jej imperiálna moc bola
vtedy oslabená a na scénu nastupovali nové mocnosti – Nemecko a Rusko. Rýchle
zmeny svetového poriadku sú vždy spojené s rizikom nestability, prevládajúce
ovzdušie vzájomnej nedôvery môže vyústiť do preventívnej vojny. Motiváciou
preventívnej vojny môže byť presvedčenie o vlastnej neporaziteľnosti na jednej
strane a presvedčenie o tom, že čas pracuje proti nám, na strane druhej.
Geopolitické dôvody, prečo by USA mali viesť vojnu proti Rusku podľa analytikov
ako G. Friedman pretrvávajú, ale táto vojna sa nedá tak ľahko zdôvodniť ako v
ére bipolárneho sveta. Svet sa zásadne mení, hranice sa stávajú tekutými, niet
dôvodu pridŕžať sa geopolitickej doktríny jedného britského geografa spred sto
rokov a túto rozširovať do kozmického priestoru. (Friedmanove bojové hviezdy) V
súčasnosti sa čoraz viac stáva príťažlivou koncepcia multipolárneho sveta. Svět
se žene prudce dopředu. Ve světe s tak mnoha nejistotami a nepředvídatelnými
aktéry jsou, jak se ukazuje, nejnebezpečnější „neřízenou střelou“ Spojené státy.
(I. Wallerstein: komentář č. 306)
Obhajoba hegemóna má dve podoby. Priama
apologetika sa odvoláva na slobodu, demokraciu a ľudské práva, v
sofistikovanejšej podobe uznáva, že USA ich často porušujú a niekedy
nerešpektujú ani medzinárodné právo, ale argumentuje sa tým, že za hegemóna niet
náhrady. Ide o to, či sa USA dokážu zmieriť s tým, že nebudú exkluzívnym
hegemónom, ale jedným z mocenských centier nového svetového poriadku. Prejav
prezidenta Obamu na Valnom zhromaždení OSN nasvedčuje, že USA zotrvávajú na
pozícii hegemóna, ktorý má právo exkluzivity: v mene ideí, o ktorých tvrdí, že
ich presadzuje (čo sa nemusí zhodovať s realitou), je mu dovolené to, čo nikomu
inému dovolené nie je. Pritom keby USA akceptovali namiesto hegemónie
partnerstvo, v ktorom nediktujú podmienky, uľahčilo by to vytváranie nového
svetového poriadku na báze reformy existujúcich a novovytvorených inštitúcií.
Príkladom je dohoda TITIP, o ktorej sa konečne začalo diskutovať. Všetko
nasvedčuje tomu, že ak bude prijatá, bude nástrojom hegemónie USA voči EÚ a v
širšom zmysle hegemónie Západu voči ostatnému svetu. Ide o dvojstrannú dohodu,
Rusko a Čína sa budú brániť a nastoľovať vlastné bilaterálne schémy. V mene
budúcnosti by sa úsilie malo koncentrovať na dosiahnutie celosvetovej dohody o
obchode a investíciách. Aktuálne nastupujú nové mocnosti – krajiny BRICS, ktoré
si nárokujú rešpektovanie svojich záujmov. Ďalším závažným aspektom zmeny
mocenskej rovnováhy je transkulturalizmus, koniec hegemónie Západu nielen v
ekonomickej, ale aj v kultúrnej sfére. Dvadsiate storočie sa neskončilo, a už
vôbec nie v deväťdesiatych rokoch (Hobsbawm), lebo nie je doriešený rozpad
impérií a nový svetový poriadok.
Multipolárny svetový poriadok, ak má fungovať,
vyžaduje garanciu zo strany efektívnych medzinárodných inštitúcií, čo v
devätnástom a v dvadsiatom storočí nebolo možné a po roku 1990 sa nepodarilo
dosiahnuť. Druhou alternatívou je svetová vojna, ktorú podľa Friedmanových
scenárov USA vyhrajú. USA sú vraj mladé impérium, etablovali sa tým, že rozhodli
o výsledku prvej svetovej vojny a nahradili Britské impérium po druhej svetovej
vojne. USA v súčasnosti zdôvodňujú svoje postavenie tzv. kolektívnymi statkami.
Sú Leviathanom, ktorý garantuje bezpečnosť v rámci nového svetového poriadku, na
základe čoho im prislúcha rešpekt a tribút. Ak by aj Európa, Kanada a Austrália
prijali hegemóniu USA, čo u EÚ nie je isté, neprijme to Ázia, Afrika a Latinská
Amerika. USA sa pritom nemusia obávať, že ak by ustúpili z pozície hegemóna,
nedokážu zabezpečiť svoje národné záujmy, na to majú dostatočnú ekonomickú a
vojenskú moc, svet by sa však stal American-friendly. Je otvorenou otázkou, či
mal Lenin definitívne pravdu ohľadom vojen medzi imperialistami, resp. či USA
dospejú k tomu, že svetovou vojnou môžu dosiahnuť svoj cieľ: ak áno, tak ju
rozpútajú. Stúpenci fašistickej svetovlády môžu oprávnene považovať tretiu
svetovú vojnu za vhodný spôsob transformácie. Lenže čo ak nastane niečo, čo
nechcel nikto, ako v prípade prvej svetovej vojny?
Písané pre SLOVO:
http://www.noveslovo.sk/c/Rozkuskovana_vojna
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
