Latinská Amerika
– okno do budúcnosti?
Doc. PhDr. Ladislav
Hohoš, PhD., filozof
Súčasná civilizačná kríza poskytuje silné
argumenty na zdôvodnenie potreby hľadania alternatívnej nekapitalistickej cesty
spoločenského vývoja, keďže ideológia neoliberalizmu prestala fungovať ako
jediná nespochybniteľná univerzálna normativna koncepcia. Ak hľadáme
alternatívu, existuje v súčasnosti niečo ako okno do budúcnosti, odohráva sa
niekde sociálny experiment, ktorého výsledok ovplyvní globálnu budúcnosť
ľudstva? Kríza a transformácia v Latinskej Amerike je súčasťou hlbokej krízy
globálneho kapitalizmu, ktorá tak či onak ovplyvní formovanie budúcnosti v
celosvetovom meradle.
O tom píše William I. Robinsom vo svojej
najnovšej knihe „Latin America and Global Capitalism“, venovaná kritickej
perspektíve globalizácie. Autor, profesor politickej sociológie na Kalifornskej
univerzite (Santa Barbara), je známy aj u nás, nedávno vyšla v českom preklade
jeho Teória globálneho kapitalizmu. Odbornú recenziu čestného predsedu
Futurologickej spoločnosti na Slovensku Michala Majtána „Globalizácia s ľudskou
tvárou?“ uverejnilo Slovo v čísle 7/2010.
Kritická perspektíva globalizácie
Pozemskú civilizáciu ohrozujú ekologické hrozby rovnako ako extrémna globálna
nerovnosť. Väčšina politických ekonómov dospela k poznaniu, že hospodársky krach
je nielen možný, ale aj pravdepodobný. Globálne elity sa pod tlakom nadmernej
akumulácie kapitálu a nadnárodnej spoločenskej kontroly uchyľujú k autoritárstvu,
militarizácii a vojne, len aby udržali systém. Proti logike trhu a nadnárodného
kapitálu stavia Robinson alternatívnu sociálnu logiku väčšín, ktoré sa zapájajú
do celosvetových zápasov o formovanie alternatívy spoločenských vzťahov.
Kapitalizmus je expanzívny systém v dvojakom
zmysle – extenzívne a intenzívne. Extenzívne rozširovanie kapitalizmu znamená
vťahovanie nových území do trhových vzťahov, či už prostredníctvom politickej a
vojenskej nadvlády alebo hospodárskym nátlakom trhu. Kapitalizmus sa šíri
intenzívne tým, že tovarová výroba nahradzuje nekapitalistické formy výroby a
tovarové vzťahy zaťahujú spoločenský život do logiky tvorby zisku. Robinson
definuje globalizáciu ako vyvrcholenie päťstoročného procesu rozširovania
kapitalistického systému po celom svete tak extenzívne ako aj intenzívne.
Extenzívne rozširovanie kapitalizmu dospelo do
konečného štádia v deväťdesiatych rokoch po rozpade „sovietskeho bloku“, takže v
súčasnosti neexistujú významnejšie oblasti planéty, ktoré by boli mimo systému.
Kapitalistické vzťahy sa prehlbujú tým, že zvecňujú do podoby tovaru inštitúcie
sociálneho a kultúrneho života. Na sklonku dvadsiateho storočia stámilióny ľudí,
roľníkov, remeselníkov, obchodníkov, podnikateľov a iných príslušníkov strednej
triedy, bolo pozbavených výrobných prostriedkov, boli proletarizovaní a
vystavení globálnemu trhu práce. Tak ako neexistujú teritóriá, ktoré by neboli
zahrnuté do pôvodnej akumulácie, neexistuje ani nezávislá akumulácia mimo sféry
globálneho kapitálu.
Súmrak neoliberalizmu
Globálny kapitalizmus čelí kríze v troch navzájom prepojených oblastiach.
Ide o krízu sociálnej polarizácie, lebo systém nedokáže uspokojiť potreby
väčšiny ľudstva ani zabezpečiť minimálnu sociálnu reprodukciu. Štrukturálna
kríza nadmernej akumulácie sa prejavuje tým, že systém sa nemôže ďalej
rozširovať, pretože vylučuje podstatnú časť populácie z priameho podielu na
výrobe, tlak na znižovanie miezd a masovú spotrebu obmedzuje schopnosť svetového
trhu absorbovať výsledný produkt. To vedie k zvyšovaniu vojenských výdavkov a
narastaniu vojensko-priemyselného komplexu, globálny poriadok sa premieňa na
vojnový stav. Ďalej nastáva kríza štátnej legitimity a politickej autority,
ktoré spochybňujú miliardy ľudí vystupujúce proti hegemónii. Ďalšou dimenziou
krízy je „ekologický holocaust“ čiže kríza udržateľnosti, tým sa však Robinson
vo svojej knihe nezaoberá.
Tým, že kapitalizmus produkuje nesmierne množstvo
bohatstva, polarizácia a kríza nie sú výsledkom chybnej politiky, ale sú
zabudované do podstaty systému. (Uvedené dokázal v polovici 19.storočia K. Marx
v Kapitáli). Investori môžu dosiahnuť zisk výlučne tým, že predávajú tovary a
služby na trhu. Lenže pracujúci si z definície nemôžu kúpiť úplné množstvo
tovarov a služieb, ktoré vyrobili, lebo mzdy musia byť nižšie ako je hodnota
zmienených tovarov a služieb. V opačnom prípade by sa nevytvoril zisk a
kapitalistická výroba by sa zastavila. Proces akumulácie kapitálu môže
pokračovať, pokiaľ sú k dispozícii nové trhy a zdroje výnosného financovania sú
otvorené. Lenže od určitého bodu sa niektorí kapitalisti ocitnú v situácii, kedy
síce majú nadbytok, ale nedokážu ho vynaložiť, bohatstvo nemôže byť umiestnené
na trhu alebo znovu investované a teda neprináša ďalší zisk. Vtedy v dôsledku
ekonomickej recesie nastupujú nové spôsoby na trvalú akumuláciu, ako sú úver a
finančné špekulácie.
Nadmerná akumulácia nútila v ostatných rokoch
globálnych investorov, aby sa zapojili do bezprecedentnej vlny špekulatívneho
investovania, známej ako „globálne kasíno“. Táto „finančná bublina“ zapríčinila
vlny stagnácie a recesie od osemdesiatych rokov až po hlbokú štrukturálnu krízu
globálnej ekonomiky na prelome storočí. Podľa jedného z ideologických mýtov o
globálnom kapitalistickom systéme problém chudoby a nerovnosti spočíva v
nedostatku zdrojov či nedostatočnom raste. V skutočnosti nejde o deficit rastu,
ale o to, ako sú zdroje alokované a distribuované, teda o to, akým spôsobom
triedy a sociálne skupiny vykonávajú nad nimi kontrolu.
Ekonomika globálnej vojny
Na konci dvadsiateho storočia dokázal neoliberalizmus mierovou cestou,
presnejšie metódou hospodárskeho nátlaku, otvoriť nové teritóriá pre globálny
kapitál. Lenže priestor pre „mierovú“ extenzívu a intenzívnu expanziu je
limitovaný. Neoliberálny program sa presadzuje prostredníctvom vojenskej
intervencie, agresie a násilných sankcií. „Vojna proti terorizmu“ umožnila
nekonečný odbyt pre nadbytočný kapitál a vytvorila obrovnský deficit, čim sa
ospravedlňuje obmedzovanie štátu blahobytu a formuje sa policajný štát,
potláčajúci disent v mene bezpečnosti. Aj napriek tomu je globálny kapitalizmus
stále nestabilný a vystavený krízam.
Od útoku v septembri roku 2001 dochádza ku
konsolidácii projektu kapitalistickej globalizácie v novej a hrozivo násilnej
dimenzii. Možno sme svedkami napredovania globálneho fašizmu, nového vojnového
poriadku, ktorý sa zakladá na vojenských výdavkoch a vojnách. K výzve novému
svetovému poriadku dochádza od podriadených skupín v rámci nadnárodnej
občianskej spoločnosti alebo od niektorých špecifických národných státov. USA
prostredníctvom vojny a kalamitného kapitalizmu mobilizujú zdroje, aby vytvorili
nový odbyt pre nadbytok a trvalú globálnu akumuláciu.
Latinská Amerika ostáva v dvadsiatom prvom
storočí najnerovnejšou oblasťou sveta, aplikácia neoliberálneho modelu prehĺbila
väčšinovú chudobu. Stagnácia v tejto časti sveta je vyvolaná sociálnou
polarizáciou a nadmernou akumuláciou v rámci globálnej ekonomiky. Už dlho je
známe, že riešením by bol prechod od špekulatívnych k produktívnym investíciám,
redistribúcia príjmu a bohatstva, aby narastal dopyt u väčšiny populácie. Nový
vojnový poriadok sa uplatňuje v Latinskej Amerike ako militarizácia regiónu,
prudký nárast politicko-vojenského zasahovania zo strany USA pod zámienkou vojny
proti terorizmu a drogám, vrátane bezprecedentnej militarizácie hranice medzi
USA a Mexikom. Vláda USA v roku 2003 začala uplatňovať novú doktrínu „efektívnej
suverenity“, podľa ktorej bezpečnosť v Latinskej Amerike je ohrozená v dôsledku
neschopnosti miestnych vlád kontrolovať rozsiahle „neovládateľné územia“
patriace do ich hraníc, čím sa zdôvodňuje dlhodobá vojenská prítomnosť USA.
Nadnárodné dominantné elity, ktoré čelia kríze legitimity a zrúteniu politickej
autority neoliberálnych režimov, sa vo zvýšenej miere spoliehajú na násilie.
Latinská Amerika bola zatiahnutá do globálneho vojnového poriadku.
Nová etapa odporu
Zlyhanie Washingtonského konsenzu sa bezprostredne neprejavilo na odpore
pracujúcich tried, ktoré globalizácia rozložila, zatiaľ čo nadnárodné elity sa
stmelili. Až ekonomický úpadok Latinskej Ameriky v rokoch 1999-2002 vyvolal nové
obdobie ľudového zápasu a zmeny. Hoci sa dominantným skupinám podarilo upevniť
kontrolu nad politickou spoločnosťou, nepodarilo sa im udržať nadvládu nad
občianskou spoločnosťou. Na program dňa sa dostali viaceré alternatívy vo vzťahu
k prevládajúcemu modelu globálneho kapitalizmu. K ľudovej transformácii zdola na
základe skúseností z Venezuely došlo napríklad v Ekvádore, Bolívii a inde. V
rokoch 1999-2007 sa na základe volebného víťazstva dostali k moci vlády, ktoré
začali formovať regionálny anti-neoliberálny blok. Odpor vo vzťahu k
neoliberálnemu modelu však ešte nemusí znamenať odpor vo vzťahu ku globálnemu
kapitalizmu. Kvázi ružový obrat doľava umožnil súťaž sociálnych a triednych síl,
ideológií, programov a politík, niečo ako prebiehajúce nové osvietenstvo,
ktorého výsledok je neistý a teda otvorený. Latinská Amerika nie je na rázcestí
medzi reformou a revolúciou, ale skôr ide o to, ktoré sociálne a politické sily
nastolia v zápase nadvládu nad neoliberalizmom a nahradia ortodoxné programy,
ktoré sa uplatňovali od osemdesiatych rokov.
Bolívarská revolúcia zachvátila Latinskú Ameriku,
odkedy nastúpil vo Venezuele k moci charizmatický a nesmierne populárny
socialistický prezident Hugo Chavez. Pod jeho vedením došlo k posunu smerom k
radikálnej antikapitalistickej alternative, ktorá ide nad rámec miernej reformy
statu quo. Programom Bolívarskej revolúcie je socializmus pre 21.storočie v
situácii, kedy hnutia za globálnu spravodlivosť nedokážu prekonať negatívny
rámec antikapitalizmu a socializmus 20.storočia skončil diskreditáciou.
Revolúcia vo Venezuele je unikátna v troch
smeroch. Po prvé, revolúcia nezvrhla starý buržoázny štát. Naopak, po víťazstve
vo voľbách v rámci zavedeného polyarchického systému kapitalistického štátu Hugo
Chavez zaujal najvyšší post v hierarchii štátnej byrokracie, ktorá odporuje a
podrýva Bolívarský projekt. Polyarchia (R. Dahl) znamená vládu malej skupiny s
obmedzenou participáciou a bez demokratickej kontroly. (Termín je odvodený od
Aristotelovej politeii, ústavného kompromisu medzi cnosťou a rovnosťou,
aristokraciou a demokraciou.) Ide o revolučný proces chudobnej väčšiny so svojím
prezidentom proti štátu v zmysle starého poriadku.
Po druhé, revolúcia vo Venezuele získala
buržoázno-demokratickú legitimitu. Prezidentské voľby v roku 1998 vyhral Chavez
veľkou väčšinou 56%, odvtedy sa podrobil ôsmim voľbám, v roku 2006 získal 63%.
Po tretie, chudobná väčšina sa organizuje v mestských slumoch, pričom ľudová
základňa revolúcie nie je podriadená štátu ani žiadnej strane, ako tomu bolo v
revolúciách dvadsiateho storočia. Vo Venezuele sa rozpútal silný triedny boj,
tak ako sa mobilizovali ľudové triedy občianskej spoločnosti, aktivizovali sa aj
kontrarevolučné pravicové sily: možno Venezuela je stále v predrevolučnom
štádiu. Za prvých osem rokov revolúcie došlo k reforme politického systému a k
prijatiu novej ústavy ktorá predstavuje právny základ novej spoločnosti. Táto
ústava skoncovala sa s americkou nadvládou, zaviedla prinavrátenie výnosov z
ropy, začala proces transformácie vlastníckych vzťahov a nový ekonomický model.
Zásadnou otázkou je, ako možno uskutočniť ľudovú
revolúciu bez revolučného štátu? Toto je problém spoločenskej zmeny v ére
globalizácie: ako môžu sily, ktoré sa dostali k moci prostredníctvom volieb,
konať nad rámec polyarchie a nadnárodných kapitalistických štátov? Vo Venezuele
bola nadvláda nadnárodnej elity nahradená rozšírenou ľudovou nadvládou tak na
úrovni politiky – štátu, ako aj v občianskej spoločnosti. Boj o hegemóniu v
Latinskej Amerike bude pokračovať jednak v pozičnej vojne v rámci občianskej
spoločnosti, jednak v zápase o kontrolu štátov. Príkladom objektívnych obmedzení
projektu ľudovej transformácie na úrovni národného štátu je Kuba. Napriek
problémom je spoločnosť na Kube najviac rovnostárska a patrí medzi
najrozvinutejšie z hľadiska kvality života.
Na záver Robinson načrtol tri alternatívy. Prvou
je globálny reformizmus založený na keynesiánstve, lenže absentuje globálna
politická autorita, ktorá by si reformu dokázala vynútiť. Za druhý variant
považuje globálny fašizmus založený na novom vojnovom poriadku ako úpadok smerom
k barbarstvu. A napokon tretí - demokratický socialistický projekt ako globálna
antikapitalistická alternatíva. Jedinú alternatívu voči zániku v podobe
kolektívnej samovraždy, teda k scenáru zrútenia globálnej civilizácie a novej
doby temna poskytuje demokratický socializmus založený na ľudovej demokracii.
Článok bol uverejnený v týždenníku SLOVO č.
26/2010.
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
