Globalizácia a obrat k identite
Globalizácia a obrat k
identite: o európskych hodnotách. Rozhovor s Václavom Bělohradským.
Prof.
Václav Bělohradský, PhD. (1944) je jedným z
najvýznamnejších českých filozofov, sociológov a politológov. Od roku 1970 žije
v Taliansku (emigrácia). Pôsobí ako profesor politickej sociológie v Terste.
Patrí medzi predstaviteľov tzv. postmoderného obratu, nadväzuje na hermeneutickú
filozofiu Gadamera a jeho talianskeho pokračovateľa Gianniho Vatima, témou
ktorých je vzťah medzi „umením interpretácie a demokraciou“. Ústredným bodom
jeho prác v ostatnom desaťročí je kritika ekonomického rastu ako nového
monoteizmu. Jeho posledná kniha sa nazýva „Společnost nevolnosti“ (druhé
vydanie, SLON, Praha 2010). Nedávno prednášal v Bratislave o otázkach
postsekulárnej spoločnosti. Pri tejto príležitosti sme sa s ním bližšie
porozprávali o tejto problematike, no nielen o nej. Spracovať rozhovor s týmto
popredným európskym filozofom nebolo jednoduché a ľahké, vymenili sme si viacero
e-mailov s textami, konzultovali sme nevyjasnené otázky. V. Bělohradský si pri
autorizácii dával záležať na každom slovíčku, na každej vete. Pri definitívnom
znení mi napísal potešujúce slová: „Milý kolega, zhodou nevysvetliteľných
okolností sa z tohto náhodného rozhovoru stal jeden z mojich najdôležitejších
textov, nikto nikdy nemôže povedať, prečo sa to stáva, ale stáva sa to. (...)
Tak dlhý rozhovor som nerobil už roky, azda naposledy s bratským priateľom K.
Hvížďalom. (...) Považujme teda našu prácu na rozhovore za ukončenú. Neostáva mi
nič iné iba sa poďakovať.“
Pán profesor, prv, ako začneme
hovoriť o postsekulárnej spoločnosti, bude vhodné podrobnejšie vysvetliť, čo je
sekularizácia, sekulárna spoločnosť...
Slovo „sekularizácia“ má štyri
základné významy. Prvý je najjednoduchší: ľudia prestávajú chodiť do kostola,
odcudzujú sa náboženstvu, posvätné sa vytráca zo spoločnosti; druhý prisudzujeme
významnému sociológovi Maxovi Weberovi – svet je „kúzla zbavený“, stáva sa
predmetom len nášho poznania a našich plánov, otázkou však je, či v takom „odkúzlenom“
svete dokážeme žiť. Môžeme v ňom totiž dosahovať stále väčší počet cieľov, ale
nijaké konanie sa nedá zavŕšiť, doviesť do záverečnej formy, životu nemožno dať
žiadny happyend, finále. V „odkúzlenom“ svete čas nemožno naplniť. Veľmi
dôležitá je klasická interpretácia sekularizácie Karla Löwitha, ktorý ju chápe
ako projekciu „onoho sveta“, sveta spásy do ľudských dejín, do pozemského sveta.
Modernosť sa zbavuje kresťanského skepticizmu ku každodennému životu a
projektuje doň nádej na radikálnu zmenu sveta, ktorú ľudia uskutočnia vďaka vede
a ľudskej práci. Najväčšmi ma však oslovuje Bohnhöfferova protestantská
interpretácia sekularizácie ako prijatia historičnosti. Podľa neho v
sekularizovanej spoločnosti prestane byť kresťanstvo náboženstvom.
Čím teda bude?
Náboženstvo v bežnom ponímaní
zatláča človeka do kúta, a povie mu, ty nevieš, ty nepoznáš, ničomu nerozumieš,
nezabúdaj, že si smrteľný, musíš sa báť, no vzápätí mu ponúkne útek z tohto kúta
slovami, skoč do viery, skoč do pravého sveta zaručeného Bohom. Bonhöffer sa v
listoch z nacistického väzenia pýta, čo bude znamenať pre človeka kresťanstvo,
keď v kúte vydrží a povie, áno, prijímam tento ľudský osud, túto human condition.
V tomto chápaní sekularizácia neznamená stratu kresťanstva, naopak, predstavuje
jeho prehĺbenie. Na otázku, čím sa stane kresťanstvo až prestane byť
náboženstvom, nestačil už Bohnhöffer odpovedať, pretože ho nacisti popravili,
ale odpoveď hľadala teológia „demýtizácie“, v Čechách napríklad A. Funda. Márne.
A tu sa už dostávame na rozhranie
medzi modernou a postsekulárnou spoločnosťou...
Nietzsche vidí jadro modernosti v
nihilizme. Ohlasuje jeho príchod, nie však ako stratu a rozpad hodnôt, lež ako
uskutočnenie základnej európskej hodnoty, ktorou je hľadanie pravdy. Hovorí:
„Medzi silami, ktoré morálka vypestovala, bola aj pravdivosť, hľadanie pravdy,
tá sa však napokon obracia proti samotnej morálke, odhaľuje jej zaujatosť a
pôsobí ako stimul nihilizmu.“ Morálna interpretácia pravdy jednoznačne prikazuje
hľadať pravdu a z toho plynie povinnosť podrobiť kritickej analýze všetko, čo sa
prijíma ako hodnota. Hodnoty sa kritickému vedomiu „hľadačov pravdy“ zrazu javia
ako potreba nepravdy, ale hodnoty a všetky tradície sú to, čo nám umožňuje žiť a
prežiť. Hľadanie pravdy ako morálna povinnosť tak odsúva tie hodnoty, bez
ktorých nedokážeme žiť, do oblasti rozprávok a mýtov. Azda iba nejaký
„nadčlovek“ by vedel žiť bez rozprávok!
Ale to následne vedie k veľkému
protirečeniu...
Presne tak. To, čo poznávame, si
nevážime, a to, čo si chceme navravieť, si vážiť nesmieme. Práve tento moment
vedie k nihilizmu. V sekularizovanom svete máme povinnosť kritizovať javy, ako
napríklad náboženstvo, vieru, hodnoty; kritický rozum ich odkrýva ako rozprávky,
čiže druhy lží. Ako to však prijať, keď nepravdu, rozprávky potrebujeme na to,
aby sme prežili? Veriť rozprávkam sme si ale zakázali, pretože hľadanie pravdy
je najvyššia morálna povinnosť!
Tým sme sa ocitli na prahu
postsekulárnej spoločnosti...
V postsekulárnej spoločnosti sa
upúšťa od morálnej interpretácie pravdy, ktorú Nietzsche pokladá za základ
modernosti, a to akoby v mene obrany našej identity. Volá sa po návrate k
tradičnej identite, ktorú vraj ustavične relativizujú len intelektuálski
kaviarenskí povaľači či digitálni vandali tzv. „blog generation“ bez zmyslu pre
záväznosť tradícií. Nazdávam sa, že táto vzbura proti imperatívu modernosti,
ktorá spočíva v zrieknutí sa hľadania pravdy ako niečoho, čo ohrozuje hodnoty a
rozprávky, bez ktorých nevieme žiť, je iba slabou chvíľkou v dejinách našej
civilizácie. Ostatne, myslím si, že vždy, keď sa ocitne v hre výraz „post“, ide
o oslabenie kritiky – taliansky filozof Vattimo hovorí o „oslabenom myslení“ ako
o podstate „postmodernosti“. Oslabenie v jeho ponímaní nie je rezignáciou,
znamená skôr rezignovať na to kritické myslenie, ktoré operuje kategóriou
„veľkého finále“, akou je „uskutočnenie pravdy v dejinách“, alebo „socializmus
ako posledná podoba dejín“. Je to však nebezpečná chvíľa, jej dôsledky nemožno
podceňovať, obrat k identite, k obrane tradície, je totiž reakciou na rozsiahlu
identitárnu paniku, ktorú vyvolala globalizácia. Nesmieme sa vzdávať morálnej
interpretácie pravdy, ktorá síce vedie k nihilizmu, my však vieme s nihilizmom
zaobchádzať, pretože oslobodenie sa od rozprávok, čiže kritické myslenie, je od
samého počiatku základom nároku na univerzálnosť európskeho ducha.
Postsekulárnu spoločnosť však
charakterizujú aj ďalšie prvky...
Postsekulárna spoločnosť je síce
moderná, ale už ju nemožno definovať pojmom sekularizácia. Predtým do veľkej
miery splývala kategória modernosti s konceptom sekularizácie. Východiskom k
diskusii na túto tému je tzv. Böckenfördovo-Diktum (E. W. Böckenförde, v 20.
storočí známy nemecký právnik), ktoré znie: „Sekularizovaný liberálny štát je
založený na predpokladoch, ktorý on sám nie je schopný zabezpečiť. Z lásky k
slobode tak na seba berieme veľké riziko. Na jednej strane môže liberálny štát
existovať ako liberálny len za podmienky, že sloboda, ktorú zaručuje svojim
občanom, je zdisciplinovaná znútra; to znamená na základe morálnej podstaty
človeka a solidarity celej spoločnosti. Na druhej strane však, keď sa štát sám
usiluje tieto vnútorné regulujúce sily vytvoriť donucovacími či výchovnými
prostriedkami práva a autoritatívnymi nariadeniami, vzdáva sa svojej vlastnej
liberálnosti, tentoraz v sekulárnej rovine, a znovu sa stáva obhajcom totality,
od ktorej sa oslobodil v náboženských vojnách.“ Böckenfördova téza nám vraví, že
inštitúcie liberálneho štátu, ako sú právo, školy, motivácie ľudí nemôžu
fungovať bez určitých predpokladov, ktoré ale nedokáže vytvoriť sám liberálny
štát, ktorého základom je oslobodenie od všetkého, čo sa nedá skúmať rozumom, od
tradícií a všetkých foriem obmedzujúceho posvätna. Nielen to. Keď sa štát sám
pokúsi vytvoriť také predpoklady, ako je napríklad nejaká povinne vyznávaná a
štátom garantovaná „socialistická morálka“, či, povedzme, štátne náboženstvo,
nevyhnutne sa stane štátom totalitným. Inak povedané, liberálny štát sa ocitol v
akejsi pasci; na jednej strane sa prudko relativizuje morálna podstata
jednotlivcov a súčasne sa rozpadá aj solidarita celej spoločnosti, zmysel pre
celok, ktorého sme ako občania súčasťou. V postsekulárnej spoločnosti absentujú
predpoklady fungovania štátu, ktoré si nemôže štát sám vybudovať bez toho, aby
sa nepremenil na štát totalitný. Dôsledkom toho je napríklad úplné vyprázdnenie
pojmu právo a právny štát. V skúsenosti občanov právny štát už dávno nie je
ničím iným ako „biznisom pre právnikov“, podľa cynického úslovia „právny štát je
štát, v ktorom sa majú právnici dobre“.
V súčasnosti sa prehlbuje
heterogénnosť spoločnosti (vznikajú veľké nerovnosti, sociálne
nespravodlivosti), pritom však nastáva očividný odklon štátu od riešenia
sociálno-ekonomických problémov...
Národný štát už nemá silu riešiť
závažné problémy života ľudí; sociálno-ekonomické otázky sa skôr nastoľujú na
úrovni regiónov, ktorých dôležitosť v štátoch Európskej únie rýchle rastie, tu
sa hľadajú východiská, tu sa hovorí o trvalo udržateľnom ekonomickom raste a
rozvoji spoločnosti. Aj to možno označiť za určitú kompenzáciu neschopnosti
jednotlivých štátov udržať si svoju akcieschopnosť.
Vráťme sa k postsekulárnej
spoločnosti. Čo a aké príčiny vyvolali jej zrod a ďalšie formovanie?
V modernej spoločnosti dochádza k
zásadnému obratu vo viacvrstvovej rovine. Politicky ide o obrat k novej
kléronacionalistickej pravici, v hlbších vrstvách o obrat k obrane identity. Vo
Francúzsku by dnes Marine Le Pen, dcéra Jean-Marie Le Pena, zakladateľa extrémne
nacionalistickej strany „Front nacional“ (kráčajúca v šľapajach svojho otca),
porazila vo voľbách Sarkozyho – dozvedáme sa z posledných výskumov volebných
preferencií. Príkladom tohto obratu je i pápež Ratzinger. Narastá volanie po
tom, aby sa v ústavách štátov zakotvila idea, že koreňom našej identity je
kresťanstvo. V Taliansku neustále silnie takmer rasistická politická strana Liga
Severu. Dokonca aj vo „vzorových“ liberálnych a demokratických krajinách sa
výrazne umocňuje dopyt po identite, ústup od kritického vedomia, obnova
antiliberálnej tradície a kléronacionalizmu. Je to dôsledok identitárnej paniky,
najviditeľnejšou príčinou ktorej je strach z invázie kultúrnych cudzincov.
Nedávno vystúpil britský premiér D. Cameron s prejavom, v ktorom poslal
multikulturalizmus na smetisko dejín a vyzval k návratu k identite, k britskosti,
do ktorej sa musí integrovať každý imigrant. To všetko sú príznaky identitárnej
paniky; akési dočasné východisko z nej predstavuje postsekulárna spoločnosť. Jej
obrancovia akoby vyzývali Európanov, aby si medzi hľadaním pravdy a rozprávkami
zvolili rozprávky, aby prekonali nihilizmus tým, že sa vzdajú „morálnej
interpretácie pravdy“, kritického myslenia; v konfrontácii s prívalom kultúrnych
cudzincov a nevyhnutnosti dať nejaký ľudský zmysel technicko-vedeckému rozvoju,
čiže v konfrontácii s dôsledkami globalizácie, máme v prvom rade hájiť našu
tradičnú identitu pred kritickým rozumom, ktorý nás v konfrontácii oslabuje – to
je ideológia postsekulárnej spoločnosti.
Aká je podľa vás situácia v
postkomunistických štátoch, je v niečom špecifická?
Čo bolo pred novembrom? Jadro
spoločnosti okupovala jedna verejná lož (máme ľudovú demokraciu, zúčastňujeme sa
na budovaní štátu, máme nielen formálne, ale aj reálne slobody, na rozdiel od
kapitalistických krajín atď.). Proti tejto lži stáli však veľmi silné rozvetvené
súkromné pravdy – boli to nielen naše „chalupy za mestom“, ale i oslobodzujúce
periférie, paralelný polis, ostrovy pozitívnej deviácie, život v súdržných a
solidárnych skupinách umožňujúci ľuďom pestovať vzájomnú blízkosť, vymedziť sa
voči tým, čo sú „hore“. Verejnú lož nikto nebral vážne, nikto sa ju nepokúšal
vyvrátiť, bolo by to donkichotské; niekedy až masochistické, kto chcel vziať
verejnú lož vážne a žiť podľa nej, skončil vo väzení. Väčšina obyvateľstva k nej
bola ľahostajná, nevšímala si ju, a tak sa verejná lož stávala čoraz prázdnejšia
a pustejšia, pričom súkromné svety ľudí boli stále bohatšie a pravdivejšie.
A čo po novembri?
Po novembri sme sa rýchlo ocitli v
opačnej situácii. Dnes centrum spoločnosti obsadila jedna verejná pravda –
žijeme v demokracii, máme práva a slobody a slobodný verejný priestor, rovnosť
pred zákonom atď. Lenže táto verejná pravda je lžou v našich súkromných
životoch, kde prevládajú asymetrické ekonomické vzťahy, strach z chudoby, hrozba
nezamestnanosti, strach z nedostatku a z bezmocnosti v starobe. Verejná pravda
demokracie neplatí v súkromných životoch, aj táto kontradikcia, toto závažné
protirečenie vyvoláva identitárnu paniku. Medzi mocou kapitálu určovať naše
súkromné svety a schopnosťou demokracie obmedziť moc kapitálu sa otvorila
priepasť.
Váš príklad sa týka
postkomunistických štátov. Ako je to so zabehnutými demokraciami?
To isté môžeme povedať aj o
západných krajinách, o starých štátoch Európskej únie. Aj tu sa demokracia ako
verejná pravda dostáva do stále väčšieho protirečenia s našimi súkromnými svetmi
určovanými asymetrickými ekonomickými vzťahmi, kde demokracia jednoducho
neplatí. V ľuďoch to podnecuje pocit znechutenia, nechodia k voľbám, demokracia
prestáva fungovať, sieť súkromných lží sa ďalej prehlbuje, formuje sa cynická
spoločnosť, v ktorej nikto neberie demokraciu a svoje práva vážne. Podobne ako
disident, keď chcel odkryť verejnú lož, šiel jednoducho do väzenia, aj dnes ten,
kto sa usiluje, aby verejná pravda fungovala i v súkromnom živote, v
ekonomických vzťahoch, sa pokladá za blázna, neprispôsobivého človeka, hlupáka,
ktorý môže skončiť vo väzení; veď nechápe, že verejná pravda demokracie sa
jednoducho na súkromný život určený ekonomickými vzťahmi neaplikuje! Potreba
demokratizovať ekonomické rozhodovanie je jeden z najväčších problémov
súčasnosti, napätie medzi verejnou pravdou, ktorá je lžou v súkromných svetoch,
je stále väčšie. Každé napätie vyvoláva paniku, v tomto prípade identitárnu
paniku.
V súvislosti s návratom k
identite sa vynára otázka vzťahu nacionalizmu a vlastenectva. Táto problematika
je predovšetkým na Slovensku predmetom ideologických súbojov. Nazdávate sa, že
výchova k vlastenectvu je prežitkom?
Z. Bauman vo svojich úvahách o
globalizácii ukazuje, že každá pevná väzba k nejakému miestu, hľadisku či
sociálnej skupine je v spoločnosti globálnej mobility a „dislokácie“ iba záťažou
a prekážkou. To platí o väzbe k miestu v obzvlášť dramatickom zmysle: kto je
pevne zviazaný svojou prácou a existenciou s nejakým miestom, ocitá sa v
nevýhode. Hyperburžoázia, ktorá vládne globalizovanej ekonomike, sa pohybuje
medzi všetkými miestami, na rozdiel od starej národnej buržoázie, pevne spätej s
dejinami jedného národného štátu a jeho priemyselných miest. Flexibilita a
mobilita majú určité prahy udržateľnosti, za ktorými strácajú ľudský zmysel.
Vlastenectvo ponímam ako obranu miesta v epoche, kde sa všetko miestne rýchlo
redukuje na „ne-miesta“, akými sú supermarkety, letiská, predajné zóny medzi
mestami, diaľnice. Pre mňa je dnes vlastenectvo spojené s tým, čo nazývam „ratio
loci“, čiže racionalita, ktorá je predovšetkým „lokálnou inteligenciou“. Ide o
zložitú tému, o tom teraz niet času hovoriť.
V úvode rozhovoru ste spomínali
identitárny obrat vo vnútri katolíckej cirkvi. Má aj svoje vonkajšie negatívne
aspekty?
Som presvedčený, že áno, pápež
Ratzinger oslabuje epochálny vplyv II. vatikánskeho koncilu, ktorý bol
predovšetkým „prijatím dejín“. Cirkev vtedy prestala chápať dejiny len ako
korupciu večnosti a prijala ich ako nezrušiteľný základ spoločného sveta ľudí. V
talianskych školách sa zase „povinne“ vyvesujú na stenách kríže, ono to vlastne
nie je povinné, záleží na tom, ako sa k celej veci postaví riaditeľ či samotné
deti, no lepšie je proti tomu neprotestovať, hoci to je v rozpore s talianskou
ústavou a aj s európskym poňatím náboženskej neutrality štátu. Najväčším
podporovateľom vyvesovania tohto symbolu v školách – aj vraj v reštauráciách! –
je „identitárna“ strana Liga Severu, jej členovia bojujú za federalizáciu
talianskeho štátu podľa regionálneho kľúča a podľa osi Sever-Juh.
Aký je skutočný zmysel týchto
snáh?
Zmysel vyvesovania krížov je zrejmý
– vymedziť sa voči imigrantom-moslimom, vziať im právo modliť sa k ich bohom,
„keď si tu, u nás, musíš sa modliť k nášmu Bohu, a nie k svojmu!“ – prikazujú.
Je tragickým paradoxom, že kresťanský kríž, najmocnejší antiidentitárny symbol
Západu –spomeňme si napríklad na vetu Evanjelia „kto nie je ochotný zaprieť otca
svojho a matku svoju, nie je hoden ma nasledovať“ – sa stáva symbolom obratu k
identite! Podobná bola aj Bushova koncepcia: „Povedzme zaslepeným
fundamentalistom, že naše americké hodnoty nám dal Boh,“ radí svojim
spoluobčanom. To je ozaj „dobrý“ základ na dialóg s fundamentalistami! Také
myslenie je v skutočnosti pokusom o akúsi rebarbarizáciu civilizácie. Veď čím sa
líši barbar od civilizovaného človeka? Predovšetkým tým, že barbar neprešiel
relativizáciou vlastnej kultúry, nebol schopný vpísať relativizáciu vlastnej
kultúry do svojich kultúrnych hodnôt. Nikto nepochybuje o strašných vinách
európskej civilizácie, ale jej svetlou – vari aj univerzálnou – stránkou je
schopnosť vpísať skúsenosť relativizácie do toho, čo je jej vlastné, schopnosť
vytrhnúť sa zo závislosti od času, miesta, jedného jazyka a vidieť svet v
univerzujúcej perspektíve. Na toto dedičstvo môžeme byť v európskej kultúre
hrdí; paradoxné však je, že obratom k identite ho práve potláčame. Ako hájiť to,
čo je v európskej tradícii najsilnejšie – odvahu vpísať kritickú dištanciu do
všetkého, čo je nám blízke? Tento paradox, ktorý v rozličnej miere všetci
zažívame, je druhým zdrojom identitárnej paniky na Západe.
Možno porovnať súčasný návrat k
identite, k tradíciám s tridsiatymi rokmi minulého storočia? Vieme, že tieto
tendencie viedli vtedy vo viacerých európskych krajinách k vzniku fašizmu...
Jedným z dôsledkov obratu k identite
je nepochybne nástup kléro-nacionalistických až klérofašistických tendencií, ako
vtedy. Dá sa povedať, že ide o posilnenie F-scale values, ako sociológovia
Frankfurtskej školy T. Adorno a spolupracovníci nazvali v ich slávnom výskume
„autoritárskej osobnosti“ hodnoty, ktoré pripravujú fašizmus, fašizoidné sklony.
Také hodnoty prezentujú predovšetkým tvrdohlavú obranu konvenčných hodnôt mojej
skupiny, pohŕdanie slabošstvom, opovrhovanie váhaním – treba sa rozhodnúť ostro
a zaraz, odmietanie „siahodlhých diskusií“ typických pre demokratické
uvažovanie, súhlas s cenzúrou verejného priestoru a s využitím vojenskej sily
atď. Ako dokazujú posledné volebné prieskumy v mnohých európskych krajinách, a
možno ešte výraznejšie v niektorých postkomunistických štátoch, napríklad v
Maďarsku, v reakcii na globalizáciu sa dnes fašizuje najmä stredná vrstva
ohrozená pádom na sociálne dno. Fašizácia v sociologickom zmysle je predovšetkým
normalizácia nerovnosti, odpor ku kritickej reflexii vývoja spoločnosti,
odmietanie kritiky ako „nepriateľského aktu“, ako ohrozenie „všetkého nášho“.
Každá kritika je „neomarxizmus“ a jej nositelia komunisti“ – to je postoj
kléro-nacionalistickej pravice, ku ktorej sa stále častejšie hlási stredná
trieda. Vlani v jednom talianskom mestečku usporiadali čudesnú akciu nazvanú
Biele Vianoce, kde sa výraz „biele“ interpretoval ako „pohon na nelegálnych
farebných imigrantov“ – Vianoce sú len pre bielych a čiernym nepatria. Liga
Severu bojuje i proti predaju arabského kebabu v centre mesta, pretože kebab
údajne ohrozuje taliansku identitu. Je to komické, najmä keď vezmete do úvahy
prítomnosť talianskej kuchyne všade vo svete! Cirkev to síce odsúdila, ale to,
že sa niečo podobné stalo, svedčí o tom, ako je dnes aktuálna F-scale. Tieto
tendencie sa prejavujú v najrôznejších variantoch, napríklad aj v reforme
zdravotníctva založenej na tom, že sa plánuje potláčanie verejnej zdravotnej
služby, jej ťažisko sa má presunúť do súkromného sektora. Normalizuje sa tým
nerovný nárok na život.
V eseji Postsekulárna spoločnosť
ste napísali, že identitárnu paniku vyvolávajú štyri formy chaosu. Môžete ich
definovať?
Prvú formu chaosu nazývam „postbipolárny
chaos“, objavil sa po skončení studenej vojny. Vtedajší svet bol jasný:
imperiálna nukleárna moc sa rozdelila do dvoch rovnocenných blokov a fungovala
na princípe vzájomného zastrašovania. Zrazu sa znejasnil vzťah medzi impériom –
mocou zvrchovanou – a potestas – mocou len lokálnou. Oba pojmy sú odvodené z
rímskej tradície – imperium je moc podrobená kontrole iba intra muros, čiže vo
vnútri múrov Ríma, kde ju obmedzuje moc súdna a senátna. Za múrmi Ríma je mocou
zvrchovanou, pretože potestas, moc lokálna sa s ňou nedá porovnať, nemôže jej
nijako vzdorovať, každý vzdor by bol nelegitímny. Bloky sa rozpadli, mnoho
národov sa chopilo príležitosti pretvoriť potestas na zvrchovanú moc štátnu,
obzvlášť tragickým príkladom je Juhoslávia. Bola to, prirodzene, antihistorická
ilúzia, čas zvrchovanej štátnej moci už dávno pominul – aká zvrchovaná moc
napríklad môže zabrániť ekologickým katastrofám či regulovať globálny finančný
systém?
Aká teda?
Je nevyhnutné znovu nastoliť
rovnováhu medzi impérium a potestas, tentoraz vo forme multilaterálnych dohôd s
množstvom nových aktérov. Kľúčová otázka dneška však znie, kde sú „hradby Ríma“?
V Bruseli, Washingtone či nebodaj v Pekingu alebo vo WTO, OSN, G20? Kde je
imperiálna moc podriadená vyšším inštanciám, kde je senát, kde je súdna moc,
ktorá dokáže imperiálnu moc zviazať nejakými pravidlami? Imperiálna moc sa po
rozpade bipolárneho sveta vymanila z rúk „veľkých štátov“ a medzinárodné
inštitúcie nie sú doposiaľ schopné postaviť nové múry Ríma, kde by sa imperium
podriadilo nejakej vyššej inštancii. Absencia imperiálnej moci je nepochybne
najväčším medzinárodnopolitickým problémom dneška a dôvodom na „identitárnu
paniku“.
A ostatné formy chaosu...?
Druhá forma chaosu je obzvlášť
znepokojujúca. Stojí pred očami všetkých, môžeme ju azda nazvať „postprofesionálny
chaos“. Mám na mysli hlbokú priepasť medzi prácou a povolaním, ktorá sa
vytvorila v polovici deväťdesiatych rokov pod heslom „flexibilizácie pracovného
trhu“. Pracovné zmluvy sú dočasné, ľudia často menia prácu, musia sa
„rekvalifikovať“, neustále investovať do svojho „ľudského kapitálu, „sebaoptimalizovať
sa pre trh práce“. Protirečenie medzi človekom, pre ktorého je práca ešte
povolaním, a pracovnou silou, ktorú dočasne využíva kapitál ako ľudský zdroj, je
veľkým dôvodom na identitárnu paniku. Ľudský zdroj sa cíti previnilo pred
požiadavkami kapitálu, hanbí sa za to, že je človek, a nie čínsky robotník či
robot, že má veľa potrieb, niektoré zbytočné, že starne, chorľavie, prichádza o
sily. Protirečenie medzi prácou a povolaním sa neustále prehlbuje najmä v
dôsledku toho, čo sa nazýva „jobless growth“, rast, ktorý nevytvára pracovné
príležitosti, čiže ekonomický rast na úkor práce. Rozličné rekvalifikačné kurzy,
školenia, psychológia práce – to všetko sú návody na sebavýchovu ľudských
zdrojov s cieľom byť atraktívny na trhu práce. Americký sociológ Richard Sennett
venoval dôsledkom roztržky medzi prácou a povolaním veľmi vplyvnú knihu The
Corrosion of Character: The Personal Consequences Of Work In the New Capitalism.
Výrečný titul!
A čo tretia forma chaosu?
Treťou formou chaosu je „postmultikulturálny
chaos“. Nové formy rasizmu, ktoré sú v EÚ tak prekvapivo silné, vznikli ako
dôsledok krachu multikulturalizmu.
Prečo však multikulturalizmus
skrachoval?
Spomeňme si na rozdiel medzi
multirasovou a multikultúrnou spoločnosťou. V multirasovej spoločnosti sa rasové
a etnické rozdiely kompenzujú prijatím jedného univerzálneho kultúrneho modelu,
ktorý prekonáva úzkosť spôsobenú zakaždým rasovými a etnickými rozdielmi –
napríklad obraz černocha, ktorý v uniforme generála zdraví francúzsku vlajku, je
oslavou multirasovej spoločnosti. Naopak, multikultúrna spoločnosť je postavená
na tom, že rasové a etnické rozdiely zakladajú aj právo na rozdiel kultúrny – v
tom prípade kultúra nekompenzuje, ale posilňuje úzkosť z odlišnosti druhého. O
paradoxoch multikulutarizmu tu už hovoriť nemôžeme, dovolím si odkázať čitateľa
na príslušnú kapitolu mojej knihy Společnost nevolnosti. Ten najdôležitejší
paradox môžeme však zhrnúť nasledovne: keď sa mi podarilo oznámiť iným ľuďom to,
čo ma od nich odlišuje a oni mojej odlišnosti porozumeli, potom onen rozdiel nás
už nerozdeľuje, ale zjednocuje! A tento proces zjednocovania, kontaminovania a
prepojovania sa vzájomne komunikujúcich rozdielnych kultúr multikulturalizmus
nevedel spracovať na novú politickú kultúru. Priveľmi naliehal na „obranu
diferencií“.
Dostávame sa k štvrtej forme
chaosu...
Štvrtú formu chaosu chcem nazvať
„chaos postantropocentrický“. Jeho jadrom je nevyhnutnosť opustiť ideu, že
príroda je tu pre nás, že je určená človeku; nevyhnutnosť akceptovať pohľad
zvonku na našu planétu, pohľad zo satelitu, ktorý ukazuje Zem ako malý bod
stratený v nekonečnom vesmíre. Dahrendorf hovoril o nevyhnutnosti vidieť ako
celok to, čo sme sa naučili vidieť ako rozdelené do častí – ľudstvo ako
biologický druh na jednej planéte. Žiada sa politicky reprezentovať pohľad na
planétu Zem v tom zmysle, ako o tom hovorí Al Gore vo filme The Inconvenient
Truth. Čo znamená brať vážne pohľad na Zem zo vzdialenosti štyroch miliárd míľ,
kedy sa naša planéta javí ako malý bod stratený v nekonečnom kozmickom
priestore? Čo znamená politicky reprezentovať planetárnu dimenziu našej
existencie? Súčasný obrat k identite a tradícii je pokus tuto otázku potlačiť.
V predchádzajúcich častiach
rozhovoru ste viackrát akcentovali, že náboženstvo je nepravda, bez ktorej
nedokáže ľudstvo žiť a prežiť. Ľudia ho potrebujú ako barličku pri prekonávaní
smútku, bolesti, biedy, hladu, utrpenia, pri vykúpení sa z duchovného zúfalstva.
Ako sa vy pozeráte na túto problematiku?
Z veľkých ideológií 20. storočia
nemožno už ani jednu obhájiť, ostala po nich prázdnota, ale potreba orientačných
bodov a zmyslu zosilnela. Náboženstvo sa ponúka ako prameň hodnôt a vízií,
ktorý, na rozdiel od ideológií, nevyschol. A to je hlavný dôvod, prečo sa po
nich prejavuje vyšší dopyt. Všimnime si, aký úspech majú dnes rozličné sekty,
napríklad scientology. Cirkvi a sekty sa špecializujú na uspokojovanie potrieb
orientačných bodov a zmyslu života, dopyt po tomto biznise je jednou z hlavných
čŕt globalizácie v Európe. Aj náboženstvo sa podriaďuje zákonom ponuky a dopytu,
výroby a spotreby, stáva sa komoditou. V jednej starej židovskej anekdote hovorí
pán Kohn, keď pozoruje papamobil a množstvo limuzín, ktoré sprevádzajú pápeža na
návšteve v Jeruzaleme: „A to pred dvoma tisícročiami rozbiehali kresťania tento
biznis iba s jedným oslom!“ Globalizácia rozkladá národné spoločenstvo, vytvára
prázdno, ktoré si vynucuje obrat k identite. Náboženstvo má preto dnes
predovšetkým utilitaristický a paternalistický charakter. Hájime ho ako
predpoklad zdieľanej identity a sociálnej integrácie, bez ktorých by
globalizácia rozložila všetky ľudské spoločnosti do nezrozumiteľných fragmentov.
Jestvujú však filozofické prúdy,
ktoré sa na súčasnú úlohu náboženstva pozerajú ináč (reprezentuje ich napríklad
taliansky filozof Gianni Vattimo). Podľa nich náboženstvo stratilo patent na
univerzálnu pravdu, rozpustilo sa v metafyzike, stalo sa žartovným a neškodným.
Už by teda nemalo nikomu prekážať, že ľudia chodia do kostola, že v školách
visia kríže atď. V podstate ide iba o kultúrnu hru, svet sa však pohol ďalej.
Problém nespočíva v tom, že kríže
znovu visia na stenách tried, ako v čase kléro-nacionalizmov, ale v tom, prečo
tam visia. Taliansky filozof Vattimo prišiel s ideou “transparentnej
spoločnosti“ a dáva pojmu „transparentnosť“ hlbší zmysel. Komunikačná hojnosť
núti človeka spriehľadniť historickú obmedzenosť svojich postojov, obmedzenú
skúsenosť skupiny, s ktorou sa identifikuje; transparentným a zrejmým sa stal aj
historický pôvod kresťanstva. A práve táto skúsenosť historickej obmedzenosti
každej kultúry a náboženstva, ktorej sa nemožno vyhnúť v spoločnosti
komunikačnej hojnosti, vyvoláva identitárnu paniku.
Odpoveďou na toto oslabenie identity však nemôže byť návrat k tradícii, k viere
v našu jedinečnosť, v náš absolútny nárok na pravdu. Odpoveďou musí byť
hermeneutika, schopnosť interpretovať texty a nároky na pravdu iných ľudí a učiť
sa tak rozumieť tomu, čo k nám prichádza z diaľky, čo je nám „kultúrne cudzie“.
Schopnosť interpretovať a porozumieť nás spája. Pravda tak nie je výsledkom
diktátu z nejakého „onoho sveta“, či už zo sveta vedeckej pravdy, resp.
náboženskej viery. Pravda, napísal Gadamer, je „ozajstná skúsenosť“, skúsenosť,
ktorá nás mení, pretože skrze ňu prežívame svoju historickú situovanosť,
obmedzenosť, smrteľnosť. Neprežívame ju však ako niečo, čo nás uzatvára v úzkom
horizonte toho, čo je nám vlastné, prežívame ju naopak ako otvorenosť, ako kľúč
k porozumeniu všetkým možným ľudským svetom. „Nikto nemá nárok na pravdu, len na
porozumenie“ – napísal Milan Kundera. V každom porozumení je aj niečo
subverzívne, je to skúsenosť, ktorá odkazuje vždy na pojem spravodlivosti. V
jednej poviedke Karla Čapka je Boh pri poslednom súde iba svedok, všetkému totiž
rozumie a preto nemôže súdiť, „len ho bolí srdce“. Áno, medzi súdom a
porozumením je staré napätie. Porozumieť iným nás vždy stavia do rozporu so
súdmi a odsúdeniami. Matka napríklad háji svojho homosexuálneho syna pred
všetkými, čo ho za to odsudzujú, a to aj napriek odmietavému postoju svojej
referenčnej skupiny, pretože mu porozumela. Súčasný obrat k identite oceňuje
naopak na náboženstve iba to, že predpisuje a odsudzuje, že stavia hranice medzi
„nami“ a “kultúrnymi cudzincami“. Také zneužitie náboženstva treba čo
najrýchlejšie prekonať.
Ako vidno, kritické myslenie
pokladáte za základ pohybu vpred. Ako sa pozeráte na iné formy spirituality. Ich
významnou súčasťou je už spomínané porozumenie.
Pokúsim sa to sformulovať v
nadväznosti na jednu z najvýznamnejších sociologických publikácií minulého
storočia, na štúdiu Waltera Benjamina Umelecké dielo v epoche jeho technickej
reprodukovateľnosti. V Benjaminovom chápaní reprodukovateľnosť oslobodzuje dielo
od zajatia v jeho jedinečnosti, od zviazanosti s miestom a tradíciou a aj od
vlastníckych vzťahov, ktoré obmedzujú jeho prístupnosť. Originál visel na stene
nejakého zámku, vznikol v určitom čase a priestore, niekomu patrí, lenže
reprodukovateľnosť ho oslobodila od týchto obmedzení, naraz ho môžu vnímať
milióny ľudí mimo kontext jeho vzniku. Dielo sa oslobodilo od svojej aury,
hovorí Benjamin. Aj človek stratil dnes svoju auru. Už nie je jedinečný,
neopakovateľný. A to z rovnakého dôvodu: možno ho biotechnologicky reprodukovať
(aj klonovať), jeho jedinečnosť sa rozplýva spolu s jej garantom – všemocným a
vševediacim monoteistickým bohom. Nie sme nič iné ako jedna z foriem života na
našej planéte, nie sme jedineční, nie sme originálni, genetické informácie nás
spájajú s celým bios na planéte Zem, so stromom a podenkou, hmyzom, ktorý žije
iba jeden deň, máme 80 percent spoločných génov. Hlbší zmysel slova „postmodernosť“
vidím v tomto oslobodzovaní myslenia od tyranie aury. Technológia si podrobuje
celú sféru ľudského, to slávne „humanus sum“, sféru reprodukovateľnosti; musíme
sa učiť vnímať tento pád do reprodukovateľného ako oslobodzujúcu skúsenosť pre
ľudstvo, a nie sa proti nej vymedzovať antropocentristickými náboženskými
diskurzmi. Ale o tom azda až niekedy inokedy.
Rozhovor pripravil a
spracoval Pavol Dinka
Literárny týždenník
13-14/2011
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
HĽADÁME SPONZOROV
PRE NAŠE NEKOMERČNÉ PROJEKTY
www.astronomia.sk
|
www.biologia.sk | www.botanika.sk
| www.dejiny.sk | www.economy.sk
| www.elektrotechnika.sk |
www.estetika.sk | www.farmakologia.sk
| www.filozofia.sk | www.fyzika.sk
| www.futurologia.sk | www.genetika.sk
| www.chemia.sk
| www.lingvistika.sk | www.politologia.sk
| www.psychologia.sk
| www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk
| www.veda.sk I www.zoologia.sk
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
