"Osová doba podľa
E. Bondyho a evolučná ontológia". (niekoľko poznámok)
Doc. PhDr. Ladislav
Hohoš, PhD., filozof
Evolučná ontológia ako filozofická teória bytia
predpokladá rozširovanie kultúrneho bytia a zároveň ubúdanie prirodzeného bytia,
príčinou súčasnej krízy je pustošenie planéty expandujúcou kultúrou, pretože
kultúrny systém má svoju vlastnú protiprírodnú intencionalitu. Tento postulát má
zásadný význam pre pochopenie globálnej situácie súčasnej pozemskej civilizácie.
Koncepcia evolučnej ontológie predpokladá "záměrné informačně založené smiřování
kultury s přírodou, biofilní transformaci nynější protipřírodní aktivity
duchovní i materiální" čiže nové filozofické a vedecké pochopenie skutočnosti,
presnejšie novú ontológiu.
V duchu výzvy po novej ontológii chce tento
príspevok poukázať na niektoré problémy, ktoré prináša evolučná ontológia,
predovšetkým z ontologického a čiastočne zo sociálno-filofického hľadiska. E.
Bondy nastolil potrebu zmeny "filozofickej" paradigmy v rámci nesubstančnej
ontológie: predpoklad, že transcendovanie človeka sa dosahuje prostredníctvom
techniky, považujem za možný styčný bod s evolučnou ontológiou, hoci táto
predpokladá artificiálnu postibiologickú formu existencie na rozdiel od "biofilnej
transformácie" J. Šmajsa. Stručne zmieňujem koncepciu kozmickej evolúcie
Teilharda de Chardin ako možnú alternatívu až po úvahy o schopnosti evolúcie
kreovať inteligentného pozorovateľa. V sociálno-filozofickom rámci akcentujem
interpretáciu, ktorá sa prikláňa k menej agresívnemu chápaniu ľudskej
prirodzenosti.
Ako je známe v tradičnom výklade K. Jaspersa,
nová Axenzeit je v poradí tretia po neolitickej revolúcii a konci doby bronzovej
(8.-6.stor. pnl.) Podľa E. Bondyho: "Osová doba je momentem, v němž se
uskutečňuje komplexní kvalitatívní změna lidské společnosti počínaje jejím
výrobním způsobem a konče tzv. světonázorovými konstantami. ... V dnešním
případě je to nepochybně v prvé řadě emancipace od substančního ontologického
modelu, která nutně přivodí základní změny snad ve všech aspektech filosofie a
světového názoru, a tak nakonec i v konkrétních postojích a životním pocitu lidí."
(1.) Evolúcia biosféry, presnejšie kvalitatívne vzostupný vývoj živej hmoty na
planéte sa vznikom a rýchlym rozmnožovaním človeka na planéte zastavil.
Najvyššie stupne organizácie živej hmoty navodili situáciu, v rámci ktorej sa
odhaľujú dialektické formy rozporu biologična, pretože samopohyb ontologickej
reality neskončil vyvinutím živej hmoty. Nová kvalita ontologična znamená úplnú
dialektickú negáciu biotu, túto novú kvalitu nazýva Bondy kvalita intelektuálna
alebo postbiotická forma existencie: ide o artficiálnu formu existencie (artificiálnu,
keďže nie je biogénna, ale vyrábaná, transcendovanie človeka sa teda dosahuje
prostredníctvom techniky). Práve intelektuálno vnáša do doterajšieho
mimohodnotového vesmíru problém a otázku hodnoty, nastoľuje priestor
problémovosti čiže priestor axiologický. Výlučne v rovine človeka vzniká možnosť
a nevyhnutnosť vzniku novej ontologickej kvality, ktorá priestor hodnotvornosti
otvára a afirmuje. (túto novú dialektickú vývojovú kvalitu - postbiologickú
organizáciu hmoty - nie je možné predvídať). Človek nie je korunou tvorstva, ale
iba článkom v samopohybe skutočnosti. V rámci samovývoja ontologickej reality
človek nielen dovŕšil, ale aj prekračuje biot tým, že vytvára artificiálnu formu
existencie, ktorá má byť jednak oslobodením od atavistických biologických
stránok bytia, jednak rozvinutím doterajšej civilizácie a kultúry: ľudstvo
poznáva, že je ponechané samé na seba a že mu nič vonkajšieho nepomôže (ani boh,
ani príroda, ani bios a ich zákony). Otázkou, ktorú si možno v rámci tejto
koncepcie položiť je, či artificiálna forma existencie (t.j. postbiologická
organizácia hmoty) nemôže ďalším napredovaním bez predestinovaného účelu
vytvoriť axiologický priestor, ktorý jednoducho nepredpokladá ani nepotrebuje
existenciu ľudského druhu, pretože reprezentuje vyššiu úroveň inteligencie resp.
vedomia.
Na tento problém Bondy nedáva priamu odpoveď,
pritom pozná koncepcie progresívnej socializácie; zaujímavý je jeho postoj k
teórii kozmickej evolúcie Teilharda de Chardin. Ide o to, že noosféra
reprezentuje dosiahnutie vyššej vývojovej kvality nad biotom, afirmovaná
noosféra je schopná fungovať hodnototvorne. Bondy však namieta niečo iné: že
teilhardovská noosféra nevyhovuje rámcu fylogenézy, hovorí o kolektívnom
organizme úľa alebo mraveniska, podľa jeho názoru pozemská fylogenéza
napredovala nie prostredníctvom socializácie, ale cestou totálnej
individualizácie. Noosférická unanimita vytvorenia novej ontologickej kvality by
sa v podobe vyššej individualizovanej štruktúry dala uskutočniť len zásahom
mystického zázraku zvonku, zo sféry transcendentnej veličiny, ktorá jediná by
dokázala zmeniť doterajší smer fylogenézy. To Teilhard naozaj predpokladá, ale
Bondy kategoricky odmieta. Myslím, že obe možnosti - nesubstačná ontológia E.
Bondyho ako aj substančná koncepcia kozmickej evolúcie Teilharda de Chardin, sú
stále otvorené a obe sú čiastočne prijateľné z hľadiska evolučnej ontológie,
pokiaľ tematizujú "univerzální sobeckost kulturní a protipřírodnost onticky
zpředmětněnou". (2., 125) Možné sú viaceré alternatívy ontotvornej imaginácie.
Napríklad úvahy o tzv. inteligentnom dizajne napr. idea "privilegovanej planéty"
v zmysle, že evolúcia už od východiskových predpokladov kreuje v rámci univerza
inteligentného pozorovateľa, by do určitej miery relativizovali radikálne
zavrhnutie substančnej ontológie prostredníctvom Bondyho. Na druhej strane,
predpoklad evolúcie na vyšší stupeň vedomia tematizujú rôzne značne divergentné
koncepcie transhumanizmu, prevažuje v nich v rôznych viac či menej fantastických
podobách vízia artificiálnej existencie nového ľudstva myslená fylogeneticky.
(3.)
Podľa evolučnej ontológie protiprírodne t.j.
produktívne zameraná prírodná veda od priemyselnej revolúcie narušila rovnováhu
a koevolúciu kultúry s prírodou. Problém, ktorý nastolil H. Jonas ako etiku
zodpovednosti, rieši Šmajs ako nevyhnutnú biofilnú prestavbu kultúry, ako
zadanie pre "vysokú teóriu". Táto si vyžaduje novú sémantickú sociokultúrnu
informáciu, aby mohla byť nastolená biofilná kultúra a politika, ktorá umožní
dlhodobo možnú koevolúciu kultúry s prírodou. (2., 171-172) S uvedeným možno iba
súhlasiť, Jonasova otázka, či na metanoiu máme dosť času, však ostáva
nezodpovedaná. Dôležitejšie je, že akceptácia evolučnej ontológie má
ďalekosiahle praktické dôsledky z hľadiska posudzovania aktuálnej globálnej
krízy pozemskej civilizácie. To predpokladá ochotu podrobovať permanentnej
kritickej revízií základné postuláty, na ktorých sa globálna pozemská
civilizácia zakladá. Za jeden z týchto postulátov pokladám fundamentálnu otázku
zmyslu resp. hraníc ekonomického rastu; od sedemdesiatych rokov napríklad
zásluhou správ Rímskeho klubu možno konštatovať, že na úrovni celosvetovej
verejnosti sa postupne presadilo pochopenie, že neobmedzený ekonomický rast je
trvale neudržateľný.
Známa futurologička Hazel Hendersonová zdôvodňuje
požiadavku etickejších trhov nárokmi informačného veku (=21.storočie), kedy
nastáva nová éra pravdy, pričom globálna verejná mienka sa stáva najnovšou
svetovou superveľmocou. Ide o to, že trhy môžu fungovať výlučne v podmienkach
pravdy, transparentnosti, čestnosti, zmluvnej spoľahlivosti, a to rovnako vo
vzťahu k zákaznikom ako vo vzťahu k ostatným akcionárom spoločnosti; vyžaduje sa
sociálny, environmentálny, etický audit, redefinovanie úspechu, pokroku,
výkonnosti, produktivity v širšom sociálnom kontexte. (4., xxi-xxii) V takomto
vymedzení sa spája deontologická etika (nadradenosť morálnych kritérií vo vzťahu
k neviditeľnej ruke trhu) s ekonomickou efektívnosťou etického konania, ktoré je
zo strategického (dlhodobého) hľadiska výhodnejšie než neetické konanie aj v
zmysle tvorby zisku (neplatí pre krátkodobú maximalizáciu vlastnej utility bez
ohľadu na druhých a prostredie, či už životné alebo hospodársko-sociálne).
Nové ekonomické myslenie nastoľuje bezprostredne
otázku vedeckosti neoklasickej politickej ekonómie ako takej, najmä
sofistikovaných matematických modelov utility. Ako je známe, od pojmu ľudskej
prirodzenosti v ekonomickej vede sa odvodzuje „racionálny homo oeconomicus“, v
klasickej interpretácií „racionálny egoista“ ktorý súťaží s ostatnými; napríklad
teória verejnej voľby rozširuje uvedený prístup z oblasti ekonomiky na oblasť
politiky t.j. kolektívneho rozhodovania o alokácii verejných zdrojov.
Hendersonová upozorňuje, že neurovedy(výskum mozgu) a mikrobiológia dnes
dokazujú, že zásadné predpoklady ekonomickej vedy sú neplatné. (4., 15)
Argumenty: život je mnohodimenzionálny, láska a šťastie, po ktorých túžime, sa
nedajú kúpiť za peniaze; ďalším univerzálnym nárokom je zdravie, a to súvisí s
kvalitou životného prostredia; napokon kvalita nášho života do značnej miery
závisí od vitality spoločenstva, v ktorom žijeme (zdravé komunity, prijateľní
susedia a pod.), dôležitá je tiež revitalizácia lokálnej ekonomiky, význam
malých investícií.
Názor o výlučnosti boja o prežitie zodpovedá
definícii racionálneho egoistu a hobbesovskému vymedzeniu ľudskej prirodzenosti
(súťaživosť, nedôvera, slávybažnosť). V kongeniálnom kantovskom riešení práve
tieto negatívne kvality umožňujú dosiahnuť cieľ prírody, ktorým je formovanie
občianskej spoločnosti. Ak sa zaoberáme filozofickými intepretáciami ľudskej
prirodzenosti, pristupujeme k nej síce dynamicky a nie staticky ako osvietenci,
v podstate však stále ide o spor medzi bytím prírody a bytím kultúry. Toto je
kľúčom k pochopeniu podstaty morálky, t.j. do akej miery je sociálne a do akej
miery prírodne determinovaná: ak evolúcia počíta rovnako so súťažou (bojom) ako
s kooperáciou (altruizmom), malo by to viesť k menej agresívnemu chápaniu
ľudskej prirodzenosti. Táto zdanlivo akademická otázka má zásadný význam pre
aktuálne spory v rámci teórie spravodlivosti: ak je pôvod nerovnosti prirodzený,
potom je možné akceptovať sociálne a kultúrne nerovnosti v tom zmysle, že nie sú
v rozpore s princípom čestnej rovnosti príležitostí. To však presahuje rámec
tohto príspevku.
- J. Šmajs vo vzťahu k Teilhardovi
argumentuje, že "přirozená biotická evoluce je divergentní, že nevrcholí jen
v jedné linii, t.j. v člověku ... přirůstá a vrcholí ve všech větvích tzv.
evolučního stromu života". Napokon, ani Teilhard nevylučuje, že príroda
kretívny experiment s nooférou môže zopakovať, len sa to už nebude týkať
ľudského druhu. Za problematickú považujem skôr "silnú" definíciu dichotómie
medzi prírodou a kultúrou : "jako pouze lidmi generovaný tvorivý proces
směřuje kulturní evoluce od počátku nejen proti entropii, nýbrž ... proti
dříve evolučně konstituovaným strukturám živé i neživé přírody". (2., 105)
Bondyho nesubstančná ontológia ako alternatívu ponúka dialektický koncept
vzniku nového ako negácia negácie.
- Pokiaľ uvažujeme o koevolúcii ľudstva a
biosféry, sú relevantné dva postuláty, ktoré už boli overené. Po prvé,
evolučná schopnosť prírody čo do diverzity je neobmedzená a limitovaná iba
teleologicky, príroda dokáže vytvoriť ľubovoľnú štruktúru, pokiaľ by ju
potrebovala a mala dosť času. Po druhé, zrejme príroda disponuje
efektívnejšou mocou na zničenie kultúry než naopak, hoci ľudstvo sa jej
snaží deštruktívne konkurovať: biosféra je schopná evolučného skoku, čím sa
problém vyrieši, lenže tento skok je podľa teórie chaosu emergentný,
nemôžeme teda predpokladať, že v rámci nastolenej novej kvality bude
existovať druh homo sapiens alebo podmienky preňho priaznivé, ak neuvažujeme
dopredu zadaný parameter stvorenia. Diskutovaný dokument Nájemní smlouva se
Zemí tiež upozorňuje, že o našej druhovej existencii bude tak či tak
rozhodovať príroda.
- Uznanie významu kooperácie namiesto
výlučnosti boja o prežitie súvisí s novou "humanistickou" interpretáciou
Darwinovej evolučnej teórie. Medzidruhová súťaž síce bola dôležitá pre
evolúciu, ale ľudský génius pre zväzky, spoluprácu a deľbu bol kľúčom pre
naše prežitie vrátane evolúcie morálnych pocitov a altruizmu. Pozri D.Loye:
Darwin´s Unfolding Revolution And the Liberation of the 21st Century. (5.)
- Konceptualizácii "ľudskej prirodzenosti"
venuje primeranú pozornosť aj J.Šmajs. Podľa evolučnej ontológie sa táto
sformovala už dávno, pred vznikom kultúry. (2., 43-44) "Tajemství rychlého
kulturního vzestupu kromě jiného spočívalo v tom, že geneticky předepsaná
somatická a psychická struktura člověka (lidská přirozenost), vhodná pro
aktivní přestavbu přirozeného prostředí ... se nakonec prosadila v zaměření
symbolického sociokultúrního prostředí na pravdu." ... "rychlým
zpredmetňováním pravdivého vědeckého poznání se v novověku vyhrocoval
konflikt medzi přírodou a kulturou". (2., 202) Ekologická kríza by v
uvedenom kontexte mohla napomáhaťbiofilnej transformácii kultúry.
LITERATÚRA:
1. E.Bondy: Filofické dílo, sv.2. Juliiny otázky
a jiné eseje. DharmaGaia 2007.
2. J.Šmajs: Filosofie - obrat k Zemi. Evolučně ontologická reflexe přírody,
kultury, techniky a lidského poznání. Academia Praha 2008.
3. Pozri www.transhumanismus.cz (Česká asociace transhumanistů).
4. H.Henderson: Ethical Markets. Growing the Green Economy. Chelsea Green
Publishing 2006.
5. Pozri www.thedarwinproject.com
Publikované v zborníku K problému ontologie
kultury, Brno: Tribun EU, 2009 S. 39-43.
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
