„SVETLÉ
ZAJTRAJŠKY“ A MOŽNOSŤ NOVEJ MODERNITY.
Zamyslenie nad prednáškou A.
Badioua v Prahe.
Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, PhD., filozof
Autor je predsedom Futurologickej spoločnosti na
Slovensku.
Naša súčasná situácia sa podľa Borisa Budena javí
ako spoločnosť bez nádeje, alternatívou je nádej bez spoločnosti. Komunizmus ako
alternatíva bol zdiskreditovaný praxou sovietskeho systému, a to z ideologických
dôvodov; deklarované budovanie komunizmu vyústilo do reálneho socializmu, čo
bolo priznaním neúspechu. Slabá mesianistická nádej, že skôr či neskôr sa niečo
musí stať, sa strieda s rezignovaným presvedčením, že nič nového už nemôže
nastať. Dnes je ľahšie predstaviť si koniec sveta ako koniec kapitalizmu, tvrdí
Mark Fisher. Hegemónia neoliberalizmu v podobe ideológie pretrváva aj napriek
tomu, že tak teória ako i prax kánony neoliberalizmu v podstate vyvrátili.
Systém založený na apologetike ekonomického rastu definitívne zlyhal od krízy v
roku 2008, podobne ako v prípade reálneho socializmu ide o víťazstvo ideológie a
ekonomickú katastrofu. Pravdu má David Graeber: keď finančná elita má na výber
medzi politickým cieľom v podobe demobilizovania sociálneho hnutia a medzi
udržiavaním životaschopného kapitalizmu, vždy zvolí prvú možnosť. Tvrdenie, že
idea-systém („kapitalizmus“) je v poriadku a vyžaduje si iba malé korekcie
(scenár dočasnej konsolidácie) pripomína podobnú zúfalú obhajobu reálneho
socializmu tesne pred jeho zánikom. Slavoj Žižek vidí nebezpečenstvo v tom, že
sa ako dominantný výklad krízy presadí nie ten, ktorý nás prebudí zo sna, ale
ten, ktorý nám dovolí snívať ďalej.
Schéma protirečení súčasného sveta podľa A.
Badioua - zásadné protirečenia sú dve, aktuálna ideológia má sklon postulovať
výlučnosť jedného protirečenia ako exkluzivitu nároku.
Koniec studenej vojny umožňuje vidieť svet taký, aký
je, bez všadeprítomných ideologických mimikier, založených na umelej konštrukcii
tzv. triedne rozdeleného sveta. Dochádza k celosvetovej civilizačnej
transformácii, ktorá je ako každá transformácia do značnej miery emergentná a
teda výsledok je nepredvídateľný: mieru nestability zvyšuje v strednodobom
horizonte prechod k multipolárnemu usporiadaniu, ktorý je a bude konfliktný (unipolárny
rovnako ako bipolárny svet predstavovali stabilnejšie varianty). V dnešnej dobe,
ktorú môžeme označiť aj ako „tretiu osovú dobu“ potrebujeme ako v každom období
tektonického zlomu nejakú definíciu univerzalizmu. Badiou napísal knižku o
svätom Pavlovi, ktorý podal svojho času adekvátnu definíciu univerzalizmu a
založil cirkev. Augustinus Aurelius po vypálení Ríma Gótmi konštatoval, že
Rímske impérium násilím vzniklo a násilím aj zanikne. Klasická dialektická
logika uprednostňuje negáciu a konkrétne deštrukciu číže negatívnu stránku
negácie. Vznik nového definuje Badiou ako afirmatívnu časť negácie, pričom
afirmácia ako pozitívna téza predchádza negáciu namiesto toho, aby nasledovala
po nej. Rozpad socialistických štátov vníma Badiou pozitívne, pretože tieto
štáty stelesňovali najposlednejšiu fikciu spravodlivosti, ktorá mala povahu
vládneho programu. Krach je dôkazom nezmyselnosti uvedenej predstavy.
Spravodlivosť a rovnosť sa oslobodili od fiktívneho stelesnenia, pričom poučenie
spočíva v tom, že cesty rovnostárskej politiky nevedú prostredníctvom štátnej
moci.
Badiouova východisková téza spočíva v tom, že
univerzálne platné sa vždy šíri v historickom kontexte a začína ako udalosť.
Parížska komúna bola historickou udalosťou napriek neúspechu, pozitívny obsah
komúny bol v prevzatí moci chudobnými po prvý raz v dejinách . Ide o to, že
udalosť nemôže mať univerzálnu hodnotu, pokiaľ je iba negativitou, teda niečo
zničí a toto niečím nahradí. Ruská revolúcia zlyhala v tom, že zlikvidovala
orgány samosprávy (soviety), ktoré spontánne vznikali už počas prvého pokusu o
revolúciu v roku 1905. Ako je známe, Lenin v Aprílových tézach (1917) vystupoval
proti dvojvládiu a teda dočasnej vláde pod heslom „Všetku moc sovietom!“. H.
Arendtová má pravdu, že Lenin túto svoju pozíciu opustil skôr z ekonomických než
z politických dôvodov, nešlo mu primárne o neobmedzenú moc strany (na rozdiel od
Stalina). V tomto zmysle bol posledným dedičom Francúzskej revolúcie, obetoval
slobodné inštitúcie (soviety) strane, o ktorej sa domnieval, že oslobodí
pauperizovaných. Práve Kronštadská vzbura (1922) je prvým príkladom neschopnosti
revolučnej tradície vážne sa zamyslieť nad jedinou novou formou vlády, ktorá sa
zrodila z revolúcie. O samosprávu usilovali jednotky anarchistov počas
občianskej vojny v Španielsku (1936-1937). Týchto ľavicových socialistov Stalin
dezavuoval ako „trockistov“, boli v Katalánsku brutálne vojensky potlačení
jednotkami vernými Kominterne.
Výsledkom prevratov v roku 1989 a následného
rozpadu Sovietskeho zväzu bol návrat alebo kopírovanie západnej Európy v stave
na konci 19.storočia, takže nedošlo udalosti s univerzálnou platnosťou tak ako
touto udalosťou nebolo ani nastolenie „ľudových demokracií“ po druhej svetovej
vojne. Od osemdesiatych rokov si monopol na modernitu robí globálny kapitalizmus
spätý s reprezentatívnou demokraciou. Okrem toho na jednej línii sa formuje
reakcionársky globálny kapitalizmus s nostalgickou konzervatívnou víziou, v
rámci ktorej sa moderné slobody javia ako „hriešne“. V tomto zmysle W. Robinson
varuje pred „fašizmom 21.storočia“. Potlačená a marginalizovaná bola vízia
„komunizmu“ v zmysle Marxovej predstavy z Manifestu o združení, v ktorom
slobodný rozvoj každého jednotlivca je podmienkou slobodného rozvoja všetkých.
Badiou poukazuje na neodolateľnú subjektívnu silu kapitalizmu, ktorá pôsobí na
strednú triedu (vzdelanú maloburžoáziu). Za dominantnou ideológiou
kapitalistickej modernity stojí malá skupina oligarchie s veľkým vplyvom na
dianie vo svete. Nikto od 80-tych rokov neskúmal novú politiku, prepojenie
komunizmu a modernity, štvrtá strana štvorca dosiaľ neexistuje.
Na rozdiel od situácie v devätnástom storočí
Michael Sandel upozorňuje, že za ostatných tridsať rokov došlo k presahu trhov a
trhového uvažovania do oblastí života, ktoré boli tradične doménou netržných
zvyklostí, čo považuje za jednu z najzásadnejších zmien súčasnosti. Ide o
využitie trhov k ďalšiemu prerozdeleniu hodnôt, ako sú zdravie, vzdelanie,
verejná a národná bezpečnosť, trestné súdnictvo, ochrana životného prostredia,
odpočinok, rozmnožovanie a ďalšie spoločenské statky. Diskusia o tom, čo by malo
byť možné za peniaze kúpiť a čo nie, sa sústreďuje do dvoch námietok: námietka
týkajúca sa spravodlivosti sa sústreďuje na nerovnosť, ktorú môže trhová voľba
vyjadrovať. Námietka ohľadom poškodenia hodnoty skúma chovanie a normy, ktoré
môžu byť prostredníctvom trhových vzťahov zničené alebo oslabené. Prvá námietka
sa týka slobody voľby za rovných podmienok, pretože nerovné vyjednávacie
podmienky narušujú spravodlivosť uzavretých dohôd. Ide o to, že trhy nie sú iba
mechanizmami fungovania, ale vyjadrujú tiež určité hodnoty. Argument o poškodení
hodnoty predpokladá, že aj v spoločnosti bez nespravodlivých rozdielov moci a
majetku by mali existovať veci, ktoré nemožno za peniaze kúpiť, resp. že trhové
hodnoty môžu vytláčať netrhové hodnoty, ktoré sú hodné zvláštneho zreteľa.
Z uvedeného vyplýva, že nová modernita
musí zlomiť príťažlivosť Západu tým, že zruší cirkuláciu peňazí, zisk, zbytočne
nanucovaný konzum. Badiou novú modernitu zhrnul v štyroch bodoch, v podstate sú
to Marxove myšlienky. Po prvé, organizovať spoločenský život bez súkromného
vlastníctva a zisku. Po druhé zabezpečiť výrobu spotrebného tovaru inak ako na
základe špecializácie v rámci deľby práce, oddelenia fyzickej a duševnej práce,
vedúcich a vykonávateľov práce. Najnovšie technologické výdobytky uvedené
umožňujú. Po tretie, namiesto identitárnych a inak uzavretých združení celkový
internacionalizmus (ja by som použil výraz „kozmopolitizmus“). Po štvrté, nechať
zmiznúť štát ako oddelenú silu s monopolom násilia. Voľné združovanie ľudí a
zdieľaná racionalita nahradí zákon a nátlak. Marx svojho času tvrdo odsúdil
anarchistov a polemizoval s Bakuninom, ktorý trval na primáte politiky, hlavným
cieľom revolúcie malo byť nastolenie samosprávy, nie vyvlastnenie výrobných
prostriedkov v prospech výrobcov. Marx bol presvedčený o blízkom vypuknutí
revolúcie a v názoroch anarchistov videl riziko, že by sa „lesť rozumu“ (čiže
„historická nevyhnutnosť“) odvrátila od revolucionárov. Pokiaľ ide o ideu
samosprávy, aktuálne by som Bakuninovi dal za pravdu. Dnes antropológia
pokročila natoľko, že možno spochybniť tézu o výmene (napríklad ako nadprodukt
vedie k rozdeleniu spoločnosti na triedy) u kmeňov, ktoré žijú bez peňazí a
trhu. Tieto spoločenstvá sú usporiadané tak, aby nebolo možné nastoliť trvalé
majetkové nerovnosti. Jednoducho sa nenaučili kalkulovať a usilovať o zisk, sú
to ekonomiky daru (D. Graeber). Ekonomika daru by sa dala v súčasnosti
vhodne uplatniť, pretože istiny väčšiny štátnych dlhov sú nesplatiteľné. Potom
je namieste uvažovať o alternatívnej etike, ktorá by sa nezakladala na egoizme,
ale na „zdieľanej racionalite“ alebo „prekrývajúcom konsenze“ (J. Rawls).
Futurológovia by mali mať predstih pred
budúcnosťou, aby sa dokázali v smere zmien orientovať, avšak budúcnosť nás
dostihla a hrozí, že nás predbehne resp. budeme jej vystavení napospas bez
možnosti niečo zmeniť (po dosiahnutí kritického momentu). Prvoradé je
prehodnotenie dominantnej ideológie ekonomického rastu, ktorá u bohatých krajín
vedie k prehlbovaniu systémovej – nielen ekologickej – krízy, u krajín tretieho
sveta zas k snahe vyrovnať sa a dobehnúť, čím sa prehlbuje disproporcia medzi
napredovaním industrializácie a dostupnými prírodnými zdrojmi. Súčasťou
ideológie neudržateľného ekonomického rastu sú aj požiadavky plnej
zamestnanosti, lebo táto nezodpovedá vývoju technológie, teda ide o to, aby
ľudská pracovná sila a v konečnom dôsledku ľudská osoba postupne prestala byť
tovarom. V súčasnosti je naliehavou otázkou, po ktorej prebieha línia
civilizačného tektonického zlomu, ako dosiahnuť globálnu prosperitu bez
pozitívneho ekonomického rastu na planéte s limitovanými zdrojmi.
Odkazy:
Hana Arendtová (2011): O revoluci.
Alain Badiou (2010): Svatý Pavel.
Boris Buden (2013): Konec postkomunismu.
Mark Fisher (2010): Kapitalistický realismus.
David Graeber (2004): Fragmenty anarchistické antropologie.
David Graeber (2014): Revoluce naopak.
George Orwell (1991): Hold Katalánsku.
W. Robinson: Globální kapitalismus a jeho „nelidská“ tvář. In: Revoluce nebo
transformace (2014).
Michael Sandel (2013): Co si za peníze nekoupíte.
Slavoj Žižek (2011): Jednou jako tragédie, po druhé jako fraška.
Písané pre SLOVO:
http://www.noveslovo.sk/c/Svetle_zajtrajsky_a_moznost_novej_modernity
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
