Ontológia a
informácia
Egon Bondy, filozof
Vstúpili sme do veku informatiky a s informáciami
i ich prenosom narábame pragmaticky, celkom bezproblémovo. Poruchy, ktoré
vznikajú, vieme pomerne rýchlo opravovať, technicky túto prácu vcelku jednoducho
zvládame. Nazdávame sa, že je všetko v poriadku. Je to len otázka, ako technicky
zaobchádzame s našimi prístrojmi?
Pre filozofa je však celá problematika
zložitejšia a vážnejšia. Filozof si musí položiť otázku, ktorú hneď sformulujem
pomerne jednoducho: Aký je ontologický status informácie!? Fyzici hovoria
jednohlasne, že informácia je viazaná na fyzikálny nosič, čo znamená, že sa môže
prenášať maximálne rýchlosťou svetla. Svetelná konštanta pri 300-tisíc km/ ju
obmedzuje, prakticky znemožňuje jej rýchlejšie šírenie. Už aj z kozmologického
hľadiska tým vzniká celý rad ťažkých problémov, rovnako aj z hľadiska
axiologického.
Z hľadiska ontologického nie je jasné, akým
spôsobom je prenášaná informácia na fyzikálnom nosiči. Nemáme len informácie
prenášané dajme tomu iba v nejakom slovnom kóde, ktorým píšeme alebo hovoríme.
Ale informácie sú vlastne v každom procese, ktorý v prírode prebieha. Takou
poučnou pokladnicou príkladov môže byť v prvom rade genetika či historiografia,
ale aj fyzika elementárnych častíc, a ako som už uviedol, aj kozmológia a celkom
iste aj ekonómia. Pri prenose informácie v každodennej praxi si práve filozof
všíma prejavy najrôznejších spôsobov, akými sa informácia chová. My sme
navyknutí vyslať informácie, rátame s tým, že pri prenose informácie môžu
vzniknúť rôzne poruchy, ale vysielame informáciu cielene, teda podľa princípu
teleologického - účelového. Očakávame, že sa dostaví adekvátny či skôr želaný
výsledok. Teda informácia sa tu správa akoby podľa finalistickej teleogickej
zákonitosti. Pričom je evidentné, že z hľadiska technologického aj fyzikálneho
sa tento teleologický spôsob alebo táto teleologická nasmerovanosť v praxi robí
v rámci kauzálneho nexu. Lebo ide o to, že informácia, ako ju my zatiaľ
používame, je viazaná na fyzikálny nosič a tento fyzikálny nosič nakoniec vždy
podlieha zákonom kauzálnym. Niekedy sa však stáva aj to, že informácia dôjde do
cieľa natoľko pozmenená, že môže vyvolať odozvu, ktorú môžeme naozaj oprávnene
chápať ako zvrat pôvodne vyslaného signálu, pôvodne emitovanej informácie, zvrat
dialektický. Klasickým príkladom je napríklad tá depeša, ktorú „trochu
prepracoval" Bismarck, a v tejto „prepracovanej" podobe sa dostala zasa do
Paríža, k parížskej vláde, a výsledok bol fascinujúci - vznikla rusko-francúzska
vojna. Je to príklad manipulácie, svojvoľného zásahu do informácie. V genetike
však nemôžeme vôbec rátať so žiadnym voluntárnym zásahom a zrazu sa nám prejaví
prenos nejakej genetickej informácie, ktorý má charakter atavizmu. Niekedy z
toho vznikne mutácia, ktorá má naozaj dialektický význam - niekedy je to len
taká kuriozita ako kostrč človeka „predĺžená" do chvostíka.
Hovorím o tom len preto, že pri prenose
informácie môžeme pozorovať, že všetky tri nami zatiaľ používané výkladové
metódy - kauzálne, teleologické, dialektické - sa môžu objaviť a uplatniť vo
väčšej alebo menšej miere pri hociktorom procese - a proces, zdôrazňujeme, každý
proces spočíva v prenose informácie. Ľudstvo už sto rokov vie, že neexistuje iba
náš makrosvet, v ktorom žijeme, ale nás obklopuje aj mikrosvet a megasvet.
Vieme, že určité zákonitosti, ktoré sú normálne v našom svete, sa v mikrosvete
vôbec nedajú použiť, ani matematicky, ani fyzikálne, ani ináč, napríklad
axiologicky. O megasvete podľa fyzikov vieme zatiaľ veľmi málo. A informácia
akoby bola schopná využívať všetky známe, menej známe alebo vôbec neznáme
spôsoby prenosu, ktoré sú „doma“ v týchto troch svetoch. Napríklad v genetike,
ale aj prakticky vo všetkých iných odvetviach vedy zisťujeme, že informácia má
schopnosť ostávať niekedy dlhý čas v latencii, či akoby v latencii. Niektorá
genetická informácia, a je ich vysoké percento, sa neprenáša hneď na
bezprostredných potomkov, často sa objavuje až po viacerých generáciách. My
nevieme, akým spôsobom je táto latentné zachovaná informácia zakódovaná na
eventuálnom fyzikálnom nosiči, ktorý by musel byť v štruktúre génov. Napriek
tomu, že sa do génu zmestí skutočne obrovské množstvo informácií, tak sa tam
fyzikálne ťažko môžu zmestiť všetky tie, ktoré boli vytvorené za celú
fylogenézu. Napriek tomu tu máme príklad práve na tie atavizmy, ale vieme že v
embryológii sa stretávame s opakovaním všetkých postupných krokov celej
fylogenézy, čo znamená, že sú prakticky zviditeľnené informácie, ktoré boli
zakódované kedysi pred stámiliónmi či miliardami rokov. Aj genetika, aj fyzika
elementárnych častíc, ale aj filozofia sa musí pýtať, akým spôsobom sú tieto
latentne zachované informácie kódované a prenášané. Pokiaľ by sme obmedzovali
šírenie informácie svetelnou konštantou 300-tisíc km/s, potom z hľadiska
kozmologického sa nám prakticky rozpadá vesmír na segmenty, medzi ktorými nie je
možná žiadna skutočne účinná komunikatívna spojnica žiadne spojenie. Iste, mohol
by takýto vesmír existovať, ale z hľadiska axiologického je takýto vesmír niečo
ako Sing-sing, kde sú vedľa seba kobky, v ktorých v samoväzbe sú jednotlivci bez
najmenšej možnosti medzi sebou komunikovať a vymieňať si skúsenosti. V tomto
prípade je informácia odrezaná, alebo príde z jednej časti tej istej chodby na
druhý koniec s takým oneskorením, že je celkom znehodnotená.
Informácia má celý rad vlastnosti, ktoré v iných
prípadoch našej skutočnosti, nášho sveta nepozorujeme. Táto situácia sa dá
modelovať matematicky, aj keď zatiaľ nie fyzikálne. V deväťdesiatych rokoch sa
objavili prvé veľmi prepracované matematické teórie, ktoré vychádzajú z toho, že
informácia ako taká má naozaj špecifický ontologický status.
Ja by som na tomto predpoklade nevidel nič
čudného, lebo ako som už spomínal, je to len 100 rokov, ako vieme, že je tu
mikrosvet, kde elementárne častice majú taktiež svojím spôsobom špecifický
ontologický status v porovnaní so známymi objektmi, ktoré podliehajú
zákonitostiam štvorrozmerného kontinua. Vieme, že vo fyzike sa dnes ráta s
piatimi interakciami namiesto jednej spoločnej nemennej a univerzálnej
zákonitosti, medzi týmito 5 interakciami sa horko ťažko nachádzajú možnosti ich
matematického prevodu, ale doposiaľ v skutočnosti je preukázaná len matematická
prevoditeľnosť medzi elektromagnetickými a slabými interakciami. Upozorňujem, že
ani nie za 25 rokov sme poznali len 4 tieto interakcie, kým za celých 70 rokov
sme poznali len 3 tieto interakcie. Vtedy sa tomu nehovorilo interakcie, lebo sa
predpokladalo, že to je tá istá zákonitosť. O známych piatich interakciách sa dá
do budúcnosti predpokladať, že sa všetky spoja. Ale v súčasnosti práve fyzici i
matematici hovoria o tom, že piata interakcia - gravitačná - sa javí ako
zjednotiteľná s tými ostatnými až v samom momente veľkého tresku. Veru neviem,
prečo „päť“ by malo byť magické číslo a nemohli by sme predpokladať, že tu je
ešte aj šiesta aj siedma. A z hľadiska ontológie by bolo možné hovoriť o tom, že
informácia nie je len nejakým spôsobom priglejená k nejakému fyzikálnemu nosiču,
hoci zatiaľ ani nevieme k akému - či k elektrónom, kvarkom, neutrínom a pod.,
ale že by mala svoju špecifickú rovinu, ontologickú, ktorá by sa vymykala
pravidlám, skúsenostiam, ktoré poznávame z nášho makrosveta. Zasa to nie je nič
zázračné, pretože keď sme pred 80 rokmi začali matematicky a až oveľa neskôr
fyzikálne poznávať mikrosvet, keď sme videli, že tam neplatia zákonitosti nášho
makrosveta, naši otcovia sa vtedy tiež čudovali, že nám napríklad zmizla hmota.
Informácia, ktorá by nebola viazaná len na
podmienky štvordimenziálneho kontinua, v ktorom žijeme, by vôbec nebola zázračná
či ireálna. Je objektívne reálna, aj keď pre ňu neplatia zákonitosti
4-dimenzionálneho kontinua nášho „makrosveta", je to len iná ontologická rovina
skutočnosti. A tým by sme potom mohli vysvetliť tie javy, ktoré nám filozofom
robia starosti, napríklad taká latencia, najrôznejšie formy porúch pri prenose
informácií - porúch nie technického, ale kvalitatívneho charakteru. Mohli by sme
ich vysvetliť tak, že pri prenose informácií sa zatiaľ uplatňujú všetky tri
doteraz známe výkladové nodely skutočnosti a procesov skutočnosti, t. j.
kauzálny, teleologický aj dialektický. V tomto prípade by však bol potrebný
výklad nielen matematikov, ale aj filozofov. Matematici s týmito veľmi dobre
prerátanými heuristickymi koncepciami už prišli. Je to napríklad teória
fyzikálneho vákua akademika Šipova, publikovaná niekedy okolo r. 1994 a dnes už
preložená do všetkých svetových jazykov, kde sa modeluje to, čomu sa hovorí
vírivé informačné pole, v ktorom sa informácie môžu šíriť rýchlosťou od nuly k
nekonečnu podľa podmienok prostredia, v ktorom sa pohybujú. Informačné pole,
ktoré by akýmsi spôsobom prestupovalo celé univerzum, by malo schopnosť prejaviť
sa vo všetkých oblastiach univerza a napriek tomu, že jeho špecifické
zákonitosti nie sú prevoditeľné na zákonitosti makro- mikro- a megasveta, majú
tieto zákonitosti veľmi univerzálny charakter. Pre filozofiu je to dôležitý
výskum práve preto, že všetko, čo sa dialo vo svete, by sa nemohlo vôbec
odohrávať, keby neexistoval prenos informácií. Prenos informácie je to
najzákladnejšie, najelementárnejšie a najdôležitejšie vôbec, čo vo svete máme.
Bez prenosu informácie by nebola žiadna premena, teda ani žiaden proces vôbec
mysliteľný - možný. Teória hologramov v neurofyziológii (hologramický model
mozgovej činnosti) je dnes už ocenená Nobelovou cenou a jeden z jej
protagonistov - prof. Pribram - hovorí, že tu sa už stráca akýkoľvek rozdiel
medzi mind and matter, teda tým, čo je hmotné, a tým, čo je tzv. ideálne, a je
to veľmi blízko toho, keď by filozof mohol hovoriť o informácii. Bez prenosu
informácie by nespadol ani ten vlások z hlavy, ako sa hovorilo o Pánu Bohu.
Prenos informácie je špeciálna otázka, špeciálny problém, a informácia ako taká
je, samozrejme, voči svojmu prenosu primárna. Prenášať môžem vtedy, keď mám čo.
To znamená, že my filozofi musíme nutne vedieť, s čím narábame, čo vôbec
informácia je, keď zisťujeme, že informácia je pri každom procese (v makrosvete,
mikrosvete, megasvete, kdekoľvek inde) naprosto nevyhnutná. Potom je to určite
niečo ešte „základnejšie", aby som tak povedal, ako sú kvarky. Tá „gluónová
polievka“, ako sa tomu hovorilo pred dvadsiatimi rokmi, už vtedy bola
matematikmi zrátaná, vymodelovaná, teraz najnovšími pokusmi aj experimentálne
preukázaná. Tam už sú kvarky odpútané od svojich gluónových väzieb a môžu sa
pohybovať voľne. To už sme na sama spodnom prahu tzv. fyzikality. Akademik Šipov
v teórii fyzikálneho vákua vychádza akoby z tejto roviny a za touto rovinou
predpokladá ešte obecnejšie pole, t. j. informačné pole. Fyzici dnes hovoria o
celej oblasti, celej rovine skutočnosti elementárnych častíc nie ako o svete
elementárnych častíc, ale ako o pravdepodobnom poli. S časticami ako
hypotetickými najelementárnejšími konštitutívnymi prvkami aj z hľadiska
matematického, fyzikálneho i filozofického nie je doteraz doriešené. Pokiaľ sa
častice rozvíjajú do strún, prakticky tie struny sú naozaj na spodnej hranici
„tejto fyzikality", ktorú poznáme z nášho makrosveta. A aj struny, samozrejme,
emitujú informácie a správajú sa ako procesy, čo znamená, že tu dochádza k
prenosu informácie.
Po 40 000 rokoch empirickej znalosti makrosveta
(a úspešnej experimentácie v ňom) druh Homo sapiens sapiens len pred 100 rokmi
začal získavať vedomie (či vedenie?), že nie všetko je také, na aké bol
zvyknutý. Nech sme sa akokoľvek rýchlo zorientovali, predsa len je jasné, že
stojíme na samom začiatku. Ešte jasnejšie ako iní vedci si to uvedomili
filozofi, že nám chýbajú kategórie, v ktorých by sme mohli vyjadriť nové
poznatky, a nie sú „naporúdzi" ani „zaručené metódy" opisu a výkladu. Spomeňme
si - ozajstná gigantománia o univerzálne platnú kauzálnu (deterministickú)
výkladovú metódu sa zúrivo tiahla až do počiatku 60. rokov, hoci determinizmus
bol pochovaný kvantovou teóriou už okolo roku 1920. Čím ďalej, tým
pragmatickejšie (technologickejšie) využívame nové objavy, nevediac presne, s
čím to vlastne narábame. Teoretici vedy o tom hovoria ako „technologických
pasciach", ktoré nastražujeme sami sebe (a uvádzajú ich od obdobia 2. svetovej
vojny celý „pekný" rad - antibiotikami počnúc, cez atómovú energiu až práve po
informatiku). Pokiaľ je osožné využívať v aplikovanej praxi nové objavy a ich
možnosti bez oneskorenia, je potrebné vedieť, že základná teoretická analýza, čo
je v tomto prípade analýza filozofická, nie je doposiaľ urobená, a bez nej sa v
budúcnosti nezaobídeme. Nie je vylúčené, že fundamentálna filozofická analýza
nám prinesie úplne zmenený obraz sveta, čo predpokladajú aj vedci všetkých
odborov. Význam tejto práce bude v tom, že nám opäť umožní vidieť základnú
jednotu celého univerza, ktorá sa nám momentálne javí skôr ako chaotická. Vôbec
nie je vylúčené, že Archimedovým „pevným" bodom, o ktorý sa môžeme dnes oprieť,
je práve filozofická analýza samotnej kategórie informácie. Netušiac tieto
prevratné dôsledky, len úspešne pragmaticky využívajúc novoobjavený priestor,
informatika nám otvorila dvere k ďalším dobrodružstvám poznania.
Infos 2000. Zborník z 30.medzinárodného
informatického sympózia, ktoré sa konalo v dňoch 3. - 6.apríla 2000 v Starej
Lesnej. Spolok slovenských knihovníkov, Bratislava 2000.
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
