Hrozba tretej
svetovej vojny?!
Dvadsiate storočie ešte neskončilo:
1914-2014
Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, PhD., filozof
Autor je predsedom Futurologickej spoločnosti na
Slovensku.
Citát z novinového článku „Čo čaká Európu.“ Píše
sa rok 1887: Koniec koncov pre Prusko-Nemecko nie je už možná žiadna iná
vojna než svetová, a to svetová vojna dosiaľ nebývalého rozsahu a prudkosti.
Osem až desať miliónov vojakov sa bude navzájom hrdúsiť a vyžerú pritom Európu
horšie ako by to dokázalo mračno kobyliek. Spustošenie spôsobené tridsaťročnou
vojnou vtesnané do troch až štyroch rokov a rozšírené na celý kontinent; hlad,
epidémie, hroznou biedou vyvolaný všeobecný úpadok do barbarstva tak vojsk ako
aj ľudových más; beznádejný chaos nášho umelého zhonu v rámci obchodovania,
priemyslu a úverovania, ktorý skončí všeobecným bankrotom; zrútenie starých
štátov a ich tradičnej štátnej múdrosti takým spôsobom, že sa koruny budú budú
po tuctoch váľať na dlažbe a že sa nenájde nikto aby ich pozdvihol; úplná
nemožnosť predvídať, ako to všetko skončí a kto sa v boji stane víťazom. Jeden
výsledok je však istý: všeobecná vyčerpanosť a vytvorenie podmienok pre konečné
víťazstvo robotníckej triedy. - Taký je výhľad do budúcnosti, pokiaľ do
krajnosti vybičovaný systém vzájomných pretekov vo vojnovom zbrojení prinesie
nakoniec svoje nevyhnutné plody. Páni kniežatá a štátnici, do takejto situácie
ste svojou múdrosťou priviedli starú Európu. A ak Vám neostáva nič iného ako
začať posledný veľký vojnový tanec, nám to môže prísť vhod. Vojna nás možno
dočasne zatlačí do pozadia, snáď nám vyrve niektoré už dobyté pozície. Lenže ak
ste rozpútali sily, ktoré potom už nedokážete zvládnuť, tak nech sa stane čo sa
má stať: na konci tragédie vy budete zničení a víťazstvo proletariátu bude buď
vybojované alebo aspoň nevyhnutné. Vizionárom – autorom článku bol Fridrich
Engels.
Prvá svetová vojna
Vo skvelej viktoriánskej dobe storočného mieru
Veľká Británia uplatňovala zásadu slobodného obchodu, pokiaľ produkty ostatných
krajín vzhľadom na jej technologickú prevahu neboli schopné konkurencie. Zlom
nastal v sedemdesiatych rokoch devätnásteho storočia, kedy sa do popredia
svetového hospodárstva usilovali dostať zjednotené Nemecko a USA. Anglicko
stratilo svetové prvenstvo a začalo uplatňovať protekcionizmus tým, že na
dovážaný tovar vyrubilo clo. Burzové špekulácie boli na vzostupe, hoci v
priemysle a obchode sa prejavovali príznaky svetovej hospodárskej krízy
(1873-1879). Katastrofa nastala krachom na viedenskej burze 9.mája 1873 a mala
následky v Nemecku, stovky podnikov zbankrotovali. Svet po Viedenskom kongrese
(1815) bol multipolárny, hegemónmi bolo päť európskych mocností – okrem Británie
Francúzsko, Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Rusko. päť veľmocí prostredníctvom
vzájomného intrigovania udržiavalo kvázirovnováhu („európsky koncert“): Rusko a
Veľkej Británia chceli zabrániť zjednoteniu Nemecka, situáciu komplikoval
resentiment Francúzska snahou o ovládnutie kontinentu. Podľa kancelára Bismarcka
vždy bolo lepšie byť na strane troch než na strane dvoch. Kvázirovnováha bola
narušená na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Nemecko bolo na
vzostupe, Podunajská monarchia a cárske Rusko vo fáze úpadku. Británia ako
imperiálna mocnosť vo viktoriánskej ére robila politiku „splendid isolation“. Po
demisii kancelára Bismarcka v roku 1890 Nemecko neobnovilo Zaisťovaciu zmluvu s
Ruskom, čo viedlo k následnému rusko-francúzskemu spojenectvu. Británia bola pod
tlakom Nemecka a preto uzavrela spojeneckú dohodu „Entente cordiale“ s
Francúzskom v roku 1904 a dohodu s Ruskom o rozdelení sfér vplyvu v strednej
Ázii v roku 1907 (Petrohradská konvencia). Vzostup srbského nacionalizmu po
zavraždení kráľovskej dynastie v roku 1903 stimulovalo sarajevský atentát
28.júna 1914, ale rozhodujúce boli mocenské zájmy veľmocí.
Historik Christopher Clark, špecialista na dejiny
Pruska, v závere svojho monumentálneho diela o príčinách prvej svetovej vojny
napísal: „Protagonisti roku 1914 sa chovali ako námesačníci, boli síce v strehu,
ale nevidiaci, ženúci sa za snami, ale slepí ohľadom skutočných hrôz, ktoré sa
chystali vypustiť do sveta.“ Po prvý raz v dejinách sa vojna viedla
priemyselnými metódami, nezvyčajne krutým spôsobom boli použité chemické zbrane.
Tragédia prvej svetovej vojny spôsobila pád štyroch impérií a nezmyselnú smrť 10
miliónov vojakov plus 7 miliónov civilistov, pričom trvalé následky malo ďalších
20 miliónov ľudí; v dôsledku toho skončila dominancia európskej civilizácie. J.
Patočka pochopil, že prvá svetová vojna bola rozhodujúcou udalosťou v dejinách
tohto storočia, preto pomenoval dvadsiate storočie doba noci, války a smrti. (Kacířské
eseje) Americko-nemecký historik Fritz Stern popísal prvú svetovú vojnu ako prvú
pohromu dvadsiateho storočia, tú pohromu, od ktorej pochádzajú všetky ďalšie
pohromy, pod čím sa rozumie Ruská revolúcia a druhá svetová vojna. François
Furet napísal, že prvá svetová vojna prinavrátila do centra európskej politiky
ideu revolúcie. (Minulosť jednej ilúzie)
Na rozdiel od E.Hobsbawma síce súhlasím, že
dvadsiate storočie začalo v roku 1914, ale nesúhlasím, že bolo krátke, rok 1989
bol len jedným extrémom z mnohých. Devätnáste storočie bolo triumfom západného
osvietenstva, jeho symbolmi boli viktoriánska éra a Britské impérium. Dvadsiate
storočie je naozaj vekom extrémov, lenže nebolo krátke, naopak ešte nekončí.
Skončí buď nastolením „nového osvietenstva“, ktoré nebude západocentrické, alebo
upadnutím do barbarstva v horizonte nasledujúcich desaťročí. V optimistickom
scenári sa jeho symbolom stane multipolárny svet, pesimistický scenár by mal
katastrofický charakter až po Hobbesovo Bellum omnium in omnes (vojna všetkých
proti všetkým). Nástup dvadsiateho storočia sa prejavuje od roku 1873, kedy sa
začali formovať jeho aktéri (finačný kapitál, revolučné hnutia atď.), a bol
naozaj impozantný v podobe prvej svetovej vojny. Futurológovia už v
sedemdesiatych rokoch dosiahli zhodu v tom, že obdobím zmeny sú roky 1975-2025,
pričom ide o orientačný medzník, kedy by mohlo symbolicky dvadsiate storočie
skončiť. Hobsbawm dospel k záveru, že sme dospeli k bodu historickej krízy, náš
svet riskuje implóziu i explóziu, takže budoucnost nemůže být pokračováním
minulosti. (Věk extrémů) Dvadsiate storočie mohlo skončiť rozpadom ZSSR, keby sa
naplnili nádeje na pozitívnu zmenu svetového poriadku namiesto „pokračovania
minulosti“. Tento postulát znamená potrebu nového východiska, ktoré sa črtá v
podobe prekonania tradičnej geopolitiky v zmysle projekcie mocenského záujmu
štátu resp. ríše do geografického priestoru.
Geopolitika a nová studená vojna
Geopolitika sa viaže na parciálnu hegemóniu a
imperializmus vyúsťujúci do úsilia o svetovládu. Takto zlyhal „európsky koncert
veľmocí“ pred prvou svetovou vojnou. Prekonanie geopolitiky je možné etablovaním
univerzalizmu, ktorý by dokázal nastoliť stabilitu prostredníctvom pravidiel.
Európsky univerzalizmus predstavuje morálne dvojznačnú doktrínu, obsahuje nielen
ľudské práva, ale aj právo silnejšieho - tzv. nositeľov hodnôt na intervenciu
proti barbarom. I.Wallerstein požaduje univerzálny univerzalizmus, etablovanie
globálnych univerzálnych hodnôt, ich formovanie predstavuje veľký morálny podnik
ľudstva. (Evropský univerzalismus) Ide teda o multipolaritu s celosvetovými
nadštátnymi organizáciami, prvé pokusy o ich vytvorenie sa začali nie náhodou
práve po prvej svetovej vojne. Europoslanec Boris Zala stavia proti geopolitike
definovanej geograficky europolitiku, definovanú prostredníctvom kodifikácie
hodnotových kritérií: Europolitika sa musí stať „korekčným“ nástrojom voči
obnovovaným pokusom veľmocí o uplatnenie vplyvu, či voči vytváraniu osobitných
vzťahov, predovšetkým zo strany USA a Ruska. (Europeanizmus)
Podľa Zbigniewa Brzezinského Amerika po roku 1991
premárnila unikátnu globálnu príležitosť formovať v Euroázii novú medzinárodnú
architektúru. Súčasné podmienky sú pre uvedený zámer nepriaznivé, lebo dnešný
svet je oveľa menej náchylný akceptovať dominanciu jednej mocnosti, hoci aj tak
vojensky silnej a politicky vplyvnej ako USA. (Strategic vision) Redaktor The
Economist Edward Lucas v komentári „Bude tretia svetová?“ vyzýva na odpor voči
Putinovmu Rusku ako „gaunerskému štátu na prahu Európy“ a vidí úsvit desivého
nového sveta, v ktorom medzinárodné pravidlá neplatia a silnejší dominuje
slabšiemu. Samozrejme, vinníkom je bezohľadné a chamtivé Rusko, ktoré chce
obnoviť impérium. Lucasova „nová studená vojna“ nie je o ideológii, ale o čírej
moci, nie je o ideách, ale o peniazoch; je to vojna krutého a nespravodlivého
kapitalizmu. (The New Cold War) Lucas správne stanovil diagnózu, ale prestal byť
objektívny ohľadom hľadania vinníka. Pokiaľ ide o jeho útoky na Rusko, z
formálne právneho stanoviska naozaj anexiou Krymu porušilo medzinárodné právo.
Na druhej strane by sa dalo argumentovať tým, že referendum na Kryme má väčšiu
legitimitu než súčasná dočasná revolučná vláda v Kyjeve, ktorá sa ujala moci
porušením dohody z 21.2.2014 a na základe nerešpektovania platnej ústavy. Táto
klika sa opiera o ukrajinský ultranacionalizmus a extrémizmus s prvkami fašizmu.
Na východe Ukrajiny by sa mohli odohrávať pri obsadzovaní budov do ktorých sa
uchýlili tzv. „separatisti“ podobné krvavé scény ako obsadzovaní ruského
parlamentu v októbri 1993, pričom výsledok je nepredvídateľný. Ide o to, že
politické elity na Ukrajine sú rovnako nezmieriteľne rozdelené až znepriatelené
ako vtedy v Rusku. Kríza v Rusku vyústila do prijatia novej ústavy v referende
12.decembra 1993, poloprezidentský systém odvtedy zaručuje stabilitu. Ukrajina
pozostáva zo siedmich regiónov, extrémnu rozpoltenosť by mohla vyriešiť
federalizácia krajiny na základe ústavných zmien. K chaosu na Ukrajine prispela
aj Európska únia. Summit vo Vilniuse 29.11.2013 o Východnom partnerstve nebol
dobre pripravený. Predseda Európskej komisie M.Barroso striktne odmietol žiadosť
prezidenta Janukovyča, aby rokovania o obchodných vzťahoch boli trojstranné za
účasti Ruska napriek tomu, že si musel byť vedomý, že EU nemôže oprávnené
ekonomické záujmy Ruska jednoducho ignorovať.
Ak sa vrátime do nedávnej minulosti,
nedodržiavanie a tým aj spochybňovanie medzinárodného práva od deväťdesiatych
rokov nezačalo Rusko, či už išlo o obsadenie Iraku a Lýbie alebo v Európe
bombardovanie Srbska bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN v roku 1999 a následné
vyhlásenie nezávislosti Kosova vo februári 2008. Srbsko s podporou Ruska trvá na
tom, že odtrhnutie provincie bolo v rozpore s medzinárodným právom, predovšetkým
s Rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 1244. Medzinárodný súdny dvor v Haagu v
roku 2010 v rozsudku uviedol, že „medzinárodné právo neobsahuje žiadny zákaz
vyhlásenia nezávislosti“. Tento precedens nie je právne záväzný, ale spochybňuje
princíp nemeniteľnosti hraníc v Európe po druhej svetovej vojne, ktorý je
zakotvený v Záverečnom akte Helsinskej konferencie z augusta 1975. Hrozba novej
studenej vojny „nie o ideách, ale o peniazoch“ (Lucas) spočíva v tom, že násilne
vynútený unipolárny svetový poriadok už funguje len čiastočne a zo zotrvačnosti,
resp. že prestáva fungovať. Prezident Putin na stretnutí Valdajského klubu v
septembri 2013 nedeklaroval impérium, ale ruskú národnú a kultúrnu identitu.
Argumentoval tým, že časy, keď sa nasadzovali iným hotové modely, sú už dávno za
nami a varoval pred pokusmi oživiť jednopolárny unifikovaný model sveta a
rozpustiť inštitút medzinárodného práva a národnej suverenity. Má si na čo
sťažovať, napríklad na nedodržanie sľubov o nerozširovaní NATO na východ, na
vypovedanie zmluvy o systémoch protiraketovej obrany alebo na zasahovanie EU a
USA do vnútorných záležitostí Ukrajiny. Na nevydarenej „farebnej revolúcii“ v
rokoch 2004-2005 sa aktívne podieľali vplyvové agentúry ako German Marshall Fund
of the USA s centrálou v Bratislave. Prezident Juščenko, ktorý v opakovanom
treťom kole volieb získal iba 52% hlasov, čo poukazuje na polarizáciu krajiny, v
roku 2010 rehabilitoval tzv. Ukrajinskú povstaleckú armádu, smutne známu ako
Banderovci. Nedávno USA prostredníctvom Victorie Noland priznali, že do udalostí
na Ukrajine investovali 5 miliárd dolárov.
Multipolárny svetový poriadok
Západ netreba odpisovať, ale jeho päťsto rokov
trvajúca globálna nadradenosť skončila, čo predstavuje výzvu pre Ameriku (Brzezinski).
Medzinárodná situácia pripomína nestabilitu konfigurácie pred prvou svetovou
vojnou. Špeciálne v Európe sú hranice rovnako nestabilné ako boli na prelome
devätnásteho a dvadsiateho storočia. Ak sa má zabezpečiť primát medzinárodného
práva pred právom silnejšieho, vyžaduje si to celosvetovú medzinárodnú
organizáciu, ktorá by dokázala aj silou garantovať nový multipolárny svetový
poriadok. Túto úlohu nedokáže naplniť Organizácia spojených národov vo svojej
dnešnej podobe, predpokladá zásadnú inštitucionálnu reformu predovšetkým z toho
dôvodu, že jej fungovanie je založené na výsledkoch druhej svetovej vojny a
nezohľadňuje reality súčasného globálne prepojeného sveta a jeho aktérov.
Historické poučenie spočíva v tom, že multipolárny svet nebude môcť fungovať ako
v 19.storočí bez takejto transnacionálnej autority. V podstate to bude závisieť
od rozhodnutie USA, či by v najbližšej budúcnosti boli ochotné akceptovať stratu
časti svojej dnes imperiálnej (pretože výlučnej) suverenity.
Vízia nahradenia geopolitiky etablovaním
globálnych univerzálnych hodnôt je príťažlivá a ponúka východisko zo súčasnej
neutešenej situácie, lenže naráža na objektívne prekážky. Znovuoživenie
geopolitiky vyvoláva boj o deficitné prírodné zdroje, suroviny (ropa a plyn) a
najmä zásoby pitnej vody. Kombinácia politickej nestability a nedostatku zdrojov
predstavuje hrozivú geopolitickú konšteláciu. (Brzezinski) Ako je známe, Irak v
decembri 2000 začal predávať ropu len za euro, líbyjský vodca Kaddáfi chcel
zaviesť zlatý denár, Irán mal zámer predávať ropu za zlato. Rusko, Irán, Angola,
Sudán a Venezuela sa údajne dohodli, že za dodávky ropy budú platiť jüanom. Na
internete sa vyskytujú názory, že Rusko a Čína sa pripravujú na znovuzavedenie
zlatého štandardu. Nasledovala alebo bude nasledovať reakcia zo strany USA,
lenže pokiaľ ide o Irán a Sýriu, agresia je neprijateľná pre Čínu a Rusko. Časy
neobmedzenej emisie petrodolárov pre Federálnu rezervnú banku sa krátia. To
znamená ohrozenie nadvlády USA nad svetovým finančným systémom v horizonte
najbližších desať rokov, čo súvisí s ropou, takže boj o prírodné zdroje je
zároveň bojom o hegemóniu na finančných trhoch.
V geopolitike ide o dominanciu buď námornú alebo
o dominanciu kontinentálnu. Kontrola nad oceánmi umožňuje kontrolu nad svetom,
tak fungovalo Britské impérium. Námornú dominanciu v súčasnosti majú USA, Briti
odstúpili námorné základne na západnej pologuli v roku 1940 výmenou za vojnové
dodávky. Britský geograf Halford J.Mackinder v roku 1904 sformulovaj hypotézu,
podľa ktorej platí, že kto ovláda východnú Európu (európska časť Ruska), ovláda
„Heartland“ - srdce Eurázie, a kto ovláda jej srdce, ovláda Eurázie a tým celý
svet. Námorná imperiálna mocnosť, ktorá chce udržať svoju hegemóniu, podľa
geopolitickej doktríny musí zabrániť akejkoľvek forme spojenectva medzi Nemeckom
a Ruskom. V rámci studenej vojny bolo cieľom USA zničiť a ovládnuť európske
Rusko. Pád Sovietskeho zväzu potom znamenal povýšenie USA na úroveň jedinej
globálnej superveľmoci. Podľa stratégie Heartlandu, geopolitickým problémom je
samotná existencia zjednoteného a nezávislého Ruska. Inými slovami, Rusko esse
delendam (musí byť zničené) ako kedysi Kartágo jednoducho preto, že z hľadiska
hegemóna nemá miesto pod Slnkom, takže bez ohľadu na to, akú politiku by
prípadne uplatňovalo. Analytik Stratfor G.Friedman sa teší na pád Ruska ako na
„skvelý výsledok“ - krátko po roku 2020 sa ruská vojenská moc zrúti a napokon sa
Rusko ako veľmoc rozpadne. Friedman predpokladá opakovanie druhej svetovej vojny
v polovici 21.storočia: slabšie štáty, ktoré sa pokúšajú znovuvymedziť rovnováhu
síl vo svete, sa budú domnievať, že treba spustiť náhle preventívne vojny ešte
skôr, ako bude druhá strana pripravená. Kontrola vesmíru znamená to, čo doteraz
kontrola oceánov, tretia svetová vojna preto bude vesmírnou vojnou, ktorú podľa
prognózy v polovici 21.storočia vyhrajú USA. Friedman netají, že z historického
hľadiska sú USA bojachtivý štát, mladé impérium ktoré má ďaleko od úpadku a
vlastne až teraz začína so svojím vzostupom. (Nasledujúcich 100 rokov)
Osudové rozhodnutia do značnej miery závisí od
USA, akým spôsobom sa rozhodnú uplatňovať globálnu moc viazaného impéria
(ponechajme stranou hodnotenie, či ide o moc čiastočne otrasenú alebo naopak na
vzostupe). Politická elita USA je rozštiepená, prezident Obama ponechal
militantných neokonzervatívcov vo významných funkciách a zdá sa, že udávajú tón.
Immanuel Wallertein ironicky kritizuje amerických „jastrabov“ prostredníctvom
obľúbeného Napoleonovho citátu „Odvahu, viac odvahy, vždy len odvahu!“ (autorom
výroku je Danton vo vzťahu k Francúzskej revolúcii), pointa spočíva v tom, že
Napoleon mal iba dočasný úspech. Výsledkom éry prezidenta G.W.Busha bolo, že USA
sú osamelá superveľmoc, ktorá postráda skutočnú moc, svetový vodca, ktorého
nikto nenasleduje a málokto má v úcte, krajina nebezpečne unášaná prúdom
uprostred globálneho chaosu, ktorý nedokáže mať pod kontrolou. (Úpadek americké
moci) Na rozdiel od Friedmana Brzezinski zastáva názor, že vojna v Iraku nebola
potrebná a dalo sa jej vyhnúť. Predpokladá, že postimperialistické Rusko bude
zohrávať dôležitú úlohu vo svete a načrtol geopolitickú víziu rozširovania
politických inštitúcií Západu, podľa ktorej Rusko (aj Ukrajina) a Turecko by sa
mohli začleniť do EU a NATO. V horizonte do roku 2025 sa úpadok americkej
hegemónie bude odohrávať podľa troch alternatívnych scenárov. Prvý scenár
„arogancie“ je varovný s extrémne negatívnymi dôsledkami: mohutné finančné krízy
spolu s eskaláciou vojenskej angažovanosti v zahraničí budú viesť k drastickému
kolapsu. Druhý a tretí scenár sú moderatné, predpokladajú pomalý pokles. V
druhom scenári domáca stagnácia bude viesť k strate dôvery v zahraničí, tretí
scenár znamená zotavenie doma a zlyhanie v zahraničí v dôsledku deštruktívnej
vojenskej angažovanosti proti nepriateľom. (Strategic Vision)
Ozývajú sa viaceré varovné hlasy. Redaktor Wall
Street Journal Paul Craig Roberts tvrdí, že USA majú plán na destabilizáciu
Ruska, čo predpokladá degradovať jeho odstrašujúci arzenál. Navyše Washington
zmenil svoju jadrovú doktrínu tak, aby umožňovala prvý úder. Možno si predstaviť
Rusko obkľúčené základňami a protiraketové štíty, ktoré by jeho obrannú silu
neutralizovali, čiže by sa stalo čiastočne alebo úplne bezbranným. Riziko vojny
v tomto scenári je v časovej nadväznosti krokov. Ak sa Rusko bude chcieť brániť,
bude tak musieť urobiť skôr, ako táto pasca sklapne. Čo pripomína situáciu,
ktorú charakterizoval Clark, že politici sa správali ako námesačníci, síce v
strehu, ale nevidiaci, t.j. nedokážu domyslieť efektívny cieľ, ale chcú získať
prospech. Publicista Giulietto Chiesa, bývalý člen Parlamentného zhromaždenia
Rady Európy, píše o tom, ako sa dnes manipuluje vedomím, súčasné štátne prevraty
sa organizujú prostredníctvom manipulácie s vedomím občanov. Poukazuje na nárast
rusofóbie v európskom parlamente a varuje pred začiatkom Tretej svetovej vojny,
ktorá vypukne v dôsledku nedostatku zdrojov.
Propaganda a fašistický populizmus
Vládnúce kruhy by dokázali nechať padnúť
rozhodnutie náhle a popliesť národy, aby hneď nepoznali, kto je útočník a kto je
napadnutý, majstrovsky by uviedli vlastenecké davy do extázy a zabránili
protestnému prípadne revolučnému hnutiu. Vládnúce elity dnes postupujú podobne
ako pred prvou svetovou vojnou, samozrejme na sofistikovanejšej úrovni a s
využitím stále efektívnejších represívnych technológií. Malou ukážkou schopností
propagandy bolo vystúpenie ministra zahraničných vecí USA Colina Powella na
Valnom zhromaždení OSN 5.2.2003 s tvrdením, že Irak disponuje zbraňami
hromadného ničenia. Vtedy nevedel, že je to lož, s odstupom času však priznal,
že o vojne už bolo rozhodnuté skôr pred jeho vystúpením. V súčasnosti platí
realistický predpoklad, že v krátkodobom horizonte sa pravicový fašistický
populizmus presadí skôr ako sofistikovaná snaha novej ľavice o získavanie
podpory pre hľadanie udržateľnej alternatívy. Kryptofašizmus disponujúci
sofistikovanými technológiami kontroly predstavuje osvedčený spôsob, ktorým
dokáže ochlokracia udržať pod kontrolou a decimovať prebytočnú populáciu, za
optimálny počet obyvateľov planéty sa považuje pol až jedna miliarda. Ak nedôjde
k nastoleniu udržateľnej spoločnosti, a to ani fašistickými metódami, kríza sa
bude prehlbovať až k bodu, kedy sa udržiavanie statu quo jednoducho zrúti a
možnosť pozitívneho obratu vzhľadom na ireverzibilné okolnosti bude nereálna
vzhľadom na premeškanie času „bodu obratu“. Rovnováha by bola nastolená
prostredníctvom regresu, komplexnosť by sa znížila a návrat k sofistikovanej
civilizácii by mohol trvať veľmi dlho.
Vzhľadom na to, že klasické schémy bezpečnosti
uplatňované v minulých dvoch storočiach už neplatia, nemožno očakávať storočný
mier, iba prímerie. Pritom Brzezinski nie bezdôvodne upozorňuje, že USA ako
globálnu superveľmoc nemá kto nahradiť, Čína nepripadá do úvahy. Dá sa
predpokladať, že vojne zabráni vzájomná ekonomická závislosť, potreba kooperácie
je aj bezpečnostným faktorom. Prímerie by mohlo byť udržateľné, pokiaľ dôjde k
dohode o novom svetovom poriadku v podobe multipolárnej stability. Toto prímerie
by malo obsahovať dohodu o demilitarizácii kozmu aspoň na geostacionárnej dráhe.
Druhou možnosťou, ako symbolicky ukončiť dvadsiate storočie, je vojna, lenže
riziká vzhľadom na súčasnú úroveň zbraní hromadného ničenia, nielen jadrových,
ale robotických, biologických, genetických, nanotechnologických, kozmických atď.
sú neúnosné a nepredvídateľné. Podľa viacerých súčasných politických analytikov
by vojna mohla vypuknúť už skôr, napríklad v intervale sedem rokov. Títo
analytici zrejme vychádzajú z reality, že nároky viazaného hegemóna vyvolávajú
hrozbu vojny. V súčasnosti teda balansujeme na pokraji vojny, ktorá sa ľahko
môže stať svetovou.
Písané pre SLOVO:
http://www.noveslovo.sk/c/Hrozba_tretej_svetovej_vojny
Dva komentáre o
hrozbe svetovej vojny
Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, PhD., filozof
Autor je predsedom Futurologickej spoločnosti na
Slovensku.
Spoločným posolstvom oboch komentárov od
N. Roubiniho a G. Friedmana sú reminiscencie na okolnosti pred vypuknutím prvej
svetovej vojny. Z histórie vyplýva, že ak sa objavila nová veľmoc, musela tak či
onak čeliť impériu, čo viedlo k vojne. Neschopnosť vyrovnať sa so vzostupom
Nemecka zapríčinila dve svetové vojny, podobne konfrontácia Japonska s
tichomorskou veľmocou USA. Na historickú nevyhnutnosť alebo opakovanie minulosti
však nie sme odkázaní, navyše dúfam, že na „železnú nevyhnutnosť“ už neveria ani
stúpenci (neo)marxizmu. Rovnako vzbudzuje pochybnosti termín „geopolitická
nevyhnutnosť“. Opäť ide o petrifikované schémy, ktoré vychádzajú z opakovania
minulosti. Budúcnosť je otvorená viacerým alternatívam. Možno si predstaviť
globálne vládnutie na základe medzinárodného práva, vychádzajúce z reality
multipolárneho sveta. Aj interkultúrny dialóg ako prostriedok na formovanie
kozmopolitnej pozemskej „Civilizácie“ v singulári namiesto vojny o hegemóniu.
Takže Kartágo nemusí byť nevyhnutne zničené, dá sa s ním obchodovať a rokovať.
La Belle Époque skončila za týždeň od 28.júla do 4.augusta 1914. Po skončení
prvej studenej vojny pred štvrťstoročím nemusí nevyhnutne nasledovať druhá
studená vojna s rizikom, že prerastie do vojny horúcej. Kniha Christophera
Clarka - Náměsičníci sa práve dostáva do predaja. Historik dospel k záveru, že:
„Protagonisti roku 1914 sa chovali ako námesačníci, boli síce v strehu, ale
nevidiaci, ženúci sa za snami, ale slepí ohľadom skutočných hrôz, ktoré sa
chystali vypustiť do sveta.“ Zmienené riziko možného zlyhania elít vzhľadom na
nestabilitu a neistotu ohľadom pravidiel svetového poriadku v roku 2014 naozaj
pripomína situáciu pred sto rokmi.
NOURIEL ROUBINI
Ekonóm a politický analytik Nouriel Roubini,
známy tým, že predpovedal vypuknutie krízy v roku 2007, uvažuje o globálnom
riziku v Ázii. Je naliehavejšia ako konflikt medzi Izraelom a Iránom ohľadom
šírenia jadrových zbraní alebo hrozba novej studenej vojny kvôli Ukrajine.
Poukazuje na to, že japonskí a čínski predstavitelia prirovnávajú bilaterálne
vzťahy k vzťahom medzi Britániou a Nemeckom pred prvou svetovou vojnou. Čína ako
ekonomická veľmoc bude čím ďalej tým viac závislá od námorných trás a musí
vybudovať vlastné námorné sily, aby nebola ohrozovaná námornou blokádou. Lenže
to, čo Čína považuje za obranný imperatív, môžu USA a ich ázijskí spojenci
pokladať za výbojnú rozpínavosť. Ide o to, že obchod, investície a diplomacia
môžu narastajúce napätie zmierniť. Európske veľmoci sa „napokon vzájomným
vyvražďovaním unavili“ a vytvorili hospodársku, menovú a bankovú úniu, ktorá
možno prejde do fiskálnej a polltickej únie. V Ázii sa dlhodobé historické
krivdy medzi Čínou, Japonskom, Kóreou a ďalšími krajinami nezahojili a podobné
regionálne inštitúcie neexistujú. Navyše si ázijské mocnosti zvolili do čela
nacionalistickejších vodcov, než boli ich predchodcovia. Čína testuje
vierohodnosť amerických garancií, čím narastá pravdepodobnosť, že by Japonsko
bolo nútené viac sa angažovať ohľadom vlastnej bezpečnosti. Roubini hovorí o
„smrtonosnej kombinácii faktorov“, ktorá hrozí, že v Ázii – kľúčovom regióne
globálnej ekonomiky – vypukne vojenský stret. Podľa jeho názoru bude potrebná
mimoriadna múdrosť ázijských lídrov aj USA, aby nad motiváciami smerom k vojne a
konfliku prevážila túžba po mieri a prosperite.
GEORGE FRIEDMAN
George Friedman, autor strategických vízií, je
predsedom Stratfor, organizácie ktorá sa zaoberá globálnym spravodajstvom.
Chystá sa navštíviť krajiny na frontovej línii medzi Ruskom a Európou – Poľsko,
Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Srbsko a Azerbajdžan. Na Slovensku bude
vystupovať v rámci konferencie „Globsec 2014“. Vo svojom článku „Hraničné štáty
– nová strategická mapa“ tvrdí, že udalosti na Ukrajine možno pochopiť
prostredníctvom európskej geopolitiky od roku 1914 - začiatku prvej svetovej
vojny. Vojna bola geopolitickou nevyhnutnosťou od okamihu zjednotenia Nemecka v
roku 1871. A geopolitická nevyhnutnosť poskytuje rámec pre pochopenie toho, čo
sa doteraz stalo na Ukrajine a čo sa pravdepodobne stane.
Zjednotenie Nemecka vytvorilo mimoriadne
dynamický národný štát. Nemecko sa na prelome 19. a 20.storočia ekonomicky
vyrovnalo Británii, ktorá ale disponovala impériom. Vojna bola výsledkom
ekonomických a strategických realít. Nemecko zaútočilo na Francúzsko, nedokázalo
ho poraziť a tak sa ocitlo vo vojne na dvoch frontoch, ale vydržalo. Druhú
príležitosť malo počas zimy roku 1917, keď abdikoval ruský cár a Nemecko dalo do
pohybu revolúciu tým, že repatriovalo Lenina v zaplombovanom vlaku. Nemecké
víťazstvo sa javilo ako pravdepodobné, keď ruská revolúcia odstúpila od vojny. V
apríli 1917 USA vyhlásili vojnu Nemecku z viacerých dôvodov. Nemecké ponorky by
mohli uzavrieť Atlantický oceán, hrozbou bola porážka spojencov v dôsledku
udalostí v Rusku. Záujmom USA bolo, aby euroázijský kontinent nebol pod
kontrolou jedného národného štátu. Nemecko bolo porazené v dôsledku americkej
intervencie, Rusko znovu získalo Ukrajinu, ktorú stratilo v dôsledku
brestlitovského mieru. Americkou stratégiou počas celého storočia bolo udržiavať
rovnováhu síl. V druhej svetovej vojne boli USA spočiatku neutrálne, po vstupe
do vojny bojovali v periférnych operáciách až do rozhodujúcej intervencie v júni
1944. V rámci studenej vojny ZSSR vytvoril obranné nárazníkové pásma, prvú líniu
predstavovalo Pobaltie, Bielorusko a Ukrajina, druhú líniu Poľsko,
Československo, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko. Americká odpoveď bola v podobe
vojenskej aliancie s tým, že v prípade nevyhnutnosti by USA použili jadrové
zbrane.
Vo všetkých troch vojnách USA sledovali pevnú
stratégiu, ktorá vylučuje neprimeranú angažovanosť, obmedzovali svoju prítomnosť
na nevyhnutné minimum. V roku 1989 Rusko stratilo nárazníkové pozície získané po
druhe svetovej vojne a jeho strategická situácia sa zásadne zhoršila, je dokonca
horšia, ako bola od 17.storočia. Ak by sa krajiny vnútorného nárazníkového pásma
(Pobaltie, Bielorusko a Ukrajina) stali nepriateľskými, hrozba pre Rusko by bola
zdrvujúca. Dôvodom pre uspokojenie alebo útechu Ruska nie je ani slabosť a
roztrieštenosť NATO; zabrániť začleneniu Ukrajiny do západného obranného systému
znamená pre Rusko kritický stav. Americká stratégia v Európe je rovnaká ako v
roku 1914: ponechať rovnováhu síl, aby sa sama formovala. Bez ohľadu na verejné
vyhlásenia USA boli spokojné so slabosťou európskych mocností, pokiaľ bolo aj
Rusko slabé. Nevyskytovala sa hrozba, že by sa zjavil hegemón. Z uvedeného
vyplýva, že USA nie sú pripravené v súčasnosti urobiť viac ako sa angažovať v
symbolických opatreniach. Ruské vojsko môže byť schopné obsadiť Ukrajinu napriek
logistickým prekážkam. USA nie sú v postavení, aby rozmiestnili na Ukrajine
rozhodujúce obranné sily. Posun v európskej rovnováhe síl nie je vôbec
rozhodujúci, USA majú dosť času čakať, ako sa situácia vyvinie.
USA sú zrejme pripravené zvýšiť dostupnosť zbraní
do zainteresovaných krajín ako sú Bulharsko a baltské štáty. Problém USA spočíva
v historickej stratégii, ktorá spolieha na existenciu významnej vojenskej sily s
tým, že ak sú zainteresované viaceré krajiny, táto sa zakladá na fungujúcej
aliancii. Nemá význam, aby USA poskytovali zbrane krajinám, ktoré nebudú
spolupracovať navzájom a nie sú schopné postaviť dostatočnú silu, aby tieto
zbrane používala. Počnúc udalosťami na Ukrajine viaceré európske krajiny
diskutovali o zvýšení obranných výdajov a o spolupráci, nie je však jasné, či to
bude v rámci NATO. Na stretnutí prezidenta Obamu a kancelárky Merkelovej sa
ukázalo, že nemecká ochota agažovať sa v asertívnych akciách je obmedzená. V
južnej Európe pôsobí ekonomická kríza. Ochota Nemcov, Francúzov a Španielov
angažovať sa je obmedzená. Možno pochybovať, že NATO zohráva efektívnu vojenskú
úlohu. Podľa názoru USA práve zainteresované štáty musia urobiť rozhodujúce
kroky. USA nie sú v stave núdze. Poľsko, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Srbsko a
Azerbajdžan spolu s ostatnými krajinami nárazníkového pásma, ešte nie sú v stave
núdze. To sa však môže rýchlo stať skutočnosťou. Rusko v podstate nie je
veľmocou, ale je silnejšie než ktorákoľvek z okolitých krajín osamote alebo
dokonca silnejšie, než všetky spolu. Z americkej stretégie vyplýva, že USA budú
pripravené poskynúť pomoc, ale podstatná pomoc vyžaduje zásadné akcie zo strany
nárazníkových krajín.
Prvá a druhá svetová vojna boli o postavení
Nemecka v Európe. Vlastne aj studená vojna, hoci v inom rámci. Znovu diskutujeme
o postavení Nemecka. Dnes niet hrozby zo západu. Východná hrozba je slabá,
vzdialená a potenciálne sa javí viac ako spojenectvo než hrozba. Sila, ktorá
viedla Nemecko k dvom svetovým vojnám, dnes absentuje. Americká obava z
euroázijského hegemóna je vzdialená, Rusko je ďaleko od schopnosti predstavovať
takúto hrozbu. Rusko bojuje o obnovenie nárazníkového pásma. USA sa budú riadiť
storočnou tradíciou obmedzovania angažovanosti na minimum tak dlho, ako to bude
možné. Nárazníkové krajiny sú zároveň vystavené potenciálnej hrozbe, na ktorú by
sa mali z opatrnosti pripravovať. Optimálnym riešením pre nárazníkové štáty by
bola masívna intervencia zo strany NATO, to sa však nestane. Druhým najlepším
riešením by bola masívna americká intervencia, čo nenastane. Nárazníkové štáty
by chceli náklady na svoju obranu presunúť na druhých, čo je racionálne, ak by
sa podarilo. Neosobné sily geopolitiky vedú Rusko, aby sa pokúsilo znovu vydobyť
svoje kritické hranice, nie je však jasné, ako ďaleko chce zájsť a za za akú
cenu, časom by sa jeho akcie mohli stať nepredvídateľnými. Nárazníkové štáty
potrebujú zbrane a spojencov. USA poskytnú určitú podporu bez ohľadu na to, čo
urobí Nemecko a teda NATO. Zásadné rozhodnutia sú však v rukách obyvateľov
nárazníkových štátov. Azerbajdžan sa už rozhodol, druhé štáty, ako Maďarsko,
stále len pozorujú a vyčkávajú. Niečo je vo vzduchu, myslí si Friedman. Ide o
zárodočné štádiá, dosiaľ iba nemnohí sú spätí s cestou na ktorej bolo Nemecko v
roku 1914. Sily sa začínajú zoskupovať, a ak sa tak deje, nebudú kontrolované
prostredníctvom dobrej vôle.
Borderlands: The New Strategic Landscape is
republished with permission of Stratfor.
Písané pre SLOVO:
http://www.noveslovo.sk/c/Dva_komentare_o_hrozbe_svetovej_vojny
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
