Paradoxy súčasného kapitalizmu.
Rozhovor s významným nemeckým filozofom, profesorom Martinom Hartmannom.
Prechádzal sa po veľkej záhrade pražskej Villa
Lanna, zariadení Českej akadémie vied. Práve mal po prednáške na medzinárodnej
konferencii nazvanej Filozofia a spoločenské vedy. Májové slnko mu zreteľne
osvetľovalo tvár. Hneď som ho spoznal, modré oči, tmavšie vlasy, stredná
postavy, Nemca by v sebe nezaprel. Nevyzeral na svoj vek: profesor Martin
Hartmann, politický filozof, sociológ, komparatista. Autor viacerých kníh,
esejí, štúdií, do nemčiny preložil niekoľko filozofických publikácií. Od roku
2001 je pracovníkom filozofického inštitútu a inštitútu pre sociálny výskum pri
Goetheho univerzite vo Frankfurte nad Mohanom, v súčasnosti hosťuje na
univerzite vo švajčiarskom Luzerne. V bratislavskej Univerzitnej knižnici som
niekoľko dní študoval esej Paradoxy súčasného kapitalizmu – napísal ju on spolu
s ešte slávnejším kolegom Axelom Honnethom, autoritou uznávanou v celom svete.
Bol som rád, že na túto tému bola aj jeho prednáška. Chvíľu som ho pozoroval,
potom som k nemu podišiel, dali sme sa do reči. O čo inom, ako o paradoxoch
kapitalizmu. Spýtal som sa, či môžem použiť nahrávač. Súhlasil. Sadli sme si za
stôl a rozprávali...
Pán profesor, vo vašich viacerých prácach sa
zaoberáte analýzou kapitalistickej spoločnosti, tak je to aj v eseji Paradoxy
súčasného kapitalizmu. Kapitalizmus vytvoril za prvých dvadsať rokov po druhej
svetovej vojne (v mnohých krajinách boli na čele sociálnodemokratické vlády)
solídne podmienky na zabezpečenie rovnosti príležitostí, ktoré sa výrazným
podielom pričinili o rozvoj školskej, sociálnej a zamestnaneckej politiky.
Prispelo to k normatívnej a právnej integrácii kapitalistických spoločností, akú
kapitalizmus nikdy predtým nezažil. V čom spočíval, podľa vás, hnací motor
kapitalistickej expanzie?
Je pravdou, že v období po druhej svetovej vojne
sa zaznamenal v niektorých kapitalistických krajinách na Západe určitý pokrok v
sociálnej a morálnej oblasti, neznamená to však, že by sme si mali toto obdobie
idealizovať. Naše chápanie „pokroku“ je komplexnejšie ako sa na prvý pohľad javí
v eseji, ktorú ste spomenuli vo vašej úvodnej otázke. Každý pojem má tendenciu
relativizovať skutočnosť, najmä, keď sa zámerne zjednodušuje vývoj v danej etape
s cieľom detailnejšie ju porovnať s inou etapou. Tomu sa však chceme vyhnúť! V
porovnaní so súčasnom etapou sa nazdávame, že „sociálnodemokratická éra“
skvalitnila život mnohých pracujúcich. Navyše viedla k ich sebauvedomeniu, k
tomu, že vlastným organizovaním sa do odborov boli schopní lepšie artikulovať
svoje záujmy. Napokon, keď hovoríme o morálnom pokroku, máme na mysli všeobecne
spoločensky akceptované, resp. neakceptované zaobchádzanie s robotníkmi a
zamestnancami. Naše chápanie pokroku si žiada univerzálny charakter aj preto,
aby sme mohli jednoznačne konštatovať, že všetky egalitariánske normy
materializované do sociálnodemokratických inštitúcií sú reálne a nezvrátiteľné;
v tomto prípade nešlo o relatívny, lež o reálny pokrok, hoci mnohí očakávali aj
lepšie výsledky. Pri rešpektovaní tejto dimenzie pokroku rozlišujeme štyri sféry
inštitucionálnej činnosti súzvučiace s líniou Honnethovej teórie uznania: Po
prvé, staršie normy (staršie v relatívnom ponímaní) riadenia a správania
poskytovali ľuďom individuálnejší spôsob života, ktorý im zabezpečoval viacej
priestoru na experimentálny ponor do svojho vnútra; demokratizovali sa kreatívne
formy individualizmu, prinášajúc tak jednotlivcom širšiu osobnostnú autonómiu.
Druhý okruh sa týka legislatívneho rozvoja – v našej eseji vyslovujeme
presvedčenie, že sociálnodemokratická etapa priniesla výrazné zlepšenie vo
všetkých oblastiach legislatívy so zreteľom na tradičné formy právnej
diskriminácie; zakotvila sa rovnosť pred zákonom, rozšírili sa subjektívne
práva, kultúrne a politické menšiny získali vyššiu ochranu. Po tretie, úspechy
sa dosiahli aj vo sfére zamestnanosti. Postup bol pomalý, ale neustal.
Diskutovalo sa o statuse žien v domácnostiach, reformy vo vzdelávaní sa
orientovali na skvalitnenie podmienok mladých ľudí pri vstupe do zamestnania a
na vytváranie rovnosti príležitostí pre všetkých. A napokon, po štvrté,
poukázali sme na vytvorenie systému, ktorý Giddens označil ako „čisté vzťahy“,
ktoré pomohli prekonať tradičné formy asymetrie v rodinách a oslobodili súkromnú
sféru od reprodukčného stereotypu, ktorý stál v ceste čistému romantickému
vzťahu, v ktorom sa obaja partneri navzájom uznávajú a rešpektujú svoje potreby.
Na otázku, čo podnietilo, čo vyvolalo tento
pokrok v eseji neodpovedáme. Nezmieňujeme sa o nijakom kauzálnom mechanizme,
ktorý by niesol za všetko „vinu“. Podľa modelu Honnethovho uznania by sme mohli
odpoveď hľadať v hegeliánskom chápaní morálky motivovanej sociálnym bojom, ktorý
vyústil do inštitucionálne manifestovaného pokroku. Pri týchto tvrdeniach sa
však v nijakom prípade neopierame o výklad pokroku sprostredkovaný Marxovým
ortodoxným historickým materializmom. Hoci ekonomika prispieva k mnohým zmenám,
o ktorých hovoríme v eseji, nesmieme a nemôžeme jednostranne pristupovať k
ekonomistickému obrazu sociálneho vývoja. Štruktúra a podoba ekonomiky podlieha
normatívnym očakávaniam a spoločenskej objednávke a v tomto duchu sa musíme
pozerať aj na jej dosah na sociálne zmeny.
Sociálnodemokratický kapitalizmus určite
nepredstavuje nejaký neporovnateľný ideál. Nie všetko sa v jeho podmienkach
uskutočnilo v prospech človeka. Aj v tejto spoločnosti žilo a žije nemálo
chudobných, nemálo takých, čo osud odstrčil na perifériu. A čo morálny a
duchovný pokrok? Myslíte, že priniesol nejaké výrazné pozitíva? Ak áno, v čom?
Už som sa zmienil o tom, že nemienim idealizovať
sociálnodemokratickú éru. Faktom ostáva, že neoliberalizmus bol schopný
transformovať jestvujúcu ekonomiku a existujúci sociálny model len vďaka
zbytočným chybám, ktoré vznikli pri štátnej regulácii kapitalistického systému.
V sociálnej sfére musíme vedieť rozlišovať dve základné veci: po prvé, mať k
dispozícii normatívny potenciál, po druhé, vedieť ho uviesť do praxe (idea vždy
obsahuje viac legitímnych vyhlásení a povinností ako prax). Spolu s Axelom
Honnethom vykresľujeme sociálnu realitu v dynamickom pohybe, ináč povedané,
uvedomujeme si mnohé nedostatky sociálnodemokratického obdobia a voláme po ich
náprave a reformách. Aj keď tieto nedostatky do určitej miery ignorujeme,
nerobíme to preto, že by sme sa ich báli, ale predovšetkým preto, že ich vieme
rozpoznať a označiť ich za nedostatky; zároveň to dosvedčuje a naznačuje, že sme
schopní akceptovať normatívnu víziu a zaradiť ju do štandardu hodnôt. Táto vízia
sa sústreďuje na všetko, čo bolo chybné, nedostatočné a absentujúce v činnosti
centrálnych inštitúcií po druhej svetovej vojne.
A teraz niekoľko slov k morálnemu pokroku...
Je zrejmé, že sa v tomto smere nemôžeme úplne
spoliehať na Parsonsovu prácu Systém moderných spoločností (prvý raz vyšla v
roku 1971), no jeho reflexie možno modifikovať v duchu Honnethovho konceptu
uznania. (Pokrok v sociálnych vzťahoch sa podľa Honnetha uskutočňuje spoločne s
dimenziou individualizácie a sociálnej inklúzie: buď sa vo vzájomnom uznaní
uplatňujú nové podiely osobitostí, takže rastie miera sociálne potvrdenej
individuality, alebo sa už do existujúcich vzťahov uznania zahŕňa viacero osôb,
čím sa zväčšuje okruh vzájomne sa uznávajúcich subjektov.)
Vráťme sa, pán profesor, k Parsonsovi...
Parsons má teóriu troch revolúcií: industriálnej,
demokratickej a vzdelanostnej. Priemyselná revolúcia prináša a umocňuje deľbu
práce, technologické premeny, vymanenie trhu spod vplyvu politiky, expanziu
finančných transakcií a odčleňuje od seba úlohu rodiny a úlohu zamestnanca alebo
podnikateľa. Demokratická revolúcia kladie do popredia otázku integrácie ako
určitý protiklad rozdeľujúcich a pluralizujúcich tendencií industriálnej
revolúcie. Podľa Parsonsovej interpretácie Veľkej francúzskej revolúcie sloboda
znamená oslobodenie od iracionálneho autoritárstva absolutistickej moci kráľa,
rovnosť je protiklad dedičných privilégií aristokracie, solidarita predstavuje
spoločnú identitu občana, ktorý je ochotný podriadiť svoje osobné záujmy záujmom
celku. Politická idea rovnosti má významnú úlohu v našom chápaní pokroku.
Kritika diskriminácie tých, ktorým sociálny status nedovoľuje získať relevantnú
spoločenskú pozíciu, zohrala v ekonomickej sfére legitímnu úlohu pri umocňovaní
významu subjektu v sociálnych procesoch a v tomto zmysle aj posilnila myšlienku
o vplyve ľudí na tieto procesy. A bola to práve vzdelanostná revolúcia, ktorá
poskytla trhovo organizovanej spoločnosti založenej na nerovnosti príležitostí a
kompetencií možnosť rovnosti šancí. Ekonomický ideál rovnosti šancí a politický
ideál rovnosti tak viedol k potrebe revolúcie vo vzdelávacom systéme, čo v
širšom ponímaní znamenalo demokratizáciu škôl a ich otvorenie sa najnižším
spoločenským vrstvám. Školský systém týmto spôsobom legitimizoval ostatné
nerovnosti v spoločnosti a poukázal na ne ako na nerovnosti, ktoré treba takisto
odstrániť. Možno povedať, že tlak na fakticitu reálnych nerovností je
najdôležitejším aspektom v našich diskusiách o otázkach pokroku. Tieto momenty
si Parsons vo svojej teórii moderných spoločností neuvedomoval, nerátal akosi s
ostatnými nerovnosťami; neznamená to však, že jeho koncept nemožno použiť ako
pomôcku pri rozpracúvaní sociálnych teórií. (Dovoľte ešte poznámku: rád by som
upozornil, že keď hovorím o morálnom pokroku, myslím tým na morálku v
zamestnaneckej a pracovnej sfére.)
Na začiatku osemdesiatych rokov prišlo k
neoliberálnej „revolúcii“. Jej vplyv a dosah hlboko zasiahli sociálne a
ekonomické procesy. Ako podľa vás ovplyvnil neoliberálny koncept kvalitu života?
Aké zmeny sa uskutočnili v inštitucionálnej, ekonomickej, sociálnej a kultúrnej
sfére?
Po sociálnodemokratickej ére nasledovala
neoliberálna fáza. Ekonomika vo svojom vnútri prehlbovala svoju trhovosť a
stupňovala sa aj expanzia hodnotových štandardov spätých s ekonomickým rozvojom,
ktoré dovtedy nepodliehali normatívnej základni. V tomto smere akceptujeme
koncept „ducha kapitalizmu“, ako ho rozpracovali Boltanski a Chiapellová. Ich
popis „nového“ ducha kapitalizmu nám pomohol modifikovať prevládajúci názor na
otázky trhu, ktorý dominoval od čias kritickej teórie. Súhlasíme s Boltanskim a
Chiapellovou, že kapitalizmus je nevyhnutné prehodnocovať, lež, ako tvrdia, jeho
posudzovanie z kultúrneho hľadiska nemožno reprodukovať v strohých ekonomických
pojmoch. Neoliberalizmus ako osobitný spôsob dezorganizovaného a akcionársky
orientovaného globalizovaného kapitalizmu dokázal preniknúť svojimi
štandardizovanými hodnotami do predtým chránených oblastí prostredníctvom
znásilnenia a radikalizácie niektorých normatívnych zlepšení prijatých a
inštitucionalizovaných za sociálnodemokratickej éry; pretvoril ich vo svetle
kritického diskurzu, ktorý sa viedol proti nedostatkom sociálnodemokratického
modelu mimo jeho ekonomického kontextu. Pretvoril ich, žiaľ, v ekonomickom
kontexte. Tak sa stalo, že kultúrne a egalitariánske formy kritiky v
postosociálnodemokratickej ére nabrali podobu neželaných inštitucionálnych
zmien.
Spomenuté zmeny nepochybne zanechali hlboké
stopy na súčasnom kapitalizme. Nová ekonomika a nový kapitalizmus sa ukázali ako
nestabilné. Umocnilo sa hlavné protirečenie medzi prácou a kapitálom a súbežne s
tým sa objavili nové veľké paradoxy kapitalizmu. Vysvetlite, prosím, podstatu
týchto paradoxov...
Jadro idey paradoxov súčasného kapitalizmu
spočíva v tom, že rozličné normatívne základiny, ktoré niekedy slúžili na
emancipáciu síl legitimizujúcich inštitucionálne reformy, sa transformovali na
potenciálne represívne mechanizmy, ktoré pritom celkom nestratili svoju
emancipačnú auru. Táto zvláštna koalícia medzi emancipáciou a represiou, resp.
represia prostredníctvom emancipácie vyvoláva spomínané paradoxy. Pri
poukazovaní na paradoxy spoločenského vývoja berieme do úvahy koncept Marxových
protirečení, nechápeme ich však ako triedne protirečenia, ani ako protirečenia
medzi výrobnými silami a výrobnými vzťahmi, či ako zdedenú sebadeštrukčnú
tendenciu kapitalizmu. Z čisto heuristických dôvodov špecifikujeme originálne
normatívne zámery, ktoré sa pokusmi uviesť ich do praxe pretvorili na svoj opak.
A práve tým nadobudli komplexný charakter. Inak povedané, podmienky, za ktorých
prišlo k uskutočňovaniu zámerov, viedli k okliešteniu pravdepodobnosti ich
realizácie. V súčasnosti tieto podmienky nesú označenie neoliberalizmus. V tomto
prípade však nemožno hovoriť o žiaducich procesoch a dobrých zámeroch. Prečo
nazývame tieto procesy ako paradoxné? Je to výsledok našej interpretácie týchto
procesov, čo znamená, že pojem paradox treba chápať ako „pozorovateľskú“
kategóriu a musí s ňou nevyhnutne pracovať samotný subjekt. Preto teoretici
legitímností kríz v rozvinutom kapitalizme – Offe a Habermas – zdôrazňujú, že
tradičné vysvetľovanie nerovnosti v podmienkach sociálneho štátu stráca na
význame a všeobecnej podpore, pretože intervenčná politika zakrýva prejavy
relevantných foriem sociálnej nerovnosti. Systému štátneho kapitalizmu tak hrozí
strata legitímnosti.
Mnohé paradoxy súčasného kapitalizmu sú späté
s kapitalistickou modernizáciou spoločensko-ekonomického a kultúrneho života.
Mohli by ste charakterizovať hlavné prvky tejto modernizácie?
Ako som už povedal, neidealizujeme si obraz
sociálnodemokratickej éry: nedosiahli sa výraznejšie úspechy v rovnoprávnosti
žien, neprišlo k zásadnejším pozitívnym zmenám pri odbúravaní hierarchizácie na
pracoviskách, rovnako sa nezaznamenali zreteľnejšie posuny v kultúrnej sfére.
Nebol to však neoliberalizmus, ktorý sľuboval priniesť nevyhnutné zmeny a
modernizovať spoločnosť. Neoliberalizmus sa zviezol, zviezol sa na svojom
populistickom charaktere, zviezli sa s ním aj niektoré úspechy, zviezli sa s ním
niektoré normatívne ideály, ktoré čakali na svoju plnú realizáciu. Dovoľte mi
ilustrovať to na príklade Wikipédie. Ekonomický historik Philip Mirowski označil
Wikipédiu za neoliberálny informačný stroj. Wikipédia ako neoliberálna
inšpirácia nám ukazuje, ako možno produkovať vedomosti prostredníctvom
adekvátneho agregátneho informačného mechanizmu, ktorý sa nespolieha na kapacity
a schopnosti jednotlivca, ale na neviditeľnú ruku mnohých, čo zásobujú tento
„stroj“ podľa svojej ľubovôle, bez ohľadu na to, či ide o pravdivé alebo
nepravdivé údaje. Táto demokratizácia vedomostí sa na prvý pohľad zdá ako
žiaduci posun, pretože elity dovolia povedať ľuďom zdola, čo sa im zachce.
Pritom sa však potláčajú a vyvlastňujú individuálne vedomosti a poskytujú sa
kdesi do neznáma, na neraz neprijateľné a pokútne ciele. Tak sa Wikipédia
premieňa na úspešný nátlakový nástroj v rukách profesionálnych organizácií,
ktoré zabezpečujú prístup k týmto vedomostiam a informáciám a tým úplne oslabujú
hlas jednotlivca. Tento príklad som použil zámerne, aby som naznačil, čo si
predstavujeme pod pojmom neoliberalizmus a „modernizácia“. Je to prísne
normatívna ideológia, ktorá pod pláštikom „populistickej filozofie“ slúži
záujmom tých, čo manažujú a „marketingujú“ vo svoj prospech prácu ľuďom na
nižších stupňoch hierarchického rebríčka.
Postupne sa dostávame k podstate nášho
rozhovoru, k paradoxom súčasného kapitalizmu. Vo vašej eseji analyzujete štyri
hlavné oblasti paradoxov. Čitatelia určite privítajú, keď sa pri nich pristavíme
a bližšie ich rozoberieme...
Už som spomínal, že pokrok v normatívnej základni
(dosiahnutý v sociálnodemokratickej ére), ktorý viedol k prehĺbeniu osobnej
slobody človeka, sa pod tlakom neoliberálnej rekonštrukcie kapitalizmu premenil
na svoj opak a postupne atrofoval na retardačný pohyb. Za posledných dvadsať
rokov prišlo k veľkým zmenám, k zmenám k horšiemu. Do ekonomických procesov sa
„vkradli“ mnohé negatívne javy v podobe profesionálnych a behaviorálnych
požiadaviek. A vyústenie? Subjekty prestali vnímať svoje povolanie ako naplnenie
spoločenskej povinnosti, ale skôr ho chápali ako vhodný krok vedúci k
experimentálnej sebarealizácii; podľa nej sa totiž začala posudzovať
privilegovanosť postavenia vo firme, negovali sa garancie právneho statusu. A
nielen to! Zároveň sa nadmieru rozmnožilo úsilie získavať a nadobúdať
kvalifikáciu len v tých oblastiach, kde sú vyhliadky na najlepšie platenú prácu.
Normatívna transformácia romantického individualizmu sa stala ideológiou, dogmou
a aj produktívnym faktorom nového kapitalizmu. Objavila sa a narastala súbežne s
antisolidárnymi tendenciami, ktoré zašli až tak ďaleko, že zamestnanci sa čoraz
viac izolovali od firiem a od kolegov. Zmenené požiadavky si vyžiadali
previazanosť na miesto, čas a typ aktivity, čo vytvára veľký tlak na priateľské,
milostné a rodinné vzťahy. Nový kapitalizmus charakterizujú prejavy smerujúce k
neobmedzeným požiadavkám na ľudské kapacity, pričom sa stierajú hranice medzi
súkromným a verejným. Zamestnanci musia s plným nasadením plniť výrobné normy,
sú nútení vynaložiť veľké úsilie na získanie komunikačnej a emocionálnej
výzbroje, len aby zvládali dané úlohy. Navyše „moderný“ kapitalizmus kolonizuje
sféry života, ktoré ostávali predtým mimo akýchkoľvek tlakov zvonka. Dôsledky
tejto neformalizácie ekonomiky a ekonomizácie neformálnosti sú mnohoraké;
spomeniem aspoň dva: po prvé, ak včleníte emocionálne schopnosti do pracovného
procesu a ekonomické imperatívy zakomponujete do neformálnych vzťahov, pre
príslušné subjekty bude extrémne ťažké rozlíšiť medzi inštrumentálnymi a
neinštrumentálnymi aspektmi intersubjektívnych vzťahov, inak povedané,
priateľské vzťahy sa budú formovať s ohľadom na inštrumentálne záujmy a
inštrumentálne vzťahy sa opakovane pretransformujú na priateľské vzťahy. Po
druhé, v novom kapitalizme sa dostávajú autentické záujmy subjektu do oveľa
hlbšieho profesionálneho kontextu, čiže ideál autenticity sa transformuje na
nástroj legitimity kapitalistického poriadku.
Určite mi nebudete zazlievať, ak prvú oblasť
paradoxov, ktorými ste charakterizovali súčasnú kapitalistickú spoločnosť,
pretlmočím pre čitateľov do jednej stručnej vety: neformálne ľudské schopnosti a
zručnosti sa využívajú a zneužívajú na mobilizáciu v prospech profesionálnych
cieľov, takže na druhej možno hovoriť aj o kolonizácii ekonomiky prostredníctvom
ľudských schopnosti a zručnosti. Poďme však k druhej sfére paradoxov...
Pokiaľ ide o druhú oblasť paradoxov, musíme sa
takisto vrátiť k sociálnodemokratickej etape. Počas nej prišlo k ustanoveniu a
rozšíreniu občianskych slobôd a k prehĺbeniu práv politickej participácie. Na
jednej strane sa umocnila sféra individuálnej autonómnosti (napríklad aj za
hranice dohodnutých slobôd) a zároveň zákaz diskriminácie poskytoval spoločnosti
podmienky na to, aby sa mohla vyhýbať prípadom nerovného zaobchádzania s ľuďmi a
skupinami ľudí, ktoré umožňovala a umožňuje báza buržoáznych občianskych práv.
Normatívy politickej participácie slúžili v konečnom dôsledku ako prekážka
nelegitímnej dominancie spätej s realizáciou buržoáznych občianskych slobôd. V
tejto súvislosti sa pre naše reflexie ukázala ako dôležitá kategória statusu
sociálnych práv, ako ich formuloval Marshall vo svojej slávnej eseji Občianstvo
a sociálna trieda, v ktorej občiansky status charakterizoval ako kombináciu
buržoáznych občianskych práv a práv politickej a sociálnej participácie.
Inštitucionalizácia statusu sociálnych práv v
sociálnom štáte zároveň slúži ako potvrdenie toho, že politické práva, ale aj
ďalšie práva sociálnej participácie možno uskutočniť iba za podmienky aspoň
minimálnych materiálnych opatrení. Čo si myslíte o tejto sociálnodemokratickej
myšlienke?
Možno s ňou iba súhlasiť. Len ak má subjekt k
dispozícii určité materiálne prostriedky, nezávislé od jeho úspechu, naskytá sa
mu šanca dostať sa do pozície, v ktorej môže participovať na činnosti základných
sociálnych inštitúcii či spoločenskej praxe, a to vo väčšej alebo menšej miere.
V tomto kontexte treba zdôrazniť dva aspekty – a to pre jednu jedinú vec – pre
analýzu podmienenosti práv spojených s občianskym statusom. Občianske práva a
práva politickej participácie možno totiž realizovať iba za predpokladu, že
subjekty majú k dispozícii určitú životnú úroveň, ktorej zabezpečenie nezávisí
od nich samotných. Po druhé, sociálny status na určitej úrovni oslobodzuje
subjekt od toho, aby sám niesol zodpovednosť za svoju životnú situáciu. Podpora
inštitucionalizácie sociálneho štátu kráča ruka v ruke s akceptovaním toho, že
sociálne nerovnosti sú spojené s rozličnými štartovacími podmienkami, charakter
ktorých je pod tvrdou kontrolou subjektu. V tomto zmysle majú sociálne práva
neobyčajne dôležitý emancipačný význam a vysoké oprávnenie.
Keď sa pozeráme na súčasnú spoločnosť,
erozívne tendencie vidno v oboch smeroch. V procese transformácie agendy
sociálneho štátu sa masívne odbúravajú sociálne práva, pritom sa sčasti
premieňajú na ekonomizované sociálne služby, ktorých realizácia závisí od
materiálnych zdrojov klientely...
Presne tak. V rámci transformácie môžeme
pozorovať morálne prehodnocovanie sociálnych oprávnení a paternalizáciu opatrení
sociálneho štátu. Tí, čo chcú využívať benefity sociálneho štátu, musia
poskytnúť niečo ako protihodnotu – v prípade nezamestnanosti prijať napríklad
akúkoľvek prácu. Umelo vyvolaný diskurz o osobnej zodpovednosti zámerne odpútava
pozornosť od sociálnych problémov, odpútava pozornosť najmä od toho, do akej
miery závisí osobná zodpovednosť od interných a externých podmienok, aby sa
subjekt mohol pokladať za zodpovedného za svoje potreby a zanedbané povinnosti.
Je len prirodzené, že ak uvažujeme o
zodpovednosti bez týchto základných atribútov, posunieme ju do polohy
imperatívu, v ktorom nadobúda v rámci celej spoločnosti výrazné paradoxné
črty...
Presne ste to vystihli. Za týchto podmienok
nemôže subjekt zobrať na seba (v pravom zmysle slova) zodpovednosť za svoju
existenciu. Imperatívny charakter príslušnej zodpovednosti sa tak pretavuje do
rozmeru, v ktorom jednotlivec preberá na seba zodpovednosť za štátne
záležitosti, za ktoré nie je v skutočnosti zodpovedný. Tento paradox je ešte
umocnený tým, že koncept zodpovednosti sa vo všeobecnosti chápe ako emancipačná
črta. Aj preto sa ostrie kritiky v sociálnodemokratickej ére zameralo na sféru
štátneho byrokratického aparátu. Viedlo to k prijatiu opatrení, ktorých cieľom
bolo priblížiť administratívu k občanom a predovšetkým to, aby občania neboli
iba pasívnymi prijímateľmi sociálneho pohybu.
Nazdávam sa, že sa v tejto súvislosti objavil
pri rozširovaní kapitalistickej štruktúry významný disharmonický prvok,
spočívajúci v nejednotnom sociálno-politickom obraze komunity zodpovednosti,
zväčša konštituovanej národnými štátmi, čo prispelo k vyššej účinnosti
prerozdeľovacích obetí členov kultúrnej alebo politickej komunity...
Lenže v súčasnosti tento obraz stráca na význame
a vplyve. Rovnako ako všetky modely sociálnej solidarity. Občania si čoraz viac
individualizujú svoje úsilie, úspechy, ale aj chyby, myslia iba na seba,
zabúdajú na dobro a blaho celku. Dôsledky toho môžu byť na jednej strane
poznačené paradoxným nátlakom na rešpektovanie zodpovednosti, na druhej strane
ich môže subjekt uchopiť podľa psychologického vzorca: čím väčšiu zodpovednosť
musí jednotlivec vynaložiť na riešenie svojich životných situácií, tým väčší
bude mať strach z požiadaviek, ktoré si na ňom život vynúti. Alain Ehrenberg
oprávnene vyslovil tézu, že počet duševných chorôb narastá priamo úmerne s
pocitmi obáv z vyšších nárokov na zodpovednosť.
Z akých protirečení vyrastá tretia oblasť
paradoxov?
Kým vo feudálnej a vôbec v predmodernej
spoločnosti sa sociálny status získaval na základe rodu a dedičnosti (askriptívnych
kritérií), modernú industriálnu spoločnosť charakterizoval ústup od týchto
znakov určovania statusu v prospech univerzálnych kritérií. Princípy úspešnosti
začali nadobúdať emancipačný obsah: čím viac sa rozširovala sféra, v ktorej si
mohol subjekt zabezpečiť úspech prostredníctvom vlastného úsilia, tým väčší
priestor sa otváral rovnosti príležitostí na participácii utvárania vlastného
sociálneho statusu (demokratizácia školy napríklad zvýšila požiadavky na
kritéria profesionálnej kvalifikácie do tej miery, že presiahli hranice
samotného školského systému). A nielen to! Stačí, ak sa v tejto súvislosti
pozrieme na diferenciáciu medzi domácnosťami a zamestnávateľskými organizáciami,
ktorá je typická práve pre modernú industriálnu spoločnosť; rovnako možno
posudzovať systematicky narastajúci počet zamestnancov pracujúcich za mzdu, čo
takisto predstavuje uplatňovanie princípu úspešnosti v duchu odmeňovania za
mieru ľudskej aktivity. Vytlačenie rodinných foriem manažovania malých podnikov
modernými manažérskymi metódami (a tomu zodpovedajúcej výchove manažérskej
triedy) taktiež prispelo k nahradeniu modelu personálnej závislosti od rodinných
podnikov modelom, ktorý bol personálne voľnejší a prístupnejší...
Lenže takto načrtnutá teória princípov
úspešnosti sa zakrátko ukázala ako iluzórna...
Neskôr, po druhej svetovej vojne, sa však spolu s
rozšírením vzdelávacích inštitúcií ustálil názor, že relevantná participácia v
prostredí trhovej ekonomiky sa môže realizovať len pomocou celého komplexu
socializačných procesov, vrátane princípov úspešnosti. Táto interpretácia však
poukazovala iba na predpoklady (akceptované v sociálnodemokratickej ére), ako
zabezpečiť rovnú participáciu v trhovej konkurencii orientovanej na úspech.
Objavili sa formy kritiky, ktoré zacieľovali svoju pozornosť na teóriu princípov
úspešnosti ako takú a označili ju vo všeobecnosti za ideológiu, ktorá má
normatívnym argumentačným materiálom zastrieť jej podstatu a zároveň „rozpustiť“
alternatívne modely sociálnej spravodlivosti a rozdeľovania.
Faktom však ostáva, že kritickým modelom sa
nepodarilo podkopať legitímnu silu princípov úspešnosti. Naopak, ukazuje sa, že
majú stále značný vplyv, navyše spoločnosť očakáva, že ako také poslúžia na
prehĺbenie štandardov štruktúry sociálneho rozdeľovania a odmeňovania. Ako vy
vidíte tento problém?
Prirodzene, časť kritiky princípov úspešnosti
možno tiež interpretovať ako znak nespokojnosti s ich univerzálnymi kritériami,
resp. s ich priveľmi prísnym chápaním. Inak povedané, emancipačný obsah
princípov úspešnosti je zvyčajne precíznejší, ak sa realizuje v kritickom
prostredí. Súbežne s pozitívnou úlohou princípov úspešnosti sa objavuje iný
politický a ekonomický diskurz, v rámci ktorého sémantické označenie úspechu
znamená jeho vyšší stupeň (ako úspech na druhú). V tomto ponímaní by sa
paradoxné črty objavili za situácie, keby princípy úspešnosti v ekonomickej
sfére stratili posledné zvyšky reality. Jestvuje veľa okolností, ktoré môžeme v
tomto kontexte charakterizovať ako achievement insecurity (neistý úspech) – a to
pre jednu vec: tieto tendencie by sa mohli identifikovať ako jediné kritérium,
ktoré umožňuje dosiahnuť úspech na trhu. Iný slovami, len tých, čo dajú svoju
pracovnú silu do procesu výroby a služieb, možno „predať“ na trhu v pravom
zmysle slova. V tomto kontexte sa trh javí ako nevyhnutná autorita na hodnotenie
úspechu.
Všetky úspechy však nemožno konvertovať na
zisk, niektoré musia zostať v neurčitej podobe. Čo potom s tým?
Téza, že princípy úspešnosti „marketizujú“ samé
seba sa stala základňou sociálno-teoretickej diagnózy súčasného nezávislého
posudzovania a hodnotenia spomínaných procesov. Nemeckí sociológovia Sighard
Neckel a Kai Dröge tvrdia, že trhy sú vo svojej podstate výhradne zainteresované
na ekonomických výsledkoch, ktoré sú zároveň slepé aj neutrálne, v závislosti od
toho, v akej podobe sa v danej chvíli javia. V „marketizovaných“ spoločnostiach
sa také faktory, ako náhoda, dedičstvo a šťastie pokladajú za legitímne kritériá
na rozdeľovanie materiálnych alebo symbolických tovarov. Je predčasné vynášať
závery, či „marketizácia“ hodnotových kritérií zapustí v určitých oblastiach
hlbšie korene, či sa stane súčasťou normatívneho rámca, ktorý bude spojený s už
spomínanými faktormi náhody, dedičstva a šťastia. Niet však pochýb o tom, že
všeobecná neistota týkajúca sa hodnôt a statusu princípov úspešnosti sa v
súčasnom kapitalizme objavuje vo viacerých oblastiach. Keď si dáme dohromady
všetky tieto faktory, zaraz pochopíme, prečo sa dnešné subjekty iba s veľkými
ťažkosťami orientujú v hodnotách a úspechoch, ktoré prinášajú pre spoločnosť.
Napriek tomu však treba zdôrazniť, že debata o realizácii princípov úspešnosti
je prevládajúcou témou v súčasných politických a ekonomických diskusiách a
transformuje sa z prostriedku potenciálnej emancipácie na nástroj, ktorý sa, ako
v prípade diskurzu o zodpovednosti, prísno stavia proti odsúvaniu princípov
úspešnosti do úzadia a navrhuje možnosti na ich ďalšie zdokonalenie a
prehĺbenie.
Naostatok sa dostávame k štvrtej oblasti
paradoxov súčasného kapitalizmu...
Obdobie, v ktorom sa začali znásobovať prvé znaky
sekularizácie, môžeme svojím spôsobom označiť za prelomové; vzťahy medzi
dvojicami vyzbrojené skúsenostnými kvalitami z predchádzajúcich čias sa
prirodzenou cestou vkliesnili do priestoru, ktorý bol predtým rezervovaný pre
hriešnu skúsenosť „svätosti“. Dovtedy to fungovalo tak, že sa jednoduchý zmysel
pre sociálne výhody skryto vkradol do symbiózneho zväzku muža a ženy; dlhodobý
vzťah alebo sobáš sa zvyčajne uzatvárali iba medzi príslušníkmi tej istej
sociálnej triedy. To bola minulosť. Manželský zväzok oddelený od „chladnej“
sféry ekonomických vzťahov sa zväčša zrúti iba vtedy, keď sa v atmosfére
spoločensky rozšíreného ideálu lásky odrazu zjaví sociálna prax, ktorá vyvolá
závislosť príslušnej dvojice od spotreby. Od začiatku dvadsiateho storočia sa
láska výrazne komercionalizuje, subjekty používajú spotrebné predmety a luxusné
tovary na to, aby symbolicky a niekedy doslova rituálne vyjadrili svoj „úžasný“
sociálny status. Na druhej strane treba objektívne zdôrazniť, že sa usilujú
svoje city udržiavať v značnej vzdialenosti od svojej utilitárnej stratégie.
Niekedy dokážu s virtuóznou zručnosťou využiť spotrebu tovarov na to, aby údajne
zachránili „čistotu“ vzťahov. Opatrenia súvisiace s povinnosťami v partnerských
vzťahoch sú výsledkom vzájomného uznania a umocnenia ideálu romantickej lásky;
zákonite sa však budú prelínať s ekonomizáciou lásky ako takej. Spolu s mojím
kolegom Axelom Honnethom sme presvedčení, že v sociálnodemokratickej ére nabrali
milenecké a manželské vzťahy v oveľa väčšej miere charakter partnerstva a že
nerovné rozdelenie povinností pri vedení domácnosti a starostlivosti o deti
prijímala mužská časť ako morálnu výzvu.
Pán profesor, ako sami uvádzate, to bolo. V
posledných dvoch desaťročiach sa však objavujú tendencie ohrozujúce tieto
výdobytky; narúša sa integrácia spotreby a citov vo vnútri manželstiev a
partnerského spolunažívania, vyrastajú nové formy racionality v láske. Čo s tým?
V prostredí nového kapitalizmu sú dlhodobé vzťahy
lásky vystavené oveľa vyššiemu tlaku. Privatizácia sféry práce hatí rozvoj
kreatívnych schopností nevyhnutných na udržanie pevných zväzkov čistých vzťahov,
ktoré môžu prežiť iba za podmienky, že sa ich čistota bude opakovane a
kontinuálne zdôrazňovať prostredníctvom neekonomických praktík vzájomného
uznania. Zároveň rastú požiadavky na čas, mobilitu; zvyšujúci sa tlak na
zodpovednosť, emocionálnu zanietenosť v práci čoraz viac sťažuje pohodu v
rodinnom prostredí. Nie je to však iba štrukturálny tlak, čo smeruje k tendencii
erozívne vplývať na prax romantickej lásky: duch kapitalizmu premieňajúci
podnikateľskú ideu na vykalkulovanú akciu s cieľom zabezpečiť „sebarealizáciu“
subjektu preniká do kapilár všetkých vzťahov a postupne začína prevažovať model
utilitárne orientovanej kalkulácie. Inými slovami, potešenie a zábava sa stávajú
objektom pôžitkárskych ambícií. Nový model správania zároveň núti subjekty
plánovať za čo najkratší čas čo najdlhšie časové horizonty spoločného nažívania;
je to nezmyselný tlak, ktorý môže viesť iba k chaosu. Požiadavky na kariéru a
pracovnú mobilitu nemožno predsa plánovať v dlhodobých horizontoch. Ak by sa aj
podobné paradoxy ujali, nepredpovedám im dlhú životnosť. A ešte niečo: vezmime
si ako príklad internet: online metóda umožňuje nadviazať kontakty a dokonca si
vybrať odporúčaného partnera. Sadnete si za monitor a hneď dostanete otestovaný
tip na manžela či druha. Zdanlivo otvorený trh s potenciálnymi partnermi,
ktorých môžete získať jediným kliknutím na klávesnicu počítača, výrazne otupuje
ozajstné citové vzťahy. Jednej priateľky som sa spýtal, prečo si vyhľadáva
priateľov na Facebooku, keď má v reálnom živote dostatok priateľov. Odvetila mi:
„Človek nikdy nevie, možno sa ten najlepší ešte nájde.“ Zdá sa, že nastal čas,
keď sa priateľstvo a láska nezaobídu bez manipulácie. Je to možné, no aj
paradoxné. A bude to paradoxné až dovtedy, kým priateľstvo a láska budú odmietať
tento druh manažovania.
Rozhovor pripravil a spracoval Pavol Dinka
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
